Francúzska Indočína

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Francúzska Indočína
L'Indochine française
Liên bang Đông Dương
 Francúzsky protektorát Kambodža
 Francúzsky Laos
 Tonkin
 Annam
 Kočinčína
1887 – 1954 Kambodža 
Laoské kráľovstvo 
Vietnamská republika 
Vietnamská demokratická republika 
Vlajka štátu
vlajka
Geografia
Mapa štátu
Hlavné mesto
Rozloha
750 000 km² (v roku 1945)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Štátny útvar
Vznik
1887 (spojením francúzskych protektorátov a priamych kolónií Tonkinu, Annamu, Kočinčíny, Laosu a Kambodže do spoločnej federácie)
Zánik
1954 (prehra Francúzska s komunistickým Viet Minhom v indočínskej vojne)
Predchádzajúce štáty:
Francúzsky protektorát Kambodža Francúzsky protektorát Kambodža
Francúzsky Laos Francúzsky Laos
Tonkin Tonkin
Annam Annam
Kočinčína Kočinčína
Nástupnícke štáty:
Kambodža Kambodža
Laoské kráľovstvo Laoské kráľovstvo
Vietnamská republika Vietnamská republika
Vietnamská demokratická republika Vietnamská demokratická republika

Francúzska Indočína (franc. L'Indochine française, viet. Liên bang Đông Dương) bolo územie patriace k francúzskej koloniálnej ríši v juhovýchodnej Ázii na polostrove Zadná India. Kolónia Francúzska Indočína bola federáciou skladajúcou sa zo štyroch hlavných koloniálnych protektorátov: Tonkinu, Annamu, Kambodže a Laosu a jednej priamej francúzskej kolónie Kočinčíny. Hlavným mestom Francúzskej Indočíny bol Hanoj.

Federácia[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzska Indočína vznikla v októbri roku 1887 spojením území Annamu, Tonkinu, Kočinčíny (z týchto skorších koloniálnych území sa skladá dnešný Vietnam) a Kambodžského kráľovstva (tzv. „kráľovstvo“ bolo priamo závislé na francúzskej koloniálnej moci). Po francúzsko-siamskej vojne sa v roku 1883 pripojil k Indočíne aj Laos. V štyroch protektorátoch bola Francúzmi ponechaná určitá moc v rukách miestnych vládcov, t. j. vietnamských cisárov a laoských a kambodžských kráľov. Miestny vládcovia mali de iure v rukách všetku moc, ale v skutočnosti boli len figúrkami francúzskeho vplyvu v krajine.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Koniec 19. a začiatok 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzska Indočína medzi svetovými vojnami

Od roku 1885 do roku 1895 vietnamský revolucionár Phan Đình Phùng viedol povstanie proti francúzskej koloniálnej moci. Jeho povstanie bolo síce potlačené, ale nacionalistické hnutie sa Francúzom vykoreniť nepodarilo, ba predovšetkým počas prvej svetovej vojny zosilnelo. Ale všetky povstania Vietnamcov aj pokusy o vyjednávanie nepriniesli žiadny výsledok aspoň čiastočnej nezávislosti na francúzskom zámorí.

10. februára 1930 došlo k vzbure vietnamských príslušníkov francúzskych koloniálnych síl v pevnosti Yên Bái. „Yên Báijské povstanie“ bolo podporované Vietnamskou nacionalistickou stranou (viet. Việt Nam Quốc Dân Đảng) a útoky povstalcov boli najväčším prejavom odporu proti nadvláde kolonistov od časov Phana Đình Phùnga a „Can Viongovho royalistického hnutia“ na konci 19. storočia. Pokus o prevrat a vidina zvrhnutia cudzej nadvlády, začatý v Yên Bái, získal veľký ohlas medzi širokými masami vietnamskej populácie. Vietnamská nacionalistická strana sa už skôr snažila tajnými aktivitami podkopávať francúzsku vládu. Ale zvyšujúci sa francúzsky prehľad nad aktivitami nacionalistov prinútili vodcu skupiny podstúpiť riziko a zinscenovať masívny vojenský útok v delte Červenej rieky v severnom Vietname.

V tridsiatich rokoch dvadsiateho storočia začal Siam vyjednávať o navrátení územia, ktoré obsadilo po siamsko-francúzskej vojne Francúzsko späť k Siamu. Roku 1938 Francúzsko súhlasilo s vyprataním Angkor Watu, Angkor Thomu, Siem Reapu a Siem Pangu. Ešte pred uzavrením dohody Siam nad spornými oblasťami prevzal kontrolu v očakávaní nadchádzajúcej dohody v prospech Siamského kráľovstva. Vyjednávači oboch zúčastnených strán odišli k podpísaniu zmluvy o predaní územia do Tokia.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri 1940, po porážke Francúzska v druhej svetovej vojne sa vlády vo Francúzsku ujal fašistický Vichystický režim. Japonsko previedlo inváziu do Indočíny a japonská armáda prenikla do Tonkinu. Obsadenie oblastí Indočíny dovoľovalo Japonsku lepšie prenikať vo vojne s Čínou na čínske územie a bojovať s Čankajškovou armádou. Japonci ďalej viedli a udržovali štátny aparát Indočíny namiesto Francúzov, ktorí pred Japoncami ustúpili z Indočíny.

Thajsko poznalo teraz slabosť Francúzov a pokúsilo sa pripojiť svoje skôr thajské územia, ktoré Thajsku odňalo Francúzsko. V októbri 1940 preto vypukla thajsko-francúzska vojna, ktorá skončila 9. mája 1941, Japoncami sprostredkovaným, prímerím.

9. marca 1945, s oslobodením Francúzka, ústupom Nemecka a prevahou Spojených štátov v Pacifiku sa Japonci rozhodli prevziať kontrolu nad celým územím Francúzskej Indočíny. Japonská armáda zahájila druhú indočínsku kampaň. Japonci Francúzsku Indočínu držali až do augusta 1945, kedy japonská vláda kapitulovala.

Vietnamská vojna za nezávislosť[upraviť | upraviť zdroj]

Indočínske koloniálne mince z roku 1946
Searchtool.svg
Pozri aj: Indočínska vojna

Po druhej svetovej vojne Francúzsko anulovalo siamsko-francúzsku zmluvu z roku 1938 a pokúsilo sa znovu intervenovať do oblasti. Francúzska koloniálna armáda však narazila na odpor jednotiek Viet Minhu, koalície komunistov a vietnamských nacionalistov, vedených Ho Či Minom. Hnutie v roku 1945 prevzalo kontrolu prevažne nad vidieckymi oblasťami, pretože vo veľkých mestách poriadok strážili francúzske jednotky. Potom, čo posledný vietnamský cisár Bảo Đại abdikoval, Ho Či Min 2. septembra vyhlásil Vietnamskú demokratickú republiku, v ktorej čele sa postavil ako prezident. Ale ešte pred koncom septembra britské, francúzske a indické jednotky, medzi ktorými bojovalo aj množstvo zajatých japonských vojakov, obnovili francúzsku vládu v oblasti. Tvrdé boje následne vyústili v prvú indočínsku vojnu. V roku 1950 Ho Či Min znovu deklaroval nezávislú Vietnamskú demokratickú republiku, ktorej vládu diplomaticky uznali komunistické vlády Číny a Sovietskeho zväzu.

Boje medzi povstalcami a francúzskou armádou trvali až do roku 1954, kedy Viet Minh zvíťazil v bitke pri Dien Bien Phu. Dekolonizácia viedla k rozdeleniu Francúzskej Indočíny na Severný Vietnam, ovládaný Viet Minhom a komunistami a Vietnamský štát na juhu, podporovaný Spojenými štátmi, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom. Porážka pri Dien Bien Fu znamenala koniec francúzskej vlády nad juhovýchodnou Áziou a nastúpil vplyv USA v Južnom Vietname a ZSSR a Číny na severe, ktorý nakoniec neskôr vyústil do vojny vo Vietname.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Werner Draguhn/Peter Schier (Hrsg.): Indochina - Der permanente Konflikt? (1987).
  • Oskar Weggel: Indochina - Vietnam, Kambodscha, Laos. (1990).
  • Peter Scholl-Latour: Der Tod im Reisfeld - Dreißig Jahre Krieg in Indochina. (1980).

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]