Kolonializmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kolonizácia sveta 1492-2008
Mapa sveta znázorňujúca kolonializmus v období konca druhej svetovej vojny (anglicky)

Kolonializmus predstavuje rozširovanie zvrchovanosti určitého národa na teritórium a ľud mimo vlastných hraníc, často za účelom zlepšenia vlastnej ekonomiky prostredníctvom využívania domorodých prírodných zdrojov, pracovnej sily a miestneho trhu.

Kolonializmus je na rozdiel od antickej alebo stredovekej kolonizácie považovaný za moderný, takmer výhradne západný (alebo európsky) jav, a to aj napriek tomu že, politika expanzie s rôznou formou nadvlády a udržiavanie hegemónie nebola v minulosti výhradne západnom javom. V tomto ohľade má kolonializmus vzťah k ríši (impériu). Moderný kolonializmus sa zvyčajne datuje od 16. storočia do polovice 20. storočia.

Kolonializmus ako systém nadvlády a kontroly nemal len ekonomickú dimenziu, ale nemenej významné boli jeho politické a kultúrne dimenzie.

Typy kolonializmu[upraviť | upraviť zdroj]

Historicky je možné odlíšiť niekoľko typov moderného kolonializmu:

  • Osídľovací kolonializmus, ktorý spočíval v presune relatívne veľkých alebo väčších skupín obyvateľstva z materskej krajiny (metropoly) na nové kolonizované územia. Ako príklad je možné uviesť situáciu v Južnej Amerike (španielske a portugalské kolónie), Severnej Amerike (britské a francúzske kolónie) alebo príklady Austrálie, Nového Zélandu alebo Južnej Afriky (opäť britské kolónie, čiastočne holandské). Za formu osídľovania kolonizácie sa často považuje aj prípad ruskej Sibíri. Domorodé alebo miestne politické inštitúcie a kultúry boli podrobené intenzívnemu tlaku zo strany kolonizátora, čo viedlo vo väčšine prípadov k ich nahradeniu kolonizátorovými. Neznamenalo to však, že miestne spoločenské a politické inštitúcie alebo tradície úplne vymizli.
  • Exploatačný (vykorisťujúci) kolonializmus, ktorý sa skôr než na osídľovanie obyvateľstvom z materskej krajiny, zameriaval na vojenskú a politickú kontrolu kolonizovaných území, ktoré zaručovali kolonizátorovi kontrolu nad hospodárstvom (vrátane kontroly nad miestnymi bohatými prírodnými zdrojmi) a medzinárodným obchodom. V tomto prípade mohla byť zachovaná väčšina miestnych politických a spoločenských inštitúcií, ale ich funkcie boli preorientované na sprostredkovateľa na udržanie nadvlády kolonizátora. Ako príklady je možné uviesť britskú koloniálnu politiku v Indii, belgickú v Kongu alebo holandskú v Indonézii.
  • Hybridný kolonializmus je pojem, ktorý sa snaží zahrnúť tie príklady, ktoré vykazujú znaky oboch predchádzajúcich typov kolonializmu. Hybridný kolonializmus ukazuje na vývojovú zmenu z exploatačného typu k osídľovaciemu, ku ktorej došlo v niektorých príkladoch. Ako najvýznamnejší príklad môže slúžiť príklad francúzskeho Alžírska. Ako všetky typológie je aj táto typológia pomocná a nevystihuje pojem kolonializmu v celej jeho šírke.

Hlavné moderné koloniálne veľmoci[upraviť | upraviť zdroj]

Ak ponecháme stranou grécku kolonizáciu alebo formy hegemónie, spojené s Perzskou ríšou, ríšou Alexandra Veľkého, Rímskou ríšou, Čínou alebo Osmanskou ríšou ad., ktoré sú označované ako imperializmus, moderný kolonializmus je asociovaný s nasledujúcimi krajinami:

V Európe:

Mimo Európu:

Dejiny kolonializmu[upraviť | upraviť zdroj]

Objavenie Ameriky a obdobie iberskej koloniálnej expanzie[upraviť | upraviť zdroj]

Vo všeobecnom poňatí začínajú dejiny moderného kolonializmu s objavením Ameriky (respektíve Amerík: Južnej, Strednej a Severnej) po roku 1492. Už okolo polovice 15. storočia ale Portugalci objavovali a nadväzovali prvé kontakty na západnom pobreží Afriky. Počiatok kolonializmu je tak spojený s dobou tzv. objavných plavieb, v ktorých od konca 15. až do polovice 16. storočia dominovali práve Portugalci a Španieli. Pod španielskou vlajkou sa vylodil Krištof Kolumbus na ostrovoch Karibiku. Španielski a portugalskí conquistadori počas približne 50 rokov postupne objavili väčšinu Južnej, Strednej Ameriky a juh Severnej. Už v roku 1494 zmluvou z Tordesillas došlo ku geografickému rozdeleniu sféry vplyvu medzi Španielsko a Portugalsko, a to pozdĺž severo-južného poludníka, 370 míľ od Kapverdských ostrovov. Toto delenie umožňovalo Portugalcom kontrolu nad zhruba dnešnou Brazíliou. Kým Španieli sa zameriavali takmer výlučne na Ameriku (s niekoľkými výnimkami ako bola napríklad Španielska Východná India), Portugalci mali od 15. storočia záujmy tiež v Afrike a v Ázii (napríklad Goya na Indickom polostrove, misie v Japonsku, Macao).

Objavenie Ameriky a počiatok jej kolonizovania bol významný aj z hľadiska kultúrneho a biologického. Počas relatívne krátkej doby došlo vďaka kolonizácii k revolučnej výmene medzi Starým a Novým kontinentom, ktorý sa týkal poľnohospodárskych výrobkov respektíve biologické zmeny (výmena sa týkala rastlín, zvierat ale aj chorôb), táto kultúrno-biologická výmena je odborne nazývaná kolumbovskou výmenou (Colombian exchange). V tomto zmysle zmenilo objavenie Ameriky a jej kolonizovanie európsku ale aj americkú a následne aj ázijskú, africkú či austrálsku krajinu, jedálniček aj kultúrne zvyky.

Nástup Anglicka, Francúzska a Holandska v 17. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

Kým prvú polovicu 16. storočia dominovali európskemu kolonializmu ako novému javu v európskych dejinách Španieli a Portugalci, situácia sa zmenila po polovici 16. storočia s postupným nástupom dvoch nových veľmocí Anglicko a Francúzsko. Španielsko a Portugalsko si svoje kolónie však udržali do začiatku 19. storočia a v niektorých prípadoch až do polovice 20. storočia. Od začiatku 17. storočia sa k Anglicku a Francúzsku pripája tretí významný hráč, ktorým bolo Holandsko. Anglicko a Francúzsko sa najprv zamerali na osídľovací kolonializmus v Severnej Amerike (tzn. na sever od Španielmi kontrolovaného Nového Španielska). V Severnej Amerike sa stretávame počas 17. storočia tiež s niekoľkými pokusmi o kolonizáciu zo strany Švédov (štát Delaware) a Holanďanov (Nový Amsterdam, dnes New York). Tieto pokusy ale neuspeli tvárou v tvár anglicko-francúzskej konkurencii. Naopak Holanďania boli relatívne veľmi úspešní v oblastiach predovšetkým juhovýchodnej Ázie, ale na rozdiel od Španielov alebo Angličanov dávali prednosť skôr kontrole obchodnej výmeny a dovozu do Európy, ako budovaniu rozsiahlych viac či menej centralizovaných koloniálnych administratív. V 18. storočia viedol konkurenčný boj o kolónie v Severnej Amerike a v Indii k niekoľkým krvavým konfliktom medzi Veľkou Britániou a Francúzskom so spojencami. K najvýznamnejším patrí sedemročná vojna, ktorá bola vedená na celkom troch kontinentoch - v Európe, Ázii (India) a v Severnej Amerike. Výsledky sedemročnej vojny predznamenali nástup Veľkej Británie ako najväčšej koloniálnej ríše v moderných dejinách, ku ktorému došlo v 19. storočí.

Rusko ako koloniálne ríše[upraviť | upraviť zdroj]

V súvislosti s kolonializmom je nutné spomenúť aj prípad Ruskej ríše. Je nepochybné, že niektoré expanzívne prvky politiky Ruskej ríše je možné považovať za koloniálnu politiku. Išlo napríklad o dobývanie a osídľovania Sibíri, ktoré začalo v 16. storočí. Osídlenie a kontrola severoamerickej Aljašky medzi rokmi 1741-1867 je ďalším príkladom ruskej koloniálnej expanzie. Ruská politika 19. storočia v Strednej Ázii i na Kaukaze vykazovala tiež celý rad prvkov kolonializmu exploatačného typu doplneného ideológiou civilizačnej misie. Rovnaké prvky vykazovala politika Ruska voči Číne (Mandžusko) ku koncu 19. a na začiatku 20. storočia. Na druhú stranu je ale nutné spomenúť trochu odlišný charakter Ruskej ríše, ktorý bol ovplyvnený na prvom mieste geografiou. Ruská expanzia nemala námorný respektíve zámorský charakter a často skôr geostrategické než obchodné motívy. Napríklad charakter a sila ruskej flotily bola v 18. a 19. storočí viac menej regionálna. Nie je možné si tiež nevšimnúť, že ruská expanzia smerovala do "blízkeho" zahraničia, ale postrádala globálny alebo transkontinentálny charakter (ak odhliadneme od toho, že sa Rusko rozkladalo a rozkladá na dvoch kontinentoch v Európe a v Ázii). Predaj Aljašky v roku 1867 nakoniec ukázal, že Rusko na transkontinentálny charakter expanzie rezignovalo. Okrem toho malo ruské impérium v ​​oblasti medzinárodného obchodu a výmeny skôr okrajové postavenie. Aj napriek koloniálnej expanzii bolo ešte v 19. storočí závislé na vývoze obilia na západ Európy a všeobecne tvorilo relatívne uzavretý trh. Na rozdiel od ostatných koloniálnych krajín, Rusko tiež zaostalo v rade ďalších spoločenských javov (na prvom mieste išlo o absenciu silných stredných vrstiev, ktoré boli základom pre moderný kapitalizmus), ktoré boli v západoeurópskom prípade úzko naviazané na kolonializmus. Okrem toho je viac než otázne, či bola ruská expanzia na Západ - do oblasti Pobaltia, Poľska a Fínska, ale nakoniec aj Gruzínska kolonializmom. V tomto ohľade je vhodnejšie hovoriť skôr o imperializme a zdôrazniť skutočnosť, že Rusko bolo v čase svojej imperiálnej existencie vnútrozemský orientovanou mnohonárodnou ríšou podobne ako Rakúsko-Uhorsko.

Americká revolúcia a nezávislosť Latinskej Ameriky[upraviť | upraviť zdroj]

Druhá polovica 18. storočia a počiatok 19. storočia znamenali krízu moderného kolonializmu, a to práve v oblastiach, kde koloniálne veľmoci užívali politík osídľovacieho kolonializmu. Prichádzajúci kolonizátori sa počas niekoľkých generácií už necítili viazaní k materskej krajine a prijali vlastnú identitu. Skutočnosť, že materská krajina zavádzala často politiky, ktoré miestne osídlenie politicky alebo ekonomicky diskriminovala, viedla postupne k vzniku opozície. V Severnej Amerike sa nakoniec politike Veľkej Británie postavilo 13 severoamerických kolónií na východnom pobreží a sformovalo nový nezávislý štát - Spojené štáty americké. Táto situácia sa netýkala Kanady a juhu dnešných Spojených štátov (Lousiana a Florida, Texas a Nové Mexiko, Kalifornia). Ak boli motívy americkej revolúcie ekonomicko-politické je možné povedať, že motívy latinsko-amerického oslobodzovacieho hnutia na začiatku 19. storočia boli skôr politicko-ekonomické. Počas prvých dvadsiatich rokov 19. storočia sa v Latinskej Amerike sformovalo niekoľko, formálne nezávislých štátov. Brazília získala nezávislosť v roku 1889. Problémom ale zostávala ich pokračujúca ekonomická a kultúrna závislosť na Európe.

Nové koloniálne krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Oveľa viac než na Ameriku sa ale záujem koloniálnych veľmocí zameriaval v 19. storočí na Áziu a Afriku. Kým Španieli, Portugalci a Holanďania v 19. storočí ustúpili skôr do pozadia, objavili sa počas 19. storočia noví aktéri kolonializmu: Belgicko, Nemecko, Taliansko, Japonsko a napokon aj Spojené štáty. Avšak nikomu z nich sa nepodarilo spochybniť pozíciu Veľkej Británie, ktorá v 19. storočí upevnila svoju nadvládu vo svojej najvýznamnejšej kolónii - v Indii. Skutočnosťou tiež bolo, že územia, ktoré neboli ešte kontrolované (a teda mohli byť kolonizované) boli v 19. storočí malé. V podstate išlo o oblasť Afriky, kde medzi sebou súperili Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Belgicko a Taliansko. V Ázii sa do hry pridalo v druhej polovici 19. storočia aj Japonsko, ktorého koloniálna expanzia sa zameriavala na Kórejský polostrov a do Číny, čo viedlo ku konfliktu s Ruskom. Spojené štáty americké sa zaradili ku koloniálnym krajinám na konci 19. storočia v súvislosti so španielsko-americkou vojnou a ziskom Filipín a Kuby a ďalej s americkou politikou v Paname alebo Portoriku. Súperenie o koloniálnu nadvládu bolo jednou z hlavných príčin prvej svetovej vojny. Je nakoniec symptomatické, že ako výsledok porážky Nemecka došlo k odobratiu jeho kolónií v strednej Afrike.

Dekolonizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dekolonizácia

Medzivojnové obdobie je možné charakterizovať ako dobu najväčšieho rozkvetu britsko-francúzskeho kolonializmu. Avšak aj tak kolonializmus smeroval k svojej ďalšej, tentoraz konečnej kríze, ktorá sa plne prejavila po druhej svetovej vojne. Symbolickým začiatkom dekolonizácie bolo dosiahnutie samostatnosti najvýznamnejšej britskej kolónie Indie v roku 1947. Počas 50. rokov 20. storočia zasiahla vlna dekolonizácie oblasti južnej Ázie, a to predovšetkým francúzskej Indočíny. Na začiatku 60. rokov 20. storočia sa dekolonizačné hnutie rozšírilo do Afriky, kde počas tejto doby vzniklo niekoľko desiatok nových štátov. Je nutné pripomenúť, že ku dekolonizácii dochádzalo v kontexte Studenej vojny a jej bipolarizmu. Dekolonizácia tak bola vnímaná ako vytvorenie mocenského vákua a obe súperiace strany sa snažili novovzniknuté štáty a režimy dostať na svoju stranu. Pokusy o tzv. hnutie nezúčastnených krajín, v ktorom boli vedľa Juhoslávie zastúpené najväčšie dekolonizované krajiny (India, Egypt, Kuba a mnoho ďalších) stáť mimo bipolárne delenie sveta neboli úspešné. V celej rade prípadov USA alebo ZSSR nepriamo i priamo zasahovali do politiky v novo osamostatnených krajinách (Kongo alebo Angola) a často aj negatívne narušovali ich vývoj. Dekolonizácia a bipolarizmus stáli tiež za zrodením konceptu tzv. Tretieho sveta.

O význame kolonializmu svedčí, že štatisticky bolo okolo roku 1930 celkom 84,6% povrchu planéty Zem kolonizovaných jednou z moderných koloniálnych veľmocí. Iba časti Arábie, Perzie, Afganistanu, Mongolska, Tibetu, Číny, Siamu a Japonska neboli zahrnuté pod formálnu koloniálnu nadvládu.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Loomba, A.: Colonialism/Postcolonialism. Routlegde London 1998 s.xiii
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kolonialismus na českej Wikipédii.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • FERRO, Marc: Dějiny kolonizací. Od dobývání až po nezávislost 13. - 20. století. Lidové Noviny. Praha 2007. ISBN 978-80-7106-021-5.
  • BLAUT, James M.: The Colonizer's Model of the World. Geographical Diffusionism and Eurocentric History. New York 1993.
  • HART, Jonathan: Comparing Empires: European colonialism from the Portuguese expansion to the Spanish-American war. Palgrave Macmillan. New York 2003.ISBN 1-4039-6188-3.
  • LOOMBA, Ania: Colonialism/Postcolonialism. Routledge. London 1998. ISBN 0-415-12809-9.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]