Japonsko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
日本国
Japonsko
Vlajka Japonska Znak Japonska
Vlajka Znak
Národné motto:
„Mier a pokrok“ (cisárske motto)
Štátna hymna:
Kimigayo
(君が代 ({{{2}}}?))
Japan (orthographic projection).svg
Miestny názov  
 • dlhý 日本国
Nihon-koku (Nippon-koku)
 • krátky Nihon (Nippon)
Hlavné mesto Tokio (Tókjó)
35°41′ S.š. 139°46′ V.d.
Najväčšie mesto Tokio
Úradné jazyky japončina
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
cisár
predseda vlády
konštitučná monarchia
Akihito
Šinzo Abe
Vznik 6. stor. po Kr. (faktické zjednotenie)
Susedia -
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
377,835 km² (63.)  
 km² (0,8 %)
Počet obyvateľov
 • sčítanie (2012)
 • hustota ()
 
126 659 683
337/km² (18.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2013
5 150 biliónov $ (3.)
46 726 $ (14.)
Index ľudského rozvoja (2013) 0.912[1] (10.) – veľmi vysoké
Mena jen (JPY)
Časové pásmo
 • Letný čas
JST (UTC+9) (UTC)
(UTC)
Medzinárodný kód JPN
Internetová doména .jp
Smerové telefónne číslo +81
Pagoda
Tokio, Šindžuku
Sensoji
Veža vo Fukuoke
Japonská ikebana

Japonsko (po japonsky: 日本国 – Nihon(-koku) alebo Nippon(-koku)) je štát ležiaci na východnom okraji ázijského kontinentu, na východ od Číny a Kórey. Rozkladá sa na severe Ochotského mora po Východočínske more na juhu. Skladá sa z viac ako 3000 ostrovov, z ktorých najväčšie sú (od severu k juhu) Hokkaidó (北海道), Honšú (本州, najväčší ostrov), Šikoku (四国) a Kjúšu (九州). Väčšina japonských ostrovov je hornatých, a mnoho z nich je vulkanických. Najvyšším vrchom je vrch Fudži.

Japonsko má veľmi vysoké HDP na obyvateľa a je jednou z vedúcich priemyselných veľmocí. Je unitárnou konštitučnou monarchiou s cisárom a voleným parlamentom, jednou z najstarších legislatív v Ázii. Napriek členitému povrchu je jednou z krajín s najvyšším počtom obyvateľov a najvyššou hustotou obyvateľstva. Jeho hlavné mesto Tokio s vyše 30 miliónmi obyvateľov je jednou z najväčších veľkomestských oblastí na svete.

Počas svojich dejín prevzalo Japonsko od 7. a 8. storočia veľa zvykov a inštitúcií od Číny. Od 12. do polovice 19. storočia bolo feudálnou krajinou, vedenou klanmi bojovníkov. Po procese obnove Meidži v roku 1868 prevzalo veľa európskych a amerických zvykov a inštitúcií. Jeho dnešná kultúra je zmesou týchto vplyvov a tradičnej japonskej kultúry.

Názov Japonska v kandži sa často prekladá ako „Krajina vychádzajúceho slnka“ a pochádza z polohy krajiny na východnom pobreží Ázie.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Japonska


Predhistorické obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Archeologické výskumy naznačujú, že prví ľudia prišli na Japonské ostrovy približne v 30000 pred Kr.[2] Približne od roku 14000 pred Kr. nasledovalo obdobie Džómon. V tomto období má pre celú kultúrnu históriu Japonska mimoriadny význam zrod keramiky. Džomonská kultúra bola na svoju dobu veľmi vyspelá, jej známa keramika je charakteristická pre zlatý vek Stredného obdobia Džomon cca 3500 pred Kr. až 2500 pred Kr.

Približne v roku 300 pred Kr. začala kultúru Džómon nahradzovať nová kultúra zvaná Jajoi. Kultúra Jajoi vznikla v období, keď do Japonska prišlo množstvo imigrantov z Kórei, ktorí so sebou priniesli pestovanie ryže a technológiu spracovania kovov. Džomonskí ľudia sa začali učiť využívať tieto nové vymoženosti a kórejský vplyv je dobre viditeľný aj na keramike, nástrojoch, ale aj v spoločenskom zriadení. Oproti obdobiu Džómon tu došlo k výraznejšej diferenciácií spoločnosti na bohatých a chudobných v dôsledku rôznej výmery pestovanej ryže v rôznych dedinách. Dediny sa pretvárali a viedli medzi sebou neustále vojny. Harmonický a pokojný život doby Džómon sa vytratil. Jedným zo silných štátov bol napr. Jamatajkoku ovládaný kráľovnou Himiko, ktorá vyslala poslov do Číny a získala titul Kráľovnej Japonska „WA“ a zlatú pečať. Podobne sa zachoval aj kráľ štátu NA „Nakoku“. S jej príchodom Japonsko vstúpilo do železnej doby. Doba Jajoi trvala približne 600 rokov, až do konca 3. storočia nášho letopočtu, kedy ju vystriedala mohylová kultúra.

Obdobie Kofun[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obdobie Kofun

Toto obdobie sa vyznačovalo stavbou veľkých sypaných mohýl kofunov, slúžiacich ako pohrebiská vládnucej elity. Tieto nákladné stavby svedčia o postupnej diferenciácii spoločnosti oproti obdobiu Jajoi. Mnohé s týchto hrobiek boli vyzdobené dutými hlinenými plastikami známymi ako Haniwa. Toto obdobie bolo svedkom nástupu budhizmu a čínskeho písma z ázijského kontinentu a svedkom vzostupu dvora Jamato, mocnej dynastie, ktorá sa koncentrovala v regióne Asuka. Na základe čínskeho modelu bola vytvorená nová centrálna administrácia a ríšska sústava súdov (štátne zriadenie Ritsurijo) a spoločnosť bola organizovaná podľa zamestnaní, ktoré boli zastávané. Kontakt s Čínou a Kóreou na začiatku storočí po Kristovi priniesli rozmach Japonska, mnohé umelecké formy z kontinentu. Hoci v tomto období bolo známe Čínske písmo, bolo obmedzené len na obchodovanie s Čínou a Kóreou. Preto obdobie v Kofun ešte radíme do obdobia predhistorického, pričom jedinými prameňmi o živote v Japonsku sú len pramene z Číny.

Za začiatok japonskej abecedy a písma je považované až posledne storočie obdobia Kofun nazývané aj Asuka. Názov obdobia je odvodený od hlavného mesta v tej dobe. Koncom 6. storočia úplne stratil moc jamamotov dvor čo na dlhšiu dobu znamenal koniec jednotného a uceleného Japonska a vlády sa zmocnili progresívnejšie rodiny orientované na budhizmus a konfuciovské myšlienky.

Úsilím nových vládcov za pomoci celej série inštitucionálnych inovácii, najmä reformou taika, vznikol centralizovaný byrokratický štát založený na čínskom modeli. Už predtým vydal princ Šótoku výnos o 17 článkoch pokladaných za prvú japonskú ústavu. Viacero Japoncov sa v tomto období vydáva na štúdia do Číny a prinášajú späť nové myšlienky a filozofiu. Možno považovať toto obdobie za začiatok japonskej kultúry. Na druhej strane bolo toto obdobie poznačené veľkou politickou nestabilitou a vojnami.

Tradičné Japonsko[upraviť | upraviť zdroj]

Založenie hlavného mesta Heidžó-kjó (dnešná Nara), neskôr preloženého do Heian-Kyo (dnešné Kjóto) znamenal začiatok obdobia, ktoré sa charakterizuje postupným vyzrievaním spoločenského zriadenia Ritsurijo inšpirovaného Číňanmi. Začiatkom 9. storočia síce vládol mier a bezpečnosť, ale politická situácia sa vyhrocovala. Príčinou bola pretrvávajúca decentralizácia Japonska. Skutočná moc sa preniesla z cisára na klan Fudžiwara.

Zlom nastal v roku 1155, kedy trón ostal bez nástupcu a došlo k občianskej vojne Heidži. Toto obdobie je poznačené bojmi o cisársky trón medzi klanom Minamoto a bitkou roku 1185 sa končí obdobie Heian, ktorou definitívne získala vplyv rodina Minamoto a Taira. Bitkou roku 1185 sa k moci dostáva rodina Minamoto.

Víťazstvo Minamotov nad Tairami na konci 12. storočia znamenalo začiatok nového režimu. Joritomo Minamoto získal titul šóguna, vojenského zmocnenca cisára a v Kamakure založil svoj šógunát. Šógun sa stal významnou japonskou inštitúciou, aj keď po Joritomovej smrti bola jeho rodina vyhnaná a moc prevzal rod Hódžó. V 20. rokoch 14. storočia sa vojenskí vazali, nespokojní s rodom Hódžó, zhromaždili okolo cisára Godaiga s plánom znovuzaloženia priamej cisárskej vlády.

Nasledovalo zničenie šógunátu Kamakura silami Ašikagu Takaudžiho, ktorý prešiel na stranu cisára a zvrhol rodinu Hodžo. Postupne sa obrátil aj proti cisárovi a podporil nástupníctvo jedného z princov. Týmto sa cisárstvo rozdelilo na Severný a Južný dvor, ktoré medzi sebou súperili až do r. 1392. Šógunát sa úplne sa zrútil po vojne Onin v roku 1467. Po tejto vojne nasledovalo storočie občianskych nepokojov známe ako obdobie Sengoku (1467 – 1568).

V roku 1543 pristáli v Japonsku prví Európania – portugalskí moreplavci, vrátane jezuitského misionára svätého Františka Xavérskeho, ktorý rozšíril kresťanstvo do Japonska.

Nasledovalo obdobie Azuči-Momojama, definované vzostupom troch po sebe nasledujúcich hegemónov: Nobunagu Odu, Tojotomiho Hidejošiho a Tokugawu Iejasu, ktoré priniesli politické zjednotenie Japonska po storočí občianskych vojen.

Tokugawa Iejasu v roku 1603 formálne založil nový šógunát na hrade v Edo v Tokiu, ktoré sa postupne stalo japonským hlavným mestom. Tokugawský šógunát pretrval 15 generácií, tzn. 264 rokov, až do roku 1867. V tomto období bola razená politika národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu cudzích kníh. Až v roku 1853 prinútil pod hrozbou delostreľby americký komodor Matthew Perry japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a viedol k jej postupnému pádu.

Moderné Japonsko[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie Meidži (1863 – 1912)[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obdobie Meidži

Reformy Meidži (6. apríla 1868) bola séria reforiem japonského cisára Meidži, ktoré začali po roku 1869 meniť zastarané feudálne Japonsko v moderný štát. Najviditeľnejším a najtrvalejším výsledkom reforiem Meidži bola centralizácia správneho systému, ustanovenie parlamentu, snemu a najvyššieho súdu, zavedenie verejného systému poštových služieb, prijatie modernej jednotnej meny a otvorenie tokijskej burzy. Bolo zrušené tradičné rozvrstvenie spoločnosti, nastolená formálna rovnoprávnosť pohlaví a v roku 1873 boli zrušené všetky reštrikcie proti kresťanstvu. Zároveň zo západu povolal odborníkov, ktorí mali za úlohu vytvoriť, či inovovať železnice a priemysel, armádu, loďstvo a architektúru.

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Počas 1. svetovej vojny sa Japonsko postavilo na stranu spojencov. 23. augusta 1914 vyhlásilo Japonsko vojnu Nemecku. V roku 1918 bolo Japonsko prizvané na mierovú konferenciu do Versailles, kde mu bola uznaná nadvláda nad niekoľkými tichomorskými ostrovmi, nemeckými základňami v Číne a Japonsku bolo pridelené kreslo v rade Spoločnosti národov. Svojou skromnou účasťou v prvej svetovej vojne si Japonsko zvýšilo medzinárodnú pozíciu v Ázií a Tichomorí.

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení 1. svetovej vojny nebola politika Japonska už taká agresívna, ale dôsledky hospodárskej krízy a rýchleho rastu obyvateľstva viedli k zmene postoja. Čoraz väčší vplyv mala vojenská moc, čo malo za následok nástup militarizmu, no aj v rámci armády existovali rozdielne názory. Ultranacionalistické frakcie sa niekoľkokrát pokúsili o zvrhnutie vlády a cisára Hirohita. Vojenskí velitelia začali vyhľadávať možnosti násilného zväčšenia územia v Ázií, čo im malo pomôcť vyriešiť domáce ekonomické problémy. Cieľom ich útokov sa stala Čína. Svetové mocnosti požadovali, aby Japonsko stiahlo svoje jednotky z Číny a obnovili jej zvrchovanosť. Ako reakcia na tieto požiadavky Japonsko vystúpilo zo Spoločenstva národov, no aj naďalej pokračovalo vo výbojnej politike.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1937 zaútočilo Japonsko na Čínu a začala sa druhá Čínsko-japonská vojna. V roku 1940 napadlo Japonsko Francúzsku Indočínu, čo malo za následok embargo na ropu zo strany USA[3].

V roku 1940 Japonsko podpísalo trojstrannú dohodu s Nemeckom a Talianskom od čoho si sľubovalo zabezpečenie dostatku nerastných surovín na vojnu s Čínou. USA sa postavili na stranu Číny, vyhlásili krajine celkové obchodné embargo a zmrazili japonské finančné zdroje na čo Japonsko odpovedalo útokom na Pearl Harbour 7. decembra 1941. Táto udalosť bola začiatkom vstupu USA do druhej svetovej vojny.

Bod zvratu v tichomorskej vojne prišiel veľmi skoro a to v bitke o Midway koncom mája a začiatkom júna 1942, kedy Japonsko stratilo štyri lietadlové lode a prišlo o množstvo pilotov. Japonské námorníctvo sa z tejto bitky už nikdy nespamätalo.

V roku 1945 obsadili USA ostrov Iótó a Okinava. Námorné orgány sa uchýlili k samovražedným letom zvaným „božský vietor“ – kamikadze – s neskúsenými pilotmi sa s lietadlami plnými výbušnín vrhali proti americkej armáde, napriek tomu sa však ostrov Okinawa nepodarilo udržať. Američania napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómovú bombu. 15. septembra 1945 Japonsko bezpodmienečne kapitulovalo.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po porážke Japonska v 2. svetovej vojne nasledovalo obdobie okupácie spojeneckými silami, ale aj obdobie rozsiahlych demokratických reforiem vrátane novej Ústavy Japonska. Do 60. rokoch sa japonské hospodárstvo vďaka novým technológiám zotavilo z vojnových škôd a dostalo sa na tretie miesto na svete, čo do objemu produkcie. Krajina bola ťažko zasiahnutá ropnou krízou v 70. rokoch a nasledujúcou celosvetovou recesiou, previedla však základnú reštrukturalizáciu ekonomiky, obnovila svoje členstvo v medzinárodných organizáciách a od toho času pokračuje jej nepretržitý hospodársky rast, ktorý premenil Japonsko na druhú najsilnejšiu svetovú ekonomiku.

Smrťou cisára Hirohita v r. 1989 a nástupom cisára Akihita na trón sa začalo nové obdobie japonskej histórie.

Politické usporiadanie[upraviť | upraviť zdroj]

Štátne zriadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Japonsko je demokratickým štátom s konštitučnou monarchiou, ktorý je podobný britskému systému.

Cisár je podľa japonskej ústavy, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája 1947 symbolom štátu a jednoty ľudu, nie je výslovne hlavou štátu, má však právomoci, ktoré obvykle hlavám štátu prináležia. Najvyšším orgánom štátnej moci je parlament (gikai) zložený z hornej snemovne poradcov (sangiin) zloženej z 242 členov volených na 6 rokov a dolnej snemovne reprezentantov (sugiin) zloženej z 480 členov volených každé 4 roky.

Výkonná moc je v rukách vlády, v ktorej čele stojí ministerský predseda, menovaný cisárom na základe odporúčanie parlamentu. Väčšinou je to vedúca osobnosť strany, ktorá získala vo voľbách väčšinu kresiel v parlamente. Volebné právo majú všetci občania starší ako 20 rokov. Ženy majú volebné právo od roku 1945.

Politické strany[upraviť | upraviť zdroj]

Liberálno-demokratická strana (LDS, Jimintou) predstavuje najvýznamnejšiu politickú silu v povojnovom Japonsku. Je pri moci od roku 1955, okrem rokov 1993 – 1996, kedy koalíciu sformovali opozičné strany. Orientuje sa na spoluprácu s USA a na dobré vzťahy so všetkými štátmi bez ohľadu na ich politickú orientáciu. LDS bola dlhodobo jedinou vládnou stranou a možno aj preto sa s ňou a s jej predstaviteľmi spája množstvo politických, sexuálnych ale najmä finančných škandálov.

Najsilnejšia opozičná strana je Nová pokroková strana (NPS, Shin Shintou), ktorá sa na politickej scéne objavila len nedávno – v roku 1994. Strana vznikla zjednotením niekoľkých centristických a reformných strán a v jej radách je množstvo skúsených politikov. Program NPS sa veľmi nelíši od programu LDS, je však v niektorých otázkach ešte viac konzervatívnejší.

Demokratická strana Japonska (DS, Minshuutou) je najmladšia japonská politická strana – oficiálne ustanovená v roku 1996. Je 3. najsilnejšou stranou v krajine.

V roku 2012 vznikla nová politická strana Japonská strana obnovy (Nippon Ishin no Kai), známa najmä problematickými výrokmi svojich predstaviteľov, ktorý sa snažia zľahčovať podiel viny Japonska na zločinoch druhej svetovej vojny. Strana láka najmä nacionalisticky zmýšľajúcich voličov v krajine. V posledných všeobecných voľbách získala strana 3 kreslá v hornej snemovni parlamentu a 53 kresiel v dolnej snemovňi reprezentantov a stala sa jednou z hlavných strán v krajine so ziskom celkovo 3 miesta.[4]

Ďalšou stranou zastúpenou vo veľkej miere v japonskom parlamente je strana Nový Komeito (Kōmeitō), ktorá získava podporu najmä od voličov budhistického vierovyznania. Predstavitelia strany sú členmi náboženského smeru japonského budhizmu Ničiró.

Medzi ďalšie strany patria napr. Japonská komunistická strana (JKS, Nihon kyusantou), Sociálno-demokratická strana (SDS, Shamintou) a strana Sakigake, tieto však v politickom živote nehrajú väčšiu rolu.

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Japonsko a okolité moria
Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Japonska


Japonsko sa na najvyššej úrovni delí oficiálne na 47 prefektúr a neoficiálne na 9 regiónov. Prefektúry boli vytvorené v 80. rokoch 19. storočia z tzv. provincií.

Zahraničná politika[upraviť | upraviť zdroj]

Japonsko je členským štátom Spojených národov a nestálym členom Bezpečnostnej rady Spojených národov. Japonsko sa spolu s členmi skupiny G4 – Brazíliou, Nemeckom a Indiou, uchádza o stále kreslá v bezpečnostnej rade[5].

Jednou z podmienok kapitulácie po 2. sv. vojne bolo rozpustenie armády. Japonsko sa podľa článku 9. ústavy vzdalo vlastnej armády, ale ústava nebola porušená, keď roku 1954 založilo tzv. sily sebaobrany, ktoré sa delia na pozemné, námorné a vzdušné a čítajú asi 238 600 mužov.

Ako ekonomická sila je Japonsko členom G8 a APEC a vynakladá veľké prostriedky na medzinárodnú pomoc a rozvojové projekty. Japonsko vedie teritoriálne spory s Ruskom a Čínou ohľadom kontroly námorných a prírodných zdrojov ako ropa a zemný plyn a taktiež si neudržuje dobré vzťahy so Severnou Kóreou s ktorou pretrvávajú rozpory ohľadom únosu japonských občanov a programu jadrových zbraní.

Slovensko a Japonsko[upraviť | upraviť zdroj]

Doterajšie bilaterálne vzťahy SR s Japonskom možno označiť za dobré. Dôraz vo vzájomných rokovaniach je kladený na rozvoj ekonomickej spolupráce. Vrcholné štátne návštevy z Japonska do SR sa zatiaľ neuskutočnili. Medzi predstaviteľmi oboch štátov sa vedie pravidelný politický dialóg a existuje aj priama spolupráca medzi niektorými rezortmi (najmä pôdohospodárstva).

V oboch krajinách vyvíja svoju činnosť Slovensko – japonská obchodná komora, založená v októbri 2006. Poslaním organizácie je napomôcť budovať a zlepšovať vzájomné ekonomické vzťahy medzi Slovenskom a Japonskom. Organizáciám, ale aj individuálnym záujemcom v oboch krajinách pomáha nadväzovať nové kontakty, budovať a zefektívniť spoluprácu. Ďalším cieľom je zníženie nákladov a času, ktoré sa musia vynaložiť na dosiahnutie vzájomnej hospodárskej spolupráce. Organizácia tiež pomáha nadväzovať vzťahy medzi slovenskými a japonskými firmami s cieľom podporiť vzájomný obchod a riešiť prekážky administratívneho charakteru a predchádzať tak možným problémom.[6]

V súčasnosti sa slovenčina ako štúdijný odbor dá v Japonsku študovať iba na Univerzite Waseda v Tokiu. Japonskí študenti môžu v rámci predmetu študovať aj slovenskú históriu a kultúru. V Japonsku pôsobí približne 10 profesionálnych slovakistov - akademikov venujúcich sa štúdiu a výskumu slovenského jazyka a kultúry. Záujem o štúdium slovenského jazyka postupne stúpa, priemerná veľkosť tried je 6 študentov, silne však kolíše, pretože záujem študentov o predmet je každý rok iný.[7]

V dňoch 26.29. júna 2012 prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič spolu s ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom a ministrom hospodárstva Tomášom Malatinským pricestovali na oficiálnu návštevu Japonska. Prezident Ivan Gašparovič sa v rámci oficiálneho programu stretol s cisárom Akihitom a najvyššími japonskými ústavnými predstaviteľmi. 28. júla bol prezidentovi Slovenskej republiky Ivanovi Gašparovičovi udelený čestný doktorát Tokijskou medzinárodnou univerzitou, ako ocenenie za jeho prínos na rozvíjaní dobrých slovensko – japonských medzinárodných vzťahov. Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič bol prvou najvyššou hlavou štátu v histórii našej krajiny, ktorý vykonal oficiálnu návštevu Japonska.[8]

V dňoch 24. až 26. júna roku 2013 pricestoval na oficiálnu návštevu Slovenska korunný princ Fumihito Akišino so svojou manželkou. Princ a princezná sa v Bratislave stretli s najvyššími predstaviteľmi Slovenskej republiky – prezidentom Ivanom Gašparovičom a premiérom Robertom Ficom. Z Bratislavy pokračovali princ a princezná vo svojej oficiálnej návšteve Slovenska návštevou východného Slovenska. Návšteva predstaviteľov japonskej cisárskej rodiny na Slovensku je znakom čoraz lepších medzinárodných vzťahov medzi Slovenskou republikou a Japonskom.[9]

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Satelitná snímka Japonska z roku 2003

Japonsko je ostrovný štát, ktorý sa nachádza na okraji kontinentálneho šelfu pri východnom pobreží Ázie. Jeho prirodzenú hranicu tvorí more, pričom celková dĺžka hraníc je cca 30 000 km. Na východe a juhu je obmývané Tichým oceánom, na západe Východočínskym morom a Japonským morom a severné pobrežie sa dotýka Ochotského mora. Od pevninskej Južnej Kórey ho delí Kórejský prieliv asi 180 km široký. Ostrovný štát zaberá plochu 377 801 km², tvorenú 4 hlavnými ostrovmi, súostrovím Rjúkjú a viac ako 3 000 malými ostrovčekmi.

Hlavné súostrovie, ktoré tvoria ostrovy Hokkaidó (北海道), Honšú (本州, najväčší ostrov), Šikoku (四国) a Kjúšu (九州). Všetky japonské ostrovy, prevažne sopečného pôvodu, sú veľmi hornaté. V Japonsku je 580 vrchov vyšších ako 2 000 m, z toho 7 presahuje výšku 3 000 m (Fudžisan 3 776 m, Kitadake 3 192 m, Hotakadake 3 190 m, Arigatake 3 180 m, Ontake 3 063 m, Norikuradake 3 026 m a Tate-jama 3 015 m). Centrálnu časť Honšú vyplňuje zložitý systém pohorí súhrnne nazývaných Japonské Alpy. Blízko južného pobrežia západne od Tokia sa nachádza osamelá sopka a najvyššia hora Japonska – Fudžisan (3 776 m). Väčšina Japonských nížin sa rozkladá na Tichomorskej strane ostrova. Najväčšia nížina Kantou sa rozprestiera v okolí Tokia na ploche zhruba 13 000 km².

Oblasť Japonských ostrovov patrí medzi najaktívnejšie seizmické a vulkanické zóny na svete. Svedčia o tom nielen mnohé aktívne sopky (asi z 200 sopiek až 60 % je aj v súčasnosti činných), ale aj pravidelné zemetrasenia. Ročne sa tu zaregistruje až 1 500 otrasov pôdy.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Jazero Biwa

Japonsko má pomerne krátke, dravé horské rieky s celoročným dostatkom vody, no veľká väčšina z nich nie je splavná. Najviac vody majú na jar, pri topení ľadov. Najdlhšia rieka Japonska je Šinano na ostrove Honšú (367 km), ktorá tečie z pohoria Hida až k Niigate a vlieva sa do Japonského mora. Ostatné významné rieky sa vlievajú do Tichého oceánu (Kisogawa 232 km, Tonegawa 322 km). Jazerá sú známe svojou nesmiernou krásou. Jazerá majú hlavne horský charakter, najväčším jazerom je Biwa pri Kjóte s rozlohou 674 km², najhlbšie je Tanazawa východne od mesta Akita (423 m). Z turistického hľadiska sú známe jazierka na úpätí hory Fudži (Jamanaka, Sai, Soudži, Motesu, Kawaguči).

Intenzívna vulkanická a tektonická činnosť vytvorili priaznivé podmienky pre vznik bohatých minerálnych a termálnych prameňov. Máloktorá krajina sveta má toľko prírodných minerálnych a termálnych vôd ako Japonsko. Spolu ich je vyše 1 100, sú medzi nimi horúce i mierne termálne vody. Využívajú sa na rekreačné i liečebné účely.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Sakura

Klimatické podmienky sú v Japonsku veľmi rôznorodé, čo je spôsobené hornatosťou a pretiahnutým tvarom hlavného súostrovia. Podnebie Japonska je ovplyvňované monzúnmi. Sever územia má chladné, stred mierne a juh subtropické podnebie. Teploty v zime sa pohybujú medzi -9 °C až +16 °C, a v lete od +20 °C do +28 °C. V lete postihujú Japonsko silné dažde, ktoré v auguste prechádzajú až do monzúnov. Priemerné množstvo zrážok za rok v okolí Tokia je 1 405 mm, najdaždivejší je máj so 185 mm a najsuchší je január iba s 45 mm zrážok.

Japonsko je ostrovná krajina a preto je podnebie krajiny ovplyvnené morskými vplyvmi. Západné pobrežie Japonska patrí do oblasti Japonského mora, nad ním každú zimu fúkajú smerom na krajinu silné a studené severozápadné vetry pochádzajúce zo Sibírskej arktickej oblasti, nad Japonským morom sa tieto studené a suché vetry zmiešajú s teplým a vlhkým vzduchom pochádzajúcim z teplého Cučimské morského prúdu. Spojením oboch vzduchových hmôt vznikne na snehové prehánky bohatá vzduchová masa, ktorá každoročne spôsobí silné snehové kalamity a bohatú až niekoľko metrovú snehovú nádielku, predovšetkým na ostrove Honšú, západne od masívu Japonských Álp. Oblasť krajiny najviac zasiahnutá týmto meteorologickým fenoménom je prefektúra Akita, ktorá je preto v Japonsku známa aj ako snehová krajina.

Východné a južné pobrežie krajiny na druhej strane charakterizujú teplé letá s vysokými letnými teplotami a mierna zima, čo spôsobujú teplé oceánske prúdy prúdiace v okolí východných brehov Japonska. V Tokyu, ktoré sa nachádza v tejto oblasti, sú snehové prehánky počas zimy ojedinelé, teplota výnimočne klesne pod 10 stupňov Celzia. V niektorých mesiacov počas leta a jesene je však oblasť východného a južného Japonska vystavená silnému vetru a bohatým dažďovým zrážkam, čo spôsobujú každú jar v strednom Pacifiku vznikajúce mohutné a na prehánky bohaté vzduchové masy, zvané Tajfúny, ktoré pravidelne dosahujú až japonské brehy a spôsobujú vážne škody. Letné obdobie dažďov typické silnými prehánkami a slabou rýchlosťou vetra začína vo východnom Japonsku v polovici Júna a trvá šesť týždňov. Na konci leta a začiatku jesene zasa zasahujú krajinu pravidelne tajfúny, ktoré prinášajú ničivé dažde a silný nárazový vietor, narozdiel od letnej sezóny daždov, ktoré nespôsobujú takmer žiadne vážne škody.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Telefónne búdky sú skoro všade. Ak je potrebné volať z Japonska na Slovensko je treba použiť sivé búdky „International“. Telefonovanie z búdok je oveľa lacnejšie, než volanie z hotelu.
  • Telefonovanie z mobilného telefónu funguje tiež bez problémov. Jedinou podmienkou je aby telefón podporoval technológiu 3G – (aby vedel pracovať v pásme 2,1 GHz ktoré sa v Japonsku v mobilných sieťach používa). Na Slovensko treba použiť predčíslie +421 (nie +, 0 ani 00) potom smerové číslo mesta (operátora) samozrejme bez začiatočnej 0 a číslo volaného.
  • Na každej väčšej ulici vo veľkých mestách je automat s nápojmi – pre Japonsko je typický zelený nesladený čaj, alebo minerálna voda.
  • Plastické modely jedál vo výkladných skriniach reštaurácií sú veľmi užitočné pre turistov, ktorí nepoznajú ich názvy. Na objednanie stačí len ukázať na vybraný model jedla.
  • Suši je tu omnoho lacnejšie. Zaujímavým miestom sú takzvané „suši pohyblivé pásy“. Sú najlacnejším miestom kde je možné vychutnať si toto lahodné jedlo. Ľudia tam sedia pri bare, na ktorom na pohybuje pás s tanierami. Platí sa za počet odobratých tanierov.
  • V Japonsku sa nedáva žiadne sprepitné – Japonci ho nepoznajú a mohli by ste ich dokonca aj uraziť. Ak chcete predajcu potešiť, darujte radšej niečo hmotné (ale pozor, nie pred očami svedkov).
  • Zvyčajná otváracia doba je od 10:00 do 19:00. Niektoré majú zatvorené počas týždňa, ale otvorené počas soboty alebo nedele. Banky bývajú otvorené od pondelka do piatku v dobe od 9:00 do 15:00. Pošty zvyknú otvárať od 9:00 do 17:00 (v sobotu do 12:00). Samozrejme sa tu nachádzajú aj non-stop obchody.
  • Od úradníkov a obchodníkov sa vyžaduje striktné dodržiavanie etikety obliekania. Muži nosia tmavé obleky a ženy sa ukazujú v konzervatívnych kostýmoch.
  • Kreditné karty nie sú akceptované všade. Hlavne v malých obchodoch a reštauráciach je platené hotovosťou. Odporúča sa mať pri sebe dostatok hotovosti, pretože bankomaty a zahraničné karty sa nie vždy pohodnú. Najspoľahlivejšie sú karty Visa a MasterCard.
  • Voda z kohútika býva väčšinou pitná, ale je dosť chlorovaná. Lepšia je minerálna voda z fľašiek.
  • Elektrické napätie je 100 V a 50 Hz (na východe) a 60 Hz (na západe).
  • Najlepší čas na návštevu Japonska je od októbra do decembra.
  • Využívanie taxi nie je vždy najjednoduchšie vďaka tomu, že vodiči nie vždy vedia po anglicky. V Japonsku sa jazdí vľavo, preto sa aj nasadá zľava. Vodič vám automaticky otvorí dvere. Taxíky sú tu drahšie.
  • Pri odlete z Japonska na Slovensko je dobré prísť na letisko 2 hodiny pred odletom kvôli odbaveniu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. "Human Development Report 2013" UN. 2013. Retrieved 14 March 2013.
  2. TRAVIS, John. Jomon Genes [online]. . „archaeological data showing habitation of Japan dating back 30,000 years“. Dostupné online. (po anglicky)
  3. WORTH, ML., Roland H.. No Choice But War: the United States Embargo Against Japan and the Eruption of War in the Pacific. [s.l.] : McFarland, 1995. ISBN 0-7864-0141-9.
  4. http://zpravy.idnes.cz/parlamentni-volby-v-japonsku-djv-/zahranicni.aspx?c=A121216_134125_zahranicni_aha
  5. UK backs Japan for UNSC bid [online]. Central Chronicle. Dostupné online. (po anglicky)
  6. http://www.sjok.sk/sk/about_us
  7. http://zivot.azet.sk/clanok/9991/japonsky-profesor-susumu-nagayo-miluje-slovenske-jaternice.html
  8. http://www.prezident.sk/?rok-2012&news_id=15526
  9. http://www.sk.emb-japan.go.jp/event_the_visit2013.html

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]