Čínske písmo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Six glyphs.svg
Chanské písmo
Klasifikácia
ISO 15924: 500 / Hani
Ukážka
V čínskom texte:
日文漢字是書寫日文時所使用的漢字。日文漢字的寫法基本上與中文使用的漢字大同小異。
V japonskom texte:[1]
日本における漢字は、表音文字である“かな”とんで日本語表記するための主要文字となっている。
V kórejskom texte:[1]
漢字(한자)는 中國에서 비롯된 文字아시아의 여러 國家에서 使用하고 있다.
Zhongwen.svg Tento článok obsahuje čínsky text.
Bez správnej podpory ázijských jazykov sa Vám môžu namiesto čínskych znakov zobrazovať otázniky, štvorčeky alebo iné symboly.

Čínske písmo alebo čínske znaky je jeden z najstarších systémov písma. Je to logofonetické písmo. Z vyše 100 000 znakov sa používa bežne 5-6 tisíc.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Typ písma[upraviť | upraviť zdroj]

Čínske písmo má od prvých nálezov až dodnes približne rovnaký charakter – je to písmo v širšom ponímaní logografické, presnejšie povedané je to logomorfémografické písmo a zároveň logofonetické písmo. Termín logomorfémografické zdôrazňuje, že má znaky tak pre celé slová, ako aj len pre morférmy, a termín logofonetické zdôrazňuje, že má znaky tak pre slová/morfémy, ako aj pre zvuky jazyka.

Čínske písmo sa postupom času menilo tak, že jednak klesal podiel logogramov (znaky vyjadrujúce slová) a stúpal podiel morfémogramov (znaky vyjadrujúce morfémy), a jednak stúpal podiel fonogramov. Prvý spomenutý vývoj je spôsobený tým, že v archaickej čínštine prevládali jednoslabičné a jednomorfémové slová, takže znaky korelovali so slovami, dnes už sú čínske slová dlhšie (zložené), takže znaky korelujú prevažne už len s morfémami.

Treba dodať, že občas sa čínske písmo chybne klasifikuje ako slabičné písmo. Je to spôsobené tým, že čínske morfémy sa spravidla (kvázi náhodou) zhodujú so slabikami. V skutočnosti sa ale čínske znaky pri bližšom pohľade vzťahujú na morfémy, nie na slabiky.

Veľký počet znakov[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže ide o písmo logografické, v čínskych znakoch sa neodráža výslovnosť tak priamym spôsobom, ako je tomu napríklad v latinke. Tento fakt samozrejme značne sťažuje výučbu čítania a písania aj u cudzincov, aj u Číňanov, a je veľkou brzdou gramotnosti: na rozdiel od európskych jazykov, kde počet znakov zvyčajne nepresahuje 50, čínskych znakov sú tisíce. Najväčšie slovníky obsahujú vyše 100 000 znakov, drvivá väčšina z nich je však dávno nepoužívaná, prípadne ide o varianty (až 1/3), a v praxi sa používa zhruba len 5000 znakov. Na druhej strane sú tu aj nesporné výhody: v jazykovo roztrieštenej Číne sa veľa vzájomne nezrozumiteľných (hoci príbuzných) jazykov a nárečí píše tými istými čínskymi znakmi. Hovoriaci kantónčiny sa nedohovoria s hovoriacim štandardnej čínštiny, ale ak sú obaja gramotní, môžu si písať. Z podobného dôvodu čínske televízne stanice vysielajú filmy v čínskom znení s čínskymi titulkami.

Slovo v čínskom ponímaní[upraviť | upraviť zdroj]

V čínskom písme sa nerobia medzery medzi slovami. Pojem slovo má v čínskom prostredí inú hodnotu: ide o koncept čisto jazykový, nie pravopisný. V znakovom zápise je jedinou jednotkou menšou ako veta znak; ten vo výslovnosti zodpovedá takmer vždy jednej slabike. Na významovej úrovni to potom spravidla býva morféma, hoci to zďaleka nie je univerzálne pravidlo. Existuje rad znakov, ktoré samy o sebe žiadny význam nenesú a získavajú ho až v spojení so znakom iným, existujú aj znaky, v ktorých sú obsiahnuté morfémy dve. Súčasná čínština už dávno nie je jazykom jednoslabičným, väčšina slov je dvojslabičná.

Čínske znaky[upraviť | upraviť zdroj]

Podobne ako v iných významných historických písmach (egyptskom, sumerskom a podobne) aj v čínskom existujú v podstate tri druhy znakov:

Terminologická poznámka:

  • Ako "logogram" (staršie: ideogram (v širšom zmysle)) sa v závislosti od autora označuje buď A+B, alebo len A, alebo len a.
  • Termín radikál sa používa aj v trochu širšom zmysle - ako názov opakujúcej sa súčasti zložených znakov, podľa ktorej sú slová zoradené v čínskych slovníkoch (nemusí to byť nevyhnutne determinatív, aj keď často je)

Podrobnejšie delenie čínskych znakov, tradične používané v sinológii, je delenie na 6 skupín, ktoré sa (neprávom) pripisuje Sü Šenovi:

  • piktografický znak (=piktogram v užšom zmysle) – znamená priamo to, čo zobrazuje, napr. obrázok stromu znamená strom
  • symbolický znak (=ideografický znak v užšom zmysle, ideogram v užšom zmysle) – znamená prenesený význam toho, čo zobrazuje, napr. znak polmesiaca znamená noc
  • zložený znak (=ideogramatický zložený znak, asociatívny zložený znak, logický agregát) – je to znak, ktorý vznikol spojením viacerých (identických alebo rôznych) piktografických alebo symbolických znakov, napríklad znak zložený zo znaku „človek“ a znaku „strom“ znamená „odpočívať“ (človek opierajúci sa o strom)
  • ideofonografický zložený znak (=determinovaný fonogram, fonosémantický zložený znak, radikálovo-fonetický znak) – je to zložený znak pozostávajúci z fonetického znaku (t.j. znaku vyjadrujúceho zvuk) a determinatívu (teda znaku len upresňujúceho význam; v čínštine sa nazýva aj radikál). Takéto znaky tvoria 90 % čínskych znakov, čiže veľkú väčšinu. Fonetický znak sa používa podľa rébusového princípu, čiže sa použije už existujúci „normálny“ znak, ktorý rovnako alebo podobne znie ako to, čo chceme povedať. Napríklad slovo meď (po čínsky tchung) sa píše znakom zloženým z dvoch znakov – znaku tchung (ktorý normálne znamená rovnaký/podobný/spolu) – to je tzv. fonetický znak, a znaku ťin (ktorý znamená kov) – to je tzv. radikál. Zložený znak teda vlastne hovorí: „Tchung chápané ako kov a nie vo svojom základnom význame“
  • vypožičaný znak (=rébus) – sem patria čisté rébusy (teda fonetické znaky bez doplnenia radikálmi), je ich veľmi málo
  • prevrátený znak – kategória, ktorej definícia zamýšľaná Sü Šenom (či iným pôvodným autorom delenia) je nejasná, možno sa myslia znaky, ktoré vznikli zmenou orientácie iných znakov (teda znak je v texte pootočený a tým sa mení jeho význam)

V súčasnosti sa znaky skladajú zo štandardizovaných ťahov, ktorých býva 1 až 28. Platí pravidlo, že v texte každému znaku prislúcha rovnako veľká myslená plocha vykreslená štvorcom, do ktorého sú zapísané a to bez ohľadu na zložitosť.

Text sa píše vodorovne zľava doprava.

Dejiny čínskeho písma[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod čínskeho písma je nejasný, pravdepodobne to bude produkt postupného domáceho vývoja, ale mohlo vzniknúť aj z protoindického písma alebo babylonského (sumerského) písma.

V Číne existovali aj predstupne písma. Číňania napríklad kedysi používali šnúrové mnemotechnické pomôcky, známe aj z ostrova Rjúkjú. Okrem toho existovali napríklad odznaky hodností, ktoré sa nosili na opaskoch, tie možno tiež považovať za predchodcov písma. Existovalo aj predmetné písmo (zaslanie fyzického predmetu, ktorého názov znel rovnako ako slovo, ktoré je obsahom komunikácie).

Piktogramy sa objavujú v druhej polovici 3. tisícročia pred Kr. na keramike a podobne. Pravdepodobne išlo vlastnícke značky. Ich (ne)súvis s neskorším čínskym písmom je nejasný. Treba poznamenať, že aj zhruba najstaršie dve fázy súčasné čínskeho písma (veštbové kosti a veľké pečatné písmo - pozri dole) sa zvyknú v literatúre označovať ako piktografické písmo, myslí sa tým ale piktografické písmo v širšom zmysle, teda také, ktorého znaky sa podobajú obrázkom, a nie piktografické písmo v užšom význame "typ písma predchádzajúci logografickému písmu".

V roku 2003 sa našli v Che-nane sporné nálezy údajných predchodcov čínskych znakov z obdobia 6600 pred Kr. Nesporné nálezy začínajú ale až okolo 1500 pred Kr. Vývoj samotného čínskeho písma možno rozdeliť na niekoľko fáz (typov) písma:

  • písmo nápisov na veštbových kostiach (ťia-ku wen): Toto je písmo obdobia cca. 1500 až 1000 pred Kr., teda stredná a neskorá dynastia Šang. Išlo o nápisy na korytnačích pancieroch a zvieracích kostiach. Najstarší nález je z Che-nanu. Tieto kosti boli v Číne vykopávané už od 19. stor., ale ľudová povera v nich videla dračie kosti a tak im pripisovala liečivú moc. Písmo bolo ešte primárne logografické, ale čiastočne už logofonetické.
  • veľké pečatné písmo (písmo veľkej pečate, ta-čuan alebo ču-wen v širšom zmysle): Pod tento termín patria v užšom zmysle časť nápisov na bronzoch zo štátu Čchin a písma čou-wen v užšom zmysle (9. stor. pred Kr.), š'-ku-wen (koniec obdobia jarí a jesení, teda asi 5. stor. pred Kr.) a čou-čchu-wen (niekedy počas obdobia Východných Čou), ktoré majú všetky rovnaký štýl písma. V širšom zmysle pod termín patria všetky nápisy na bronzových nádobách z konca obdobia dynastie Šang a z obdobia Západnej a ranej Východnej Čou (t.j. 1100 - 476 pred Kr.) - pozri nápisy na bronzoch - a potom prípadne ešte pokračovanie zhruba tohto štýlu písma až do konca dynastie Východných Čou (249 pred Kr.). Podiel fonetických znakov v písme v tomto období rástol; treba poznamenať, že v období Východných Čou bola variabilita čínskeho písma (v závislosti od regiónu ale aj iných okolností) ešte veľká.
  • malé pečatné písmo (písmo malej pečate, siao-čuan): Toto písmo je najstaršie z tých čínskych písiem, ktoré sa používajú dodnes. Vývojovo je priamym predchodcom súčasného čínskeho písma. Vychádzalo zo štýlu veľkého pečatného písma, zachovávalo dovtedajšie obrysy znakov, ale zjednodušovalo ich. Vzniklo v 4. storočí pred Kr. v štáte Čchin, v Číne sa rozšírilo počas obdobia dynastie Čchin (221-206 pred Kr.) a prevládalo do začiatku obdobia dynastie Západných Chan (t.j. do 2. storočia pred Kr.). Pôvodne sa používalo na nápisy ryté do kameňa. Toto písmo počas obdobia dynastie Čchin prešlo štandardizáciou, zjednotením pre celú Čínu. V písme pribudlo používanie radikálov a písmo prakticky stratilo piktografický (v širšom zmysle) charakter.
  • úradnícke písmo (li-šu): Toto písmo sa objavilo asi už 500 pred Kr., ale širšie sa používalo až počas dynastií Čchin (221 - 206 pred Kr.) a Chan (206 pred Kr. - 220 po Kr.). Počas obdobia dynastie Čhin písmo prešlo štandardizáciou (zjednotením pre celú Čínu) a počas dynastie Chan (asi v prvom storočí pred Kr.) sa znaky reformou zmenili na graficky uniformné, zapisované do pomyselných štvorčekov štetcom. Odvtedy čínske písmo (jeho jednotlivé tvary) definitívne zodpovedá dnešnému tradičnému čínskemu písmu. Úradnícke písmo je jednoduchší a kurzívový ekvivalent malého pečatného písma.
  • vzorové písmo (kchaj-šu): Toto je v podstate tradičné čínske písmo (nie zjednodušené čínske písmo) používané dodnes (napríklad na Taiwane) v tlači. Vzniklo ku koncu obdobia dynastie Východných Chan (25-220 po Kr.). Je to len mierne upravené úradnícke písmo. O jeho rozšírenie sa zaslúžila drevotlač. Z tohto písma sa vyvinula japonská katakana.
  • čínske kurzívové štýly:
    • bežné písmo (sing-šu): Je to len kurzívová obdoba vzorového písma, často niekoľko ťahov splýva do jedného. Písmo vzniklo v 3. stor. po Kr. a dnes sa používa ako rukopisné písmo.
    • trávové písmo (cchao-šu): V tomto písmo už nielen niekoľko ťahov splýva, ale niektoré sa aj vynechávajú, preto je náročnejšie ho čítať. Vzniklo počas obdobia dynasite ChanZ tohto písma sa vyvinula japonská hiragana. Toto písmo sa delí na písma:
      • čang cchao
      • ťin cchao – toto písmo sa ako kurzíva používa dodnes
      • kchuang cchao - extrémna kurzíva používaná v kaligrafii, lebo uprednostňuje estetické zretele.
  • čínske ozdobné štýly
  • čínske magické písma
  • zjednodušené čínske znaky (ťien-tchi-c’): Toto je (v mnohých znakoch) zjednodušená verzia vzorového písma, zavedená postupne v rokoch 1959, 1964 a 2009 v ČĽR ako oficiálne písmo.

Ako tradičné čínske znaky sa dnes označujú čínske písma staršie než zjednodušené čínske znaky, najmä vzorové písmo. Taiwan a rôzne čínske komunity po svete väčšinou trvajú na tradičnom čínskom písme.

Znaky sa pôvodne vyrývali do materiálu kovovými hrotmi a písalo sa aj bambusovým perom namáčaným do laku. Ešte na prelome letopočtov začali písať štetcom namáčaným do tušu a najbežnejším písacím materiálom sa stal papier. Písalo sa zhora nadol a sprava doľava v stĺpcoch. Koncom 6. stor. po Kr. poznali drevotlač a roku 1045 kováč Pi-Šeng vynašiel princíp tlače pohyblivými typmi, ale kníhtlač nespôsobila v čínskom písomníctve taký prevrat ako neskoršie v Európe, zrejme pre veľký počet základných grafických jednotiek.

Texty sa pôvodne písali zvislo sprava doľava, od roku 1956 sa záväzne píšu vodorovne zľava doprava.

Začiatkom 18. stor. bolo známych už 44 000 znakov. Dnes vyše 100 000.

Radenie v slovníkoch[upraviť | upraviť zdroj]

Na nájdenie čínskeho znaku v slovníku je potrebné vedieť rozpoznať radikál znaku a vedieť spoznať, koľkými ťahmi sa znak píše. (Jednotlivé prvky, z ktorých sa čínsky znak skladá, majú jednotný počet ťahov, ktorými sa majú písať.)

Na začiatku slovníka je tabuľka radikálov, ktoré sú usporiadané podľa počtu ťahov. Pri každom radikáli je uvedený zoznam znakov s týmto radikálom, ktoré slovník obsahuje; tieto znaky sú usporiadané opäť podľa počtu ťahov. Pretože aj znakov s rovnakým radikálom a počtom ťahov môže byť veľa, býva príslušná časť tabuľky napísaná čínskou číslovkou, vyjadrujúcou počet ťahov fonetickej zložky.

Pri každom znaku je nakoniec odkaz na príslušné heslo v slovníku. Hoci by mohlo ísť o číslo stránky, väčšinou je odkazom prepis výslovnosti znaku - heslá sú totiž v slovníkoch radená nie podľa počtu ťahov, ale práve podľa prepisu výslovnosti. V čínskych slovníkov vydaných v ČĽR a kdekoľvek mimo Číny sa výslovnosť zapisuje pomocou pchin-jinu. Na Taiwane na rovnaký účel slúži staršie čínska abeceda vymyslená špeciálne na zápis výslovnosti, nazývaná ču-jin fu-chao či bopomofo. V Kórei sa používa hangul a v Japonsku kana. Pozor, ani zoradenie podľa pchin-jinu nie je úplne rovnaké s tým, ktoré sa používa v jazykoch píšucich latinkou.

Tradičné a zjednodušené znaky[upraviť | upraviť zdroj]

V snahe priblížiť písmo širšom vrstvám obyvateľstva prebehla v ČĽR v druhej polovici 20. storočia (1956, 1964 a 2009) postupná reforma, ktorá veľa znakov zjednodušila. Kritici však tvrdia, že sa tým narušila informácia o pôvode a príbuznosti jednotlivých znakov. Reformy boli plánované už od 20. rokov v súvislosti s veľkou vlnou modernizácie Číny (Májové hnutie roku 1919), a okrem toho oveľa ďalekosiahlejšie reformy, ktoré zastreli pôvodnú podobu znakov, ich stavbu, etymológiu aj príbuznosti a oddelili priemerne gramotných Číňanov od staršej tradície, prebehli približne v rokoch 300-0 pred Kr. Pôvodné znaky ilustrujú úzke spojenie medzi významami jednotlivých znakov a vierou prastarých Číňanov v nebesá. [2]

Zjednodušené znaky sú dnes štandardom v ČĽR (s výnimkou Hongkongu a Macaa) a v Singapure. Na Taiwane sa naďalej používajú tradičné znaky.

Zjednodušenie najviac vynikne tam, kde bol zjednodušený radikál, a zásah sa teda dotkol veľkej skupiny znakov (napr. radikál v slove - "jazyk": 語 → 语). Zjednodušene možno povedať, že dnes používané čínske znaky sa delia na tri skupiny:

  • Zjednodušené znaky (majú náprotivok medzi tradičnými znakmi)
  • Tradičné znaky (v ČĽR boli nahradené zjednodušeným náprotivkom)
  • Znaky, ktoré neboli zjednodušovania, vyzerajú teda v ČĽR aj na Taiwane rovnako

V skutočnosti je situácia zložitejšia. Rôzne varianty toho istého znaku existovali dávno pred vznikom ČĽR, ku zjednodušovania dochádzalo tiež, hoci v podstatne menšej miere. Napr. znak tchaj v slove Tchaj-wan (po slovensky Taiwan) má jednoduchý (台) a zložitý (臺) variant, napriek tomu sa aj na Taiwane (teda v doméne tradičných znakov) používa tá jednoduchšia.

Svoje vlastné reformy urobili aj Japonci, takže aj keď kandži možno skôr označiť za tradičné znaky, napr. znak pre štúdium (po čínsky Sue,' po japonsky gaku) sa v Japonsku zhoduje s tvarom v ČĽR (学), zatiaľ čo na Taiwane a v Hongkongu je zložitejší (學).

Prepis do latinky[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Prepis z čínskeho písma do latinky


Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Čínske ideogramy sú zvýraznené, na rozdiel od znakov iného písma.
  2. http://www.velkaepocha.sk/cs/Temy/cinske-znaky.html

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]