Čínština

Z Wikipédie

Čínština ((汉语, 漢語, 中文))
Štáty	Čína, Taiwan, Singapur, Indonézia, Malajzia a čínske komunity po celom svete
Región	najmä stredná Ázia a východná Ázia
Počet hovoriacich	1,3 miliardy
Poradie	1
Klasifikácia	Sinotibetské jazyky
Písmo	Čínske znaky
Postavenie
Úradný jazyk	Čína, Taiwan, Singapur, jeden zo 6 jazykov OSN
Regulátor	V Číne: Rôzne agentúry, Na Taiwane: Mandarin Promotion Council
Jazykové kódy
ISO 639-1	zh
ISO 639-2	chi
ISO 639-3	{{{iso3}}}
SIL	--
Wikipédia
Adresa	[1]
Pomenovanie	维基百科，自由的百科全书
Pozri aj: Jazyk - Zoznam jazykov

Čínština (ak považovaná za 1 jazyk) resp. čínske jazyky (ak považovaná za viacero jazykov) je sinotibetský jazyk, ktorým sa hovorí v Číne, v Taiwane a v čínskych komunitách v zahraničí.

Podľa jedného z názorov čínština nie je jednotným jazykom, ale pozostáva z niekoľkých menších jazykov. Často je uvádzaný počet 7, podľa siedmich veľkých dialektov. Vzhľadom na to, že tieto dialekty sa v mnohých zásadných charakteristikách zhodujú, je tento názor napriek svojej rozšírenosti sporný. Najznámejším z týchto „jazykov“ je mandarínčina (= v širšom zmysle skupina severočínskych nárečí, v užšom zmysle len štandardná čínština založená na nárečí hlavného mesta Pekingu).

V čínskom jazykovom prostredí doteraz neexistuje prísny a jednoznačný štandard. Určitý štandard nachádzame v médiách a čiastočne v školách. Pojem Mandarin Chinese (mandarínčina či mandarínska čínština), ktorý označuje tento štandard, je dnes v akademických kruhoch nahradzovaný pojmom Modern Standard Chinese (súčasná štandardná čínština), po čínsky pchu-tchung-chua (putonghua). Týmto jazykom hovorí najviac ľudí na svete. Z gramatického hľadiska je tento štandard jazykom založeným na vzorových dielach napísaných štýlom paj-chua (baihua), z fonetického hľadiska ide o jazyk založený na pekingskom dialekte, z územného hľadiska ho potom môžeme označiť za jazyk severu. Štandardný jazyk na Taiwane sa nazýva čínsky kuo-jü (guoyu) a bol privezený v roku 1949 z pevninskej Číny.