Indonézia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Indonézska republika
Vlajka Indonézie Znak Indonézie
Vlajka Znak
Národné motto:
Bhinneka Tunggal Ika (in.)
Jednota v rozdielnosti
Štátna hymna:
Indonézska hymna
LocationIndonesia.png
Miestny názov  
 • dlhý Republik Indonesia
 • krátky Indonesia
Hlavné mesto Jakarta
48°52′ s.š. 2°20′ v.d.
Najväčšie mesto Jakarta
Úradné jazyky indonézština (úradná, štandardizovaná forma malajčiny), angličtina, holandčina, veľké množstvo miestnych jazykov, z ktorých najpočetnejšia je javánčina
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
prezident
predseda vlády
republika
Susilo Bambang Yudhoyono
Susilo Bambang Yudhoyono
Vznik 17. august 1945
Susedia Papua-Nová Guinea, Východný Timor, Malajzia
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
1 904 569 km² (15.)  
 km² (4,85 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2010)
 • sčítanie (2005)

 • hustota (2010)
 
237 556 363 (4.)
222 781 000

125,96/km² (84.)
Index ľudského rozvoja (2007) 0,726 (109.) – stredná
Mena Indonézska rupia (IDR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+7, +8, +9)
(UTC+8, +9, +10)
Medzinárodný kód IDN / ID
Medzinárodná poznávacia značka RI
Internetová doména .id
Smerové telefónne číslo +62

Indonézia, dlhý tvar Indonézska republika, je štát v juhovýchodnej Ázii a Oceánii tvorený 17 508 ostrovmi. S viac ako 230 miliónmi obyvateľov ide o štvrtý najľudnatejší štát sveta a takisto o štát s najväčším počtom obyvateľov hlásiacich sa k islamu. Štátnym zriadením krajiny je republika s voleným prezidentom a parlamentom. Hlavným mestom Indonézia je Jakarta. Na pevnine Indonézia hraničí s Papuou-Novou Guineou, Východným Timorom a Malajziou. Na mori susedí so Singapurom, Filipínami, Austráliou, Palau, Thajskom a indickým územím Andamany a Nikobary.

Indonézske súostrovie bolo významným obchodným centrom najmenej od 7. storočia, keď kráľovstvo Šrívidžaja obchodovalo s Čínou a Indiou. Miestni vládcovia postupne začali preberať indickú kultúru, náboženské a politické modely a hinduistické a budhistické kráľovstvá rozkvitali. Indonézska história bola ovplyvnená snahami cudzích mocností ovládnuť jej prírodné bohatstvo. Moslimskí obchodníci priniesli islam a európski kolonialisti spolu v čase zámorských objavov bojovali o ovládnutie obchodu s korením na Molukách. Po troch a pol storočiach holandskej nadvlády získala Indonézie po druhej svetovej vojne nezávislosť. Turbulentná moderná história krajiny bola ovplyvnená prírodnými katastrofami, korupciou, separatizmom, demokratizáciou a obdobiami prudkých ekonomických zmien.

Obyvateľstvo súostrovia patrí k mnohým etnickým, jazykovým a náboženským skupinám. V Indonézii došlo k vývoju zdieľanej identity definovanej spoločným jazykom, etnickou a náboženskou pluralitou vnútri väčšinovo moslimskej spoločnosti, umožnenú historickou skúsenosťou s kolonializmom a bojom proti nemu. Indonézske národné motto, „Bhinneka Tunggal Ika“ („Jednota v rozdielnosti“, doslova „Veľa, ale jeden“) vyjadruje rozdielnosť, ktorá krajinu charakterizuje. Napriek obrovskej populácii a hustému obyvateľstvu sa v krajine nachádzajú obrovské oblasti divočiny s druhou najväčšou biodiverzitou na svete. Indonézia má veľké prírodné bohatstvo, ale napriek tomu je tu chudoba rozšíreným problémom. Napriek problémom s chudobou je Indonézia 19. najväčšou ekonomikou sveta a je preto jednou z krajín skupiny G-20. Je tiež členom Združenia národov juhovýchodnej Ázie a Ázijsko-pacifického hospodárskeho spoločenstva.

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Názov Indonézia je odvodený od latinského slova Indus znamenajúceho „India“ a gréckeho slova nesos znamenajúceho „ostrov“.[1] Meno bolo prvýkrát použité v 18. storočí, dlho pred vznikom nezávislej Indonézie.[2] V roku 1850 navrhol anglický etnológ George Earl označenie Indunesianovia(Indunesians) a Malayunesiánovia(Malayunesians) pre obyvateľstvo „Indického súostrovia alebo Malajského súostrovia“.[3] V tej istej publikácii Earlov študent James Richardson Logan použil termín Indonézia ako synonymum pre Indické súostrovie.[4] Holandskí akademici venujúci sa východnej Ázii však termín neprebrali. Namiesto neho označovali oblasť ako Malajzijské súostrovie (Maleische Archipel), Holandskú Východnú Indiu (Nederlandsche Oost Indie), ľudovo tiež Indië, Východ (de Oost) a Insulinde.[pozn 1]

Od roku 1900 sa termín Indonézia stal štandardom v akademickom prostredí mimo Holandska a Indonézske nacionalistické skupiny ho prevzali pre účely svojej politickej prezentácie.[5] Adolf Bastian z Berlínskej univerzity spopularizoval označenie svojou knihou Indonesien oder die Inseln des Malayischen Archipels, 1884-1894. Prvým holandským akademikom, ktorý termín Indonézia použil, bol Suwardi Suryaningrat (Ki Hajar Dewantara) keď v roku 1913 otvoril tlačovú agentúru pomenovanú Indonesisch Pers-bureau.[2]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Loď vyrezaná v Borobudure

Fosílne pozostatky Homo erectus, niekedy nazývaného človek Jávsky, naznačujú, že Indonézske súostrovie bolo osídlené pred dvoma až pol miliónom rokov.[6]

Austronézania, ktorí v súčasnosti tvoria väčšinu populácie, migrovali do juhovýchodnej Ázie z Taiwanu. Do Indonézie dorazili okolo roku 2000 pred Kr. a s rozširovaním po súostroví začali vytláčať domorodé melanézske obyvateľstvo do oblastí na východe.[7] Vďaka ideálnym podmienkam pre poľnohospodárstvo a zvládnutí pestovanie ryže okolo roku 800 pred Kr.[8] sa mohli rozvíjať dediny a mestá, ktoré nakoniec dali základ prvým kráľovstvám existujúcim asi od roku 100 pred Kr. Vďaka strategickému umiestneniu Indonézie rástol obchod medzi ostrovmi, ale aj medzinárodný obchod. Obchodné spojenie s Indiou a Čínou bolo nadviazané niekoľko storočí pred Kr.[9] Odvtedy hral obchod v indonézskej histórii zásadnú úlohu.[10]

Od 7. storočia po Kr. existovalo a prosperovalo mocné kráľovstvo Šrívidžaja, ktoré bolo ovplyvnené budhizmom a hinduizmom, ktoré do neho boli prinesené vďaka intenzívnym obchodným vzťahom s okolím.[11] Medzi ôsmym a desiatym storočím na Jáve prosperovali a následne upadli dve mocné poľnohospodárske dynastie, budhistická Sailendra a hinduistická Mataram. Obe vybudovali okázalé náboženské pamiatky, Sailendra vybudovala Borobudur a Mataram za sebou zanechala Prambanan. V 13. storočí vzniklo na východe Jávy hinduistické kráľovstvo Majapahit a za vlády panovníka Gajah Mady sa jeho vplyv rozšíril do väčšiny Indonézie. Toto obdobie je niekedy označované za „zlatú éru“ indonézskych dejín.[12]

Muškátový oriešok, v minulosti jedna z najcennejších indonézskych komodít.

Hoci moslimskí obchodníci prvýkrát navštívili juhovýchodnú Áziu v období raného islamu, prvé doklady o islamizácii obyvateľstva siahajú až do 13. storočia na sever Sumatry.[13] Ďalšie indonézske oblasti začali postupne preberať islam, ktorý sa do konca 16. storočia stal dominantným náboženstvom na Jáve a Sumatre. Vo väčšine prípadov sa islam zmiešal s existujúcou kultúrou, čím vznikla dominantná forma indonézskeho islamu.[14] Prvý Európania pristáli v Indonézii v roku 1512, keď sa portugalskí obchodníci, ktorých viedol Francisco Serrai, pokúsili ovládnuť zdroje muškátového orieška, klinčekov a kubéby na Molukách.[15] Britskí a holandskí obchodníci ich čoskoro nasledovali. V roku 1602 vznikla Holandská východoindická spoločnosť a stala sa dominantnou európskou silou. Zanikla po bankrote v roku 1800 a holandská vláda vyhlásila Holandskú Východnú Indiu za svoju kolóniu.[15]

Po väčšinu koloniálneho obdobia bola holandská kontrola súostrovia okrem pobrežných pevností minimálna. Až na začiatku 20. storočia sa holandský vplyv rozšíril po celom území dnešnej Indonézie.[pozn 2] Holandskú vládu ukončila Druhá svetová vojna a japonská invázia a následná okupácia Indonézie, ktoré podnietili k aktivite predtým potlačované hnutia za nezávislosť.[pozn 3][16][17] Dva dni po japonskej kapitulácii v auguste 1945 vyhlásil Sukarno, vplyvný nacionalistický líder, nezávislosť Indonézie a bol menovaný za jej prezidenta.[18] Holandsko sa pokúsilo opätovne získať kontrolu nad Indonéziou a ozbrojený a diplomatický boj skončil v decembri 1949, keď Holandsko pod medzinárodným tlakom uznalo indonézsku nezávislosť.[19][pozn 4]

Sukarno, prvý indonézsky prezident

Sukarno posunul krajinu od demokracie k autoritárskej vláde a udržoval sa pri moci balansovaním medzi opozíciou tvorenou armádnymi zložkami a Komunistickou stranou Indonézie.[20] Pokus o puč 30. septembra 1965 bol potlačený armádou, ktorá rozpútala násilnú protikomunistickú kampaň. Tá si vyžiadala medzi 500 tisícmi až miliónom obetí a viedla k rozprášeniu komunistickej strany.[21][22] Veliteľ armády, generál Suharto, vytlačil politicky oslabeného Sukarna a v marci 1968 bol vymenovaný za prezidenta. Jeho vláda „Nového poriadku“ [23] bola podporovaná Spojenými štátmi[24] a otvorila Indonéziu zahraničným investíciám, ktoré boli hlavným dôvodom troch desaťročí nepretržitého ekonomického rastu .[25] Autoritárska vláda „Nového poriadku“ bola však obviňovaná z korupcie a potláčania opozície.

V rokoch 1997 a 1998 bola krajina zasiahnutá Ázijskou finančnou krízou,[26] ktorá viedla k prepadu popularity vlády a masívnym protestom.[27] Suharto 21. mája 1998 rezignoval.[28] V roku 1999 sa od Indonézie po dvadsiatichpiatich rokoch dlhej okupácii spojenej s represiou miestneho obyvateľstva, ktorá bola medzinárodným spoločenstvom odsudzovaná ako brutálna, odtrhol Východný Timor.[29] Demokratický proces po Suhartovej rezignácii obsahoval napríklad program vedúci k väčšej autonómii regiónov. V roku 2004 sa konali prvé priame prezidentské voľby. Politická a ekonomická nestabilita, sociálne napätie, korupcia a terorizmus však demokratizáciu spomaľujú. Hoci vzťahy medzi rôznymi náboženskými a etnickými skupinami sú väčšinou dobré, v niektorých oblastiach zostáva násilie významným problémom.[30] Politická dohoda o ukončení konfliktu na Acehu bola dosiahnutá v roku 2005.[31]

Politika a vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Zasadnutie indonézskeho parlamentu.

Indonézia je republika s prezidentským systémom. Keďže ide o unitárny štát, politickú moc drží centrálna vláda. Po Suhartovej rezignácii v roku 1998 prešli ústavné inštitúcie významnou transformáciou. Štyri dodatky k ústave z roku 1945[pozn 5] transformovali postavenie zákonodarnej, výkonnej i súdnej moci.[32] Prezident je hlavou štátu, stojí na čele ozbrojených zložiek, vedie domácu vládu a formuluje domácu a zahraničnú politiku. Vymenováva radu ministrov, ktorí nemusia byť zvolenými členmi zákonodarných orgánov. Vo voľbách konaných v roku 2004 volili ľudia prezidenta a viceprezidenta prvýkrát priamo.[33] Prezident môže byť zvolený najviac na dve päťročné funkčné obdobia.[34]

Najvyšším zákonodarným orgánom je Ľudové konzultatívne zhromaždenie. Jeho hlavnou úlohou je podpora a dopĺňanie ústavy, inaugurácia prezidenta a formalizácia štátnej politiky. Má tiež právo odvolať prezidenta.[35] Tvoria ho dve komory, Ľudová reprezentatívna rada s 560 členmi a Regionálna reprezentatívna rada s 132 členmi.[36] Ľudová reprezentatívna rada schvaľuje zákony a kontroluje exekutívu. Je volená občanmi na základe systému pomerného zastúpenia.[32] Reformy z roku 1998 výrazne posilnili jej postavenie v politickom systéme Indonézie.[pozn 6] Regionálna reprezentatívna rada je novou komorou zriadenou za účelom riešenia regionálnych tém.[pozn 7]

Súkromnoprávne spory sú riešené pred štátnymi súdmi a odvolanie pred Vrchným súdom. Najvyššie postaveným indonézskym súdom je Najvyšší súd, ktorý rozhoduje o odvolacích sťažnostiach voči rozsudkom Vrchného súdu. Ďalšími súdnymi orgánmi sú Obchodný súd zaoberajúci sa bankrotami a insolventnosťou, Štátny správny súd riešiaci správne spory namierené voči fungovaniu verejnej moci a Ústavný súd rozhodujúci o ústavnosti a zákonnosti zákonov, volieb, rozpustení politických strán a právomociach štátnych orgánov. Náboženský súd rozhoduje niektoré veci týkajúce sa náboženstva.[37]

Armáda a zahraničná politika[upraviť | upraviť zdroj]

V porovnaní so Sukarnovým anti-imperialistickým postojom voči západným vládam a roztržkám s Malajziou bola indonézska zahraničná politika za Suhartovej vlády „Nového poriadku“ založená na ekonomickej a politickej spolupráci s vyspelými západnými štátmi.[38] Indonézia udržiava blízke vzťahy so svojimi susedmi v Ázii, je zakladajúcim členom ASEANu, Hnutia nezúčastnených krajín, Organizácie islamskej konferencie a východoázijského summitu.[36] V roku 1990 krajina obnovila diplomatické styky s Čínou, ktoré boli prerušené v dôsledkov anti-komunistických čistiek krátko po Suhartovom nástupe do funkcie.[37] Od roku 1950 je Indonézia členom OSN.[pozn 8] Je signatárom dohody o zóne voľného obchodu SEAN, členom Cairnskej skupiny, WTO a do roku 2008 bola členom OPECu, ale jej členstvo zaniklo tým, že prestala byť čistým vývozcom ropy. Od roku 1966 bola Indonézia príjemcom humanitárnej a rozvojovej pomoci, predovšetkým od Spojených štátov, Japonska, Austrálie a západnej Európy.[36]

Indonézska vláda vyhlasuje, že sa snaží odhaliť a potrestať páchateľov teroristických útokov spájaných s al-Káidou a radikálnym islamizmom.[39] Najhorší teroristický útok prežila Indonézia v roku 2002, keď pri explózii na ostrove Bali zahynulo 202 osôb, z ktorých 164 boli zahraniční turisti.[40] Útok a následné varovanie pred cestami do Indonézie vážne poškodili turistický sektor v krajine a odradili množstvo zahraničných investorov.[41]

Indonézske ozbrojené sily (300 tis. mužov) tvorí pozemná armáda, námorníctvo a letectvo.[42] Pozemné sily majú asi 233 tis. mužov v aktívnej službe. Na obranu boli v roku 2006 vydané 4 % HDP, pričom časť zdrojov získavajú ozbrojené sily na základe vlastných podnikateľských aktivít a nadácií.[43] Armáda podniká v ťažbe dreva a tiež vyberá poplatky od spoločností ťažiacich ropu, zemný plyn a minerály. Takto získané financie nie sú súčasťou rozpočtu schváleného parlamentom a legislatíva nemá možnosť ovplyvniť ich využitie.[44] Dôsledkom reforiem z roku 1998 bolo tiež odstránenie formálneho zastúpenia ozbrojených zložiek v parlamente, ktoré si však v krajine naďalej udržiavajú významný neformálny vplyv.[45]

Separatistické hnutie v provinciách Aceh a Papua viedlo k ozbrojeným konfliktom s centrálnou vládou a vzájomnému obviňovaniu sa z brutality a porušovania ľudských práv.[46] S Hnutím za slobodný Aceh bola v roku 2005, po tridsaťročnom guerillovom konflikte, podpísaná dohoda o pokoji zbraní.[47] Na Papue prebieha, hoci nedokonalá, implementácia zákonov vedúcich k regionálnej autonómii a po nástupe prezidenta Susila Bambanga Judhojona došlo k poklesu intenzity konfliktu a porušovania ľudských práv.[48]

Indonézia udržiava diplomatické styky so Slovenskom a má v Bratislave veľvyslanectvo. Slovensko prevádzkuje veľvyslanectvo v Jakarte.[49]

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa indonézskych provincií.

Indonéziu tvorí 33 provincií (indonézsky provinsi), z ktorých päť (daerah istimewa) disponuje špeciálnym statusom. Každá provincia má svoje zákonodarné orgány a guvernéra. Provincia sa delí na kraje (kabupaten) a mestá (kota), ktoré sú tvorené okresmi (kecamatan) a tie ďalej zoskupeniami dedín (desa alebo kelurahan). Po prijatí legislatívy garantujúcej regionálnu autonómiu v roku 2001 sa regenstvá a mestá stali kľúčovými administratívnymi zložkami štátu, pretože poskytujú väčšinu verejných služieb. Na čele dedinskej správy stojí volený starosta (lurah alebo kepala desa), ktorý ovplyvňuje záležitosti bežného života v dedine.

Provincia Aceh, Jakarta, Yogyakarta, Papua a Západná Papua disponujú širšími legislatívnymi právomocami a vyššou mierou autonómie na centálnej vláde ako ostatné provincie. Vláda na Acehu disponuje napríklad právom vytvoriť vlastný právny poriadok a v roku 2003 zaviedla nový, založený na islamskom práve šaría.[50] Yogyakarta získala špeciálny status ako formu uznania za svoju vodcovskú úlohu v podpore indonézskych republikánov počas Indonézskej revolúcie.[pozn 9] Papua, predtým označovaná ako Irian Jaya, dostala špeciálny štatút v roku 2001.[pozn 10] Zvláštnym územím je i hlavné mesto Jakarta. Hoci ide o mesto, je spravované veľmi podobne ako ostatné indonézske provincie. Napríklad má guvernéra (namiesto starostu) a jej obvody majú vlastnú administratívu podobne ako kraje.

Východný Timor bol indonézskou provinciou od roku 1975, kedy bol pripojený vojenskou inváziou, až kým Indonézia uznala jeho suverenitu v roku 1999 po rokoch tvrdých bojov proti východotimorským bojovníkom a po terore indonézskych vojakov voči východotimorským civilistom. Nasledovalo obdobie dočasnej správy Spojenými národmi a v roku 2002 sa Východný Timor konečne stal nezávislým štátom.

Indonézske provincie a ich hlavné mestá:

Geografický celok

  • Provincia

† označuje provinciu so špeciálnym statusom
Sumatra

Jáva

Malé Sundy

Kalimantan

Celebes (Sulawesi)

Moluky

Západná Papua

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa Indonézie.

Indonéziu tvorí 17 508 ostrovov, z ktorých je asi 6000 obývaných.[51] Ostrovy sa rozkladajú na oboch stranách rovníka. Najväčšími sú Jáva, Sumatra, Kalimantan (indonézska časť Bornea), Nová Guinea (zdieľaná s Papuou-Novou Guineou) a Celebes. Na pevnine susedí Indonézia s Malajziou na ostrovoch Borneo a Sebatik; s Papuou-Novou Guineou na ostrove Nová Guinea a s Východným Timorom na ostrove Timor. Na severe susedí cez morské úžiny tiež s Filipínami a Singapurom a na juhu s Austráliou. Hlavné mesto Jakarta sa nachádza na Jáve a je najväčším mestom Indonézie. Ďalšími veľkými mestami Indonézie sú Surabaya, Bandung, Medan a Semarang.[52]

S rozlohou 1 919 440 km² je Indonézia šestnástou najväčšou krajinou sveta.[53] Priemerná hustota zaľudnenia je 134 osôb na km2, čo Indonéziu radí na 79. miesto na svete,[54] ale na Jáve, najľudnatejšom ostrove sveta, dosahuje hustota zaľudnenia 940 osôb na km2.[55] Najvyššou horou krajiny je s výškou 4 884 m[56] Puncak Jaya na ostrove Nová Guinea.[pozn 11] Jazero Toba je vďaka rozlohe 1 145 km² najväčším indonézskym jazerom. Najväčšie rieky, napríklad Mahakam a Barito, sa nachádzajú na ostrove Kalimantan a slúžia ako významné dopravné trasy spájajúce sídla na svojich brehoch.[57]

Keďže sa Indonézia nachádza na okrajoch Pacifickej, Eurázijskej a Austrálskej tektonickej dosky, vzniklo na jej území mnoho sopiek, z ktorých je približne 150 aktívnych, a dochádza tu k častým zemetraseniam.[58] Výbuchy sopiek Tambora a Krakatoa v 19. storočí sú známe pre svoju devastujúcu silu. Explózia supervulkánu Toba pred asi 70 tisíc rokmi bola jednou z najväčších známych sopečných erupcií a katastrofou s globálnymi dôsledkami.[59] Medzi posledné väčšie prírodné katastrofy patrí zemetrasenie a následné cunami v roku 2004, ktoré si vyžiadalo viac ako 150 tisíc obetí[60] a zemetrasenie na ostrove Yogyakarta v roku 2006. Sopečný prach má na druhú stranu pozitívny vplyv na úrodnosť pôdy a umožňuje nadpriemerne vysoké zaľudnenie.[61]

Vďaka polohe na rovníku sa v Indonézii prejavuje tropické podnebie s obdobiami sucha a monzúnov. Priemerné ročné zrážky dosahujú v nížinách 1 780 – 3 175 mm a v horských oblastiach až 6 100 mm. Najviac zrážok je zaznamenávaných v horských oblastiach na západnom pobreží Sumatry, na západe Jávy, na Kalimantane, Celebese a Novej Guiney. Priemerná vlhkosť vzduchu sa pohybuje okolo 80 %. V priebehu roka sa teploty menia len mierne, napríklad v Jakarte sa pohybujú medzi 26 až 30 °C.[62]

Životné prostredie[upraviť | upraviť zdroj]

Kriticky ohrozený orangutan sumatranský.

Vďaka veľkosti, tropickej klíme a ostrovnému charakteru dosahuje indonézska príroda druhú najvyššiu mieru biodiverzity na svete (po Brazílii).[63] Indonézska flóra je zmesou ázijských a austrálskych druhov.[64] Ostrovy Sundského šelfu (Sumatra, Jáva, Borneo a Bali), predtým prepojené s ázijskou pevninou, sú charakteristické bohatou ázijskú faunou. Indonézia je domovom mnohých druhov veľkých zvierat, ako sú tigre, nosorožce, orangutany, slony a leopardy, ale počty prežívajúcich zástupcov drasticky klesli a niektoré druhy sú teraz kriticky ohrozené. Približne 60 % územia zaberajú lesy.[65] Na Sumatre a Kalimantane v nich prevládajú ázijské druhy. Lesy na menšie a hustejšie osídlenej Jáve boli z väčšej časti odstránené kvôli rozvoju poľnohospodárstva a ľudského osídlenia. Celebes, Nusa Tenggara a Moluky, ktoré boli dlhodobo oddelené od kontinentu, si vytvorili vlastnú unikátnu zmes fauny a flóry.[66] Nová Guinea, ktorá bola súčasťou austrálskej pevniny, je domovom unikátnej fauny a flóry pripomínajúcu tú austrálsku, ktorej súčasťou je viac ako 600 druhov vtákov.[67]

Wallaceova línia.

Iba druhy žijúce v Austrálii dosahujú väčšiu intenzitu endemitov ako indonézske. Za endemity možno označiť 26 % z 1531 druhov indonézskych vtákov a 39 % z 515 druhov cicavcov.[68] Indonézske pobrežie dlhé 80 tisíc km je obklopené tropickými morami, ktoré prispievajú k vysokej biodiverzite druhov. V Indonézii sa nachádza množstvo morských a pobrežných ekosystémov, napríklad pláži, piesočných dún, koralových útesov, estuárov, mangrov, nánosov v ústiach riek a malých ostrovných ekosystémov.[1] Britský prírodovedec Alfred Wallace popísal deliacu líniu medzi územím ázijských a austrálskych druhov v Indonézii.[69] Táto línia, označovaná niekedy ako Wallaceova, sa tiahne severojužne pozdĺž okraja Sundského šelfu, medzi Kalimantanom a Celebesom, pozdĺž Lombockého prielivu medzi Lombokom a Bali. Fauna a flóra smerom na západ od línie má viac ázijský a smerom na východ viac austrálsky charakter. Vo svojej knihe The Malay Archipelago z roku 1869 popisuje Wallace mnohé unikátne miestne druhy.[70] Oblasť ostrovov medzi jeho líniou a Novou Guineou je dnes označovaná ako Wallacea.[69]

Početná populácia a rýchla industrializácia sú v súčasnosti hrozbami pre životné prostredie, ktorého ochrana však nie je vinou chudoby a nedostatku zdrojov hlavnou prioritou vlády.[71] Aktuálnymi environmentálnymi problémami sú napríklad rozsiahle odlesňovanie[pozn 12] a s ním súvisiace lesné požiare vytvárajúce smog nad západnou Indonéziou, Malajziou a Singapurom. Ďalej tiež nadužívaniu morských zdrojov a problémy spojené s rýchou urbanizáciou, ako je znečistenie ovzdušia, dopravné zápchy, prebytok odpadu a nedostatok kvalitnej vody.[71] Indonézia je vinou odlesňovania a ničenia rašelinísk tretím najväčším producentom skleníkových plynov na svete.[72] Vinou ničenia domovského prostredia cicavcov bolo Medzinárodným zväzom pre ochranu prírody 140 druhov označených za ohrozené a 15, medzi nimi aj orangutan sumatranský, za kriticky ohrozené.[73]

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Využitie byvolov domácich v poľnohospodárstve.

Indonézia je najväčšou ekonomikou juhovýchodnej Ázie a tiež členom skupiny dvadsiatich najväčších svetových ekonomík G-20.[74] Odhadovaný HDP bol v roku 2007 408 mld USD (1038 mld USD podľa parity kúpnej sily),[75] v prepočte na jedného obyvateľa teda 1812 USD (4616 USD podľa parity kúpnej sily).[76] Sektor služieb vytvára 45,3 %, priemysel 40,7 % a poľnohospodárstvo 14 % HDP (2005).[77] V poľnohospodárstve však pracuje 44,3 % obyvateľstva, t. j. asi 95 miliónov osôb. V službách pracuje 36,9 % obyvateľov a v priemysle 18,8 %.[78] Hlavnými priemyselnými sektormi sú ťažba ropy a zemného plynu, výroba látok a odevov a ťažba. Najvýznamnejšími poľnohospodárskymi produktami sú palmový olej, ryža, čaj, káva, korenie a guma.

Hlavnými exportnými trhmi sú Japonsko (22,3 %), Spojené štáty (13,9 %), Čína (9,1 %) a Singapur (8,9 %). Najväčšími importnými partnermi Indonézie sú Japonsko (18 %), Čína (16,1 %) a Singapur (12,8 %). V roku 2005 vytvorila Indonézia obchodný prebytok, pretože hodnota exportu dosiahla 83,64 mld USD a hodnota importu 62,02 mld USD. Krajina je bohatá na prírodné zdroje, napríklad ropu, zemný plyn, cín, meď a zlato. Hlavnými importnými produktami sú strojárske výrobky, chemikálie, palivá a potraviny.[79]

Jakarta, hlavné mesto Indonézie.

V 60. rokoch 20. storočia sa ekonomika kvôli politickej nestabilite, neefektívnej vláde a ekonomickému nacionalizmu dostala do vážnej krízy, ktorá viedla k rozšíreniu chudoby a hladomorom.[pozn 13] Po páde prezidenta Sukarna vykonala Suhartova vláda "Nového poriadku" ekonomické reformy, ktorými znížila mieru inflácie, stabilizovala menu a zahraničný dlh a prilákala zahraničnú pomoc a investície.[80] Indonézia bola jediným členom OPEC v regióne a vďaka rastúcim cenám ropy v 70. rokoch sa zvýšili príjmy štátneho rozpočtu, ktoré prispeli k ekonomickému rastu krajiny.[pozn 14] Ekonomické reformy na konci 80. rokoch prilákali ďalších investorov, predovšetkým do rozvíjajúceho sa priemyselného sektora zameraného na export.[pozn 15] Medzi rokmi 1989 a 1997 rástla indonézska ekonomika každoročne v priemere o 7 %.[81]

Krajina bola ťažko zasiahnutá ázijskou finančnou krízou v rokoch 1997-8. Cena amerického dolára sa vzhľadom k rupií zvýšila z 2600 Rp na 14000 Rp a ekonomika sa prepadla o 13,7 %.[82] Odvtedy rupia posilnila na hodnotu medzi 8 a 10 tisícmi za USD.[83] Politická nestabilita, pomalé ekonomické reformy a korupcia na všetkých úrovniach však spomalila ekonomickú obnovu.[84][85] Transparency International umiestnila v roku 2007 Indonéziu na 143. miesto zo 180 krajín podľa indexu vnímania korupcie.[86] Rast HDP napriek tomu v rokoch 2004 a 2005 presiahol 5 %. Napriek rastu nedošlo k zníženiu miery nezamestnanosti[84][87] a rastúce ceny energií a ryže pri stabilných platoch naopak viedli k rozšíreniu chudoby. V roku 2006 žilo v chudobe definovanej denným príjmom domácnosti 1,55 USD asi 17,8 % obyvateľov krajiny. Viac ako polovica obyvateľov zarábala v roku 2006 menej než 2 USD denne.[88] V roku 2008 predstavovala miera nezamestnanosti 8,46 %.[89]

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa sčítania ľudu z roku 2000 mala Indonézia 206 miliónov obyvateľov[90] a v roku 2006 odhadoval štatistický úrad počet obyvateľov na 222 miliónov.[91] Populácia Jávy, najľudnatejšieho ostrova sveta, predstavuje približne 130 miliónov ľudí.[92] Napriek plánom na kontrolu rodičovstva zavedených v 60. rokoch sa očakáva nárast populácie na 254 miliónov v roku 2020 a na 288 miliónov v roku 2050.[93]

Mešita Istiqlal a Jakartská katedrála.

Predkovia väčšiny Indonézanov boli Austronézania hovoriaci jazykom so základom v proto austronézančine, ktorá pochádza pravdepodobne z Taiwanu. Ďalšiu veľkú skupinu obyvateľov tvoria Melanézania žijúci vo východnej časti krajiny.[94] Indonézia je domovom asi 300 domorodých etník používajúcich 742 jazykov a dialektov.[95] Najväčšou etnickou skupinou sú Jávanci, ktorí tvoria 42 % obyvateľstva a sú dominantnou kultúrnou a politickou silou v krajine.[96] Sundanci, etnickí Malajci a Madurijci sú najväčšími nejávanskými etnickými skupinami.[pozn 16] Napriek rozdielom zdieľajú príslušníci etnických skupín indonézsku identitu.[97] Vzájomné vzťahy sú väčšinou umiernené, ale niektoré národnostné a náboženské spory viedli k násilným konfliktom.[98] Veľmi vplyvná čínska menšina tvorí asi 1 % obyvateľov.[99] Veľkú časť ekonomiky kontrolujú práve Číňania,[100] čo viedlo k závisti až protičínskemu násiliu.[101]

Úradný jazyk, indonézština, je vyučovaný na všetkých školách a hovorí ním takmer každý Indonézan. Oficiálny jazyk sa používa v médiách, obchode, politike a v akademickom prostredí. Indonézsky jazyk vychádza z jazyka používaného predtým v oblasti ako lingua franca a je teda príbuzný s malajčinou, ktorá je oficiálnym jazykom v Malajzii, Bruneji a Singapure. Indonézštinu prvýkrát presadzovali nacionalisti v 20. rokoch a po vyhlásení nezávislosti v roku 1945 bola vyhlásená za oficiálny jazyk. Väčšina Indonézanov hovorí jedným zo stoviek miestnych dialektov, často ako svojím materinským jazykom. Najrozšírenejším dialektom je jávčina, ktorou hovorí najpočetnejšia etnická skupina v krajine.[79] Na druhej strane sa v indonézskej časti Novej Guiney s asi 2,7 miliónmi obyvateľov používa viac ako 270 domorodých papuánskych a austronézskych jazykov.[102] Značná časť obyvateľov narodených pred vyhlásením nezávislosti hovorí tiež čiastočne po holandsky.[103]

Hoci je náboženská sloboda zakotvená priamo v ústave,[104] vláda oficiálne uznáva len šesť náboženstiev: islam, protestantizmus, rímsky katolicizmus, hinduizmus, budhizmus a konfucianizmus.[105] Hoci nejde oficiálne o islamský štát, má Indonézia najväčšiu moslimskú populáciu na svete, pretože 86,1 % obyvateľov sa hlási k islamu.[79] Kresťania tvoria 8,7 % populácie,[pozn 17] hinduisti 3 % a budhisti a ďalší 1,8 %. Väčšina indonézskych hinduistov sú Balijčania[106] a väčšina buddhistov sú etnickí Číňania.[107] Hoci ide o menšinové náboženstvo, majú budhizmus a hinduizmus stále značný vplyv na indonézsku kultúru. Islam poprvýkrát prijali obyvatelia severnej Sumatry pod vplyvom zahraničných obchodníkov v 13. storočí a v 16. storočí sa stal dominantným náboženstvom.[108] Rímsky katolicizmus priniesli do oblasti portugalskí kolonialisti a misionári.[109] Holanďania boli naopak počas koloniálneho obdobia zdrojom protestantstva.[110] Veľký podiel Indonézanov, napríklad jávanskí abanganovia, balijskí hinduisti a dajácki kresťania, praktizujú menej ortodoxnú formu svojho náboženstva, ktorá bola výrazne ovplyvnená miestnou vierou a tradíciami.[111]

Počet hovoriacich najvýznamnejších jazykov Indonézie[112]

Jazyk Počet hovoriacich
(v miliónoch)
Hlavná oblasť používania
jazyka
jávčina 75 stredná a východná Jáva
sundčina 27 západná Jáva
madurčina 9 Madura, východná Jáva
minangkabaučina 6,5 stredná Sumatra
buginčina 3,6 južné Sulawesi
balijčina 3 Bali, Lombok
acehčina 2,4 severná Sumatra
banjarčina 2,1 južný Kalimantan
sasačtina 2,1 Lombok
batačtina 2 severná Sumatra
makasarčina 1,6 južné Sulawesi
Lampungčina 1,5 južná Sumatra
Torajančina 1,5 južné Sulawesi
dairijská batačtina 1,2 severná Sumatra
rejangčina 1 juhovýchodná Sumatra

Obrázok:  Mapa rozšírenia jazykov Indonézie

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Tieňové divadlo wayang kulit z pohľadu diváka.

Indonézska spoločnosť je tvorená asi 300 etnickými skupinami, ktorých kultúra bola po stáročia ovplyvňovaná indickou, arabskou, čínsku, malajskou a európskou kultúrou. Tradičné jávske a balijské tance obsahujú prvky hinduistickej kultúry a mytológie, rovnako ako predstavenie wayang kulit (tieňové bábky). Štýl výroby textílií ako batik, ikat a songket sa medzi regiónmi líši.

Šport je v Indonézii orientovaný predovšetkým na mužov a medzi fanúšikmi je bežné nelegálne stávkovanie.[113] Najpopulárnejšími športmi sú badminton a futbal. Indonézske tímy vyhrali Thomas Cup[pozn 18] trinásťkrát z dvadsiatich piatich majstrovstiev konaných od roku 1949. Indonézski badmintonisti boli úspešní aj na Olympijských hrách, do ktorých programu bol tento šport zaradený v roku 1992. Ženský tím vyhral Uber Cup, ženský ekvivalent Thomas Cupu, v rokoch 1994 a 1996. Najvyššia indonézska futbalová súťaž sa volá Liga Indonesia. Tradičnými športmi sú sepak takraw a býčie preteky na Madure. V oblastiach s dlhou históriou kmeňových bojov sú populárne simulácie bojov ako caci na Florese a pasola na Sumbe. Pencak Silat je indonézske bojové umenie.

Tradičné indonézske pokrmy Soto Ayami (kuracia polievka), sate kerang (kebab z mäkkýšov), telor pindang (varené vajcia), perkedel (lievanec), a es teh manis (sladký ľadový čaj.).

Indonézska kuchyňa sa medzi regiónmi líši, ale je všeobecne založená na čínskych, európskych, stredovýchodných a indických postupoch.[114] Hlavnou zložkou potravy je ryža, ktorá je servírovaná spoločne s mäsom a zeleninou. Podstatnými prísadami sú koreniny (hlavne chilli), kokosové mlieko, ryby a hydina.[115]

Tradičnými indonézskymi hudobnými štýlmi sú gamelan a keroncong. Dangdut je v súčasnosti populárny žáner založený na arabskej, indickej a malajzijskej ľudovej hudbe. Filmový priemysel sa dostal na vrchol v priebehu 80. rokov, keď indonézskym kinám dominovali domáce filmy,[116] ale v 90. rokoch ich produkcia klesla.[117] Medzi rokmi 2000 a 2005 počet vyprodukovaných filmov opäť postupne rástol.[116]

Najstaršou zachovanou literárne pamiatkou je niekoľko spisov v sanskrite z približne 5. storočia po Kr. Významnými postavami modernej indonézskej literatúry sú holandský autor Multatuli kritizujúci správanie kolonizátorov voči domorodému obyvateľstvu, Sumatrania Muhammad Yamin a Hamke, významní nacionalistickí spisovatelia a politici predindustriálnej éry[118] a proletársky autor Pramoedya Ananta Toer, najslávnejší indonézsky románopisec.[119] Mnoho etnických skupín má silne zakorenené tradície ústneho odovzdávania príbehov a myšlienok, čo im pomáha definovať aj ochrániť ich kultúru.[120]

Sloboda médií sa zväčšuje od konca Suhartovej éry, kedy ministerstvo informácií monitorovalo a kontrolovalo domáce médiá a cenzurovala zahraničné.[121] Na televíznom trhu pôsobí desať celoštátnych komerčných staníc. Vedľa nich existuje verejná stanica TVRI a lokálne televízne stanice. Prístup k internetu malo v roku 2009 asi 30 miliónov obyvateľov, čo predstavuje približne 12,5 % populácie.[122]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • FRIEND, T.. [s.l.] : Harvard University Press, 2003. ISBN 0-674-01137-6.
  • RICKLEFS, MC. A History of Modern Indonesia bra c.1300, Second Edition. [s.l.] : MacMillan, 1991. ISBN 0-333-57689-X.
  • SCHWARZ, A.. A Nation in Waiting: Indonesia in the 1990s. [s.l.] : Westview Press. ISBN 1-86373-635-2.
  • TAYLOR, Jean Gelman. Indonesia: Peoples and Histories. New Haven and London : Yale University Press, 2003. ISBN 0-300-10518-5.
  • VICKERS, Adrian. A History of Modern Indonesia. [s.l.] : Cambridge University Press, 2005. ISBN 0-521-54262-6.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Tento termín bol použitý v roku 1860 vo vplyvnom diele Max Havelaar kritizujúcom kolonializmus napísanom Multatulim. Justus M. van der Kroef. The Term Indonesia: Its Origin and Usage. Journal of the American Oriental Society, 1951, roč. 71, čís. 3, s. 166-171. Dostupné online. DOI10.2307/595186.
  2. Holandskí vojaci dlhodobo potláčali rebélie na Jáve aj mimo nej. Význam miestnych vodcov, napríklad princa Diponegora na strednej Jáve, Imama Bonjola na strednej Sumatre a Pattimury na Molukách a krvavá tridsaťročná vojna na Achehu oslabili vplyv kolonistov a obmedzili priestor pre ich pôsobenie (Schwartz 1999, s. 3-4). Napriek vzájomným rozdielom boli v priebehu indonézskej revolúcie jednotlivé skupiny obyvateľov schopné zjednotiť sa v boji za nezávislosť.
  3. Podľa neskoršej správy OSN zomreli v Indonézii za japonskej okupácie štyri milióny ľudí v dôsledku hladomorov a nútených prác (označovaných ako romusha) Zdroj:: Dower, John W . War Without Mercy: Race and Power in the Pacific War (1986; Pantheon; ISBN 0-394-75172-8)
  4. S výnimkou Západné Novej Guiney, ktorá sa súčasťou Indonézie stala v roku 1962 na základe dohôd z New Yorku a Aktu slobodnej voľby.
  5. Dodatky boli prijaté v rokoch 1998, 1999, 2000 a 2001.
  6. Na základe reforiem stratila exekutíva možnosť ovplyvňovať tvorbu zákonov zákonodarnou mocou. Boli tiež odstránené mandáty vyhradené pre armádneho predstaviteľa (pozri Harijanti and Lindsey 2006).
  7. Na základe ústavného dodatku z roku 2001 je v Regionálnej reprezentatívnej rade každá provincia reprezentovaná štyrmi nestraníkmi volenými obyvateľmi provincie.People's Consultative Assembly. Third Amendment to the 1945 Constitution of The Republic of Indonesia. [s.l.] : [s.n.]. [Cit. 2006-12-13]. Dostupné online.
  8. Indonézia krátkodobo z OSN vystúpila v januári 1965 na protest voči zvoleniu Malajzie za nestáleho člena Bezpečnostnej rady. V septembri 1966 prejavila záujem opäť sa zapojiť do práce OSN a na konci septembra bola späť do organizácie pozvaná.
  9. Prednosť v obsadzovaní miesta guvernéra majú potomkovia sultána z Yogyakarty (momentálne veľmi populárny Sri Sultan Hamengkubuwono X je de facto doživotným vládcom územia) a Páku Alama. Elucidation on the Indonesia Law No. 22/1999 Regarding Regional Governance. People's Representative Council (1999). Chapter XIV Other Provisions, Art. 122; http://www.gtzsfdm.or.id/documents/archive/Law5_1974.pdf Indonesia Law No. 5/1974 Concerning Basic Principles on Administration in the Región (preložená verzia). The President of Republic of Indonesia (1974). Chapter VII Transitional Provisions, Art. 91
  10. Súčasťou autonómie je zriadenie Papuánského ľudového zboru, ktorý má za úlohu riešiť spory a hovoriť v mene papuánskych kmeňov. Implementácia autonómneho zriadenia je však kritizovaná za polovičatosť a nekompetentnosť. DURSIN, Richel, Kafil Yamin Another Fine Mess in Papua [online]. The Jakarta Post, 2004-11-18, [cit. 2006-10-05]. (Editorial.) Dostupné online. ; Papua Chronology Confusing Signals from Jakarta [online]. The Jakarta Post, 2004-11-18, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online.
  11. Rôzne zdroje sa v nadmorskej výške odlišujú, napríklad encyklopédia Universum uvádza starú a nepresnú hodnotu 5 030 m n. m.
  12. Odlesňovanie prebieha väčšinou ilegálne.
  13. V čase Sukarnovho pádu v polovici 60. rokov dosahovala medziročná inflácia 1000 %. Schwarz (1994), s. 52-57
  14. V priemere viac ako 7% od 1968 do 1981. Schwarz (1994), s. 52-57
  15. Kvôli nadmernej regulácii a klesajúcim cenám ropy spomalil medziročný ekonomický rast na priemerne 4,3 % ročne v období rokov 1981 a 1988. Na konci 80. rokov boli vykonané ďalšie reformy, napríklad devalvácia rupie a deregulácia finančného sektora (Schwarz (1994), s. 52-57).
  16. Malé, ale významné menšiny Číňanov, Indov, Európanov a Arabov žijú hlavne v mestách.
  17. Z ktorých sú asi dve tretiny protestanti.
  18. Svetový šampionát mužských badmintonových tímov

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Indonésie na českej Wikipédii.

  1. a b TOMASCIK, T., Mah, J.A., Nontji A., Moosa, M.K. The Ecology of the Indonesian Seas - Part One. Hong Kong : Periplus Editions Ltd.. ISBN 962-593-078-7.
  2. a b ANSHORI, Irfan. Asal Usul Nama Indonesia [online]. Pikiran Rakov, 2004-08-16, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online.
  3. EARL, George S.W.. On The Leading Characteristics of the Papuan, Australian and Malay-Polynesian Nations. Journal of the Indian Archipelago and Eastern Asia (JIAEA), 1850, s. 119.
  4. LOGAN, James Richardson. the Ethnology of the Indian Archipelago: Embracing Enquiries into the Continental Relations of the Indo-Pacific Islanders. Journal of the Indian Archipelago and Eastern Asia (JIAEA), 1850, s. 4:252-347. ; EARL, George S.W.. On The Leading Characteristics of the Papuan, Australian and Malay-Polynesian Nations. Journal of the Indian Archipelago and Eastern Asia (JIAEA), 1850, s. 254 , 277-278.
  5. Jusuf M. van der Kroef. The Term Indonesia: Its Origin and Usage. Journal of the American Oriental Society, 1951, roč. 71, čís. 3, s. 166-171. Dostupné online. DOI10.2307/595186.
  6. POPE. Recent Advances in far eastern paleoanthropology. Annual Review of Anthropology, 1988, roč. 17, s. 43-77. DOI10.1146/annurev.an.17.100188.000355. citované v WHITTEN, T, Soeriaatmadja R.E., Suraya A.A. The Ecology of Java and Bali. Hong Kong : Periplus Editions Ltd, 1996. S. 309-312. ; POPE, G.. Evidencia on the Age of the Asian Hominidae. Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America, 15. augusta 1983, roč. 80, čís. 16, s. 4,988-4992. Dostupné online. DOI10.1073/pnas.80.16.4988. PMID 6410399. citované v WHITTEN, T., Soeriaatmadja R.E., Suraya A.A. The Ecology of Java and Bali. Hong Kong : Periplus Editions Ltd, 1996. S. 309. ; DE VOS, J.P., P.Y. Sondaar Dating Hominid sites in Indonesia. Science Magazine, 9. decembra 1994, roč. 266, čís. 16, s. 4988-4992. Dostupné online [PDF]. DOI10.1126/science.7992059. citované v WHITTEN, T., Soeriaatmadja R.E., Suraya A.A. The Ecology of Java and Bali. Hong Kong : Periplus Editions Ltd, 1996. S. 309.
  7. Taylor (2003), s. 5-7
  8. TAYLOR, Jean Gelman. Indonesia. New Haven and London : Yale University Press. ISBN 0-300-10518-5. S. 8-9.
  9. TAYLOR, Jean Gelman. Indonesia. New Haven and London : Yale University press. ISBN 0-300-10518-5. S. 15-18.
  10. Taylor (2003), s. 3, 9, 10-11, 13, 14-15, 18-20, 22-23; Vickers (2005), s. 18-20, 60, 133-134
  11. Taylor (2003), s. 22-26; Ricklefs (1991), s. 3
  12. Peter Lewis. The next great empire. Futures, 1982, roč. 14, čís. 1, s. 47-61. DOI10.1016/0016-3287 (82) 90071-4.
  13. Ricklefs (1991), s. 3 - 14
  14. Ricklefs (1991), s. 12-14
  15. a b RICKLEFS, MC. A History of Modern Indonesia Since c.1300, second edition. London : MacMillan, 1993. ISBN 0-333-57689-6. S. 22-24.
  16. Gert Oostindie and Bert Paasman. Dutch Attitudes towards Colonial Empires, Indigenous Cultures , and Slaves. Eighteenth-Century Studies, 1998, roč. 31, čís. 3, s. 349-355. Dostupné online. DOI10.1353/ecs.1998.0021. ; RICKLEFS, M.C.. History of Modern Indonesia Since c.1300, second edition. London : MacMillan, 1993. ISBN 0-333-57689-6.
  17. Library of Congress, 1992, "Indonesia: World War II and the Struggle For Independence, 1942-50; The Japanese Occupation, 1942-45".
  18. H.J. Van Mook. Indonesia. Royal Institute of International Affairs, 1949, roč. 25, čís. 3, s. 274-285. Dostupné online. ; Charles Bidien. Independence the Issue. Far Eastern Survey, 5. decembra 1945, roč. 14, čís. 24, s. 345-348. Dostupné online. DOI10.1525/as.1945.14.24.01p17062. ; TAYLOR, Jean Gelman. Indonesia: Peoples and History. [s.l.] : Yale University Press, 2003. ISBN 0-300-10518-5. S. 325. ; Reid (1973), s. 30
  19. Charles Bidien. Independence the Issue. Far Eastern Survey, 5. decembra 1945, roč. 14, čís. 24, s. 345-348. Dostupné online. DOI10.1525/as.1945.14.24.01p17062. ; Indonesian War of Independence " [online]. GlobalSecurity.org, [cit. 2006-12-11]. (Military.) Dostupné online.
  20. Ricklefs (1991), s. 237 - 280
  21. Friend (2003), s. 107-109; Ricklefs (1991), s. 280-283, 284, 287-290
  22. John Roosa and Joseph Nevins. 40 Years Later: The Mass Killings in Indonesia. CounterPunch, 5. novembra 2005. Dostupné online [cit. 2006-11-12]. ; Robert Cribb. Unresolved Problems in the Indonesian Killings of 1965-1966. Asian Survey, 2002, roč. 42, čís. 4, s. 550-563. DOI10.1525/as.2002.42. 4.550.
  23. John D. Legge. General Suharto's New Order. Royal Institute of International Affairs, 1968, roč. 44, čís. 1, s. 40-47. Dostupné online.
  24. US National Archives, RG 59 Records of Department of State; cable no. 868, ref: Embtel 852, 5. októbra 1965. [1]; Adrian Vickers,A History of Modern Indonesia. Cambridge University Press, p. 163; 2005; David Slater, Geopolitics and the Post-Colonial: Rethinking North-South Relations, London: Blackwell, p. 70
  25. VICKERS, Adrian. A History of Modern Indonesia. [s.l.] : Cambridge University Press, 2005. ISBN 0-521-54262-6. ; SCHWARZ, A.. A Nation in Waiting: Indonesia in the 1990s. [s.l.] : Westview Press, 1994. ISBN 1-86373-635-2. ; RICKLEFS, M.C.. A History of Modern Indonesia bra c.1300, Second Edition. [s.l.] : MacMillan, 1991. ISBN 0-333-57689-X.
  26. DELHAISE, Philippe F.. Asia in Crisis: The Implosion of the Banking and Financie Systems. [s.l.] : Willey, 1998. ISBN 0-471-83450-5. S. 123.
  27. Jonathan Pincus and Rizal Ramla. Indonesia: from Showcase to basket case. Cambridge Journal of Economics, 1998, roč. 22, čís. 6, s. 723-734. Dostupné online. DOI10.1093/cje/22.6.723.
  28. President Suharto resigns [online]. BBC, 21. mája 1998, [cit. 2006-11-12]. Dostupné online.
  29. BURR, W., Evans, M.L. Ford and Kissinger Gave Green Light to Indonesia's Invasion of East Timor, 1975: New Documents Detail Conversations with Suharto [online]. National Security Archive, The George Washington University, Washington, DC, 6. decembra 2001, [cit. 2006-09-17]. (National Security Archive Electronic Briefing Book No. 62.) Dostupné online. ; International Religious Freedom Report [online]. US Department of State, 2002-10-17, [cit. 2006-09-29]. (Bureau of Democracy, Human Rights, and Labor.) Dostupné online.
  30. Robert W. Hefner. Religious Ironies in East Timor. Religion in the News, 2000, roč. 3, čís. 1. Dostupné online [cit. 2006-12-12].
  31. Aceh Rebels sign peace agreement [online]. BBC, 15. augusta 2005, [cit. 2006-12-12]. Dostupné online.
  32. a b Susi Dwi Harijanti and Tim Lindsey. Indonesia: General elections test the Amended Constitution and the new Constitutional Court. International Journal of Constitutional Law, 2006, roč. 4, čís. 1, s. 138-150. DOI10.1093/icon/moi055.
  33. The Carter Center 2004 Indonesia Election Report [PDF]. Carter Center, [cit. 2006-12-13]. cartercenter.org/documents/2161.pdf Dostupné online.
  34. _(2002), The fourth Amendment of 1945 Indonesia Constitution, Chapter III - The Executive Power, Art. 7.
  35. People's Consultative Assembly (MPR-RI). Ketetapan MPR-RI Nomor II/MPR/2000 tentang Perubahan Kedua Peraturan Tata Tertib Majelis Permusyawaratan Rakov Republik Indonesia. [s.l.] : [s.n.]. [Cit. 2006-11-07]. Dostupné online.
  36. a b c Background Note: Indonesia [online]. U.S. Department of State, [cit. 2009-11-26]. (U.S. Library of Congress.) Dostupné online.
  37. a b Country Profile: Indonesia [PDF]. US Library of Congress, [cit. 2006-12-09]. Dostupné online.
  38. Indonesia - Foreign Policy [online]. U.S. Library of Congress, [cit. 2007-05-05]. (U.S. Library of Congress.) Dostupné online.
  39. Chris Wilson. Indonesia and Transnational Terrorism [online]. Parliament of Australia, 11. októbra 2001, [cit. 2006-10-15]. (Foreign Affairs, Defense and Trade Group.) Dostupné online. ; Reyko Huang. Priority Dilemmas: U.S. - Indonesia Military Relations in the Anti Terror War [online]. Center for Defense Information, 23. mája 2002. (Terrorism Project.) Dostupné online.
  40. Commemoration of 3rd anniversary of bombings [online]. The Age Newspaper, 10. decembra 2006. (AAP.) Dostupné online.
  41. Travel Warning: Indonesia [online]. U.S. Embassy, Jakarta, 10. mája 2005, [cit. 2006-12-26]. Dostupné online.
  42. CHEW, Amy. Indonesia military regains ground [online]. CNN Asia, 2002-07-07, [cit. 2007-04-24]. Dostupné online.
  43. WITULAR, Rendo A.. Susilo Approves Additional Military Funding [online]. The Jakarta Post, 2005-05-19, [cit. 2007-04-24]. Dostupné online.
  44. ROSS, Michael, Ian Bannon, Paul Collier The Natural Resource Curse: How Wealth Can Make You Poor. Washington, D.C. : The World Bank, 2003. S. 17-42.
  45. Friend (2003), s. 473-475, 484
  46. Friend (2003), s. 270-273, 477-480; Indonesia flashpoints: Aceh [online]. BBC, 29. decembra 2005, [cit. 2007-05-20]. (BBC News.) Dostupné online.
  47. Indonesia agrees Aceh peace deal [online]. BBC, 17 . júla 2005, [cit. 2007-05-20]. (BBC News.) Dostupné online. ; Indonesia starts Aceh withdrawal [online]. BBC, 18. septembra 2005, [cit. 2007-05-20]. (BBC News.) Dostupné online.
  48. LATELINE TV CURRENT AFFAIRS. Sidney Jones on South East Asian conflicts [online]. Australian Broadcasting Commission (ABC), 20. apríla 2006. (TV Program Transcript, Interview with South East Asia director of the International Crisis Group.) Dostupné online. ; INTERNATIONAL CRISIS GROUP. Papua: Answer to Frequently Asked Questions. Update Briefing (International Crisis Group), 5. septembra 2006, čís. 53, s. 1. Dostupné online [PDF, cit. 2006-09-17].
  49. Ministerstvo zahraničných vecí SR: [hhttp://www.foreign.gov.sk/servlet/content?MT=/App/WCM/main.nsf/vw_ByID/ID_CACD708CB9D56CF2C125763500336AEF_SK&OpenDocument=Y&LANG=SK&MENU=slovenske_zastupitelstva-vsetky_zastupitelstva&TG= Indonézia, kontaktné informácie], on-line text, overené k 29. januáru 2011.
  50. Michelle Ann Miller. The Nanggroe Aceh Darussalam law: a serious response to Acehnese separatisti?. Asian Ethnicity, 2004, roč. 5, čís. 3, s. 333-351. Dostupné online. DOI10.1080/1463136042000259789.
  51. World Economic Outlook Database [online]. International Monetary Fund, apríl 2006, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online. ; Indonesia Regions [online]. Indonesia Business Directory, [cit. 2007-04-24]. Dostupné online.
  52. WITTON, Patrick. Indonesia. Melbourne : Lonely Planet, 2003. ISBN 1-74059-154-2. S. 139, 181, 251, 435.
  53. CENTRAL INTELLIGENCE AGENCY. Rank Order Area [online]. U.S. CIA, Washington, DC, 2006-10-17, [cit. 2006-11-03]. (The World Factbook.) Dostupné online.
  54. Population density - Persons per km2 2006 [online]. Photius Coutsoukis, [cit. 2006-10-04]. (CIA world Factbook.) Dostupné online.
  55. CALDER, Joshua. Most Populous Islands [online]. World Island Information, 3. mája 2006, [cit. 2006-09-26]. Dostupné online.
  56. Harry Kikstra, 7summits.com. Carstensz Pyramid, the summit of Oceania. The seven Summits, the highest peaks of the 7 Continents. Trips, Statistics & information! [online]. [Cit. 2009-12-20]. Dostupné online.
  57. Republic of Indonesia [online]. Microsoft. (Encarta.) Dostupné online.
  58. Volcanoes of Indonesia [online]. Smithsonian Institution, [cit. 2007-03-25]. (Global Volcanism Program.) Dostupné online.
  59. MIHULKA, Stanislav. Erupce supervulkánu Toba před 73 tisíci lety odlesnila Indii [online]. OSEL.CZ, 2009-12-19, [cit. 2009-12-23]. Dostupné online. (po česky)
  60. The Human Toll [online]. United Nations, [cit. 2007-03-25]. (UN Office of the Special Envoy for Tsunami Recovery.) Dostupné online.
  61. WHITTEN, T, Soeriaatmadja R.E., Suraya A.A. The Ecology of Java and Bali. Hong Kong : Periplus Editions Ltd, 1996. S. 95-97.
  62. About Jakarta And Depok [online]. University of Indonesia, [cit. 2007-04-24]. (University of Indonesia.) Dostupné online.
  63. LESTER, Brown, R. State of the World 1997: A Worldwatch Institute Report on Progress Toward a Sustainable Society (14th edition). New York : WW Norton & Company, and 1997. ISBN 0393040089. S. 7.
  64. Indonesia's Natural Wealth: The Right of a Nation and Her People [online]. Islam Online, 2003-05-22, [cit. 2006-10-06]. Dostupné online.
  65. Globalis-Indonesia [online]. Global Virtual University, [cit. 2007-05-14]. (Globalis, an interactive world map.) Dostupné online.
  66. WHITTEN, T.. The Ecology of Sulawesi. Hong Kong : Periplus Editions Ltd., 1996. ISBN 962-593-075-2. ; MONK,, K.A., Fretes, Y., Reksodiharjo-Lilley, G. The Ecology of Nusa Tenggara and Maluku. Hong Kong : Periplus Editions Ltd., 1996. ISBN 962-593-076-0.
  67. Indonesia [online]. InterKnowledge Corp, [cit. 2006-10-06]. Dostupné online.
  68. Lambertini, A naturalistov's Guide to the Tropics , Excerpta
  69. a b SEVERIN, Tim. The Spice Island Voyage: In Search of Wallace. Great Britain : Abacus Travel, 1997. ISBN 0-349-11040-9.
  70. WALLACE, A.R.. The Malay Archipelago. [s.l.] : Periplus Editions. ISBN 962-593-645-9.
  71. a b Jason R. Miller. Deforestation in Indonesia and the Orangutan Population [online]. TED Case Studies, 1997-01-30, [cit. 2007-08-14]. Dostupné online.
  72. HIGGINS, Andrew. A climate threat, rising from the soil [online]. The Washington Post, [cit. 2009-12-11]. Dostupné online.
  73. MASSICOT, Paul. Animal Info - Indonesia [online]. Animal Info - Information on Endangered Mammals, [cit. 2007-08-14]. Dostupné online.
  74. What is the G-20, www.g20.org. Zdroj 2009-10-6
  75. Report for Selected Countries and Subjects (GDP) [online]. International Monetary Fund, [cit. 2007-08-09]. (World Economic Outlook Database, April 2007.) Dostupné online.
  76. Report for Selected Countries and Subjects (GDP na hlavu) [online]. International Monetary Fund, [cit. 2007-08-09]. (World Economic Outlook Database, April 2007.) Dostupné online.
  77. Official Statistics and its Development in Indonesia [PDF]. Economic and Social Commission for Asia & the Pacific, [cit. 2008-12-29]. (Sub Committee on Statistics: First Session 18-20 February 2004.) S. 19. Dostupné online.
  78. Indonesia at a Glance [PDF]. World Bank, 13. augusta 2006, [cit. 2008-12-29]. Dostupné online.
  79. a b c Indonesia - The World Factbook. Zdroj 2007-08-14.
  80. Schwarz (1994), s. 52-57
  81. Schwarz (1994), s. 52-57; Indonesia: Country Brief [online]. World Bank. (Indonesia: Key Development Data & Statistics.) Dostupné online.
  82. Indonesia: Country Brief [online]. World Bank. (Indonesia: Key development Data & Statistics.) Dostupné online.
  83. http://www.oanda.com/convert/fxhistory
  84. a b Poverty in Indonesia: Always with them. The Economist, 14. septembra 2006. Dostupné online [cit. 2006-12-26]. ; = 8001604 (následná korekcia)
  85. GUERIN, G.. Asia Tims Online (Asia Times Online Ltd, Hong Kong), 23. mája 2006. Dostupné online.
  86. Corruption Perceptions Index [online]. Transparency International, [cit. 2007-09-28]. Dostupné online.
  87. Ridwan Max Sijabat. Unemployment still blighting the Indonesian landscape [online]. The Jakarta Post, 23. marca 2007. Dostupné online.
  88. Making the New Indonesia Work for the Poor - Overview [PDF]. World Bank, [cit. 2006-12-26]. Dostupné online.
  89. Indonesia: BPS-STATISTICS INDONESIA STRATEGIC DATA [online]. BPS-Statistic Indonesia, [cit. 2008-11-01]. Dostupné online. ; Beberapa Indikator Penting Mengenai Indonesia [PDF]. Indonesian Central Statistics Bureau, 2. decembra 2008, [cit. 2008-03-18]. Dostupné online. (po indonézsky)
  90. 2000 Population Statistics [online]. Indonesian Central Statistics Bureau, 30. júna 2000, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online.
  91. Tingkat Kemiskinan di Indonesia Tahun 2005-2006 [PDF]. Indonesian Central Statistics Bureau, 1. septembra 2006, [cit. 2006-09-26]. Dostupné online. (po indonézsky)
  92. CALDER, Joshua. Most Populous Islands [online]. World Island Information, 3. mája 2006, [cit. 2006-09-26]. Dostupné online.
  93. United Nations (2008): World Population Prospects.
  94. Taylor (2003), s. 5-7, DAWSON, B., Gillow, J. The Traditional Architecture of Indonesia. London : Thames and Hudson Ltd, 1994. ISBN 0-500-34132-X. S. 7. ; WITTON, Patrick. Indonesia. Melbourne : Lonely Planet, 2003. ISBN 1-74059-154-2. S. 139, 181, 251, 435.
  95. an Overview of Indonesia [online]. Expat Web Site Association, [cit. 2006-10-05]. (Living in Indonesia, A Site for Expatriates.) Dostupné online. ; MERDEKAWATY, E.. "Bahasa Indonesia" and languages of Indonesia [PDF]. Free University of Bozen, 2006-07-06, [cit. 2006-07-17]. (UNIBZ - Introduction to Linguistics.) Dostupné online.
  96. KINGSBURY, Damien. Autonomy and Disintegration in Indonesia. [s.l.] : Routledge, 2003. ISBN 0-415-29737-0. S. 131.
  97. Ricklefs (1991), s. 256
  98. Vnútorná migrácia je často zdrojom masakrov, napríklad na Molukách, strednom Celebese, a v častiach Papuy.TN Pudjiastuti. Migration & Conflict in Indonesia [PDF]. International Union for the Scientific Study of Population (IUSSP), Paris, [cit. 2006-09-17]. Dostupné online. ; Kalimantan The Conflict [online]. Conflict Prevention Initiative, Harvard University, [cit. 2007-01-07]. (Program on Humanitarian Policy and Conflict Research.) Dostupné online. ; JW Ajawaila; MJ Papilaya; Tonny D. Pariela ; F. Nahusona; G. Lease; T. Soumokil; James Lalaun and WR Sihasale. Proposal Pemecahan Masalah Kerusuhan di Ambon [online]. Ambon, Indonesia : Fica-Net, [cit. 2006-09-29]. Dostupné online. ; Kyoto University: Sulawesi Kaken Team & Center for Southeast Asian Studies http://sulawesi.cseas.kyoto-u.ac.jp/lib/pdf/MRidwanAlimuddin.pdf Bugis Sailors
  99. Indonesia's Population: Ethnicity and Religion in a Changing Political Landscape. [s.l.] : Institute of Southeast Asian Studies, 2003.
  100. Schwarz (1994), s. 53, 80-81; Friend (2003), s. 85-87, 164-165, 233-237
  101. M.F. Swasono. Indigenous Cultures in the Development of Indonesia [online]. Indira Gandhi National Centre for the Arts, New Delhi, [cit. 2006-09-17]. (Integration of endogenous cultural dimension into development.) Dostupné online. ; The Overseas Chinese [online]. Prospect Magazine, 9. apríla 1998, [cit. 2006-09-17]. Dostupné online. Terčom nepokojov v Jakarte v máji 1998 boli predovšetkým Číňania. M. Ocorandi. An Analysis of the Implication of Suharto's resignation for Chinese Indonesians [online]. Worldwide HuaRen Peace Mission, 28. mája 1998, [cit. 2006-09-26]. Dostupné online. ; FH Winarta. Bhinneka Tunggal Ika belu Menjadi Kenyataan Menjelang HUT Kemerdekaan RI Ku-59 [online]. Komisii Hukum Nasional Republik Indonesia (National Law Commission, Republic of Indonesia), Jakarta. Dostupné online. (po indonézsky)
  102. http://www.ethnologue.com/show_country.asp?name=IDP
  103. [2]
  104. The 1945 Constitution of the Republic of Indonesia [online]. [Cit. 2006-10-02]. (US-ASEAN.) Dostupné online.
  105. YANG, Heriyanto. The History and Legal Position of Confucianism in Post Independence Indonesia. Religion, august 2005, roč. 10, čís. 1, s. 8. Dostupné online [PDF, cit. 2006-10-02].
  106. OEY, Eric. Bali [online]. 3rd. vyd. Periplus Editions. ISBN 962-593-028-0.
  107. Indonesia - Buddhism [online]. US Library of Congress, [cit. 2006-10-15]. Dostupné online.
  108. Indonesia - Islam [online]. US Library of Congress, [cit. 2006-10-15]. Dostupné online.
  109. Ricklefs (1991), pp. 25, 26, 28; 1500 to 1670: Great Kings and Trade Empires [online]. Sejarah Indonesia, [cit. 2007-04-25]. Dostupné online.
  110. Ricklefs (1991), pp.28, 62; Vickers (2005), p.22; GOH, Robbie BH. Christianity in Southeast Asia. [s.l.] : Institute of Southeast Asian Studies, 2005. ISBN 9812302972. S. 80.
  111. Magnis-Suseno, F. 1981, Javanese Ethics and World-View: The Javanese Idea of the Good Life, PT Gramedia Pustaka Utama, Jakarta, 1997, pp. 15-18, ISBN 979-605-406-X; Indonesia Annual International Religious Freedom Report 2003 [online]. Jakarta, Indonesia : Bureau of Democracy, Human Rights and Labor, Embassy of the United States, 2003-12-18, [cit. 2007-04-25]. Dostupné online.
  112. SNEDDON, James (2003). The Indonesian Language: Its history and role in modern society. Sydney: University of South Wales Press Ltd.
  113. WITTON, Patrick. Indonesia. Melbourne : Lonely Planet, 2003. ISBN 1-74059-154-2. S. 103.
  114. WITTON, Patrick. World Food: Indonesia. Melbourne : Lonely Planet, 2002. ISBN 1-74059-009-0.
  115. BRISSENDON, Rosemary. South East Asian Food. Melbourne : Hardie Grant Books, 2003. ISBN 1-74066-013-7.
  116. a b KRISTIANTO, J.B.. Sepuluh Tahun Terakhir Perfilman Indonesia [online]. Kompas, 2005-07 -02, [cit. 2006-10-05]. Dostupné online.
  117. Kondisi Perfilman di Indonesia (The State of The Film Industry in Indonesia) [online]. [Cit. 2006-10-05]. (Panton.) Dostupné online.
  118. Taylor (2003), s . 299-301
  119. Vickers (2005) s. 3 - 7; Friend (2003), s. 74, 180
  120. CZERMAK, Karen, Philippe DeLanghe, Wei Weng "Preserving Intangible Cultural Heritage in Indonesia" [PDF]. SÍL International, [cit. 2007-07-04]. Dostupné online.
  121. SHANNON L., Smith, Lloyd Grayson J. Indonesia Today: Challenges of History. Melbourne, Australia : Singapore: Institute of Southeast Asian Studies, 2001. ISBN 0-7425-1761-6.
  122. Internet World Stats http://www.internetworldstats.com/stats3.htm