Kanada

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kanada
Vlajka Kanady Znak Kanady
Vlajka Znak
Národné motto:
A Mari Usque Ad Mare
(Od mora k moru)
Štátna hymna:
O Canada
(Ó Kanada)
Kráľovská hymna:
God Save the Queen[1][2]
Canada (orthographic projection).svg
Miestny názov  
 • dlhý Canada
 • krátky Canada
Hlavné mesto Ottawa
45°24′ s.š. 75°40′ z.d.
Najväčšie mesto Toronto
Úradné jazyky Kanadská angličtina, Kanadská francúzština
Regionálne jazyky Chipewyan, Kríjčina, Gwich’in, Inuinnaqtun, Inuktitut, Inuvialuktun, Slavey (Sever a Juh) a Tłįchǫ[3]
Demonym Kanaďan
Štátne zriadenie
Panovník
Generálny guvernér
Predseda vlády
Federálna parlamentná
konštitučná monarchia[4]
Alžbeta II.
David Lloyd Johnston
Stephen Harper
Vznik 1. júl 1867
Susedia USA, Grónsko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
9 984 670 km² (2.)  
891 163 km² (8,92 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2012)
 • sčítanie (2006)

 • hustota (2012)
 
34 721 000[5] (35.)
31 612 897[6]

3,41/km² (228.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2011
$1,391 bilióna[7] $ (14.)
$40 457[7] $ (15.)
Index ľudského rozvoja (2011) 0,908[8] (6.) – veľmi vysoká
Mena Kanadský dolár (CAD, $, C$)
Časové pásmo
 • Letný čas
UTC (UTC-3,5 až -8)
(UTC-2,5 až -7)
Medzinárodný kód CAN / CA
Medzinárodná poznávacia značka CDN
Internetová doména .ca
Smerové telefónne číslo +1

Kanada (ˈkænədə) je severoamerická krajina, ktorá pozostáva z desiatich provincií a troch teritórií. Kanada sa nachádza v severnej časti kontinentu a je rozšírená od pobrežia Atlantického oceánu na východe až po pobrežie Tichého oceánu na západe a na severe až po Arktický oceán. S rozlohou viac ako 9,9 milióna štvorcových kilometrov je Kanada druhou najväčšou krajinou podľa rozlohy a jej spoločná hranica s USA je najdlhšou krajinnou hranicou na svete.

Krajina, ktorá je dnes Kanada, bola obývaná po tisícročia rôznymi skupinami pôvodných obyvateľov. Na konci 15. storočia začali britské a francúzske expedície, ktoré neskôr začali obývať región pozdĺž Atlantického oceánu. Francúzsko v roku 1763 prenechalo skoro všetky svoje kolónie v Severnej Amerike po Sedemročnej vojne. V roku 1867 so zjednotením troch kolónií Britskej Severnej Ameriky prostredníctvom Confederation of Canada bola vytvorená Kanada ako federálne domínium štyroch provincií. To začalo pribúdaním provincií a teritórií a rastom autonómií zo Spojeného kráľovstva. Toto rozširovanie autonómie bolo zvýraznené hlavne Balfourskou deklaráciou a opätovne potvrdené Westminsterským štatútom, ktorý deklaroval samoriadené domíniá s presne vyrovnaným Britským impériom. Zákon Canada Act prijatý v roku 1982 konečne oddelil pozostatky legálnej závislosti v parlamente Spojeného kráľovstva.

Kanada je federálny štát, ktorý je riadený ako parlamentná demokracia a konštitučná monarchia s kráľovnou Alžbetou II. ako hlavou štátu. Je to bilingválny národ s oficiálnymi jazykmi Angličtinou a Francúzštinou na federálnej úrovni. Ako jedna zo svetovo najvyspelejších krajín je Kanada rôznorodou ekonomikou, ktorá sa spolieha na svoje hojné prírodné zásoby a na obchod – najmä s USA, s ktorými Kanada má dlhé a komplexné vzťahy. Kanada je členom G7, G8, G20, NATO, OECD, WTO, Spoločenstva národov, Frankofónie, OAS, APEC a OSN. So šiestym najvyšším Indexom ľudského rozvoja je Kanada jednou z krajín s najvyššou životnou úrovňou.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Názov Canada pochádza z reči prvých národov – konkrétnejšie z kmeňa Hurónov – a znie kanata a do slovenčiny sa dá preložiť ako „dedina“, „zoskupenie dedín“ či „osídlenie“.[9] V roku 1535 použili indiáni toto slovo pre označenie osady Stadacona v rozhovore s Jacquesom Cartierom. Ten ho potom začal používať pre označenie oblasti okolo svojej osady – dnes už ako časť Québecu. Od roku 1547 sa toto označenie začalo objavovať na mapách ako označenie rozsiahlej oblasti okolo. Teda pôvodné označenie, Nové Francúzsko, sa prestávalo používať a Canada bol názov územia na sever od USA a na východ od Aljašky.[10]

Francúzska kolónia Kanada, vznikla pozdĺž Rieky svätého Vavrinca a severne od Veľkých jazier. Neskôr získala územie Veľká Británia, ktorá na ňom následne postavila dve kolónie: Hornú (Upper Canada) a Dolnú Kanadu (Lower Canada), dohromady označované ako Kanady The Canadas. Tieto zanikli v roku 1841, kedy boli zjednotené do Provincie Kanada (Province of Canada).[11] V roku 1867 sa Kanada stala konfederáciou a britským domíniom, pričom oficiálne bola označována ako Dominion of Canada, prípadne Canadian Confederation. S rastúcou mierou nezávislosti na Veľkej Británii sa postupne stále častejšie vypúšťalo z názvu Dominion of.[12] V roku 1982 bol prijatý zákon Canada Act, ktorý uvádza ako jediné oficiálny názov krajiny Canada. V tom istom roku došlo tiež k premenovaniu štátneho sviatku Dominion Day na Canada Day.[13]

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Kanady

Kanadské územie zahŕňa severnú časť Severnej Ameriky. Na severe k nemu patrí rad arktických ostrovov zasahujúcich až k Severnému ľadovému oceánu.[14][15] Na severovýchode sú tieto ostrovy úzkymi prielivmi oddelené od dánskeho Grónska. Kanada reklamuje od roku 1925 svoje právo na časť Arktídy medzi 60 a 141° zemepisnej dĺžky,[16] tieto nároky však neuznávajú všetky štáty. Na východe je pobrežie Atlantického oceánu, na juhu hranica s USA (postupne od východu ide o štáty Maine, New Hampshire, Vermont, New York, Pensylvánia, Ohio, Michigan, Wisconsin, Minnesota, Severná Dakota, Montana, Idaho a Washington) a na západe je pobrežie Tichého oceánu a hranica s americkým štátom Aljaška. Od New Yorku po Minnesotu tvorí hranicu s USA systém Veľkých jazier a s ním súvisiace rieky.

Hustota osídlenia kanadského územia je 3,26 obyvateľa/km² (jedna z najnižších na svete), ale rozmiestnenie obyvateľstva je veľmi nerovnomerné. Väčšina obyvateľov je sústredená v južnej a východnej časti krajiny, najmä v 160 km dlhom páse okolo amerických hraníc a v koridore Québec-Winsdor.[17] Najsevernejším trvalo osídleným miestom Kanady (a takisto aj sveta) je CFS Alert na severnom výbežku Ellesmerovho ostrova, 817 kilometrov (450 námorných míľ) od severného pólu.[18]

Stredo-severnú časť Kanady tvorí Canadian Shield, ktorý obklopuje Hudsonov záliv. Ide o oblasť skál odrených predchádzajúcou činnosťou ľadovcov. Je tu len slabá vrstva pôdy (pokiaľ vôbec nejaká je), veľké množstvo minerálov a tiež množstvo jazier a riek. Celkovo je Kanada krajina s najväčším počtom jazier na svete a v týchto jazerách sa nachádzajú tiež najväčšia svetová zásoba sladkej povrchovej vody.

Vo východnej časti Kanady ústi Rieka svätého Vavrinca do Atlantického oceánu najväčším nálevkovitým ústím na svete. V podstate za neho možno považovať celý Záliv svätého Vavrinca. Na konci zálivu leží ostrov Newfoundland. Južne od zálivu a polostrova Gaspé ležia tzv. Prímorské alebo Canadian Maritimes. Je fakt, že tento názov by sa dal teoreticky použiť pre každú provinciu okrem Alberty a Saskatchewanu. New Brunswick a Nové Škótsko sú tu rozdelené Fundyjským zálivom, ktorý je známy vysokým rozpätím medzi prílivom a odlivom.

Stred Kanady je z klimatického i tranzitného hľadiska silne ovplyvnený na severe hlboko do severoamerickej pevniny zasahujúcim Hudsonovým zálivom a Jamesovou zátokou, na juhu systémom Veľkých kanadských jazier. Na západe sa potom nachádzajú jednak prérie s tromi tzv. Canadian Prairies, ktoré Rocky Mountains odtínajú od jedinej „pacifickej“ provincie, Britskej Kolumbie.

Z vegetačného a klimatického hľadiska prechádza arktické územie ľadových púští cez tundru a severský ihličnatý les až k prériám a zmiešaným a listnatým lesom mierneho pásma na juhu. Veľké kanadské jazerá potom stabilizujú priľahlé územia tak, že tam mrzne pomerne málo a na niektorých miestach sa vďaka priaznivým mikroklimatickým podmienkam dajú pestovať aj rôzne subtropické až tropické rastliny (napr. oblasť Niagarského polostrova).

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Kanady

Dejiny do 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Archeologické štúdie datujú prvé ľudské osídlenie do doby pred asi 26 000 rokmi na miestach severného Yukonu a pred asi 9 500 rokmi na miestach južného Ontária.[19][20][21] Prvé európske osídlenie založili na kanadskom území Vikingovia okolo roku 1000 v L’Anse aux Meadows,[22] to však existovalo iba krátko a z dlhodobého hľadiska nemalo žiadny význam. Kanada (resp. jej východné pobrežie) bola pre Európu znovu objavená na prelome 15. a 16. storočia výskumnou plavbou Johna Cabota (1497),[23] ďalšie výpravy podnikli Jacques Cartier (1534)[24] a ďalší. Prvé dlhodobé európske osídlenie tu založili Francúzi. Išlo o Port Royal (1605) a Quebec (1608). Angličania ich nasledovali v roku 1610 v oblasti Newfoundlandu. S príchodom Európanov sa na kanadskom území začali rýchlo šíriť európske choroby, ktoré decimovali pôvodných obyvateľov a otvárali kolonistom cestu do indiánskych území.[25]

Francúzi v 17. storočí kolonizovali okolie Rieky svätého Vavrinca kým Briti osídľovali trinásť kolónií na východnom pobreží dnešných Spojených štátov.[26] Spoločnosť Hudsonovho zálivu sa sústredila na oblasť Zemi princa Ruprechta. V rokoch 1689 – 1763 došlo k sérii tzv. francúzskych a indiánskych vojen.[24] Tieto vojny vyústili do zániku francúzskej moci v Kanade, ktorá pripadla Veľkej Británii.

Tá v roku 1774 schválila pre upokojenie situácie tzv. Quebec Act, ktorý akceptoval katolícke náboženstvo, francúzsky civilný zákonník a francúzštinu ako úradný jazyk na území provincie Québec.

Počas americkej vojny za nezávislosť sa Kanada nepripojila ku povstaniu 13 kolónií a stala sa cieľovou krajinou desiatok tisíc lojalistov odchádzajúcich z územia dnešných USA. Tým sa dostal na územie Québecu rad anglicky hovoriacich protestantov usídľujúcich sa predovšetkým v oblasti Veľkých jazier. To viedlo k neskoršiemu rozdeleniu provincie Québec na Hornú a Dolnú Kanadu, pre Hornú Kanadu (dnešná provincia Ontário) nebol Quebec Act naďalej relevantný.[27]

V britsko-americkej vojne v rokoch 1812 – 1815 hrala kanadská fronta enormne dôležitú úlohu. USA sa opakovane pokúšali obsadiť Hornú aj Dolnú Kanadu, ale ich vpády boli odradené. Významný bol v tomto ohľade postoj indiánskeho obyvateľstva, ktoré podporovalo skôr Britov (na britskej strane bojovali hlavné kmene z oblasti Veľkých kanadských jazier a Tecumsehova únia), a takisto miestnych kolonistov. Vojny sa francúzski obyvatelia väčšinou nezúčastňovali a pokiaľ áno, tak väčšinou na strane Britov. Vojna s USA skončila nakoniec uznaním statu quo ante.

Nasledovala expanzia na sever a západ s pomocou Severozápadnej spoločnosti a Spoločnosti Hudosonovho zálivu, ktorá intenzívne prebiehala už niekoľko desaťročí. V roku 1837 došlo k povstaniu časti francúzskeho obyvateľstva (pozri Povstanie v roku 1837). Po jeho potlačení sa Británia rozhodla vytvoriť z Hornej a Dolnej Kanady jeden celok (Zjednotená kanadská provincia).

V roku 1846 boli podpísaním Oregonskej zmluvy ukončené teritoriálne spory medzi USA a Kanadou (za hranicu na západe bola určená 49. rovnobežka). Prudký rast kanadskej populácie vďaka veľkej emigrácii z Európy a vysokej pôrodnosti viedol k osídľovaniu kanadského vnútrozemia a zakladaniu nových kolónií: Vancouver a Britská Kolumbia.[28] Zároveň niektorí Európania začali Kanadu opúšťať a odchádzali do USA. V roku 1867 bol prijatý Zákon o Britskej Severnej Amerike, ktorý zjednotil britské severoamerické kolónie Provincia Kanada, Nové Škótsko a New Brunswich do jedného, už do značnej miery autonómneho domínia.[29][30][31] Krátko nato došlo k znovuvytvoreniu provincií Ontário a Quebec. Do týchto provincií bola začlenená Zem princa Ruprechta a pričlenené boli oblasti bývalej Severozápadnej spoločnosti ako Severozápadné teritóriá a novo vytvorená provincia Manitoba. Následne bola pripojená Britská Kolumbia (od roku 1866 zjednotená s Vancouverom). Osídľovanie nových území bolo podporené okrem iného výstavbou troch transkontinentálnych železníc (vrátane Canadian Pacific Railway) a ustanovením North-West Mounted Police.[32][33] V roku 1873 sa pripojila ďalšia kolónia (Ostrov princa Eduarda) a provinčný status získali časti Severozápadných teritórií: Alberta a Saskatchewan (1905).[34]

20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Kanada vstúpila do prvej svetovej vojny automaticky vyhlásením vojny s Veľkou Britániou a poslala na európske bojisko kontingent zložený prevažne z dobrovoľníkov. Straty však boli natoľko ťažké, že pre doplnenie kanadských síl v roku 1917 musel premiér Robert Borden vypísať povinné odvody do armády. Z približne 625 000 Kanaďanov, ktorí bojovali v Prvej svetovej vojne, bolo okolo 60 000 zabitých a ďalších 173 000 bolo zranených.[35]

V roku 1919 Kanada v rámci ďalšieho osamostatňovania sama za seba vstúpila do Spoločnosti národov a v roku 1931 Westminsterský štatút potvrdil jej nezávislosť.[4] Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov zasiahla aj Kanadu.

Pred druhou svetovou vojnou Kanada podporovala politiku appeasementu voči Nemecku, po invázii na Poľsko potom jej premiér William Lyon Mackenzie King presadil v kanadskom parlamente vyhlásenie vojny (10. septembra). Počas vojny došlo k obrovskému rozvoju zbrojného priemyslu, Kanada zásobovala svojimi produktmi nielen Veľkú Britániu, ale aj USA a ZSSR. Jej pozemné jednotky boli najprv dislokované prevažne vo Veľkej Británii, neskôr sa zúčastnili vojnových operácií. Obchodné aj vojenské loďstvo hralo enormne významnú úlohu v bitke o Atlantik.

V roku 1949 sa do tej doby formálne nezávislé Domínium Newfoundland pripojilo ku Kanade ako jej 10. provincia.[36] Výsledkom silnej povojnovej emigrácie bola tzv. tichá revolúcia v Québecu, kde zreteľne poklesol podiel francúzsky hovoriacich obyvateľov a došlo k výraznej sekularizácii spoločnosti.

Počas roku 1981 došlo k tzv. patriácii ústavy, ktorá mala definitívne zrealizovať z Kanady nezávislú krajinu. 17. apríla 1982 tak došlo aj cez odpor predstaviteľov Québecu k schváleniu novej verzie ústavy, podľa ktorej sa Kanada stala úplne nezávislou krajinou, v ktorej čele stojí monarcha zdieľaný s Veľkou Britániou.[37]

Sociálne a spoločenské zmeny v rámci kanadského zriadenia a zmienených ústavných zmien viedli k prudkému nárastu autonomizačných a separatistických snáh Québecu a výsledkom boli dve referendá o osamostatnenie tejto provincie. Prvé bolo jednoznačne zamietnuté (1980, ešte pred zmenou ústavy), výsledok druhého bol už veľmi tesný (1995, pre odtrhnutie 49,4% hlasujúcich). Kanadský najvyšší súd však vydal v roku 1997 stanovisko, že Québec nemá právo na jednostranné vyhlásenie nezávislosti. Separatistické hnutie v Québecu ale stále pokračuje v činnosti a viac-menej odmieta toto stanovisko akceptovať.[38]

V priebehu povojnových rokov dochádzalo ku stále väčšej ekonomickej integrácii medzi Kanadou a USA. Tá v roku 1987 vyústila do kanadsko-americkej zmluvy o voľnom obchode, ktorá vytvorila kanadsko-americkú zónu voľného obchodu. Pod silným americkým vplyvom sú tiež kanadské média (v americkom pohraničí a v anglicky hovoriacich častiach krajiny obecne upadá pod konkurenciou amerických médií), čo vedie na jednej strane k snahám ešte viac posilniť integráciu oboch krajín (existuje tu signifikantná skupina, ktorá sa usiluje o vytvorenie tzv. Severoamerickej únie). Dňa 1. apríla 1999 došlo k poslednej zmene v najvyššom administratívnom členení krajiny, keď bolo zo Severozápadných teritórií vyčlenené teritórium Nunavut.[39]

Politické usporiadanie[upraviť | upraviť zdroj]

Kanada je de iure konštitučná monarchia, ktorej hlavou je Alžbeta II., kráľovná Veľkej Británie. Zástupcom kráľovnej v Kanade je generálny guvernér (v súčasnosti, jún 2012, David Lloyd Johnston).[40][41] Kanada je tiež parlamentná zastupiteľská demokracia s federálnym usporiadaním a silnými demokratickými tradíciami. Základom Kanadskej monarchie sú zložky výkonnej moci, legislatívy a súdnej moci vlády.[42][43][44][45]

Kanadská ústava vytvára právny rámec existencie krajiny, skladá sa z písaného obsahu a nepísaných tradíc a konvencií. Jej základ je obsiahnutý v Zákone o britskej Severnej Amerike z roku 1867 („British North America Act 1867“, resp. „Constitution Act 1867“). Hovorí sa, že Kanada má ústavu podobnú princípom Spojeného kráľovstva a rozdeľuje moc medzi federálne a provinčné vlády. Zahŕňa tzv. Canadian Charter of Rights and Freedoms (Kanadská charta práv a slobôd) zaručujúcu základné práva a slobody, ktoré v obecnom meradle nemôžu byť potlačené žiadnymi legislatívnymi alebo procedurálnymi krokmi na žiadnej z úrovní vlády. Federálnemu parlamentu a provinčným správam akokoľvek umožňuje na päť rokov niektoré jej ďalšie časti potlačiť.

Funkcia premiéra prináleží vodcovi strany, ktorý získava dôveru väčšiny dolnej komory kanadského parlamentu. Generálny guvernér zastupujúci kráľovnú formálne menuje vládu aj premiéra. Podľa konvencií však voľbu premiéra rešpektuje. Kanadská vláda sa tradične skladá z členov strany prvého ministra, ktorí majú kreslo v parlamente, väčšinou v dolnej snemovni. Jej členovia sú viazaní prísahou k Kráľovninej tajnej rade pre Kanadu a stávajú sa ministrami britskej koruny. Premiér má širokú politickú moc predovšetkým pri menovaní ďalších vysokých úradníkov. Súčasným generálnym guvernérom je od roku 2010 Jeho excelencia David Lloyd Johnston, súčasným premiérom je od roku 2006 vodca Conservative Party of Canada, Stephen Harper.[46]

Kanadský parlament je zložený z dvoch komôr, snemovne ľudu a senátu. Každý z členov snemovne ľudu je volený väčšinovým volebným systémom. Všeobecné voľby vypisuje generálny guvernér na žiadosť predsedu vlády. Nové voľby musia byť vypísané do piatich rokov od posledných volieb. Členovia senátu, ktorých kreslá sú prideľované na regionálnom základe, sú vyberaní premiérom a formálne menované generálnym guvernérom. Svoju funkciu potom zastávajú až do veku 75 rokov.[47]

Štyrmi hlavnými kanadskými politickými stranami sú Conservative Party of Canada (Konzervatívna strana Kanady), Liberal Party of Canada (Liberálna strana Kanady), New Democratic Party (Nová demokratická strana) (NDP) a „Bloc Québécois“ (Québecký blok). Súčasná (2007) vláda je zostavené konzervatívnou stranou (vládne od roku 2006). Menšie strany ako Green Party of Canada (Strana zelených) a ďalšie strany zastúpenie v parlamente nemajú.

Územné usporiadanie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Kanady
Kanada je rozčlenená na 10 provincií a 3 spolkové teritóriá

Kanada je zložená z desiatich provincií a troch teritórií. Medzi provincie patria Alberta, Britská Kolumbia, Manitoba, New Brunswick, Newfoundland a Labrador, Nové Škótsko, Ontário, Ostrov princa Edwarda, Quebec a Saskatchewan. Medzi teritória patria Severozápadné teritóriá, Nunavut a Yukon. Provincie majú vysoký stupeň autonómie, teritória o niečo menší. Oboje disponujú vlastnými provincionálnymi (resp. teritoriálnymi) symbolmi, pozri zoznam kanadských provinciálnych a teritoriálnych symbolov.

Provincie sú zodpovedné za väčšinu štátnych sociálnych programov v Kanade a spoločne sústredia viac finančných prostriedkov ako federálna vláda. Mira finančnej a samosprávnej autonómie je tu veľmi vysoká. Federálna vláda môže iniciovať národné programy a politiku v jednotlivých provinciách (napr. Canada Health Act), ale provincie môžu rozhodnúť, že sa nebudú na tejto politike podieľať. O viac-menej vyrovnanú úroveň služieb v jednotlivých provinciách sa starajú tzv. vyrovnávacie platby riadené Federálnou vládou, ktoré presúvajú finančné prostriedky od bohatších provincií do rozpočtov chudobnejších provincií.[48]

Všetky provincie a teritória majú jednokomorový volený zákonodarný orgán, v ktorého čele stojí premiér, vyberaný rovnako ako prvý minister Kanady. Zároveň má každá provincia viceguvernéra (Lieutenant-Governor), ktorý reprezentuje Korunu a je analógiou generálneho guvernéra na federálnej úrovni. V teritóriách je obdobou viceguvernéra korunný komisár.

Zahraničné vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Izraelsko-kanadské vzťahy

Kanada má úzke zahraničné vzťahy s USA, s ktorými má najdlhšie nebránenú hranicu na svete, alebo napr. spoločnú leteckú obranu (NORAD). Obe krajiny spolu často kooperujú ako na politickej, tak aj vojenskej úrovni a ich ekonomiky sú veľmi úzko spojené (tiež Severoamerická menová únia). Okrem toho má Kanada nadštandardné vzťahy s Veľkou Britániou a Francúzskom, dvomi bývalými imperiálnymi mocnosťami, ktoré hrali nezastupiteľnú úlohu pri jej vzniku – je členom Commonwealthu a La Francophonie.[49] S Veľkou Britániou má navyše spoločnú formálnu hlavu štátu.

Zhruba od polovice 20. storočia je Kanada advokátom multilateralizmu, a vyvíja úsilie na dosiahnutie riešenia globálnych problémov v spolupráci s inými národmi. Jednou z prvých výrazných demonštrácií tohto stanoviska je vystupovanie L. B. Pearsona za Suezskú krízu, ktorý presadzoval vyslanie mierových síl OSN do oblasti.[50] Kanada hrá v oblasti mierových misií OSN vedúcu úlohu, zúčastnila sa ich už viac ako päťdesiat, vrátane tých pred rokom 1989, v posledných rokoch sa však jej príspevok kráti.

Kanadské ozbrojené sily[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Canadian Forces

Kanada je jedným zo zakladajúcich členov NATO. V súčasnosti disponuje 67 000 vojakmi a približne 43 000 rezervistami.[51] Kanadské ozbrojené sily sa skladajú z armády, námorníctva a vzdušných síl. Disponujú 1 400 obrnenými vozidlami, 34 vojenskými plavidlami a 861 lietadlami.

Vo svojej histórii sa Kanada okrem mierových misií OSN priamo zúčastnila aj vojnových konfliktov ako vojnová strana, konkrétne druhej búrskej vojny, prvej svetovej vojny, druhej svetovej vojny, kórejskej vojny, druhej vojny v Perzskom zálive a intervencii v Afganistane. Pokiaľ by sme započítali aj prehistóriu Kanady – tak je nutné pripočítať ešte významnú úlohu Kanaďanov v britsko-americkej vojne. Medzi marcom a októbrom 2011 sa kanadské ozbrojené sily podieľali na intervencii NATO v Líbyjskej občianskej vojne.[52]

Zvláštne oddiely určené na boj s prírodnými katastrofami (Disaster Assistance Response Team, DART) zasahovali v 21. storočí pri troch mimoriadne rozsiahlych katastrofách: Zemetrasenie v Indickom oceáne 26. decembra 2004, zemetrasenie v Kašmíre (2005) a hurikáne Katrina (2005).

Podiel materských jazykov[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: Sčítanie obyvateľstva v Kanade, 2001 (Tabuľka kombinuje jedno a viacnásobné odpovede).
Provincia/Teritórium Celková populácia Angličtina Francúzština Iný jazyk Hlavné mestá
Ontário 11 285 550 8 079 500 (71,6 %) 493 630 (4,4 %) 2 672 080 (23,7 %) Toronto
Quebec 7 506 581 450 394 (6,0 %) 5 577 877 (81,0 %) 532 967 (7,1 %) Québec
Britská Kolumbia 3 868 875 2 865 300 (74,1 %) 56 100 (1,5 %) 939 945 (24,3 %) Victoria
Alberta 2 941 150 2 405 935 (81,8 %) 59 735 (2,0 %) 469 225 (16,0 %) Edmonton
Manitoba 1 103 700 863 980 (75,8 %) 44 775 (4,1 %) 219 160 (19,9 %) Winnipeg
Saskatchewan 963 150 825 865 (85,7 %) 18 035 (1,9 %) 117 765 (12,2 %) Regina
Nové Škótsko 897 570 834 315 (93,0 %) 34 155 (3,8 %) 26 510 (3,0 %) Halifax
New Brunswick 719 710 465 720 (64,7 %) 236 775 (32,9 %) 11 935 (1,7 %) Fredericton
Newfoundland a Labrador 508 075 500 065 (98,4 %) 2 180 (0,4 %) 5 495 (1,1 %) St. John’s
Ostrov princa Edwarda 133 385 125 215 (93,9 %) 5 670 (4,3 %) 2 065 (1,5 %) Charlottetown
Severozápadné teritóriá 37 105 28 985 (78,1 %) 965 (2,6 %) 7 065 (19,0 %) Yellowknife
Yukon 28 525 24 840 (87,1 %) 890 (3,1 %) 2 700 (9,5 %) Whitehorse
Nunavut 26 665 7 370 (27,6 %) 400 (1,5 %) 18 875 (70,8 %) Iqaluit

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Department of Canadian Heritage. Royal anthem 'God Save The Queen' [online]. Queen's Printer, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  2. KALLMANN, Helmut. National and royal anthems [online]. Encyclopedia of Music in Canada. vyd. Historica-Dominion, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  3. Government of the NWT. Official Languages Act. [s.l.] : Territorial Printer, 2004. Dostupné online. S. 4.
  4. a b HAIL, M, Lange, S Federalism and Representation in the Theory of the Founding Fathers: A Comparative Study of US and Canadian Constitutional Thought. Publius: the Journal of Federalism, 25. február 2010, roč. 40, s. 366–388. DOI10.1093/publius/pjq001.
  5. Canada's population clock [online]. Statistics Canada. Dostupné online.
  6. Population and dwelling counts, for Canada, provinces and territories, 2006 and 2001 censuses – 100% data [online]. Statistics Canada, 6. január 2010, [cit. 2011-09-04]. Dostupné online.
  7. a b Canada [online]. International Monetary Fund, [cit. 2011-11-05]. Dostupné online.
  8. Human Development Report 2011 [PDF]. United Nations, [cit. 2011-11-02]. Dostupné online.
  9. Origin of the Name, Canada [online]. Canadian Heritage, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  10. MAURA, Juan Francisco. Nuevas aportaciones al estudio de la toponimia ibérica en la América Septentrional en el siglo XVI. Bulletin of Spanish Studies, 2009, roč. 86, s. 577–603. DOI10.1080/14753820902969345.
  11. RAYBURN, Alan. Naming Canada: Stories of Canadian Place Names. [s.l.] : University of Toronto Press, 2001. (2nd.) ISBN 0802082939. S. 1–22.
  12. O'TOOLE, Roger. Holy nations and global identities : civil religion, nationalism, and globalisation. [s.l.] : Brill, 2009. ISBN 9789004178281. Kapitola Dominion of the Gods: Religious continuity and change in a Canadian context, s. 137.
  13. Canada and the British Empire. [s.l.] : Oxford University Press, 2008. ISBN 019927164X. S. 37–40, 56–59, 114, 124–125.
  14. Canada: Geography [online]. Commonwealth Secretariat, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  15. World Factbook: Canada [online]. Central Intelligence Agency, 16. máj 2006, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  16. Territorial Evolution, 1927 [online]. National Resources Canada, 6. apríl 2004, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  17. Population Density, 2001 [online]. Natural Resources Canada, 15. jún 2005, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  18. SUSIC, Stela. Air Force becomes command authority for CFS Alert. The Maple Leaf (National Defence Canada), 15. august 2006, roč. 12. Dostupné online [cit. 2011-05-23].
  19. Y-Chromosome Evidence for Differing Ancient Demographic Histories in the Americas [PDF]. University College London 73:524–539, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online. DOI:10.1086/377588
  20. CINQ-MARS, J. On the significance of modified mammoth bones from eastern Beringia. The World of Elephants – International Congress, Rome. Dostupné online [PDF, cit. 2011-05-23].
  21. WRIGHT, JV. A History of the Native People of Canada: Early and Middle Archaic Complexes [online]. Canadian Museum of Civilization, 27. september 2009, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  22. REEVES, Arthur Middleton. The Norse Discovery of America. [s.l.] : BiblioLife, 2009. Dostupné online. ISBN 9780559054006. S. 82.
  23. John Cabot's voyage of 1498 [online]. Memorial University of Newfoundland, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  24. a b MORTON, Desmond. A Short History of Canada. [s.l.] : McClelland & Stewart, 2001. (6th.) ISBN 0771065094. S. 9–19, 33, 89–104.
  25. WILSON, Donna M, Northcott, Herbert C [s.l.] : University of Toronto Press, 2008. Dostupné online. ISBN 9781551118734. S. 25–27.
  26. HORNSBY, Stephen J. British Atlantic, American frontier : spaces of power in early modern British America. [s.l.] : University Press of New England, 2005. ISBN 9781584654278. S. 14, 18–19, 22–23.
  27. MCNAIRN, Jeffrey L. The capacity to judge. [s.l.] : University of Toronto Press, 2000. Dostupné online. ISBN 0802043607. S. 24.
  28. EVENDEN, Leonard J, Turbeville, Daniel E Geographical snapshots of North America. Ed. Janelle, Donald G. [s.l.] : Guilford Press, 1992. ISBN 0898620309. Kapitola The Pacific Coast Borderland and Frontier, s. 52.
  29. Territorial evolution [online]. Natural Resources Canada, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  30. Canada: History [online]. Commonwealth Secretariat, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  31. BOTHWELL, Robert. History of Canada Since 1867. [s.l.] : Michigan State University Press, 1996. ISBN 0870133993. S. 31, 207–310.
  32. Sir John A. Macdonald [online]. Library and Archives Canada, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  33. COOK, Terry. The Canadian West: An Archival Odyssey through the Records of the Department of the Interior [online]. Library and Archives Canada, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  34. Building a nation [online]. Canadian Geographic, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  35. HAGLUND, David G, MacFarlane, S Neil Security, strategy and the global economics of defence production. [s.l.] : McGill-Queen's University Press, 1999. ISBN 0889118752. S. 12.
  36. Summers, WF. Newfoundland and Labrador [online]. Historica-Dominion, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  37. Canadian Politics. [s.l.] : Broadview Press, 2004. (4th.) ISBN 1551115956. S. 250–254, 344–347.
  38. SORENS, J. Globalization, secessionism, and autonomy. Electoral Studies, December 2004, roč. 23, s. 727-752. DOI10.1016/j.electstud.2003.10.003.
  39. LÉGARÉ, André. Canada's Experiment with Aboriginal Self-Determination in Nunavut: From Vision to Illusion. International Journal on Minority and Group Rights, 2008, roč. 15, s. 335–367. DOI10.1163/157181108X332659.
  40. The Governor General of Canada: Roles and Responsibilities [online]. Queen's Printer, [cit. 2011-05-31]. Dostupné online.
  41. Commonwealth public administration reform 2004. [s.l.] : Commonwealth Secretariat, 2004. Dostupné online. ISBN 0117032492. S. 54–55.
  42. Kráľovná Viktória. Constitution Act, 1867: Preamble [online]. Queen's Printer, 29. marec 1867, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  43. SMITH, David E. The Crown and the Constitution: Sustaining Democracy?. The Crown in Canada: Present Realities and Future Options (Queen's University), 10. jún 2010, s. 6. Dostupné online [PDF, cit. 2011-05-23].
  44. MACLEOD, Kevin S. A Crown of Maples. [s.l.] : Queen's Printer, 2008. (1st.) [Cit. 2011-05-23]. Dostupné online. ISBN 978-0-662-46012-1. S. 16.
  45. Canadian Heritage. Canadian Heritage Portfolio [online]. Queen's Printer, Február 2009, [cit. 2011-05-23]. (2nd.) S. 3–4. Dostupné online. ISBN 9781100115290.
  46. Prime Minister of Canada [online]. Queen's Printer, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  47. HICKS, Bruce M, Blais, André Restructuring the Canadian Senate through Elections. IIRP Choices (Institute for Research on Public Policy), 2008, roč. 14, s. 11. Dostupné online [PDF].
  48. BIRD, Richard M. Government Finance [online]. Statistics Canada, 22. október 2008, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  49. JAMES, Patrick. Handbook of Canadian Foreign Policy. Ed. Michaud, Nelson; O'Reilly, Marc J. [s.l.] : Lexington Books, 2006. ISBN 073911493X. S. 213–214, 349–362.
  50. HOLLOWAY, Steven Kendall. Canadian foreign policy: defining the national interest. [s.l.] : University of Toronto Press, 2006. Dostupné online. ISBN 1551118165. S. 102–103.
  51. About the Canadian Forces [online]. Department of National Defence, [cit. 2011-05-23]. Dostupné online.
  52. "Canada's Libya mission to end in 2 weeks". CBC News, 20 October 2011. Retrieved 2011-12-30.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]