Island

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Islandská republika
Vlajka  štátu Island Znak  štátu Island
Vlajka - Island Znak - Island
Národné motto:
nie je
Europe location ISL.png
Oficiálny názov
  - Dlhý

Lýðveldið Ísland
  - Krátky Ísland
Úradné jazyky islandčina
Hlavné mesto Reykjavík
Najväčšie mesto Reykjavík
Hlava štátu Ólafur Ragnar Grímsson
Predseda vlády Sigmundur Davíð Gunnlaugsson
Rozloha

  - Celková
  - Súš
  - Voda
  - % vody

105. miesto
103 000 km²
100 250 km²
2 750 km²
2,7 %

Susedia -
Počet obyvateľov

  - Sčítanie 2005

168. miesto
296 737

Hustota obyvateľov

  - Sčítanie 2005

225. miesto
3 /km²

HDP p.c. v USD (PKS)

  - Stav 2004

7. miesto
31 074

Vznik

1. december 1918

Forma štátu republika
Mena islandská koruna (=100 aurar)
Gramotnosť 100%
Časová zóna

UTC+0 (GMT)

Štátna hymna Lofsöngur
Medzin. kód (ISO 3166-1) ISL / IS
Kód motorových vozidiel (OSN) IS
Internetová doména .is
Smerové telefónne číslo 354

Island, dlhý tvar Islandská republika, je ostrovný štát neďaleko Grónska považovaný za súčasť Európy.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Ingólfur Arnarson dáva rozkazy svojím poddaným. Obraz od Johana Petera Raadsiga.
Spoločenstvo Alþingi na území Islandu v 19. storočí.

Prvými obyvateľmi Islandu boli pravdepodobne Nóri a Kelti (írski a škótski), ktorí prichádzali na Island koncom 9. a v 10. storočí. Vikingskí náčelníci zakladali tzv. „thingy“, čo boli miestne snemy, ktoré verejne urovnávali spory a konflikty medzi osadníkmi. Okolo roku 930 bol založený Althing a tento národný snem môžeme pokladať za najstarší európsky parlament. Jeho rozhodnutím bolo v rokoch 999 – 1000 prijaté kresťanstvo. Paradoxom uznesenia Althingu bolo, že hoci sa v zemi ustanovilo za náboženstvo kresťanstvo, v druhom bode uznesenia sa nariaďovalo všetkým lodiam, aby pri priblížení k zemi zložili z čelení dračie hlavy, aby neodstrašili ochranných duchov zeme. V 16. storočí po reformácii krajina prijala luteranizmus.

V 13. storočí sa islandskí náčelníci podrobili nórskej nadvláde, v roku 1380 sa Island spoločne s Nórskom dostal pod nadvládu Dánska a potom nasledovalo dlhé obdobie hospodárskeho úpadku. Až v roku 1874 bola dosiahnutá autonómia.

Následky výbuchu sopky Askja v roku 1875 zničili islandskú ekonomiku a spôsobili veľký hladomor. Počas nasledujúcich 25 rokov 20% obyvateľstva Islandu emigrovalo, hlavne do Kanady a Spojených štátov.

Potom sa hospodárska situácia krajiny začala pomaly zlepšovať.

1. decembra 1918 sa Island osamostatil, s Dánskom zostal spojený iba personálnou úniou.

17. júna 1944 bol Island vyhlásený za republiku a personálna únia s Dánskom bola zrušená.

Etnické zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšinu obyvateľov tvoria Islanďania germánskeho pôvodu. Ich počet na rozdiel od ostatných európskych národov pomaly stúpa. V poslednom čase sa však vďaka imigrácii cudzincov mení jednoliaty etnický obraz krajiny na multikultúrnu spoločnosť. Do krajiny prichádza veľa prisťahovalcov z iných krajín, ktorí na Island prinášajú nové náboženstvá a zvyky. Veľkej časti z nich sa podarilo získať trvalý pobyt a štátne občianstvo Islandu. V krajine žije oficiálne takmer 1000 Poliakov, (neoficiálne až 10 000). Približne rovnaký je aj počet prisťahovalcov z Filipín,. Obe komunity vyznávajú rímskokatolícke náboženstvo. K nemu sa hlásia aj prisťahovalci z Litvy, Chorvátska, Talianska, Kolumbie, Portugalska, či Španielska. V štáte žijú aj prisťahovalci z Ruska, Srbska a Rumunska, ktorí vyznávajú pravoslávie. Stúpa aj počet prisťahovalcov z Maroka, Turecka, Kosova, Indonézie, ktorí sa hlásia k islamu. Prisťahovalci zo Srí Lanky, Thajska, Číny, či Vietnamu, sa hlásia k budhizmu a rôznym východným náboženstvám. Prisťahovalci z Indie priniesli do krajiny hinduizmus,.

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina obyvateľov sa hlási k evanjelickej cirkvi. Jej príslušníci tvoria takmer 79,1 % obyvateľstva (251 338). Island bol až do 16. storočia rímskokatolíckou krajinou a reformáciu tu násilím zaviedli Dáni. Počet katolíkov sa približuje k počtu 10 000. Tvoria ich hlavne prisťahovalci z Poľska, Filipín, Chorvátska, či Latinskej Ameriky. Stúpa aj počet konvertitov islandskej národnosti. Podľa údajov z roku 2009 tu žilo 9 625 rímskych katolíkov (cca 3 % obyvateľstva). V krajine žije aj 2 000 pentekostalistov (0,7 %).Pravoslávnych (prisťahovalcov z Ruska a Srbska) je asi 0,2 %. Približne rovnaký je aj počet moslimov a budhistov. Asi 0,4 % obyvateľov sa hlási k pohanskému kultu Asatru. Veľa obyvateľov sa nehlási k žiadnemu náboženstvu.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Islanďania sú hrdí na svoje vikingské korene a veľa z nich môže vysledovať svoj pôvod až k prvým osadníkom, ktorých mená sú zapísané v Knihe osadníkov (Ladnama bok). A pretože súčasná islandčina vychádza priamo zo starej nórčiny, čo bol jazyk Vikingov, môžu stredoveké vikingské ságy ľahko čítať aj dnešní Islanďania.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Island je závislý od zahraničného obchodu (predovšetkým dovoz potravín, aj keď si časť vyprodukujú Islanďania sami).
  • V roku 930 bol na Islande vytvorený prvý parlament na svete, ktorý okrem krátkeho obdobia v 19. storočí existuje dodnes.
  • Veľmi dôležitý je rybolov.
  • Horúce pramene využívajú aj na vykurovanie.
  • Iba malá časť Islanďanov má priezviská (napr. Laxness, Laxdal, Kvaran...). Islandské meno sa obvykle skladá z krstného mena a patronyma. Deti majú patronymum utvorené väčšinou z krstného mena otca (niekedy matky) v genitíve s pridaním koncovky "son" pre synov alebo koncovky "dóttir" pre dcéry, napr. Guðmundur má dcéru Björk, čiže jej celé meno je Björk Guðmundsdóttir. Hlavným menom je krstné meno (mená) a v zoznamoch (napr. telefónnom) sú osoby zoradené podľa krstných mien.
  • V islandčine sa nepoužíva vykanie.
  • Za prehrešok považujú domáci vstup do verejných kúpeľov bez dôkladného osprchovania sa každého návštevníka. Verejené kúpaliská a kúpele sú vyhrievané geotermálnou energiou, ich prevádzka je preto ekonomicky výhodná a vstupné je len minimálne. V každej sprche je dostupné mydlo a do spoločných bazénov ste vpustení až po kompletnej a dôkladnej očiste celého tela bez plaviek.
Snímka Islandu

Cestovný ruch[upraviť | upraviť zdroj]

Island má najviac výronov pár a plynov i horúcich prameňov na svete. Sústavná horúčava, ktorá sa udržiava pod zemským povrchom, vytvára bublajúce horúce pramene a bahniská. Na Islande nájdeme zaujímavosti hlavne v parku Þingvellir, v parku sa dostaneme k jedinečnému jazeru Mývatn, najväčšiemu európskemu ľadovcu Vatnajökull, pestrému južnému pobrežiu a, samozrejme, k vodopádu Gullfoss a gejzíru Strokkur. Najznámejší výver Geysir prepožičal svoje meno gejzírom. Teplú vodu vyvierajúcu z hlbín Zeme využívajú Islanďania na vykurovanie domov a skleníkov.

  • pre turistov, ktorí začínajú pomaly okupovať Island, je počasie jedným z veľkým strašiakov (jedným sú aj astronomické ceny.)
  • Príslovie: „Zdá sa Vám, že je škaredé počasie? Počkajte 10 min. a bude ešte horšie.“ Najlepšie je navštíviť Island od pol. júna do konca augusta, kedy slnko zapadá len na niekoľko hodín. Podnebie ovplyvňuje Golfský prúd. Zimy na pobreží sú mierne, letá chladné. V strede ostrova je podnebie takmer polárne. Veľká oblačnosť a hmla trvá vyše polovicu roka.
  • 1300 slnečných hodín
  • magnet pre turistov: safari na veľryby
  • fauna: islandský papagáj=mníšik bielobradý, prezývaný lundi. Odchytáva sa a je to vyhľadávaná špecialita
  • Národný park Þingvellir – vulkanická náhorná rovina, skanzeny (Glaumbær) – machom obrastené chalúpky, ľudové múzeum (Skógar)
  • „ Zem ohňa a ľadu “ – bahenná sopky a síra v Námaskarde a tyrkysovozelené jazero Viti (v preklade peklo)

Na Islande sú tiež jednými z najväčších atrakcií pre turistov aj výlety loďou za pozorovaním veľrýb, nočné výlety za polárnou žiarou (v čase zhruba od septembra do marca), alebo výlety na ľadovec. Pre jazdu po ľadovci Islanďania upravujú autá tak, že im zvyšujú podvozky a montujú obrovské pneumatiky s možnosťou regulácie tlaku v nich z miesta vodiča – pri jazde po ľade a snehu ich musia totiž "spustiť" asi na polovičný tlak.

Mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné a najväčšie mesto Islandu je Reykjavík, ďalšie významné mesto je Keflavík.

Geotermálna energia[upraviť | upraviť zdroj]

Na Islande sa nachádza najväčší počet termálnych prameňov na Zemi. na ostrove je cca 800 geotermálnych oblastí a 7 000 termálnych prameňov.[1] Teplé pramene Islanďania využívali od pradávna. Používali ich na pranie bielizne, na kúpanie, niekedy sa v nich aj varilo. Siali tam zeleninu a obilie, ktoré rýchlejšie rástlo. Postupom času sa uskutočňovali prvé pokusné vrty na horúcu vodu. Prvá budova, ktorá bola vykurovaná geotermálnou vodou sa stala v roku 1930 škola v Reykjavíku. K tomuto potrubiu sa postupne pripájali ďalšie budovy. V súčasnosti už takto kúri 85 % všetkých domácností.

Najnovšie dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Island sa pripojil k NATO v roku 1949, americká základňa bola postavená na jeho území v roku 1951, päť rokov po odchode amerických vojsk. V roku 1970 krajina vstúpila do Európskeho združenia voľného obchodu (EFTA). Keď členovia združenia postupne začali vstupovať do Európskej únie, začala nadobúdať význam zmluva s Úniou. Po hospodárskej kríze v roku 2008 považuje väčšina obyvateľov vstup do EÚ za prospešný. 16. júla 2009 preto krajina podala prihlášku na vstup do EÚ a 27. júla 2010 oficiálne začali prístupové rokovania. Island je súčasťou Schengenského priestoru.

Po privatizácií troch najväčších islandských bánk a zavedeniu deregulácie bankovníctva, tieto 3 banky rozpožičali až 120 miliárd dolárov, čo je 10 násobok islandského HDP. Po zrútení islandských bánk v roku 2008 prišli ľudia o úspory a nezamestnanosť bola trojnásobne väčšia ako pred krízou. Konzervatívna vláda mala za úlohu vyčleniť zo štátneho rozpočtu, teda z peňazí daňových poplatníkov, peniaze na splatenie dlhov. Občania tak mali niesť zodpovednosť za skrachovanú banku Icesave a zaviazať sa splácaním dlhu vo výške 4 miliardy dolárov na 15 rokov s úrokom 5,5%. To väčšina ľudí odmietala a vyšli do ulíc. Po masívnych protestoch bola vláda zosadená. Nová vláda začala rôzne rokovania, no ľudia sa dožadovali referenda. Opäť začali masívne protesty a nakoniec sa referendum konalo. 93% ľudí odmietlo splácať dlhy banky z peňazí daňových poplatníkov. V druhom referende bolo proti už len 57,7%, lebo vláda vyjednala lepšie podmienky.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ČEMAN, Róbert. Neživá príroda. 1. vyd. Bratislava : MAPA Slovakia Bratislava, 1999. ISBN 80-967723-9-2.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]