Ukrajina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ukrajina
Vlajka Ukrajiny Znak Ukrajiny
Vlajka Znak
Národné motto:
Воля, злагода, добро (Sloboda, zhoda, láskavosť)
Štátna hymna:
Šče ne vmerla Ukrajina

Europe-Ukraine (disputed territory).svg
Miestny názov  
 • dlhý
 • krátky Україна
Hlavné mesto Kyjev
50°27′ s.š. 30°30′ v.d.
Najväčšie mesto Kyjev
Úradné jazyky ukrajinčina
Regionálne jazyky ruština, poľština, krymská tatárčina, maďarčina
Demonym Ukrajinec, Ukrajinka
Štátne zriadenie
Prezident
Predseda vlády
republika
Petro Porošenko
Arsenij Jaceňuk
Vznik 24.august 1991
Susedia Ruská federácia, Bielorusko, Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Moldavsko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
603 628 km² (45.)  
 km² (7 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2007)
 • sčítanie (2007)

 • hustota (2007)
 
46 490 400 (25.)
46 446 083

78/km² (114.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2007
8 060 USD $ (29.)
5 493 USD $ (84.)
Index ľudského rozvoja (2003) 0,766 (78.) – stredný
Mena hrivna (=100 kopejok) (UAH)
Časové pásmo
 • Letný čas
EET (UTC+2)
EEST (UTC+3)
Medzinárodný kód UKR / UA
Medzinárodná poznávacia značka UA
Internetová doména .ua
Smerové telefónne číslo +380

Ukrajina (po ukrajinsky: Україна) je štát vo východnej Európe. Je druhou najväčšou krajinou Európy po Rusku. Hraničí so siedmimi štátmi: so Slovenskom (94 km), Maďarskom (103 km), Rumunskom (531 km), Moldavskom (939 km), Ruskou federáciou (2245 km), Bieloruskom (891 km) a Poľskom (428 km). Celková dĺžka ukrajinských hraníc predstavuje 4558 km.

Presný názov Ukrajiny[1] znamená zem, ktorá leží na kraji. Leží na juhovýchodnom pohraničí Európy a prahu Ázie na okrajoch štátov Stredomoria a na križovatke dôležitých hraničných ciest medzi lesom a stepou.

Povrch[upraviť | upraviť zdroj]

Významnou charakteristikou ukrajinského reliéfu je absencia umelých bariér. Takmer polovicu (48 %) prevažne rovinatej krajiny pokrývajú stepi a 95 % rovina a nížiny[2]. Značná časť z nich sa obrába[3] („rozoraná celina“), iba niektoré oblasti ostali nedotknuté (Chomutovská step zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO).

Výraznejšie horstvá sú iba na západe (Karpaty) a na juhu (Krymské pohorie). Najvyšším vrchom Ukrajiny je karpatská Hoverla (po ukrajinsky: Говерла) vysoká 2061 metrov. Krymské pohorie je podstatne nižšie - jeho najvyšší vrch Roman-koš (po ukrajinsky: Pоман кош) dosahuje 1545 metrov. Turistickou atrakciou a symbolom pohoria je o čosi nižší vrch Ai Petri (po grécky: Svätý Peter) nad Jaltou, z ktorého sú prekrásne výhľady.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Najväčšou riekou, pretekajúcou na území Ukrajiny, je Dneper. Pramení v Rusku vo Valdajskej vrchovine, preteká cez Bielorusko – tvorí aj spoločnú hranicu s Ukrajinou a napokon na Ukrajine ústi do Čierneho mora. Na ukrajinskom území je na rieke takmer súvislý reťazec vodných nádrží a elektrární. Jeho veľkými prítokmi sú Pripiať a Desna.

Dnester pramení pri hraniciach s Poľskom, na istom úseku tvorí hranicu Ukrajiny a Moldavska, ďalej preteká Moldavskom (na jeho ľavom brehu leží Podnestersko), napokon však ústi do Čierneho mora na ukrajinskom území, kde vytvára až 41 km dlhý Dnesterský liman. Rieka je západnou hranicou ázijskej stepi. Najvýznamnejšou riekou, ktorej celý tok sa nachádza na území Ukrajiny, je Južný Bug. Vo východnej časti Ukrajiny dominuje Donec, ktorý pramení v Rusku, preteká najvýchodnejším cípom Ukrajiny, a opäť prechádza na územie Ruska, kde sa vlieva do Donu.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Ukrajiny

Obdobia dejín Ukrajiny:

Dejiny názvu[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršia zmienka o Ukrajine sa nachádza v Ipatievskom letopise (asi 1425), ktorý obsahuje aj kópiu Haličsko-Volynského letopisu, ktorý opisuje udalosti v rokoch 12011292. V tomto texte sa v súvislosti so smrťou perejaslavského kňaza Vladimira Gleboviča (1187) píše ѡ нем же Ѹкраина много постона (o nem že Ukraina mnogo postonaUkrajina za ním veľmi stonala)[1].

Aj keď sa slovo ѹкраина (ukrajina) používalo všeobecne pre pohraničie alebo marku, v zmienenom letopise na viacerých miestach označuje konkrétne územie, alebo etnonym Ѹкраинѧнѣ (Ukrainjanje).[2]

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Národnostné zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Národnostné zloženie obyvateľstva Ukrajiny podľa posledného sčítania obyvateľstva z 5. decembra 2001[3]:

Umiestnenie Národnosť Počet (tisíce) %
1 Ukrajinci 37 541,7 77,82
2 Rusi 8 334,1 17,28
3 Bielorusi 275,8 0,57
4 Moldavci 258,6 0,54
5 Krymskí Tatári 248,2 0,51
6 Bulhari 204,6 0,42
7 Maďari 156,6 0,32
8 Rumuni 151,0 0,31
9 Poliaci 144,1 0,30
10 Židia 103,6 0,21
11 Arméni 99,9 0,21
12 Gréci 91,5 0,2
13 Tatári 73,3 0,2
14 Rómovia 47,6 0,1
15 Azerbajdžanci 45,2 0,1
16 Gruzínci 34,2 0,1
17 Nemci 33,3 0,1
18 Gagauzi 31,9 0,1

Vierovyznanie[upraviť | upraviť zdroj]

Najrozšírenejším náboženstvom je kresťanstvo predstavené pravoslávím, gréckokatolíkmi, protestantizmom a latinským katolicizmom. Menej je judaistov a moslimov. Existujú tri pravoslávne cirkvi (ukrajinská, nezávislá ukrajinská a ruská) a Ukrajinská gréckokatolícka cirkev (po ukrajinsky: Українська Греко-Католицька Церква, УГКЦ), ktorá patrí k byzantskému obradu, ale je v plnej jednote s rímskym pápežom. Ukrajinská pravoslávna cirkev moskovského patriarchátu (po ukrajinsky: Українська Православна Церква Московського Патріархату, УПЦ МП) podriadená moskovskému patriarchovi je teritoriálne rozšírenejšia a podľa jej vlastných štatistík (veľmi otáznych) sa k nej hlási údajne až 35 000 000 ukrajinských pravoslávnych.

Ukrajinská pravoslávna cirkev Kyjevského patriarchátu (po ukrajinsky: Українська Православна Церква Київського Патрiархату, УПЦ КП) sa hlási k ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi (po ukrajinsky: Українська Автокефальна Православна Церква, УАПЦ), ktorá vznikla v roku 1921. Jej aktivita ožila po osamostatnení Ukrajiny a sprevádzalo ju isté náboženské napätie. Cirkev dosiaľ nedosiahla uznanie zo strany pravoslávnych patriarchov. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev (tzv. uniati) sa stala súčasťou Katolíckej cirkvi vyhlásením Brestskej únie v roku 1596 a dnes má vyše 5 500 000 veriacich.[4] Okrem týchto cirkví existuje aj Ukrajinská autonómna pravoslávna cirkev Ľvova (po ukrajinsky: Українська автономна православна церква Львова), ktorá sa právne označuje ako Ukrajinská autonómna pravoslávna cirkev (po ukrajinsky: Українська Aвтономна Православна Церква).


Umiestnenie Náboženstvo %
1 UPCMP 69
2 UPCKP 21,8
3 UGKC (gréckokatolíci) 12
4 UAPC
5 UAPCĽ
6 RKC 2,19
7 Protestantizmus 2,19
8 Islam
Výsledky parlamentných volieb z roku 2007.

Súčasné politické pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Ukrajina je parlamentnou demokraciou, forma vlády - republika s poloprezidentským systémom. Zmeny Ukrajinskej ústavy, ktoré vstúpili do platnosti 1. januára 2006, znamenali oslabenie pozície prezidenta a posilnenie právomocí parlamentu. Hlavou štátu je prezident, ktorý sa volí vo všeobecných voľbách. Predsedu vlády – i vládu – menuje a odvoláva parlament, Najvyššia Rada Ukrajiny (po ukrajinsky: Верховна Рада України), v ktorom zasadá 450 poslancov. Existuje celý rad menších strán, ktoré sa pred voľbami spájajú do koalícií.

Po voľbách v marci 2006 trvalo niekoľko mesiacov, kým sa podarilo vytvoriť vládu tzv. veľkej koalície z komunistov, Janukovyčovej Strany Regiónov a Socialistickej strany Alexandra Moroza, ktorý opustil Oranžovú koalíciu Tymošenkovej a Juščenka. Krehká rovnováha sa narušila v kríze v máji 2007, ktorá vyústila do predčasných parlamentných volieb 30. septembra 2007.

Podľa výsledkov parlamentných volieb zo dňa 7. decembra 2008 sa do ukrajinského parlamentu dostali tri strany - Blok Júlie Tymošenkovej, Blok Vladimira Litvina a tiež polovica prezidentskej frakcie Naša Ukrajina-Národná domobrana.

V roku 2011 bola Júlia Tymošenková obvinená zo zneužitia právomocí kvôli uzavretiu nevýhodného kontraktu na dovoz ruského plynu a odsúdená na sedem rokov väzenia. Vo väzení strávila napokon len dva a pol roka vďaka Euromajdanu. Politika Viktora Janukovyča a ekonomické problémy Ukrajiny vyústili v novembri 2013 k odmietnutiu podpisu asociačnej dohody s Európskou úniou zo strany Ukrajiny a uprednostneniu ruského návrhu ekonomickej pomoci Ukrajine. Tým sa spustilo obdobie nepokojov a násilia, ktoré sa nazýva Euromajdan. Nepokoje vyvrcholili vo februári 2014 desiatkami obetí na životoch, najmä z radov demonštrantov, ale aj poriadkovej polície. Streľba nebola vyšetrená žiadnou medzinárodnou komisiou. Janukovyč bol 22. februára 2014 parlamentom zosadený z funkcie prezidenta, čím opozícia porušila len deň starú dohodu podpísanú medzi opozíciou a Janukovyčom za sprostredkovania ministrov zahraničných vecí Nemecka, Poľska a Francúzska, pričom funkcie úradujúceho prezidenta sa ujal predseda parlamentu Oleksandr Turčynov.[5]

V nasledujúcom období došlo k rýchlemu vyostreniu situácie medzi dočasnou vládou a ruskojazyčnými regiónmi. V marci 2014 došlo k faktickej okupácii Krymu (vrátane Sevastopoľa) ruskými vojskami a po spornom referende, vyhlásenom krymským parlamentom, ktoré sa konalo dva týždne po obsadení, k jeho začleneniu do Ruskej federácie. Aj na juhovýchode Ukrajiny začali vzrastať tendencie žiadajúce väčšiu autonómiu po rusky hovoriacich a ekonomicky vyspelejších regiónov, ktoré rýchlo prerástli do ozbrojených nepokojov, ktoré sa dočasná vláda rozhodla potlačiť armádou.[6] 25. mája 2014 sa konali prezidentské voľby, v ktorých v prvom kole zvíťazil Petro Porošenko. Protiteroristická operácia ukrajinskej armády na juhovýchode Ukrajiny prerástla do vojny, v ktorej zahynulo 4-tisíc ľudí. K úplnému zastaveniu bojov nedošlo ani napriek podpisu dohody o prímerí z 5. septembra 2014 (minský protokol), dohodnutému medzi predstaviteľmi Ukrajiny, Ruska a Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky.[7]

Politické strany[upraviť | upraviť zdroj]

Baťkivščyna, Blok Julije Tymošenkovej, Komunistická strana Ukrajiny, Lytvynov blok, Naše Ukrajina, Socialistická strana Ukrajiny, Strana regiónov, Všeukrajinské združenie "Svoboda" a Zelena Partija Ukrajiny

Administratívne delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Ukrajiny

Územie Ukrajiny sa delí na najvyššej úrovni na 1 autonómnu republiku (Krym 24 oblastí a 2 mestá so špeciálnym statusom (Kyjev a Sevastopoľ) [4]. Na nižšej úrovni sa delí na rajóny a (niektoré) mestá a na najnižšej úrovni na (niektoré) mestá, sídliská a dediny.

Pamätihodnosti Ukrajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Kyjev patrí medzi turistami najviac navštevované ukrajinské mestá. Centrum mesta sa nazýva Majdan Nezaležnosti, čo znamená Námestie nezávislosti. Svoj názov získalo v roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu, keď Ukrajina získala nezávislosť. Najstaršou pamiatkou je Chrám svätej Sofie, ktorý pochádza z 11. storočia. Názov chrámu je odvodený od carihradského chrámu Hagia Sofia (Svätá Múdrosť). Chrám bol počas svojej existencie niekoľkokrát zničený, najviac v roku 1240 pri nájazde Tatarov. Dnešná podoba chrámu – devätnásť zelených vežičiek pochádza zo 17. storočia, keď bol prestavaný v štýle ukrajinského baroka. Dnes je súčasťou svetového dedičstva UNESCO a v auguste 2007 bol vyhlásený jedným zo siedmich divov Ukrajiny. Ku Chrámu svätej Sofie prilieha obria zvonica. Zo zvonice je nádherný výhľad na obrovské Michajlovské námestie, pričom na jeho kraji stojí Chrám svätého Michala.

Ďalším zo siedmich divov Ukrajiny je Kyjevsko-pečerská lavra - unikátny jaskynný monastier. Lavra je označenie pre vysokopostavený monastier, pečera znamená jaskyňa. Ide o pravoslávny kláštor, preto sa pri jeho návšteve vyžaduje slušné oblečenie. V jaskyniach sú uložené presklené rakvy s telami mníchov.

Za návštevu stojí aj perla socialistického realizmu - Matka vlasť a Múzeum Veľkej vlasteneckej vojny. V podstavci sa nachádza múzeum Veľkej vlasteneckej vojny, na podstavci stojí obrie ženská bojovníčka so štítom a mečom. (Výška Matky vlasti je 102 metrov a je teda vyššia ako Socha slobody v New Yorku, ktorá meria 93 metrov). Informácie pre návštevníkov sú len v domácom jazyku. Návštevník má ale v tomto múzeu možnosť pochopiť, ako moc Ukrajina za druhej svetovej vojny trpela. Okrem bezprostredných fotiek obesencov a ďalších obetí vojny medzi exponátmi nechýba šibenice, bič, ktorým nacisti trestali miestne obyvateľstvo, ani rukavice z ľudskej kože.

Kamjanec-Podiľskyj - sa pýši starobylým hradom, katedrálou svätého Petra a Pavla, historickou mestskou radnicou a mestskými hradbami. Kamenec Podolský sa od konca 90. rokov 20. storočia stáva čoraz obľúbenejšou turistickou destináciou. Každoročne sa tu konajú rôzne festivaly vrátane ukrajinského majstrovstvá v rokoch balónom, automobilové preteky a najrôznejšie hudobné a divadelné akcie, ktoré prilákajú až 140 000 turistov ročne. Miestne historický komplex bol tiež zvolený za jeden zo siedmich divov Ukrajiny.

Chortycja je najväčší ostrov na Dnepra. Leží na juhu Ukrajiny na území mesta Záporožie. Ostrov je 12 km dlhý, jeho priemerná šírka je 2,5 km. Tento ostrov zohral významnú úlohu v dejinách krajiny. V stredoveku bol dôležitou obchodnou stanicou. Počas 16. storočia sa stal rozsiahlou kozáckou pevnosťou. V 18. storočí ho obsadili Rusi a slúžil im ako základňa pri bojoch proti Turkom. Dnes sa na ostrove nachádza národné múzeum, ktoré zachytáva dejiny od doby kamennej až do 20. storočia. Možno tiež navštíviť Múzeum Záporožského kozáctva. Z ostrova je krásny výhľad na obrie priehradu na Dnepra.

Chersonésos je bývalá kolónia starovekého Grécka, ktorá bola založená v 6. storočia pred naším letopočtom. Nájdeme ju na okraji mesta Sevastopoľ na Krymskom polostrove v južnej časti Ukrajiny. V 2. storočí pred Kristom mesto prešlo pod nadvládu Bosporského kráľovstva. Od 1. storočí nášho letopočtu bolo pod kontrolou Ríma až do 4. storočia nášho letopočtu, kedy bolo dobyté Húnmi. Od 6. storočia spadalo pod Byzantskú ríšu až do roku 980, kedy prešlo pod vplyv Kyjevskej Rusi.

Osobitná poznámka[upraviť | upraviť zdroj]

  • V rámci štátu existuje Krymská autonómna republika s hlavným mestom Simferopoľ.
  • Po vyhlásení nezávislosti bol ukrajinskou menou karbovanec, ktorý v dôsledku hyperinflácie stratil hodnotu a roku 1996 ho nahradila hrivna (vymieňala sa v pomere 1:100 000).
  • O Ukrajine môžeme tvrdiť, že je najbohatšou krajinou Európy spomedzi všetkých, ktoré majú zásoby prírodných zdrojov.

Po rozpade Kyjevskej Rusi sa vrátilo späť do rúk Byzantskej ríše av 14. storočí bolo zničené mongolskými nájazdníkmi v čele s Noga Khan, prapravnuk slávneho Džingischána. Od tejto doby bolo opustené. V súčasnosti sa ruiny antického mesta nachádzajú na Sevastopolská predmestí. Ruiny začala postupne odkrývať ruská vláda v roku 1827. Dnes sú ruiny CHERSONESU vyhľadávanou turistickou atrakciou, ale sú bohužiaľ v ohrození kvôli rozrastanie mesta Sevastopoľ aj kvôli prebiehajúcej pobrežné eróziou.

Stredoveká Chotyňská pevnosť sa bola vybudovaná na juhu Západnej Ukrajiny na rieke Dnester pri hraniciach s Rumunskom. Pevnosť bola založená v 10. storočia ako hraničná pevnosť na juhozápade Kyjevskej Rusi. Pôvodná pevnosť bola postavená len z dreva a hliny. Do svojej dnešnej podoby bola prestavaná v roku 1325, s rôznymi prestavbami v rokoch 1380 a 1460.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ^ Slovo „Ukrajina“ sa prvýkrát v letopisoch objavilo v roku 1187 a spočiatku slúžilo na geografické označenie hraníc Kyjevskej Rusi.
  2. ^ Šíre pláne rovín, ktoré sú pre Ukrajinu charakteristické opísal jeden geograf 20. storočia takto: „Deväť z desiatich Ukrajincov nikdy nevideli hory, ba dokonca ani nevedia, ako vyzerajú.“
  3. ^ Na väčšine z nich sa nachádzajú úrodné ukrajinské černozeme a na severe a severovýchode menej úrodné pôdy.
  4. ^ Po faktickom pripojení Krymu a Sevastopoľu k Ruskej federácii v roku 2014, ktoré Ukrajina ani medzinárodné spoločenstvo neuznáva, Ukrajina nevykonáva zvrchovanosť nad týmito územiami.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ипатьевская летопись, 653
  2. Ипатьевская летопись, 864
  3. Výsledky všeukrajinského sčítania obyvateľstva. (po rusky)
  4. Українська Греко-Католицька Церква: Склад і територія
  5. Ukraine: Interim leader Turchynov stresses "European choice" [online]. bbc.co.uk, 24.02.2014, [cit. 2014-04-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. ČTK, SITA. Ženevská konferencia o Ukrajine sa skončila predbežnou dohodou [online]. pravda.sk, 17.04.2014, [cit. 2014-04-17]. Dostupné online.
  7. Proruskí separatisti obvinili Kyjev z marenia minského protokolu [online]. TASR, 2014-11-05, [cit. 2014-11-21]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Matejko, Ľ.: Poznámky k predmetu Východná Európa - krajiny a ľudia, Bratislava, 2007.