Karpaty

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Karpaty pozri Karpaty (rozlišovacia stránka).
Karpaty
Pohorie
Pop Ivan Massif, Maramures.jpg
Maramureský masív, Rumunsko
Štáty Česko Česko,  Maďarsko Maďarsko,  Poľsko Poľsko,  Rakúsko Rakúsko,  Rumunsko Rumunsko,  Slovensko Slovensko,  Srbsko Srbsko,  Ukrajina Ukrajina
Vertikálne delenie
Najvyšší bod Gerlachovský štít
 - výška 2 655 m n. m.
 - súradnice 49°09′49″S 20°08′02″V / 49.16361°S 20.13389°V / 49.16361; 20.13389
Dĺžka 1 400 km
Rozloha 210 000 km² (21 000 000 ha)
Geologické zloženie flyšové pásmo, neovulkanity,
oravikum
Orogenéza/vrásnenie Alpínske vrásnenie
Perióda Terciér
Topografická mapa Karpát a priľahlých oblastí
Topografická mapa Karpát a priľahlých oblastí
Wikimedia Commons: Carpathian Mountains

Karpaty (iné názvy: Karpatská sústava, Karpatský systém, karpatský oblúk) sú rozsiahly horský systém v Európe s celkovou rozlohou asi 210 000 km² a dĺžkou okolo 1 400 km[1], čo z neho robí plošne najrozsiahlejšie pohorie v Európe. Sú súčasťou Alpsko-himalájskej sústavy. Na západe karpatský oblúk hraničí s Alpami, na juhozápade s Dinármi.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Nachádzajú sa na území Rakúska, Česka, Slovenska, Ukrajiny, Poľska, Rumunska, Maďarska a Srbska. Majú dĺžku okolo 1 500 km. Najvyšší bod Karpát je Gerlachovský štít na území Slovenska s výškou 2 655 m n. m. Karpatský oblúk je vypuklý smerom na severovýchod, ťahá sa od predhoria pri Bratislave v Rakúsku až na územie v Srbsku južne od Železných vrát.

Asi len 5% ich rozlohy sa nachádza nad hranicou lesa. Nemajú žiadne časti trvale nad hranicou snehu a taktiež nemajú žiadne horské ľadovce.

Rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Členenie Karpát


██ Vonkajšie Západné Karpaty

██ Vnútorné Západné Karpaty

██ Vonkajšie Východné Karpaty

██ Vnútorné Východné Karpaty

██ Južné Karpaty

██ Carpații Occidentali (Západorumunské Karpaty)

██ Transilvánska kotlina

██ Karpatske planine (srbské Karpaty)


Geomorfológia[upraviť | upraviť zdroj]

V prepolí pohoria sa tiahne asi 40 – 60 km pruh predhoria, tvoreného čelnou predhlbňou. V západnej časti predpolia ležia údolia riek Moravy, Odry aj Visly a Osvienčimská a Sandomierzská kotlina s nadmorskou výškou okolo 200 – 300 m n. m. V úseku Východných Karpát je vyšší, vrchovinový s nadmorskými výškami 400 – 500 m n. m., na juhu a juhovýchode dosahuje predpolie až 800 – 1 000 m n. m.[2] V týchto oblastiach je častý evaporitový kras, nachádzajú sa tu i bahenné sopky. Samotné pásmo Vonkajších Karpát tvorí rozsiahla zóna budovaná flyšom. Siaha od rieky Morava v Česku po rieku Dâmboviţa v Rumunsku a vyznačuje sa málo členitými hrebeňmi. Niektoré členitejšie a topograficky výraznejšie celky vznikli v oblastiach budovaných hrubými vrstvami pieskovcov, napr. Gorgany alebo Beščady. Centrálnu časť, vnútorných celkov Karpát budujú kryštalinické masívy, v ktorých prevládajú granitoidy, kryštalické bridlice a na nich usadené vápence. Budujú navjvyššie celky Karpát ako sú Tatry, Nízke Tatry, Munţii Rodnei, Fagaraš, Paring alebo Retezat s výškou presahujúcou 2 000 m[2]. Veľké oblasti sú budované aj krasovým reliéfom, hlavne vápencami, napr. v Slovenskom a Aggteleckom krase, či pohorí Anina. Vnútornú stranu oblúku karpát dotávarajú aj neovulkanické masívy. Mnohé z vulkanických pohorí dosahujú výšky nad 1 000 m n. m., sú to napríklad Štiavnické vrchy alebo Vihorlat. Medzi Južnými, Východnými a rumunskými Západnými Karpatmi vystupuje aj rozsiahla Transylvánska plošina[2].

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Karpaty majú pomerne zložitý geologický vývoj. Zo západu geologicky nadväzujú na Alpy (pozri geológia Álp), z juhu na pohorie Balkán. Výrazná spojitosť s Alpami je viditeľná hlavne v Západných Karpatoch (pozri geológia Západných Karpát), ktoré majú veľmi blízku geologickú stavbu ako Východné Alpy. Priamym pokračovaním Álp sú molasové sedimenty čelnej priehlbine a flyšového pásma.

Flyšové pásmo je rozsiahla vrásovo-násunová zóna, ktorá vznikla v miocéne pri zániku podložia zrejme oceánskej panvy, ktorá od strednej jury vypĺňala podkovovitý záliv medzi Českým masívom a Moéziou (v dnešnom Rumunsku). Tento proces bol spojený s rotáciou bloku Alcapa na západe o takmer 80° a bloku Tisia-Dacia na východe o asi 60°. Na západe je flyšové pásmo tvorené sliezskym (vonkajší) a magurským príkrovom (vnútorný), ktorých ekvivalentmi na východe sú skolský príkrov (vonkajší) a čornogorský s tarcăuským príkrovom (vnútorné)[3]. Rozhraním medzi externidami a internidami Západných ale i časti Východných Karpát je veľmi komplikované bradlové pásmo. Internidy Karpát tvorí len niekoľko kryštalinických masívov, ktoré na seba nenadväzujú. Na západe je to slovakokarpatský blok (tatrikum, veporikum a gemerikum), typický svojim rozčlenením na pohoria a kotliny (napr. pásmo jadrových pohorí). Na východe je to východokarpatský blok a v Južných Karpatoch juhokarpatský blok, ktorý zahŕňa Banát a východosrbský blok. Samostatné celky tvorí Bihársky masív a Munţii Apuseni[3]. Všetky tieto kryštalické masívy sú prekryté druhohornými príkrovmi, väčšinou tvorenými vápencami a dolomitmi.

Územie dnešných Karpát pôvodne tvorilo časť Pangey, prípadne tvorilo viacero menších blokov (Apulský) v oceáne Paleotethys, ktoré sa od Pangey oddelili v triase, v dôsledku vzniku oceánu Tethys. V jure sa tieto bloky posúvali zo severu na juh a výrazne sa rozčlenili. Približne od jury a neskôr počas kriedy dochádzalo k postupným zrážkam týchto blokov, ktoré sa nasúvali na svoje predpolie, všeobecne na sever alebo východ. Tento proces je označovaný ako alpínska orogenéza.

V záverečnej fáze orogenézy na vnútornej strane karpatského oblúka vznikli nížiny ktoré prechádzajú do Panónskej panvy (hlavne územie Maďarska). Panva je vyplnená neogénnymi sedimentami zakrývajúcimi alpské a karpatské štruktúry[4]. V tomto období došlo i k intenzívnej sopečnej činnosti. Celkové dotváranie profilu pohoria bolo v mladších štvrtohorách poznačené pohybmi ľadovcov medzi ľadovými dobami. Na vnútornej strane karpatského oblúka a na niektorých miestach aj na jeho vonkajšej strane, možno nájsť pozostatky vulkanickej činnosti (neovulkanity), ktorá taktiež dotvárala reliéf krajiny. Neogénne vulkanity karpatského oblúka tvoria rad zrejme už neaktívnych sopiek rôzneho typu tiahnúci sa prevažne vo vnútornej časti horstva. Aktivita najmladších vulkánov sa však skončila relatívne iba nedávno. Napr. troskový kužeľ Putikov vŕšok na Slovensku eruptoval pred asi 100 000 rokmi.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Prociková, A. a kolektív, 1992. Školský lexikón. SPN, Bratislava, 376 s.
  2. a b c Rybin, N. N.; Vjalov, O. S.. Karpaty - Boľšaja sovietskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2011-01-20]. Dostupné online. (po rusky)
  3. a b KONDRACKI, J.A. Carpathian Mountains - Encyclopædia Britannica Online [online]. britannica.com, [cit. 2008-08-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. Petránek, J. Karpaty - On-line geologická encyklopedie [online]. geology.cz, [cit. 2008-08-22]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]