Nízke Tatry

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nízke Tatry
Pohorie
Low Tatras - blue trail.jpg
Turistický chodník smerom z Chopku
Štát Slovensko Slovensko
Región Horehronie, Liptov
Časť Fatransko-tatranská oblasť
Najvyšší bod Ďumbier
 - výška 2 043 m n. m.
Dĺžka 95 km, V-Z
Šírka 15 – 30 km, S-J
Rozloha 1 242 km² (124 200 ha)
Geologické zloženie tatrikum, fatrikum, hronikum, veporikum
Orogenéza/vrásnenie alpínske vrásnenie
Poloha Nízkych Tatier v rámci Slovenska
Poloha Nízkych Tatier v rámci Slovenska
Wikimedia Commons: Category:Low Tatras

Nízke Tatrypohorie a geomorfologický celok v Západných Karpatoch na Slovensku. V centrálnej časti pohoria bol vyhlásený národný park - NAPANT. Geomorfologický celok sa člení na dva geomorfologické podcelky: Ďumbierske Tatry v západnej a Kráľovohoľské Tatry vo východnej časti, ktoré sú oddelené údoliami riečok Boca a Štiavnička.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Označenie pohoria zaviedol slovenský geológ Dionýz Štúr v roku 1860, pôvodne ako Nižné Tatry. Neskôr tento názov Ján Hunfalvy nesprávne preložil do maďarčiny ako Nízke Tatry. Toto znenie sa používa dodnes.[1]

Poloha a prírodné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Pohorie Nízke Tatry sa tiahne v dĺžke 95 km[2] smerom zo západu na východ medzi údoliami Váhu a Hrona. Hlavný hrebeň dosahuje štyrmi vrcholmi výšku vyše 2 000 m. Najvyššie vrcholy Ďumbier (2 043 m), Štiavnica (2 025 m), Chopok (2 024 m), Dereše (2 004 m), Chabenec (1 955 m) a Kráľova hoľa (1 948 m) sú jedinečnými výhľadňami na pohoria a údolia Slovenska.

Nízke Tatry zo severu obmedzuje Liptovská a Popradská kotlina, od Kozích chrbtov ich na severovýchode oddeľuje Vikartovská priekopa. Na juhu oddeľuje Horehronské podolie pohorie od Slovenského rudohoria a Bystrických vrchov. Od Starohorských vrchov delí pohorie Hiadeľské sedlo. Od Slovenského raja sú oddelené Vernárskym, Kopaneckým sedlom a Vernárskou dolinou[2].

Geomorfológia[upraviť | upraviť zdroj]

Ďumbier v pozadí s Chopkom a Chabencom
Kráľova hoľa s vysielačom na vrchole

Z geomorfologického hľadiska je pohorie súčasťou Fatransko-tatranskej oblasti. Z východu na západ sa člení na 2 významné podcelky oddelené sedlom Čertovica[3]:

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Nízke Tatry geologicky zasahujú svojou západnou časťou do tatransko-fatranského pásma jadrových pohorí a na východe do veporského pásma. Veporské pásmo (s hlavnou jednotkou veporika) tu je tvorené kráľovohoľskou zónou, na východe ohraničenou muránskym zlomom. Kráľovohoľská zóna je v oblasti Nízkych Tatier tvorená premenenými horninami, hlavne pararulami a predovšetkým vyvretými horninami granitoidného charakteru – hlavne granodioritmi a tonalitmi, ktoré tvoria tzv. veporský plutón. Severne od pohorelskej línie, ktorá ju oddeľuje od kráľovohoľskej zóny, sa nachádza kraklovská zóna, tvoriaca podstatnú časť hrebeňa Kráľovohoľských Tatier. Budovaná je komplexmi premenených hornín hlavne rúl, svorov a amfibolitov. Podiel magmatických hornín je menší (napr. teleso A-typových granitov pri Hrončoku). Druhohorné usadené horniny zastupujú hlavne vápence, dolomity, sliene a pieskovce, ktoré sú tiež miestami rôzne premenené. Najvýznamnejšími štruktúrami sú tu jednotka Veľkého Boku a zvyšky heľpianskej sukcesie.[4]

Ďumbierske Tatry tvoria styčnú oblasť medzi veporským a tatransko-fatranským pásmom jadrových pohorí. Ich styčnou zónou je čertovická línia. Ďumbierske Tatry možno geologicky rozčleniť na 3 zóny: bystrickú s prevahou druhohorných usadených hornín tatrika, fatrika a hronika a silicika (príkrov Drienka), ďumbiersku tvorenú kryštalinickými horninami tatrika a reliktami obalovej sukcesie Červenej Magury a demänovskú s prevahou usadených hornín tvoriacich príkrovové telesá fatrika a hronika.[4]

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Pohorie sa vyznačuje kontinentálnou horskou klímou v oblasti strání, mierne chladnou klímou v úpätných polohách a strednej časti úbočí rázsoch. Priemerná januárová teplota sa pohybuje okolo −6 °C, priemerná júlová teplota dosahuje 15,8 °C. Na ústrednom chrbte pohoria prevláda chladná až studená klíma s priemernou januárovou teplotou -7 až −9 °C a priemernou júlovou teplotou 8 až 9,3 °C. V dolinách sa pohybuje priemerná januárová teplota okolo −5 až −7 °C a priemerná júlová okolo 14 °C. Najteplejšie úpätné časti pohoria majú priemernú ročnú teplotu vzduchu asi 7,5 °C, na najvyšších vrcholoch je priemerná ročná teplota okolo 0 °C[2].

V údolných častiach je priemerný ročný úhrn zrážok okolo 900 – 1 000 mm/m², vo vrcholových 1200 – 1 600 mm/m². Kvôli prevládajúcemu vzdušnému prúdeniu majú vyšší úhrn zrážok hlavne severné svahy, pričom západná časť je mierne vlhkejšia ako východná. Snehová pokrývka dosahujúca nad hranicou lesa hrúbku do 2 m sa drží 110 – 210 dní v roku[2].

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Nízke Tatry sú po Vysokých Tatrách druhým najnavštevovanejším pohorím Slovenska. V posledných rokoch tu vzniklo množstvo nových hotelov, autokempingov, sedačkových lanoviek, vlekov, stredísk turistiky a cestovného ruchu. Napriek tomu, predovšetkým vo východnej časti, medzi sedlom Čertovica a Kráľovou hoľou, tu jestvujú ešte ozajstné pralesom blízke lesy, s množstvom zveri (obývané medzi iným aj medveďom hnedým). Možno tu podnikať mnohé zaujímavé pešie túry. Pre turistov je príťažlivý úsek hrebeňovky od Chopka k Čertovici, ktorý poskytuje nádherné výhľady do nízkotatranských dolín na severe i na juhu.

Chatami a chatkami najlepšie vybavené strediská turistického ruchu sa nachádzajú uprostred Nízkych Tatier, v dvoch dolinách pod Chopkom, pod najkrajším úsekom hlavného hrebeňa. V severnej časti leží Demänovská dolina s rekreačnými osadami pri vstupe do doliny, na Lúčkach, na Záhradkách a v Jasnej. Na juhu sa rozprestiera Bystrá dolina so strediskami Tále, Srdiečko a Kosodrevina a rekreačnou obcou Mýto pod Ďumbierom. V strednej časti pohoria je lyžiarske stredisko v sedle Čertovica. Ďalšie možnosti ubytovania sú v Bocianskej doline, v malebne položených obciach Vyšná Boca a Nižná Boca.

V západnej časti pohoria je hlavným východiskom na túry obec Donovaly, vo východnej časti Liptovská Teplička a Telgárt. Hlavným turistickým východiskom do oblastí Chopok-sever (Demänovská dolina) je Liptovský Mikuláš, do oblastí Chopok-juh (Bystrá dolina, Krpáčovo) zas Podbrezová a Brezno. V roku 1964 sa pre turistické strediská v Demänovskej doline vytvorila samostatná administratívna jednotka – obec Demänovská Dolina.

Oblasť Nízkych Tatier poskytuje možnosti kúpania (Bešeňová, Krpáčovo, Liptovská Mara, Liptovský Ján, Aquapark Tatralandia, Tále) a návštevy jaskýň (Bystrianska jaskyňa, Demänovská ľadová jaskyňa, Demänovská jaskyňa slobody, Jaskyňa mŕtvych netopierov, Važecká jaskyňa). V roku 1978 boli Nízke Tatry na ploche 81 095 ha vyhlásené za národný park (NAPANT).

Horolezectvo[upraviť | upraviť zdroj]

Nízke Tatry predstavujú jediný veľhorský terén mimo Tatier. Severné svahy vrcholov Ďumbiera, Kohútika sú tvorené žulami. Horolezecky zaujímavé sú vápencové steny nad Demänovskou ľadovou jaskyňou – napr. bralo Bašta, alebo Roháčka nad Iľanovom, steny na juhovýchodnej strane Poludnice a v masíve predvrchola Končitého vrchu. Zaujímavé sú tiež bralné rady na úbočiach Ohnišťa alebo Kostolce v doline Machnaté.[5]

Významné vrcholy[upraviť | upraviť zdroj]

Hrebeň prekračuje štyrmi vrcholmi nadmorskú výšku 2 000 m.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dionýz Štúr [online]. osobnosti.sk, [cit. 2010-06-06]. Dostupné online.
  2. a b c d Veľký, J. a kolektív, 1980, [[Encyklopédia Slovenska|Encyklopédia Slovenska IV. zväzok N-Q[[. Veda, Bratislava, s. 100 – 103
  3. Mazúr, E., Lukniš, M. 1986, Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Slovensko. Slovenská kartografia, Bratislava
  4. a b Maheľ, M., 1986, Geologická stavba československých Karpát. Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
  5. I. Dieška a kol.: Horolezectvo - Encyklopédia. Šport, 1989, s. 207

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]