Tatry

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Tatry pozri Tatry (rozlišovacia stránka).
Tatry
pohorie
Tatra mountains western side 2.jpg
letecká snímka Západných Tatier
Štáty Slovensko Slovensko,  Poľsko Poľsko
Najvyšší bod Gerlachovský štít
 - výška 2 654 m n. m.
Dĺžka 55 km
Rozloha 700 km² (70 000 ha)
Orogenéza/vrásnenie Alpínske vrásnenie
Tatry v rámci Slovenska
Tatry v rámci Slovenska

Tatry (poľ. Tatry) sú geomorfologický celok Fatransko-tatranskej oblasti a tvoria najvyššiu časť Karpát. Nachádzajú sa v severnej časti Slovenska na hranici s Poľskom, pričom 3/4 ich rozlohy leží na Slovensku. Ich alpský charakter zvýrazňuje 30 štítov s výškou nad 2 500 m n. m.[1] a kotliny po ich obvode.

Reliéf Tatier je dielom vodných tokov a horských ľadovcov, ktoré rozčlenili pohorie na viacero rázsoch a rozoklaných chrbtov. Územie Tatier patrí k úmoriu Čierneho mora (rieky Váh a Orava) a Baltského mora (Dunajec a Poprad).

Hlavný hrebeň Tatier má dĺžku 80 km a ťahá sa od Hutianskeho sedla (905 m) na západe po Ždiarske sedlo na východe (1 081 m). Jeho najzápadnejším vrcholom je Sivý vrch (1 805 m), najvýchodnejším Jahňací štít (2 229 m), z ktorého je vidieť až do Poľska, či panorámu Troch korún v Pieninách. Z hlavného tatranského hrebeňa vybiehajú rázsochy.

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Názov Tatry pravdepodobne pochádza z praslovanského názvu Tritri, čo znamená „skaly“, alebo „skalné štíty“. Ďalšou možnosťou je odvodenie od keltského slova tamtra s významom „hnedý“ alebo „tmavý“. Názov pripomína aj ukrajinský výraz toltry pre „kameň“, či „štrk“, význam Tatry by teda mal byť v zmysle „skalnaté hory“. Prvá zmienka tohto názvu je z roku 999, kedy české knieža Boleslav II. na svojej smrteľnej posteli spomína na dobu, kedy České kniežatstvo siahalo až po Tritri montes. Samotný názov Tatry sa prvýkrát spomína v roku 1086 v donačnej listine nemeckého cisára Henricha IV., ktorý ohraničil Pražské biskupstvo aj horami Tritri. V roku 1125 sa v Kosmovej kronike spomína už názov Tatri.[2]

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Východné Tatry ležia prevažne v regióne Spiš, Západné Tatry na Liptove a Orave. Hranicou medzi Západnými a Východnými Tatrami je Dolina Suchej vody v poľskej a Tichá dolina v slovenskej časti pohoria.

Vysoké Tatry – plastická mapa 1:50 000

Rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Tatry sa delia na 2 geomorfologické podcelky a následne tieto geomorfologické časti[3]:

Belianske Tatry

Štíty a vrcholy[upraviť | upraviť zdroj]

Pre zoznam najvyššich štítov pozri Zoznam dvojtisícoviek na Slovensku

Na Gerlach, Vysokú, Ľadový či Lomnický štít sa dá ísť len v sprievode horského vodcu.

Najvyššie vrcholy[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad z Kriváňa
Dolina Kežmarskej Bielej vody

Voľne prístupné vrcholy vo Východných Tatrách[upraviť | upraviť zdroj]

Vrcholy v Západných Tatrách[upraviť | upraviť zdroj]

Doliny[upraviť | upraviť zdroj]

Bielovodská dolina
Ťažká dolina a Ťažké pleso
Javorová dolina

Tatranské doliny, ktorých je asi 30, sú protipólom tatranských hrebeňov. Najväčší vplyv na ich formovanie mali vysokohorské ľadovce. Bielovodská dolina je jedinou dolinou Tatier alpského rázu. Je to aj najdlhšia dolina celých Tatier. Doliny v Západných Tatrách sú menej strmé ako vo Východných.

Jaskyne[upraviť | upraviť zdroj]

Na území Tatier sa pôsobením vody vytvorilo množstvo jaskýň, v súčasnosti ich je zmapovaných okolo 330. Sú prevažne krasové s kvapľovou výzdobou a jazierkami. Väčšina z nich je pre verejnosť uzavretá. Medzi najznámejšie patria:

  • najdlhšie
    • Jaskinia Wielka Śnieżna – najdlhšia (dĺžka 22 km)
    • Jaskinia Wysoka za Siedmioma Progami – (dĺžka 10 km)
    • Miętusia (dĺžka 9 487 m)
  • najhlbšie
    • Jaskinia Wielka Śnieżna – najhlbšia (hĺbka 824 m)
    • Śnieżna Studnia (hĺbka 701 m)
  • najnavštevovanejšie
    • Belianska jaskyňa – najnavštevovanejšia, dĺžka 3,5 km, prístupných 1 275 m, (vchod v Tatranskej Kotline)
  • najnovšie
    • nové jaskyne v oblasti Javorinskej Širokej – objavené a skúmané v roku 2005

Osady Tatier[upraviť | upraviť zdroj]

Osada Starý Smokovec
Osada Tatranské Zruby

Na území Tatier sa nachádza mesto: Vysoké Tatry, ktoré je súčasťou okresu Poprad. Je zložené z troch katastrálnych území, ktoré sa ďalej skladajú z 15 osád:

Osady Nový Smokovec, Štrbské Pleso a Tatranské Matliare majú štatút kúpeľov. V ostatných osadách sa nachádzajú liečebné ústavy.

V TANAP-e leží aj Tatranská Štrba, Štôla a Tatranská Javorina (okres Poprad) a časť Pribyliny – Podbanské z okresu Liptovský Mikuláš.

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Do Vysokých Tatier sa dá dostať:

Prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Tatry patria do vonkajšej časti Tatransko-fatranského pásma jadrových pohorí. Sú budované horninami troch významných geologických megajednotiek. Tatrikum tvorí podklad, tvorený kryštalinickými horninami a ich sedimentárnym obalom, cez ktoré sú presunuté subtatranské príkrovy, spodný krížňanský (fatrikum) a vrchný chočský (hronikum). Príkrovy sú tvorené hlavne druhohornými karbonátmi – vápencami a dolomitmi. Tatry sa geologicky delia na dve zóny, južnú prevažne kryštalinickú roháčsko-vysokotatranskú a severnú subtatranskú zónu, budovanú druhohornými príkrovmi.

Najstaršie kryštalinické celky tatrika vystupujú hlavne v západnej časti pohoria. Predstavujú ich dve litotektonické jednotky, vrchná viac metamorfovaná (baranecký komplex) je tvorená migmatitmi a granitmi, spodná (jalovecký komplex) menej metamorfovaná viditeľná iba v tektonickom okne (Liptovské Tatry) je tvorená svormi a rulami, premenenými flyšovými horninami. Obe metamorfované jednotky sa stýkajú pozdĺž strižnej zóny, ktorej vek sa odhaduje na devónkarbón, čo zodpovedá neskorohercýnskym pohybom[4]. Na kryštalinikum nasadajá kontinentálna obalová tomanovská jednotka. Prítomné sú aj čiastkové príkrovy Červených vrchov, Giewontu a Širokej. V Západných Tatrách vystupuje jednotka Osobitej, ktorá má na rozhraní jury a kriedy vyvinuté bázické vulkanity – limburgity.[5]

Príkrovy fatrika a hronika boli na tatrikum nasunuté vo vrchnej kriede. Príkrovy tvorené hlavne vápencami a dolomitmi sú zachované najmä na severnej a východnej strane Tatier. Krížňanský príkrov (fatrikum) tu tvorí niekoľko čiastokých príkrovov – bujačiansky, bobrovecký a čiastkový príkrov Suchego Wierchu. Z vyššieho chočského príkrovu (hronikum) je v Tatrách prítomná len bielovážska sekvencia. V paleogéne došlo k pohybom pozdĺž zlomových porúch, ktoré spôsobili poklesy Liptovskej a Podhalskej kotliny. V neogéne, najmä v spodnom a strednom miocéne došlo pri záverečných fázach alpínskeho vrásnenia k pohybom hornín, ktoré mali za následok vznik asymetrickej hraste v oblasti východotatransko-ružbašského a západotatransko-kôprovského zlomu. Tatry sa v tomto období vyzdvihli o 1 000 až 1 500 m oproti svojmu okoliu, pričom východná časť sa zdvihla viac ako západná. Kinematika týchto pohybov je dodnes predmetom odborných diskusii. Tatry sú obklopené mladými súvrstviami podtatranskej skupiny.

Veľhorský charakter reliéfu pohoria, najmä z východnej strany, je zapríčinený činnosťou horských ľadovcov, ktorých činnosť sa prejavovala počas viacerých ľadových dôb v priebehu pleistocénu. Najlepšie zachované sú však stopy najmä dvoch posledných ľadových dôb (ris a würm). Bolo tu dohromady 41 horských ľadovcov, ktoré stekali dolinami, pričom sa zarezávali do podložia a vytvorili tak charakteristické doliny tvaru U, tzv. trógy. Najväčší z nich bol až 19 km dlhý, nachádzal v Bielovodskej doline[6]. Uloženiny tohto obdobia dosahujú miestami hrúbky okolo 400 m. Niekde možno v korytách potokov pozorovať zaujímavé geologické javy, tzv. obrie hrnce. Na viacerých miestach sú viditeľné ľadovcami nesené nevytriedené morénové valy, skladajúce sa z materiálu rôznej veľkosti, od obrovských balvanov, štrku, hliny až po jemnozrnný íl. Po oteplení začiatkom holocénu došlo k roztopeniu ľadovcov. Na niektorých miestach došlo k vzniku ľadovcových jazier – plies.

Geologické procesy mali výrazný vplyv na morfológiu a reliéf. V nižšej západnej časti došlo k vzniku hladko modelovaných dolín a chrbtov s tzv. hôľnym reliéfom, vo východnej časti, kde bolo zaľadnenie intenzívnejšie bol preformovaný do prevažne bralnatého glaciálneho reliéfu.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Vodné toky[upraviť | upraviť zdroj]

Tatry sú súčasťou rozvodia medzi Čiernym a Baltským morom. Prietoky kulminujú v máji a júni. Najvýznamnejšou horskou bystrinou Tatier je Belá, ktorá odvodňuje Kôprovú, Tichú, Kamenistú, Bystrú, Račkovú a Jamnickú dolinu. Pri Liptovskom Hrádku potom vteká do Váhu. Okrem nej sú to aj Oravica a Studený potok, ktoré vtekajú do Oravy.

Ďalšími sú horské toky, ktoré tečú do rieky Poprad: Mlynica, Velický potok, Studený potok, Kežmarská Biela voda a Biela. Dunajec zásobujú vodou Biela voda podúplazská a Javorinka.

Plesá[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri: Zoznam plies vo Vysokých Tatrách a Zoznam plies v Západných Tatrách.

Ždiarska vidla z Jahňacieho štítu

Jazerá ľadovcového pôvodu v Tatrách majú svoje vlastné pomenovanie, na Slovensku pleso a v Poľsku staw. Nachádza sa tu viac ako 200 plies, väčšinou vo vyšších polohách, kde sa väčšinou utvorili v ľadovcových kotloch, alebo nižšie v zníženinách obklopených morénami. Najväčšie je Morské oko (poľ. Morskie oko) v Poľsku s rozlohou 34,54 ha, hĺbka 50,8 m vo výške 1 395,4 m n. m., na Slovensku sú najväčšie Veľké Hincovo pleso (20,08 ha, 53 m, 1 946 m n. m.) v Mengusovskej doline ale aj Nižné a Vyšné Temnosmrečinské pleso, no najznámejšími sú Štrbské pleso (19,76 ha), Popradské pleso (6,88 ha), Zelené pleso, Skalnaté pleso.

Vodopády[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi najznámejšie vodopády patria:

Flóra[upraviť | upraviť zdroj]

Stračonôžka tatranská (Delphinium oxysepallum)

V Tatrách evidujeme okolo 1400 druhov rastlín, medzi nimi aj relikty a endemity.

Väčšina územia TANAP-u a TPN-u je pokrytá ihličnatými lesmi, vo vysokých polohách kosodrevinou (Pinus mugo) a v najvyšších sa už žiadne lesy nevyskytujú.

Fauna[upraviť | upraviť zdroj]

V Tatrách žije množstvo živočíšnych druhov, ktoré nájdeme aj inde, ale aj endemity.

Z veľkých šeliem rys ostrovid (Lynx lynx), vlk obyčajný (Canis lupus), medveď hnedý (Ursus arctos), mačka divá (Felis silvestris).

Medzi dravé vtáctvo patrí orol skalný (Aquila chrysaetus), sokol sťahovavý (Falco peregrinus), sokol myšiar (Falco tinnunculus).

Zo sôv sa tu vyskytujú kuvik vrabčí (Glaucidium passerinum), výr skalný (Bubo bubo), sova lesná (Strix aluco).

Z riečnych živočíchov tu nájdeme vydru riečnu (Lutra lutra) a iné. V tatranských potokoch sa vyskytuje aj pstruh riečny (Salmo trutta).

Všetky rastliny a živočíchy sú na území TANAP-u celoročne prísne chránené.

Dňa 19. novembra 2004 zasiahla Tatry víchrica o rýchlosti 165 až 227 km/h[7], ktorá vyvrátila rozsiahle územia lesa od Podbanského po Tatranskú Kotlinu o rozlohe asi 12 000 ha a bola najväčšou katastrofou v Tatrách od roku 1936.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Polom v Tatrách

Podnebie má prevažne horský až vysokohorský ráz, je teda chladné a vlhké, pričom je výrazne ovplyvnené členitosťou reliéfu. Snehová pokrývka v oblasť pretrváva 180 (v údoliach) až 250 (v najvyšších oblastiach) dní v roku. Miestami sa najmä na tienistých severných svahoch a žľaboch udržuje sneh po celý rok. Vo vyšších polohách dosahuje vrstva snehu hrúbky bežne 100 – 150 cm. V členitom teréne preto dochádza k častým zosuvom lavín. K najvýdatnejším zrážkam dochádza v dôsledku prevládajúcich západných vetrov na západných a severných svahoch.

Pre Tatry je po celý rok typické veterné počasie (až 300 dní v roku). Na južnej strane dochádza často k tzv. padavým vetrom, ktoré spôsobujú vývraty a rozsiahle polomy, k akým došlo napr. 19. novembra 2004. Turisti musia počítať s jeho náhlymi zmenami, hlavne pri výstupoch na štíty či prechodoch dlhými dolinami, ktoré trvajú zvyčajne 8 – 10 hodín. Priemerná ročná teplota vo výške okolo 1 000 m n. m. je 5 °C, v júli 15 °C. Najvhodnejším obdobím pre turistické výstupy v Tatrách je jeseň, kedy je počasie najstabilnejšie a vďaka nižším teplotám je aj výborná viditeľnosť.

História Turistiky[upraviť | upraviť zdroj]

Lomnický a Kežmarský štít
Slavkovský štít

V roku 1565 vykonala Beata Laska, kežmarská hradná pani (pôvodom Poľka a nemanželská dcéra kráľa Žigmunda), prvý známy výlet do Vysokých Tatier v sprievode kežmarských mešťanov (pravdepodobne k Zelenému plesu).

Prvý tatranský výstup vykonali roku 1615 kežmarskí študenti na čele s Davidom Frölichom, pravdepodobne na Kežmarský štít. Kazateľ Juraj Buchholtz z Veľkej Lomnice napísal prvé dielo, ktoré sa zaoberalo výlučne Tatrami. Roku 1664 ešte ako študent vystúpil na Slavkovský štít. Tatry v monarchii preslávili aj jeho synovia. Výstupov do Tatier pribúdalo, francúzsky zemepisec Baltazar Hacquet, škótsky lekár Robert Townson (prvý doložený výstup na Lomnický štít) a zo Španielska Karol Gimbernat si začali vyberať svojich sprievodcov zo vzdelanejších vrstiev – správca Zakopanských železiarní Otto, kňazi T. Mauksch a J. Ursíny a statkár G. Berzevicz. švédsky botanik G. Wahlenberg si so sebou vzal Maukscha i zlatokopa D. Fábryho. Nosičmi boli prostí obyvatelia spod Tatier. Na Kriváň vystúpil roku 1840 saský kráľ Fridrich August II., ktorého sprevádzal ľudový vodca Roxer.

Kriváň sa stal symbolom Slovákov, pretože bol dlho považovaný za najvyšší vrchol Tatier. O národných výstupoch naň písal už spisovateľ Gašpar Fejérpataky-Belopotocký – výstup „milovníkov reči a literatúry slovenskej“ z Liptovského Mikuláša na „Kriváň Liptowský“, ktorý sa konal 24. septembra 1835. Už roku 1841 mali výstupy na Kriváň masový charakter.

K rozvoju turistiky prispelo aj vybudovanie Košicko-bohumínskej železnice roku 1871, ktorá mala a má svoje stanice v Štrbe a Poprade. Významné zintenzívnenie nastalo po vzniku ČSR. Postupne začali v Tatrách vznikať horské chaty a útulne, z ktorých sa neskôr vyvinuli dnešné osady.

Turistika dnes[upraviť | upraviť zdroj]

Dnes Tatrami okrem hlavnej cestnej spojnice – Cesty Slobody vedie aj Tatranská elektrická železnica – TEŽ – z Popradu do Starého Smokovca a odtiaľ do Tatranskej Lomnice resp. Štrbského Plesa a Ozubnicová železnica z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso.

Centrom Západných Tatier je Liptovský Mikuláš a centrom poľských Tatier Zakopané. Dnes sú Tatry popretkávané množstvom chodníkov. Pozdĺž celých Tatier prechádza Tatranská magistrála (turistický chodník), jednotlivé tatranské chodníky prechádzajú dolinami a končia buď na štítoch, plesách, horských chatách či v dolinách alebo priesmykmi vedú na druhú stranu Tatier. V Tatrách platí zimná uzávera od 1. novembra do 15. júna, kedy sa po vysokohorských chodníkoch nesmie prechádzať, s výnimkou chodníkov vedúcich k vysokohorským chatám, okrem Chaty pod Rysmi ktorá je v zimnom období mimo prevádzky.

V Tatrách aj v podhorí sa nachádza množstvo hotelov, penziónov aj privátnych ubytovní. Vysoké Tatry sú rovnako centrom zimných športov, v roku 1970 tu boli majstrovstvá sveta. Najznámejšími centrami zimných športov sú Štrbské Pleso a Zakopané, možnosti na lyžovanie či beh na lyžiach však nájdeme aj v Starom Smokovci, Tatranskej Lomnici, Ždiari a vo viacerých podtatranských dedinách.

Najvyšší bod v horách, ktoré môžete dostať označené chodníky sú Rysy, a najťažšie cesta je Orlia prť.

Národné parky[upraviť | upraviť zdroj]

Tatry z lietadla

Na území Tatier ležia dva národné parky:

Ochranársky najhodnotnejším je pás Tatier o dĺžke 55 km a šírke 17 km. Dĺžka Tatier je asi 80 km.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Najvyššie vrcholky Tatier
  2. Tatry – František Kele a Milan Lučanský, Knižní klub, Praha 2001
  3. Mazúr, E., Lukniš, M. 1986: Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Slovensko. Slovenská kartografia, Bratislava
  4. Janák, M., Plašienka, D., Petrík, I., 2001: Excursion to the Tatra Mountains, Central Western Carpathians. GeoLines 13, s. 141 – 148
  5. Nemčok, J. (Editor) 1993: Vysvetlivky ku geologickej mape Tatier. Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava, 135 s.
  6. Mišík, M., 1979. Geologické exkurzie po Slovensku. SPN, Bratislava, 1976, 276 s.
  7. http://www.ta3.sk

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]