Obsidián

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Obsidián
vyvreté horniny
Obsidián
Tmavočervený obsidián (Oregon, USA)
Hlavné minerály vulkanické sklo
Akcesórie živec, sľudy, pyroxén, amfibol
Textúra sklovitá
Farba (y) čierna, šedá, fialová, zelená, modrá, červená
Hustota 2,30 - 2,58[1] kg.dm³
Pozri aj portál Vedy o Zemi

Obsidián (nazývaný nesprávne aj sopečné sklo) je výlevná hornina, ktorá vzniká pri rýchlom tuhnutí žeravej kyslej viskóznej lávy. Patrí medzi sopečné sklá odvodené od ryolitu.

Názov zaviedol už grécky učenec Teofrastos už v roku 320 pred. Kr.[2] Týmto termínom boli zrejme označované všetky vulkanické sklá. Neskôr termín použil i Plínius Mladší a ďalší.

Hornina je veľmi bohatá na zlúčeniny oxidu kremičitého SiO2. Patrí medzi vulkanické sklá s nízkym obsahom vody – okolo 1 – 2%.[3] Vulkanické sklo je bežnou súčasťou sopečných hornín, v osobitých prípadoch (napr. pri rýchlom tuhnutí lávy) je jeho obsah v hornine natoľko dominantný, že tvorí viac než 3/4 objemu horniny.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Obsidián vzniká pri rýchlom ochladzovaní kyslej lávy najčastejšie ryolitového zloženia. Ide zväčša o vápenato-alkalický vulkanizmus ostrovných oblúkov.[1] Kyslé lávy sú veľmi viskózne, tetraédre SiO2 sú vysoko polymerizované, čo má za následok, že sú husté a difúzia v nich prebieha iba veľmi pomaly. To sťažuje vytváranie nových kryštálov a podporuje vznik sklovitej štruktúry. Sklo je amorfné (beztvaré – nevytvára kryštály) a časom podlieha rozkladu, tzv. devitrifikácii, kedy sa premieňa na opál, chalcedón či iné SiO2 hmoty. V prírode obvykle tvorí okrajové časti lávových prúdov, dómov, ihiel, prípadne nekov[1].

Vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Má typickú tmavú farbu v širokom spektre, od čiernej, šedej, zelenej, modrej až po červenú a silný lesk. Je nepriesvitný. S klesajúcim obsahom oxidov železa rastie jeho priezračnosť. Masívna štruktúra je tvorená prevládajúcim vulkanickým sklom. Vo vzácnych prípadoch sa v hornine môžu objavovať výrastlice kremeňa a živca. Je kompaktný a jeho typickým znakom je ostrý lastúrnatý lom, kvôli čomu bol využívaný v staršej dobe kamennej na výrobu rezných nástrojov.[4]

Magma počas svojho pohybu uvoľňuje vulkanické plyny, ktoré stúpajú nahor k povrchu taveniny. Vplyvom rýchleho ochladnutia sa stáva, že pomocou bubliniek (tzv. fluidných inklúzií) zakonzervovaných vo vulkanických horninách možno študovať zloženie vulkanických plynov. Ich prítomnosť má za následok vznik strieborného lesku.

Využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Detail na lastúrnatý lom obsidiánu.
Ozdobné prasiatko vyrobené z obsidiánu.

Od paleolitu a neolitu sa obsidián využíval na výrobu rezných nástrojov. Najstarší archeologický nález o využívaní obsidiánu pochádza z Mezopotámie pred približne 9000 rokmi. Indiánske kmene, napr. v Južnej Amerike, mu prisudzovali mystické schopnosti a požívali ho na ochranu pred zlými silami. S rozvojom a spracovaním kovov ustupovalo využitie obsidiánu do úzadia a začal sa využívať ako dekoračný či okrasný kameň do šperkov.

V súčasnosti sa obsidián využíva v kardiochirurgii ako ostrie operačných nástrojov (skalpelov), keďže je omnoho ostrejší a kvalitnejší ako oceľ, čo umožňuje dlhšiu životnosť nástrojov a presnejšie rezy, čo zlepšuje liečbu.

Podľa niektorých historických prameňov ho Mayovia využívali ako nástroj, ktorým vykonávali smrť obetí prebodnutím hrudného koša, pri obetách majskému bohovi slnka.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Na území Slovenskej republiky sa vyskytuje v sopečných pohoriach, hlavne na Východnom Slovensku, napr. obec Viničky (Selešky) pri Bodrogu.Na Macoche v Moravskom krase.

Nájsť ho možno i v Arménsku, Kanade, Čile, Grécku na Islande či na Liparských ostrovoch, v Keni, Mexiku, Novom Zélande a Peru. V USA je známy z Aljašky, Nového Mexika či Yellowstoneu. V mnohých krajinách, vrátane USA ho na niektorých lokalitách nie je povolené zbierať.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c McCall, G.J.H., 2005: Obsidian. in Selley, R.C., Cocks, L.R.M., Plimer, I.R., Encyclopedia of Geology. Vol. 3, Elsevier Academic Press, Amsterdam, s. 267-276
  2. Přehled názvů hornin [online]. geologie.estranky.cz, [cit. 2009-10-01]. Dostupné online.
  3. Dyda, M., 2009: Horninotvorné minerály pod mikroskopom. Univerzita Komenského, Bratislava, 213 s.
  4. Krist, E., Krivý, M., 1985: Petrológia. Alfa, Bratislava, 464 s.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]