Grécko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Grécka republika
Vlajka Grécka Znak Grécka
Vlajka Znak
Národné motto:
Ἐλευθερία ή Θάνατος, Eleftheria í thánatos (Sloboda alebo smrť)
Štátna hymna:
Ὕμνος εἰς τὴν Ἐλευθερίαν, Ymnos is tin Eleftherian (Hymna za slobodu)
EU location GRE.png
Miestny názov  
 • dlhý Elliniki Dhimokratia
 • krátky Ellás alebo Elláda
Hlavné mesto Atény
°′ .š. °′ .d.
Najväčšie mesto Atény
Úradné jazyky gréčtina
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
hlava štátu
predseda vlády
republika
Karolos Papulias
Antonis Samaras
Vznik 25. marec 1821
Susedia Albánsko, Macedónsko, Bulharsko, Turecko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
131 940 km² (95.)  
1 140 km² (0,86 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2010)
 • sčítanie (2011)

 • hustota (2010)
 
11,305,118 (74.)
10,787,690

88/km² (221.)
Mena Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+2)
(UTC+3)
Medzinárodný kód GRC / GR
Medzinárodná poznávacia značka GR
Internetová doména .gr
Smerové telefónne číslo +30
Gramotnosť: 93% (1992)
Mapa Grécka

Grécko (gr. Ελλάδα-Ellada alebo Ελλάς-Ellas, starogr. Έλλάς-Hellas), dlhý tvar Grécka republika[pozn 1] (gr. Ελληνική Δημοκρατία-Elliniki Dimokratia) je štát ležiaci v južnej Európe na juhu Balkánskeho polostrova, na Peloponézskom polostrove, na ostrove Kréta a v Malej Ázii (ostrovy Rodos, Samos, Chios, Psara, Lesbos, Kastelorizo a iné menšie). Väčšina jazykov používa pre túto krajinu latinské meno, z latinského Graecia.

Grécko na severe hraničí s Albánskom (282 km hraníc), Macedónskom (246 km) a Bulharskom (494 km) a na východe s Tureckom (206 km). Medzi Gréckom a Tureckom leží Egejské more, zo západu Grécko obklopuje Iónske more a z juhu Stredozemné more. Celková dĺžka pobrežia je 13 676 km. Ku Grécku patrí okolo 2 000 ostrovov, ležiacich prevažne v Egejskom mori. Z väčších ostrovov stojí za zmienku najmä Kréta, Eubója a Rodos. Grécko je členskou krajinou Európskej únie a NATO.

Grécko sa z hľadiska kultúrnych pomerov už od staroveku rozdeľuje na Makedoniu (sever), Trákiu (severovýchod), Epirus (severozápad), Tesáliu (stredovýchod), Ruméliu (juh, okrem Peloponézu), Peloponéz, Krétu, Egejské ostrovy a Iónske ostrovy.

Najväčším mestom sú Atény (po gr. Athina) s počtom obyvateľov 4 000 000. Druhé najväčšie mesto je Solún (Thessaloniki) s počtom približne 1 000 000.

Iné významné mestá sú napríklad Patra, Pireus, Larisa, Volos, Ioannina, Arta, Preveza, Trikala, Karditsa, Kozani, Grevena, Kavala, Edessa, Drama, Xanthi, Lamia, Messolongi, Livadia, Tripoli, Kalamata, Nafplio, Argos, Iraklio, Korint, Ermupoli, Rodos či Mytilini.

Meno[upraviť | upraviť zdroj]

Meno Hellas označuje krajinu, ktorú obývajú Heléni, teda Gréci. Toto meno vzniklo počas antického gréckeho obdobia, kedy sa vytvorilo helénske národné povedomie gréckohovoriacich národov. Nie je však presne jasné, čo sa za Grécko má považovať, teda či doňho môžeme rátať aj ostatné, Grékmi obývané oblasti, ako Iónia, južná Itália a grécke ostrovy, alebo len územie dnešného pevninského Grécka. Počas rímskej doby bolo pevninské Grécko súčasťou provincii Macedónia, Epirus a Achája, celkovo sa však medzi Rimanmi používalo meno Graecia. V Byzantskej dobe vznikla na území dnešného južného Grécka územnosprávna jednotka, théma, Hellas. Toto starogrécke toponymum pretrvalo v byzantskej administratíve až do 13. stor., kedy Byzantskú ríšu dobyli križiaci, ale už od ranobyzantskej doby sa grécke obyvateľstvo vo všetkých oblastiach neoznačuje ako Heléni, pretože toto pomenovanie označovala pohana, ale ako Romaiovia, teda obyvatelia Rímskej ríše, prípadne Greki, meno odvodené od latinského Graeci. Tak sa počas osmanskej nadvlády nad Gréckom, používa u Grékov meno ako Ρωμανία (Romania), teda "krajina Rimanov-Romaiov", prípadne Ρούμελη (Rumeli), názov odvodený od tureckého Rum (Grék). Zriedkavo sa však vyskytuje aj Ellada, čo je novogrécka verzia starogréckeho Hellas. Až v 19. stor. po vzniku samostatného Grécka sa oficiálne prijal názov Ellada alebo Ellas, názov štátu bol Elliniki Vassilia, teda Grécke kráľovstvo, pričom vymizlo aj etnické označenie Grékov ako Greki a Romaioi a prijalo sa jedine Ellinas, teda Helén, označenie zriedkavo sa vyskytujúce medzi Grékmi od neskorobyzantského obdobia. Po oslobodení Grécka však boli isté snahy niektorých Grékov, nazvať nový štát Romania, teda išlo o snahu pokračovať v byzantskej tradícii, ale tento návrh neprešiel a rovnaký názov si následne adoptovalo Rumunsko, ktoré do tej doby bolo známe ako Valašsko, s cieľom odkázať svoj národ na starorímsku minulosť.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Grécka


Grécke dejiny patria medzi jedny z najdlhších a najvýznamnejších svetových dejín, ktoré začínajú ešte pred príchodom Grékov do Grécka, kedy tu žili Pelasgovia (pevnina) a Minojci (Kréta a niektoré ostrovy). Okolo roku 2000 pred Kristom do Grécka prenikli prvé grécke kmene-Achájci, ktorí približne po troch storočiach vytvorili prvú grécku kultúru, Mykénsku kultúru. Neskôr sa v Grécku usadili ďalšie grécke kmene, Dóri, Ióni, Aiolovia, Epiróti a Macedónci, ktorí sa premiešali s pôvodným obyvateľstvom a tak vytvorili grécky národ. V klasickom období vytvorili Gréci veľkú kultúru, nasledovala rímska vláda, byzantské obdobie, osmanská nadvláda, obdobie bojov za nezávislosť a vznik moderného Grécka.

Grécka kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Parthenon, symbol gréckej kultúry

Grécka kultúra položila základy modernej európskej kultúry. Mnohé poznatky boli známe už starým Grékom, ktorí založili napr. filozofiu, divadlo, astronómiu, rétoriku, modernú medicínu či demokraciu. Veľký je aj vplyv gréckeho jazyka v európskych jazykoch. Slová ako ekonomika, politika, matematika, televízia, stratégia či aristokracia sú gréckeho pôvodu.

Grécka kultúra prežila svoj ďalší veľký rozmach počas byzantskej doby, hlavne v 12.-15. storočí, potom ďalšiemu veľkému rozvoju bránila osmanská nadvláda. Do 17. storočia patrila medzi najkultúrnejšie európske centrá aj Kréta, kde vládli Benátčania. Vyspelá kultúra pretrvala aj na Iónskych ostrovoch, kde Turci nikdy nevládli, ale aj v Anatólií, ktorá síce patrila Turkom, no vďaka vyspelým veľkomestám si Maloázijskí Gréci dokázali udržať modernú kultúru. Obrodenie nastáva koncom 19. storočia, po oslobodení Grécka.

Kultúra súčasného Grécka vychádza predovšetkým z byzantských a zo starovekých tradícií. Najdôležitejším aspektom spoločnosti je grécka ortodoxná byzantská kresťanská cirkev, ktorú vyznáva väčšina Grékov. Celkovo má grécka kultúra bližšie k orientálnym krajinám, ako k Európe. Ale aj tak tvorí akúsi vstupnú bránu medzi západom a orientom. Orientálne prvky môžeme v gréckej kultúre badať už od mykénskej kultúry. Gréci sú národ ktorý sa rád zabáva pri dobrej hudbe, tanci, jedle a víne.

Hudba a tance[upraviť | upraviť zdroj]

Tanečníci z Kréty
Kréťan hrá na tradičný nástroj, lyru.

Bližšie informácie v článkoch: Grécka hudba, Grécky folklór

Hudba je pre Grékov jedna z najdôležitejších častí ich života. V Grécku je najpopulárnejším žánrom ľudová hudba a hudba vychádzajúca z ľudovej hudby. V žiadnej inej krajine v Európe nie je ľudová hudba a tradičné tance tak populárne a udržiavané ako v Grécku, kde dokonca i dnes vznikajú nové ľudové piesne. Grécka hudba má korene v starogréckej hudbe a už od mykénskej doby patrí pod orientálne štýly hudby.

Tradičná ľudová hudba je odlišná v rôznych tradičných krajoch Grécka. Rozdeľuje sa ľudová hudba pevninského Grécka, ľudová hudba z Kréty, Iónskych ostrovov, Egejských ostrovov a z krajov, ktoré boli obývané Grékmi do Grécko-tureckej výmeny obyvateľov v r. 1923, teda ľudová hudba Pontských, Maloázijských a Kapadóckych Grékov. Pevninská hudba z Makedonie a Trákie sa podobá ostatnej balkánskej hudbe, hudba z Epiru, Tesálie, Rumélie a Peloponézu (dimotiki musiki) je však špecifická a zároveň najpopulárnejšia celogrécka ľudová hudba. Tradičné nástroje sú hlavne dychové-klarinet, zurna a flojera, v pozadí znie brnkacie udi či lauto. Najznámejšie piesne z tejto oblasti pochádzajú od novogréckych kmeňov, Sarakacanov a Karagunidov a tiež z peloponézskeho kraja Arkádia. V mnohých piesňach sa oslavuje aj hrdinský boj Grékov proti Turkom. Tradičným mužským krojom je obľúbená suknica fustanella. Hudba z gréckych ostrovov (nisiotika) je odlišná, dominujú tu husle a hudba je viac melodická. Podobnú hudbu majú aj Maloázijskí Gréci (mikrasiatika). V ich tradičnej hudbe prevládajú prevažne brnkacie nástroje (kanonaki, udi) a husle. Hudba z Pontu (pondiaka) je odlišná, hraná na sláčikový nástroj kemenče, piesne sú rýchle v silnom orientálnom tóne. Osobitné postavenie má aj hudba z Kréty (kritika), kde je tradičným nástrojom sláčiková lyra, podobná ako kemenče. Piesne sú často rýchle a melodické. Tradičná je tu aj mandináda, vtipná rýmovaná porekadlová pieseň. Mandinády sú v Grécku veľmi populárne.

Tradičné grécke tance (chori) sa tancujú zvyčajne v kruhu (kyklos) a väčšina z nich má staroveký pôvod, ako napr. tanec syrtos, ktorý sa tancuje vo všetkých oblastiach a prvá zmienka o ňom je z 1. stor. po Kr. Jemu podobný tanec je aj kalamatianos, itia a klistos, ktoré sa tancujú v pevninskom Grécku. Tradičným tancom pevninského Grécka je akrobatický tanec tsamiko, nazývaný aj kleftikos choros, teda zbojnícky tanec. Na ostrovoch sa tancujú tance susta či pidichtos, na Kréte je najznámejší divoký tanec pendozalis či siganos. Krétske tance sú často doprevádzané výstrelmi. Typycké maloázijské tancezeimbekiko, 'karsilamas a ženský tanec tsifteteli, čo je brušný tanec. Pontské tance sú tiež veľmi divoké, známe sú Tik, Dipat či Trigona. Kapadócki Gréci tancujú tance seitata, El Vassilis či leilalum.

Po výmene obyvateľov medzi Gréckom a Tureckom v roku 1923 priniesli Maloázijskí Gréci do Grécka svoju tradičnú hudbu, spočiatku spievali ironicky, o problémoch, drogách, tento štýl je známy ako Rembetiko. Hralo sa v tradičných anatólskych tónoch, prevažovali tu brnkacie nástroje. Po Druhej svetovej vojne sa tento štýl spopularizoval, teda aj nástroje, ako buzuki, ktoré sa stalo najpopulárnejším nástrojom Grékov. Veľký zlatý vek gréckej hudby nastal v 50.-70. rokoch, kedy vznikol štýl laika, hraný na buzuki. Sú to tzv. piesne Syrtaki, ktoré skladali známi skladatelia ako Mikis Theodorakis (zložil aj pieseň Zorbas), Vassilis Tsitsanis, Manos Chatzidakis, Stavros Xarchakos, Nikos Gatsos či Manos Loizos. Najznámejší speváci boli Jorgos Dalaras, Grigoris Bithikotsis či Stelios Kazantzidis. Z tohto štýlu sa vyvinula v 80. rokoch tzv. synchrona laika, ktorá je najpopulárnejším štýlom dodnes, nesmie tu chýbať buzuki. Dnes je populárnym štýlom aj tradičné tsifteteli, teda brušný tanec, takysto v sprievode buzuki. Venujú sa mu speváci ako Tasos Bugas, Jorgos Dalaras, či Notis Sfakianakis.

Zvyky a tradície[upraviť | upraviť zdroj]

Grécky reliéf znázorňujúci rodinu
Dovadlo v meste Solún

Gréci sú veľmi konzervatívni ľudia, ktorí si ctia svoje starobylé tradície, vychádzajúce ešte z pohanských čias. Grécke ľudové zvyky sú prežitkom starého Grécka, ktoré kresťanstvo nevytlačilo. Najväčšími gréckymi slávnosťami sú tradičné dedinské veselice panijiria, ktoré sa organizujú na počesť rôznych svätých (v staroveku na počesť bohov), či na počesť dobrej úrody (sviatok chleba, sviatok hrozna, sviatok melónov). Pri týchto zábavách sa tancuje na hlavnom námestí, kde sa hoduje niekoľko dní. Tradičné oslavy kresťanských sviatkov ako Veľká noc, či Vianoce si uchovali množstvo zvykov z predkresťanskej doby. Ľudová mytológia vychádza zo starogréckej mytológie, je plná pohanských bohov a povier. Známy je príbeh o drevorubačovi, kde vystupuje riečny boh, ktorý trestá ľudskú chamtivosť. Príbeh o Jannisovi a Mandritse, o nerozlučnej láske obsahuje prvky z gréckych mýtov o Filemónovi a Baukcis či o kráľovi Midasovi. Veľkým sviatkom je aj svadba (gamos), kde sa oslavuje niekoľko dní a na vidieku nie je výnimočné vidieť na svadbe až 1000 hostí. Na prvom mieste je u Grékov rodina, ktorá drží spolu a je nerozlučiteľná, preto deti žijú so svojimi rodičmi aj v dospelosti a často aj so svojou rodinou. Pre Grékov je tradičná aj ich pohostinnosť (filoxenia).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článku: Grécka literatúra

Grécka literatúra začína v 9. stor. pred Kr. Homérom. Gréci vymysleli moderný epos, drámu, teda komédiu a tragédiu a historiografiu. Najvýznamnejší starovekí spisovatelia boli napr. Sofokles, Euripides, Aischylos, Aristofanes, Thukydides, Herodotos či Plutarchos. Z filozofov najznámejší Platón a Aristoteles.

Veľké literárne diela vznikali aj v byzantskej dobe, známi historiografi boli napr. Theofilaktos Simokattis, Prokopios, Michail Psellos a Laonikos Chalkokondylis. Najvýznamnejším byzantským románom, od neznámeho autora, písaným v modernej gréčtine je Digenis Akritas, byzantský vojak zažívajúci lásku a dobrodružstvá, keď zabije draka.

Za zakladateľa modernej gréckej literatúry je považovaný Visentzos Kornaros, ktorý v 16. stor. napísal jeden z najvýznamnejších renesančných diel, Erotokritos, ľúbostný román zasadený do starovekých Atén. Spisovateľ Konstantinos Paparrigopoulos napísal v 19. stor. ako prvý dejiny Grékov od staroveku po súčasnosť. Koncom 19. a v 20. stor. pôsobili velikáni gréckej poézie, ako Dionysios Solomos (autor gréckej hymny), Konstantinos Kavafis, Jannis Ritsos, Kostis Palamas a nositelia Nobelovej ceny Jorgos Seferis a Odysseas Elytis. Z prozaikov boli známi Adamantios Korais a Rigas Fereos, neskôr slávny Nikos Kazantzakis, stvoriteľ Gréka Zorbu. Známi sú aj moderní grécki filozofi, snáď najslávnejším filozofom 20. storočia bol Grék Panajotis Kondylis.

Kuchyňa[upraviť | upraviť zdroj]

Grécky plnený baklažan

Grécka kuchyňa patrí pod typickú stredomorskú kuchyňu. Všeobecne je veľmi zdravá[chýba zdroj], Gréci konzumujú veľké množstvo olivového oleja, ktorý je základom skoro každého jedla. Väčšina jedál pochádza zo starovekého obdobia, hoci mnohé majú turecké mená, ako napr. tradičný medový zákusok baklavas, o ktorom sa zmieňoval už spisovateľ Athénaios v 2. stor. K tradičným gréckym jedlám patrí pečené mäso a to najmä jahňacie, bravčové a kozie, ďalej ryby a morské živočíchy, šaláty (najznámejší je tradičný choriatiki-dedinský), syry (najznámejší je feta), mussakas (zapekaný baklažán s paradajkovou omáčkou), souvlaki (staroveký kandaulos), gyros, kokoretsi (pečené vnútornosti), pastitsio, dolmades (viničové listy plnené ragú), rôzne druhy omáčok na cestoviny a omáčka tsatsiki. Grécke zákusky sú medové a veľmi sladké, existuje množstvo druhov, no najznámejší je spomínaný baklavas. Grécka kuchyňa bola ovplyvnená talianskou kuchyňou, z ktorej pochádzajú jedlá ako pastitsio, cestoviny či stifado. Veľmi kvalitné je aj Grécke víno a alkoholické nápoje ouzo, retsina a Metaxa. Obľúbeným nápojom je aj tradičné frapé, ktoré vzniklo práve v Grécku.

Vzdelávanie[upraviť | upraviť zdroj]

Grécko má pomerne vyspelý systém školskej správy, ktorá zaručuje kvalitné vzdelanie. Štruktúra školského systému je sčasti podobná tomu na Slovensku. Začína sa v tzv. Ľudovej škole (Dimotiko scholio), potom sa pokračuje druhostupňovou školou (Jymnasio) a stredoškolské vzdelanie sa získa na lýceu (Lykio), alebo na Odbornej-technickej škole (Technika ke epangelmatika ekpedeftiria). Po absolvovaní strednej školy sa môže pokračovať výukou na univerzite (Panepistimio). Grécko má mnoho kvalitných univerzít, ktoré patria medzi najkvalitnejšie v Európe. Známa je Aténska akadémia (Akadimia Athinon) na počesť Platóna, Národná a Kapodistriasova univerzita v Aténach (Ethnikon ke Kapodistriakon Panepistimion Athinon) a najvýznamnejšou univerzitou Grécka a celého Balkánu je Aristotelova univerzita v Solúne (Aristotelio Panepistimio Thessalonikis).

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Grécky parlament (Vuli ton Ellinon)

Grécko je Parlamentná republika, na čele ktorej stojí prezident, ktorý je volený parlamentom na päť ročné obdobie. Výkonnú moc má parlament. Demokracia síce vznikla práve v Aténach, založil ju Kleisthenes, v novovekom Grécku však musela byť po oslobodení spod tureckej nadvlády nanovo nastolená. Aj napriek tomu však patrí Grécko medzi jedny z prvých európskych novodobých demokratických štátov. Demokracia tu vznikla podľa francúzskeho vzoru v roku 1830, po porážke Turkov. Definitívne presadiť ju sa podarilo až začiatkom 20. stor., nakoľko dovtedy tu boli rôzne štátne prevraty a politické vraždenie. Prvou hlavou štátu bol vzdelaný politik pôvodom z ostrova Korfu, Ioannis Kapodistrias, ktorý však bol zavraždený opozíciou. Moderná demokracia bola definitívne ustanovená v roku 1974, kedy padla vojenská diktatúra Jeorjiosa Papadopulosa. Bola založená pravicová strana Nea Dimokratia (Nová demokracia), ktorú založil Konstantinos Karamanlis (starší) a ktorá sa ako prvá chopila moci. Proti nej vytvoril politik Andreas Papandreu ľavicovú stranu PASOK (Panellinio sosialistiko kinima-Panhelénske socialistické hnutie). Tieto dve strany patrili k najsilnejším politickým stranám až do roku 2009, kedy sa premiér z Nea Dimokratia, Konstantinos Karamanlis vzdal vlády a vyplávali na povrch rôzne kauzy ako falšovanie údajov či utajovaná zadlženosť krajiny. Predčasné voľby vyhrala so 44% ľavicová strana PASOK, na jej čele stál Jeorjos Papandreu, syn Andreasa Papandreu, ktorý vládol do jesene 2011, potom bola vytvorená dočasná vláda národnej záchrany na čele ktorej stál premiér, nestranný ekonóm Lukas Papadimos. Papadimosovu vládu podporoval stredoľavý PASOK, stredopravé strany Nea Dimokratia, ktorú vedie Antonis Samaras a LAOS ktorú vedie Jeorjos Karatzaferis. Vládu tiež podporovala stredopravá strana Dimokratiki Symmachia s predsedníčkou Dorou Bakojanni. V opozícii stála komunistická strana Grécka (KKE) a ultraľavicová strana SYRIZA. Papadimosov kabinet pokračoval v úsporných opatreniach a prijal druhú pôžičku Grécku vo výške 200 miliard euro. Po predčasných voľbách, v ktorých bývalé koaličné strany PASOK a ND utrpeli veľkú porážku (vyhrala Nea Dimokratia s 18%) nebolo možné zostaviť novú vládu a tak boli vyhlásené nové predčasné voľby, dočasným premiérom sa na mesiac stal Panajotis Pikramenos. V ďalších júnových voľbách vyhrala opäť Nea Dimokratia s 29% a vytvorila technokratickú vládu národnej záchrany spoločne s ľavicovými stranami PASOK a DIMAR. Premiérom sa stal predseda Nea Dimokratia Antonis Samaras. Súčasným prezidentom je Karolos Papulias (august 2010).

Parlament (Vuli) sa skladá z 300 poslancov (Vuleftes) a jednej komory. Poslanci sú volení ľudom každé štyri roky, prípadne predčasnými voľbami skôr. Vládne strana, ktorá dosiahla väčšinu vo voľbách. Najvyšším súdom v krajine je tzv. Areopág (gr. Arios Pagos, teda Áresov vrch).

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Grécka ekonomika patrí medzi najslabšie ekonomiky EU, čo je zapríčinené viacerými faktormi, ako napr. zlé vzťahy so susedmi, hlavne nevyriešené námorné hranice s Tureckom, kvôli ktorým fakticky stoja niektoré možné príjmy do štátneho rozpočtu, ako je napríklad ťažba ropy v Egejskom mori. Ďalším faktorom je nevýhodná poloha Grécka, ktoré má len zanedbateľnú časť úrodnej pôdy, väčšinu územia zaberajú pohoria, prípadne kamenistá neúrodná pôda. Starovekí Gréci túto bezútešnú situáciu riešili kolonizáciou ostatného Stredomoria. Grécka ekonomika začala rapídne napredovať ešte počas vlády diktátora Jeorja Papadopulosa a následne po roku 1974, kedy sa vlády ujal pravicový politik Konstantinos Karamanlis (starší), ktorý zmodernizoval predovšetkým priemysel, ale už v tejto dobe začína zadlžovanie Grécka, ktoré začal práve Karamanlis. Sociálna politika Andreasa Papandreua pomohla vyriešiť ťažké sociálne problémy mnohých občanov Grécka a vytvorila vyspelý školský a zdravotnícky systém. Taktiež sa ekonomika počas tejto vlády sústreďovala prevažne na poľnohospodársku a nie na priemyselnú výrobu, nakoľko priemysel si vyžadoval veľké investície, ktoré si štát nemohol dovoliť.

Problémy s gréckou ekonomikou sa prehĺbili začiatkom tohto storočia, za ďalšej vlády PASOKu, kedy bol premiér Konstantinos Simitis. Najviac však ekonomika utrpela počas pravicovej vlády Nea Dimokratia, Konstantinosa Karamanlisa, ktorá trvala od roku 2004 do roku 2009. Vládny kabinet po odstúpení čelil škandálom s korupciou a zatajovaním štátneho deficitu ktorý sa vyšplhal až na 15%. Karamanlisova vláda namiesto toho, aby šetrila si požičiavala ďalšie pôžičky na udržanie štandardu krajiny a snažila sa udržať si svojich voličov, ktorých by v prípade škrtov stratila. Nová vláda Jeorjosa Papandreu musela prijať tvrdé opatrenie, zníženie platov či zvýšenie dôchodkového veku zo 60. na 65. roku. Zvýšila aj daň z 19 % na 22 %. Za tieto kroky dostala grécka vláda pôžičku od EU a menového fondu celkovo vo výške 114 miliard euro. Radikálnymi opatreniami vlády a finančnou pôžičkou sa Grécko vyhlo bankrotu a do konca roku 2010 sa podarilo znížiť deficit na 8%. Radikálne postupy vlády sa však neobišli bez demonštrácie, kedy demonštrovalo približne 200 000 demonštrantov, prevažne komunistov priamo v Aténach. Znížiť deficit pod 8% sa však v roku 2011 nedarilo tak, ako vláda plánovala, preto musela v júli prijať ďalšie radikálne úsporné opatrenia a zmeniť vládny kabinet, premiér Jeorjos Papandreu však svoju pozíciu obhájil. V októbri 2011 bola na stretnutí európskej menovej únie dohodnutá nová dohoda, odpis 50% gréckeho dlhu voči bankovým subjektom a nová pôžička vo výške 120 miliárd euro. Po nezhode medzi niektorými vládnymi poslancami a premiérom Papandreuom bola nakoniec zostavená nová dočasná vláda na čele s nezávislým ekonómom Lukasom Papadimosom. Ten pokračoval v úsporných opatreniach, parlament prijal novú pôžičku a polovičný odpis gréckeho dlhu. Po následných volbách odhlasovala koalícia premiéra Antonisa Samarasa ďalšie, v poradí tretie veľké memorandum, tzv. Memorandum III., ktoré zahrňuje veľké šetrenie v výške 11 miliar euro. Podľa premiéra a ministra financií Jannisa Sturnarasa ide o posledné veľké memorandum šetrenia.

Významnú časť gréckej ekonomiky zaberá turistický priemysel, ktorý tvorí približne 15% HDP. Dôležitým odvetvím je aj lodiarenský priemysel, ktorý zamestnáva veľkú časť obyvateľstva a predstavuje 5% HDP. Grécko má najväčšiu vojenskú flotilu v Európe, preto mnoho ľudí pracuje aj v armáde. Grécke obchodné a iné loďstvo predstavuje najväčšie svetové loďstvo a tvorí až 18% svetovej flotily. Pre grécku ekonomiku je dôležitý aj potravinársky, chemický a textilný priemysel, chov zvierat (hlavne oviec a kôz) prežíva v posledných rokoch hlboký úpadok.

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Etnická mapa južného Balkánu a Anatólie do r. 1923

██ Gréci

██ Turci

██ Albánci

██ Arumuni

██ Bulhari

Bližšie informácie v článkoch: Grécky jazyk a Dimotiki


Úradným jazykom v Grécku je novogréčtina Dimotiki (ľudový jazyk), ktorým tradične rozprávala väčšina obyvateľov Grécka. Dimotiki sa vyvinul zo starogréčtiny, konkrétne z jazyka koiné, ktorý bol vytvorený v 3. stor. pred Kr. na základe iónskej atičtiny ako univerzálny jazyk všetkých Grékov. Okrem štandardnej novogréčtiny dimotiki existujú aj iné novogrécke jazyky, ktorými hovoria určité skupiny Grékov. Sú to jazyky pontská gréčtina (do 500.000 aktívnych používateľov, ale jazyku môže rozumieť viac ako milión obyvateľov Grécka), cakónska gréčtina (vychádza zo starovekej dórčiny, dnes na úpadku) a kapadócka gréčtina (tiež na úpadku, rozumie ju asi 10.000 ľudí v Grécku). Najrozšírenejším menšinovým gréckym jazykom je pontská gréčtina, ktorou hovoria Pontskí Gréci a tento jazyk vôbec nie je na úpadku, čo sa však nedá povedať o kapadóčtine a cakónčtine.

V Grécku sa hovorí aj albánskou arvanítčinou, ktorou hovoria Arvaniti (do 50.000 používateľov), románskou arumunčinou, ktorou hovoria Grécki Arumuni (20-50.000 používateľov) a gréckou slovančinou, ktorou hovoria Grécki Slovania (max. do 60. 000 používateľov-kresťanov a moslimov). Moslimská turecká menšina rozpráva turecky.

Turistický ruch v Grécku[upraviť | upraviť zdroj]

Grécko patrí medzi svetovo najobľúbenejšie turistické destinácie. V roku 2007 Grécko navštívilo viac ako 17 miliónov turistov, z toho prevažná väčšina pochádzala z krajín Európy.

Medzi najobľúbenejšie letoviská patria ostrovy Kréta, Asprovalta – Nea Vrasna, Rodos, Lesbos, Kefalónia, Korfu, Kos, Thassos, Zakynthos, ale aj polostrov Chalkidiki, či Peloponéz.

Za pamiatkami cestujú turisti hlavne do miest ako Atény, Téby, Delfy, Epidauros, Mykény, Eleusina, Sparta, Mystras, Meteora, Knossos, Rodos, Kos, Ithaka, Vergina, Pella a Solún.

Tradičnú grécku kultúru nájde turista v dedinách Arachova, Makrinitsa, Nymfeo (arum. Nevesca), dediny v kraji Zagori (napr. Kapesovo, Tsepelovo, Skamneli), Metsovo (arum. Aminciu), Afytos, Olympos (Karpathos), Archangelos, Fira.

Tradičnú novogrécku mestskú kultúru môžeme obdivovať v známych gréckych centrách ako Atény, Solún, Larisa, Volos, Ioannina, Kavala, Preveza, Edessa, Ermpupoli, Rodos, Serres či Xanthi. Za turistikou sa chodí do lyžiarskych centier v peloponézskej Arkádii, bojótskej Arachovy a macedónskej Vasilitse. Horské prostredia sú pohorie Olymp, Parnassos, Agrafa, kraj Zagori, peloponézske pohoria Taygetos a Erymanthos.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Na výslovnú žiadosť gréckej strany sa v medzinárodných dohodách, zmluvách a podobných dokumentoch medzi Gréckou republikou a Slovenskou republikou používa podoba Helénska republika, v ostatných prípadoch podoba Grécka republika.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Slovenské vžité názvy štátov a závislých území [online]. Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, [cit. 2009-12-02]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ελλάδα, ανάμεσα στο μύθο και την ιστορία/Μαρία Μαυροματάκη

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]