Grécko

Z Wikipédie

Prejsť na: navigácia, hľadanie
 Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohoto článku.
Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje pravopisné alebo iné chyby. Prosím opravte a vylepšite tento článok. Po úprave článku môžete odstrániť túto poznámku. Viac informácií....
Grécka republika
Vlajka Grécka Znak Grécka
Vlajka Znak
Národné motto:
Ἐλευθερία ἤ Θάνατος, Eleftheria í thánatos (Sloboda alebo smrť)
Štátna hymna:
Ýmnos prós tín Eleutherián
Miestny názov  
 • dlhý Elliniki Dhimokratia
 • krátky Ellás alebo Elláda
Hlavné mesto Atény
°′ .š. °′ .d.
Najväčšie mesto Atény
Úradné jazyky gréčtina
Štátne zriadenie republika
Károlos Papúlias
Konstantínos Karamanlís
Vznik 25. marec 1821
Susedia Albánsko, Macedónsko, Bulharsko, Turecko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)		  
131 940 km² (95.)  
1 140 km² (0,86 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2005)
 • sčítanie (2005)
 • hustota (2005)		  
10 668 354 (75.)
10 668 354
81 /km² (113.)
Mena Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas		 (UTC+2)
(UTC+3)
Medzinárodný kód GRC / GR
Medzinárodná poznávacia značka GR
Internetová doména .gr
Smerové telefónne číslo +30
Gramotnosť: 93% (1992)
Mapa Grécka
Mapa Grécka

Grécko, dlhý tvar Grécka republika, je štát ležiaci v južnej Európe na juhu Balkánskeho polostrova a na Peloponézskom polostrove. Jeho názov pochádza z latinského Graecia.

Grécko na severe hraničí s Albánskom (282 km), Macedónskom (246 km) a Bulharskom (494 km) a na východe s Tureckom (206 km). Medzi Gréckom a Tureckom leží Egejské more, zo západu Grécko obklopuje Iónske more a z juhu Stredozemné more. Celková dĺžka pobrežia je 13 676 km. Ku Grécku patrí okolo 2 000 ostrovov, ležiacich prevažne v Egejskom mori. Z väčších ostrovov stojí za zmienku najmä Kréta v Stredozemnom mori. Grécko je členskou krajinou Európskej únie a NATO.

Grécko sa z hľadiska kultúrnych pomerov rozdeľuje na tieto hlavné časti- Makedonia, Thraki, Thessalia, Ipiros, Atiki, Peloponisos, Kriti, Dodikanissos, Kyklades.

Najväčším mestom sú Atény (po gr. Athina) s počtom obyvateľov 4 000 000. Druhé najväčšie mesto je Solún (Thessaloniki) s počtom niečo cez 1 000 000, potom nasledujú mestá Patras, Larisa a Ioanina.

Obsah

[upraviť] Dejiny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Staroveké Grécko

[upraviť] Mykénske obdobie (1600-1200 pred Kr.)

Grécko bolo v praveku osídlené obyvateľstvom tzv. mediterránneho typu (niekedy sa označujú ako Pelasgovia). Už v 7. a 6. tisícročí sa rozvíjajú na území Grécka neolitické osady (Sesklo, Dimini). Na začiatku 2. tisícročia prichádzajú zo severu prvé indoeurópske kmene, ktoré sa označujú ako Achájci (alebo achájski Gréci). Vytvárajú prvé vyspelé osady v strednom Grécku (Orchomenos, Téby, Atény) a na Peloponéze (Mykény, Argos, Tiryns, Pylos, Sparta), z ktorých vznikajú prvé mestské štáty, ktoré svojím sociálnym vývojom, organizáciou výroby a sociálnymi vzťahmi viac pripomínajú vyspelé civilizácie na Blízkom Východe. Pre potreby riadenia hospodárstva a sociálnych vzťahov používajú ako prví na európskej pevnine písmo - najprv piktografické písmo, neskôr lineárne písmo A a lineárne písmo B, ktoré v roku 1952 rozlúštili Angličania Michael Ventris a John Chadwick. Zároveň dokázali, že achájski Gréci už patrili k indoeurópskym kmeňom a ich rečou bola najstaršia forma gréčtiny.

Mykénske sídla boli väčšinou mohutné, opevnené hrady, položené na výšinách, obklopené tzv. kyklópskymi hradbami (Tiryns, Mykény) so silne opevneným vstupokm (Levia brána v Mykénach). V polovici 15. storočia (tradične okolo roku 1450 pred Kr.) ovládli achájski Gréci aj Krétu, kde zničili centrá vyspelej minojskej (negréckej) civilizácie. Približne v 15. storočí prišli do Grécka Ióni, ktorí bez kultúrneho preryvu obsadili predovšetkým strednú časť Grécka.

Heinrich Schliemann v roku 1876 objavil v Mykénach šachtový hrob, ktoré mylne pripisoval mykénskemu mytologickému kráľovi Agamemnónovi. Inou formou pochovávania boli kopulové hroby (tolos), takisto mylne označované ako Atreova pokladnica, Klytaimnestrina pokladnica a pod.

Koncom 13. storočia pred Kr. sa mynojská civilizácia dostala do sporu s vyspelou maloázijskou civilizáciou okolo Tróje. Tento konflikt, označovaný ako trójska vojna a opísaný predovšetkým v Homérovej Iliade mal za následok zánik mykénskej civlizácie, pretože značná časť obyvateľstva sa zúčastnila vo vojne v Malej Ázii. Práve na prelome 13. a 12. storočia pred Kr. prenikali do Grécka posledné grécke kmene - Dóri, ktorí zničili časť mykénskeho osídlenia, časť obyvateľstva sa vysťahovala z Grécka (na východ i na západ - stredná Itália). Časť obyvateľstva, predovšetkým v strednom Grécku a horských oblastiach Grécka, sa udržala vo svojich pôvodných sídlach a kontinuitu medzi mykénskom a post mykénskou civilizáciou v Grécku Atika,

[upraviť] Homérske obdobie (1200-800 pred Kr.)

Homérske obdobie znamená koniec rozsídľovania gréckych kmeňov v Grécku. Na svere sa usadili Aitoli, v strednom Grécku Ióni, na juhu na Peloponéze a na Kréte Dóri. Tí vytlačili časť pôvodného obyvateľstva do severozápadnej časti Peloponézu a severozápadnej časti stredného Grécka, preto sa nazývajú severozápadní Gréci. Súbežne s tým osídlili aj príslušné časti západného pobrežia Malej Ázie: na sever boli Aitoli, v strednej časti Ióni (Iónia), v južnej časti Dóri.

Obdobie sa nazýva aj temné obdobie, pretože Gréci nepoužívali v tomto období písmo, pretože ho nepotrebovali. Obyvateľstvo sídlilo v menších alebo väčších dedinách, centrom dediny bol dom (oikos) náčelníka - basilea dediny. Slobodní obyvatelia mali svoje hospodárstva (oikos), na ktorých pracovali spolu so svojou rodinou, prípadne aj s otrokmi. Otroctvo však nebolo príliš rozšírené, otroci pracovali predovšetkým ako sluhovia okolo domu. Súčasťou hospodárskej jednotky boli všetci členovia rodiny (otec, manželka, deti) a čelaď.

[upraviť] Hospodárske a sociálne vzťahy

O základných sociálnych a hospodárskych vzťahoch sa dozvedáme predovšetkým z Homérovej Odysey, ktorá opisuje blúdenie hrdinu Odysea po skončení trójskej vojny a jeho návrat na rodnú Itaku. Jeho syn ho hľadá u jednotlivých druhov, ktorí s Odyseom bojovali pri Tróji a tak Homér opisuje vtedajšie pomery, ktoré sa už čiastočne odlišujú od mykénskeho obdobia. Preto sa toto obdobie nazýva aj ako homérske obdobie.

Základnou surovinou pre výrobu zbraní a poľnohospodárskych nástrojov už nie je bronz, ale železo, ktorého výroba sa do Grécka rozšírila pravdepodobne z Malej Ázie, kde okolo roku 1200 pred Kr. zanikla Chetitská ríša. Chetiti už poznali výrobu železa v 17. storočí pred Kr., ale štát kontroloval vývoz suroviny a výrobkov vyrobených zo železa, preto sa znalosti mohli rozšíriť až po zániku Chetitskej ríše.

Jednotlivé rodiny a dediny boli samozásobiteľné (autarktné) - vyábali si všetky potraviny, potrebné náradie, keramiku, odevy. Preto bola remeselná výroba na pomerne nízkej úrovni. Len v niektorých častiach Grécka sa udržala kontinuita výroby kvalitnej keramiky, ktorá nadväzovala na mykénske obdobie (Korint, Atény).

Obchod bol na minimálnej úrovni, obchodovalo sa predovšetkým s luxusnými výrobkami.

Spoločnosť riadili miestni basileovia, ktorých moc ku koncu obdobia začala obmedzovať rodová aristokracia. Tá sa postupne začala zmocňovať pôdy a vytláčala drobných roľníkov.

Ku koncu obdobia sa zvyšuje poľnohospodárska produkcia a rastie počet obyvateľstva. Skvalitňuje sa výroba keramiky, v celom Grécku sa rozširuje spoločná výzdoba - tzv. geometrická výzdoba. Jej základ tvoria rôzne geometrické ornamenty a vzory (kruhy, šrafované kruhy, trojuholníky, meander), preto sa tomuto obdobiu hovorí aj geometrické obdobie.

O sociálnych a hospodárskych zmenách ku koncu homérskeho obdobia píše predovšetkým boiótsky básnik Hesiodos, ktorého vlastný brat pripravil o podiel na dedičstve. Vo svojom diele Práce a dni opisuje svoj osud a vývoj v Grécku na konci homérskeho obdobia. V ďalšom diele O zrodení bohov opisuje zrodenie bohov a do tohto opisu vkladá svoje predstavy o ideálne usporiadanej spoločnosti.

Homérske obdobie pripravilo základ pre prudko sa rozvíjajúce archaické obdobie.

[upraviť] Archaické obdobie (800-400/500 pred Kr.)

Archaické obdobie gréckych dejín znamená prudký rozvoj poľnohospodárskej výroby, remeselnej výroby a obchodu.

Rodová aristokracia sa zmocňuje väčšiny poľnohospodárskej pôdy a prechádza na pestovanie výnosnejších, ale výrobne náročnejších plodín: viniča, olivových stromov. V rôznych častiach Grécka má rôzne pomenovanie. V Aténach sa nazývali eupatridai (=tí, ktorí majú ctihodných rodičov), v Tessálii na severe Grécka hippobotoi (= tí, ktorí vlastnia stáda koní). Pretože rodová aristokracia vlastnila pôdu, postupne zlikvidovala vládu basileov a nastolila svoju vládu. Ovládla jednotlivé úrady (v Aténach napr. úrad archontov, areopág), ostatné sociálne vrstvy mali sťažený prístup k politickej moci.

Prudké zmeny v poľnohospodárstve, remesle a obchode sa odrazili aj v zmenách v politickom a sociálnom živote celého Grécka, alebo jeho najvyspeleších oblastí. Toto obdobie je charakterizované vznikom gréckych mestských štátov, veľkou gréckou kolonizáciou a ranou gréckou tyranidov.

[upraviť] Vznik gréckych mestských štátov

V archaickom období sa väščšina obyvateľstva koncentruje v centrálnych dedinách, ktoré sa zlučujú (gr. synoikismos) a vytvárajú mestské štáty (gr. polis, mn. č. poleis). Mesto poskytuje obyvateľom ochranu (hradby), priestor pre rozvoj remeselnej výroby, kultúrne a náboženské vyžitie.

Najpodstatnejšou zmenou však je, že sa vytvára pojem občianskych práv a povedomie občianskeho kolektívu. Držitelia občianskych práv (len muži!) sa oddeľujú od tých, ktorí občianske práva nemali. Medzi základné občianske práva patrilo: vlastníctvo pôdy, ochrana majetku a života, právo voliť a byť volený do úradov (postupne sa vyvíjalo od timokratickej ústavy až k demokracii) a právo zúčastňovať sa na ľudových zhromaždeniach, právo uzatvárať plnoprávne manželstvá a len deti z takýchto manželstiev mali právo dediť pôdu, právo byť pochovaný na rodovom pohrebisku a účasť na náboženských kultoch.

Občianske práva nemali ženy, deti (až po dovŕšení určitej vekovej hranice - v Aténach po dovŕšení 18 rokov a splnení si vojenskej povinnosti, v Sparte až po dovŕšení 30 rokov), cudzinci a otroci.

Grécke mestské štáty boli rozsahom pomerne malé, aby sa umožnila účasť všetkých občanov na politickom živote, a takisto nemali veľa občanov (v Sparte bolo najviac 10 000 plnoprávnych občanov, v Aténach v čase najväčšieho rozsahu demokracie asi 40 000 občanov).

[upraviť] Veľká grécka kolonizácia

Aj v súčasnom Grécku je pomerne málo úrodnej pôdy - odhaduje sa len asi 20% územia je vhodné na poľnohospodársku výrobu. Preto aj v starovekom Grécku sa od 8. storočia pred Kr. začína prejavovať nedostatok pôdy (gr. stenochoria). Pretože vlastnítvo pôdy patrilo k najzákladnejším právam občanov gréckych mestských štátov a pretože rodová aristokracia ovládala väčšinu pôdy, Gréci začali veľmi skoro osídľovať bližšie i vzdialenejšie oblasti.

Okrem toho bol v starovekom Grécku nedostatok surovín (najmä kovov - meď, cín, železo). Rozvoj remeselnej výroby spôsoboval prebytok remeselných výrobkov na trhu, preto museli Gréci hľadať nové odbytiská. V dôsledku politických bojov v gréckych mestských štátov (pozri kapitolu raná grécka tyranis) porazená skupina občanov sa obyčajne vysťahovala a založila novú kolóniu.

Počas veľkej gréckej kolonizácie Gréci osídlili:

Novozaložné kolónie (grécky sa nazývali apoikie)boli politicky nezávislé na svojich materských mestách (metropolis - mesto, ktoré bolo zakladateľom kolónie), občania získali občianske práva novozaloženého mesta. Udržiavali však bohaté rodinné, hospodárske, náboženské vzťahy. Z kolónií sa do materského mesta dovážalo predovšetkým obilie, suroviny, otroci, miestne špeciality, z materského mesta sa do kolónií vyvážali predovšetkým remeselné výrobky, víno, olivový olej.

V dôsledku prudkého hospodárskeho vývoja sa menil výmenný obchod na peňažný obchod. V juhozápadnej časti Malej Ázie v Lýdii sa objavili prvé peniaze razené z elektrónu, prírodnej zliatiny zlata a striebra a veľmi rýchlo sa rozšírili aj do ďalších štátov, pričom každý štát si značil svoje mince vlastnými znakmi (napr. Atény mali v znaku sovu). Vznik mincí uľahčoval rozvoj obchodu medzi jednotlivými oblasťami.

Grécke kolónie nadväzovali rôzne vzťahy s krajinami, kde vznikli. Najmä v oblasti Malej Ázie sa Gréci dostávali do kontaktov s vyspelými orientálnymi civilizáciami a získali množstvo empirických poznatkov, ktoré ďalej rozvíjali a vytvárali z nich systém poznatkov - filozofiu. Najstaršie filozofické školy vznikali v najvyspelejších častiach Malej Ázie (Iónia - napr. Tales, Anaximandros, Anaximenes).

Rozvoj hospodárskych a sociálnych vzťahov si vyžiadal aj používanie písma. V tomto období sa v celom gréckom svete opäť objavuje znalosť a používanie písma, tentokrát ako hláskové písmo, ktoré Gréci prevzali zo sýrsko-palestínskej oblasti a pretvorili si ho pre svoje potreby, takže vznikla tzv. grécka alfabeta.

[upraviť] Raná grécka tyrania

Archaické obdobie znamenalo veľký rozvoj remeselnej výroby (predovšetkým keramika, kovové predmety, odevy) a obchodu (obilie z kolónií, dovoz otrokov pre potreby remeselníckych dielní, vývoz remeselných výrobkov do kolónií). Rastie počet remeselníkov a obchodníkov, ktorí nadobudli veľké majetky. Rodová aristokracia, ktorá vlastnila predovšetkým pôdu, mala monopol na politickú moc. V hospodársky najvyspelejších mestských štátoch začali vznikať rozpory medzi aristokraciou na jednej strane, remeselníkmi a obchodníkmi na druhej strane.

Tieto rozpory sa snažili riešiť zmierovači (gr. aisymnétés), ktorí boli vyberaní na základe dohody medzi viacerými skupinami obyvateľov. Snažili sa zmierniť politické napätie spísaním zvykového práva (napr. Drakon v Aténach, Charondás a Zaleukos na Sicílii a v južnej Itálii) alebo urobili zmeny v ústave tak, že obyvateľstvo bolo rozdelené podľa veľkosti majetku a na základe toho boli odstupňované politické práva (tímokratická ústava v Athénach - Solón, Pittakos v Mytiléne na ostrove Lesbos). Týnm získali prístup k politickej moci aj najbohatší remeselníci a obchodníci.

Všetky problémy však aisymnéti nevyriešili, naopak, boj o politickú moc sa prehlboval. V niektorých štátoch bola preto nastolená moc tzv. tyranov. Boli to jednotlivci, ktorí pochádzali z aristokratických alebo remeselníckych rodín (prípadne aj so zmiešaných manželstiev - napr. Kypselos v Korinte - jeho matka pochádzala z aristokratickej rodiny, otec bol remeselník). Slovo tyranos Gréci prevzali pravdepodobne z Malej Ázie, označuje len vládu jednotlivca bez neskoršieho hanlivého prídychu.

Najvýznamnejšie tyranidy: Grécko:

  • Sikyón - Orthagorovci - štyri generácie, asi v r. 655 - 555 pred Kr.
  • Korint - Kypselos a jeho syn Periandros (asi 657 - 582 pred Kr.)
  • Megara - Theagenés (druhá pol. 7. stor. pred Kr.)
  • Atény - Peisistratovci (Peisistratos 547 - 527 pred Kr., jeho synovia Hipparchos - 547 - 514 pred Kr., a Hippias - 527 - 510 pred Kr. - vyhnaný z Atén); predtým už v r. 631 Kylónov pokus o nastolenie tyranidy - neúspešný

Malá Ázia:

Tyrani bojovali proti moci aristokracie tým, že jej zaberali pôdu alebo ich v bojoch vyhnali z mesta, staré rodové fýly nahrádzali novými územnými fýlami, staré rodové kulty, v ktorých si presadzovala vplyv aristokracia, nahrádzali novými kultmi tzv. všegréckych (olympských) bohov a stavali im veľkolepé chrámy, podporovali remeselnú výrobu a obchod (výstavba chrámov a iných verejných budov, cesta diolkos cez Korintskú šiju), zavádzali a organizovali náboženské slávnosti na počesť bohov (Atény - Panaténajské slávnosti, Korint - Istmické hry), pozývali na svoje dvory básnikov a umelcov (Peisistratos dal napr. prvý krát písomne zachytiť homérske eposy).

Tyranidy mali veľký význam pre prechod od aristokratickej vlády obyčajne k demokratickým vládam, kde podiel na moci mal väčší počet občanov mestského štátu.

[upraviť] Klasické Grécko (500/400-356 pred Kr.)

V 5. a v prvej polovici 4. storočia pred Kr. vrcholil vývoj gréckych mestských štátov vo všetkých oblastiach, ktoré Gréci osídlili v predchádzajúcom období.

[upraviť] Grécko-perzské vojny

V Malej Ázii sa však grécke mestské štáty dostali do priameho susedstva s rozpínajúcou sa Perzskou ríšou. Achajmenovskí vládcovia (Dareios, Xerxes) sa snažili ovládnuť aj tieto územia. Keď sa maloázijskí Gréci postavili na odpor (Iónske povstanie) a keď im Gréci z materského Grécka poskytli pomoc, Peržania napadli aj materské Grécko. V nasledujúcich grécko-perzských vojnách sa spojení Gréci dokázali ubrániť perzskému vpádu (hoci Atény boli dobyté a vyplienené). V bitkách pri Maratóne a Salamíne, neskôr pri Platajach dokázali Gréci poraziť početné perzské vojsko a uhájili si nezávislosť. V roku 450 pred Kr. aténske loďstvo podniklo pod Kimónovým velením útok proti perzskému loďstvu na ostrove Cyprus a po porážke pri cyperskej Salamíne ho takmer úplne zničili. V roku 449 pred Kr. bol uzavretý s Perzskou ríšou [Kalliás|Kalliov]] mier, podľa ktorého perzské loďstvo sa nesmelo plaviť v Egejskom mori, grécke mestá v Malej Ázii získali autonómiu a asi 70 km široký pás územia v Malej Ázii bol demilitarizovaný. Grécko-perzské vojny skončili víťazstvom gréckych mestských štátov.

[upraviť] Atény

Víťazstvo nad Peržanmi vynieslo do popredia Atény, ktoré sa v druhej polovici 5. stor pred Kr. stali jedným z najvýznamnejších gréckych štátov. Politik Themistokles vybudoval silné loďstvo, takže z Atén sa stala námorná veľkosť.

V roku 478 pred Kr. Aténčania a asi dvesto gréckych štátov na pobreží Malej Ázie a na východnom pobreží Grécka a na ostrovoch v Egejskom mori uzavreli Délsky námorný spolok (nazývaný aj ako Délska symmachia - jeho pokladnica bola umiestnená v Apollónovom chráme na ostrove Délos). Členovia spolku sa zaviazali pravidelne ročne prispievať do pokladnice poplatok (gr. foros), ktorý bol určený na výstavbu vojneských lodí. Ročne sa nazbieralo asi 460 talentov, neskôr v počas peloponézskej vojny bal výška príspevku až 1460 talentov. Cieľom spolku bola obrana proti prípadnému perzskému útoku. V spolku nadobúdali postupne prevahu Atény. Keď po uzavretí Kalliovho mieru chceli niektoré grécke štáty vystúpiť zo spolku, Aténčania im v tom vojensky zabránili. Pod zámienkou hrozby perzského útoku proti ostrovu Délos Aténčania preniesli pokladnicu do Atén a začali používať peniaze spolku na prestavbu svojho mesta s odôvodnením, že Aténčania dávajú spolku k dispozícii svoje vojnové lode (pred peloponézskou vojnou ich mali asi dvesto). Délsky námorný spolok sa postupne zmenil na Aténsku námornú ríšu. Aténčania dokonca dosiahli, že spory medzi členmi spolku alebo vnútri jednotlivých gréckych mestských štátov sa riešili pred súdmi v Aténach.

V rokoch 443 - 429 pred Kr. sa vedúcou osobnosťou v Aténach stal demokratický politik a stratég Periklés. Za jeho vlády sa naplno rozvinula demokratická ústava, ktorú v roku 509/508 pred Kr. zaviedol Kleisthenés. Hlavnou politickou silou sa stali aténski občania, ktorí slúžili na vojenských lodiach ako veslári. Hlavnou politickou inštitúciou sa stalo ľudové zhromaždenie (ekklésia), kde sa volili alebo losovali aténski úradníci, prijímali sa zákony, rozhodovalo sa o mieri a vojne, súdili sa spory.

Obdobie Periklovej vlády znamenalo aj kultúrny rozkvet Atén. Začal obnovovať miesta, ktoré počas grécko-perzských vojen vyplienili Peržania. Sústredil sa predovšetkým na Akropolu, kde dal vybudovať slávnostný vstup s mramorovým schodiskom a bránami (tzv. propylaje), dal zrekonštruovať chrám Erechtheion (pôvodne na jeho mieste stáli tri starobylé chrámiky), dal postaviť chrám bohyni Níké a chrám Parthenon, ktorý bol zasvätený ochrannej bohyni Pallas Athéne. Pod Akropolou dal postaviť divadlo odeion a tzv. Théseov chrám (v skutočnosti zasvätený bohovi Héfaistovi).

Hlavným Periklovým poradcom pri prestavbe Atén bol umelec Feidias, ktorý predovšetkým Parthenon dal vyzdobiť nádhernými reliéfmi, sochami a vlysom, ktorý zobrazuje sprievod aténskych občanov počas panaténají, keď prinášali svojej ochrannej bohyni posvätné rúcho a obetné dary. Ďalšími významnými umelcami boli Iktinos a Mnésiklés.

Za Periklovej vlády pôsobili v Aténach mnohí ďalší umelci a odborníci. Rozvíjala sa klasická grécka dráma (Aischylos, Sofokles, Euripidés), vznikla a rozvíjala sa grécka historiografia (Hérodotos, Thukydides, Xenofon), filozofia (Sokrates, Platón, Aristoteles, sofisti), lekárstvo (Hippokrates), hrnčiarska výroba s bohatou čiernofigúrovou a červenofigúrovou výzdobou. Do Atén prichádzali umelci, filozofi a spisovatelia zo všetkých častí gréckeho sveta - z Malej Ázie, Sicílie, Itálie. Periklovo obdobie sa preto označuje za "zlatý vek Atén".

[upraviť] Sparta

V tomto období sa rozvíjala aj Sparta, ktorá sa vďaka svojej kvalitne pripravenej ťažkej pechote stala jedným z najvplyvnejších mestských štátov. Okolo seba sústredila viaceré štáty na Peloponéze a už v polovici 6. storočia pred Kr. vytvorila tzv. peloponézsky spolok. Konflikty medzi členmi peloponézskeho spolku a štátmi, ktoré sa sústredili v tzv. aténskom námornom spolku napokon viedli k peloponézskej vojne (431 - 404 pred Kr.).

[upraviť] Peloponézska vojna (431 - 404 pred Kr.)

V roku 431 pred Kr. vypukla peloponézska vojna ako konflikt dvoch mocenských zoskupení vo vtedajšom Grécku. Na jednej strane boli Atény a ich spojenci (aténsky námorný spolok), na druhej strane Sparta a jej spojenci v peloponézskom spolku.

Konflikt vznikol v dôsledku rozporov v Epidamne na západnom pobreží Grécka, kde súperili demokratické a aristokratické skupiny o moc. V roku 433 pred kr. zasiahli do sporu Korint a Kerkýra (dn. Korfu), ktoré osadu založili. Aténčania sa priklonili na stranu Kerkýry. Vzápätí prepukli spory medzi Aténami a Korintom o vplyv v Poteidaji na severnom pobreží Egejského mora. V roku 432 pred Kr. sa Aténčania dostali aj do sporu so susednou Megarou a jej lodiam zakázali používať aténske prístavy. Napokon sa do sporu zamiešala Sparta, ktorá dala Aténam neprijateľné podmienky a vzápätí prepukla peloponézska vojna.

Vojna zasiahla prakticky všetky grécke mestské štáty (aj napr. na pobreží Čierneho mora, na Sicílii, v Itálii či grécke štáty v Hispánii a Galii. Najviac postihnuté boli Atény, ktoré aj napriek viacerým víťazstvám boli nakoniec porazené a oslabené. Hoci mali Atény nadvládu na mori a často prepadávali morské pobrežie Sparty, vážnejšie dôsledky pre Atény mala stratégia Sparty. Spartské vojsko každoročne podnikalo útoky na poľnohospodárske územie Atén, pričom ničilo úrodu, vytínalo olivové háje. Obyvateľstvo z Attiky sa stiahlo do okolia Atén (medzi prístav Pireus a samotné Atény, medzi tzv. dlhé múry) kde boli nedostatočné hygienické podmienky a veľmi rýchlo sa rozšíril mor, na ktorý v roku 429 pred Kr. zomrel aj Perikles. Aténčania sa pokúsili obsadiť niektoré mestské štáty na severnom pobreží Egejského mora, aby si zabezpečili cestu do Čierneho mora. Z území na severnom pobreží totiž dovážali obilie pre svoju potrebu.

V roku 421 pred Kr. boli grécke mestské štáty vyčerpané vojnou a aténsky politik Níkiás uzavrel so Spartou mier, ktorý mal trvať 50 rokov. V Aténach však niektorí politici neboli spokojní s uzavretým mierom a vyzývali Aténčanov k dobrodružným výpravám. V roku 415 pred Kr. Alkibiades presadil vojenskú výpravu na Sicíliu. Pod vedením Níkia a Lámacha (Alkibiada po odchode lodí z Atén obvinili z nesvätenia sôch boha Hermaa preto ušiel do Sparty) však aténske vojsko (asi 15 000 vojakov na 200 lodiach) bolo na Sicílii porazené a tisíce aténskych občanov padli do otroctva - pracovali v povestných kameňolomoch v Syrakúzach, kde väčšina z nich zakrátko zomrela.

Po porážke na Sicílii opäť prepukla aj vojna v Grécku. Sparťania obsadili pohraničnú pevnosť Dekeleiu, odkiaľ podnikali útoky na aténske územie. V roku 411 - 410 pred Kr. sa v Aténach uskutočnil politický prevrat, bola zvrhnutá demokratická ústava a nastolená vláda tzv. tridsiatich tyranov. Po necelom roku však táto tyranská vláda bola odstránená. Aténčania sa museli sústrediť na obranu námornej cesty do Čierneho mora, ale utrpeli viaceré porážky. Alkibiades sa zo Sparty vrátil do Atén, pod jeho vedením ešte Aténčania zvíťazili pri Kyziku nad spartským loďstvom, ale v roku 405 pred Kr. utrpeli ťažkú porážku v bitke pri Aigospotamoi (= Kozie riečky) a prehrali celú vojnu.

Po peloponézskej vojne bola oslabená aj moc Sparty, ktorá si znepriatelila viaceré štáty. V 70. rokoch 4. storočia pred Kr. sa nakrátko stali vedúcou silou v Grécku Théby, mestský štát v Boiótii. V bitke pri Leuktrách dokázali poraziť aj Spartu.

[upraviť] Macedónia

V polovici 4. storočia pred Kr. sa však začala do popredia dostávať Macedónia na severe Grécka. Macedónsky kráľ Filip II., ktorý vládol najprv ako regent za svojho nedospelého synovca, začal expanzívnu politiku Macedónie. Získal prístup k moru a v roku 338 pred Kr. v bitke pri Chaironeii v Boiótii porazil spojené vojsko gréckych mestských štátov a stal sa hegemónom Grécka. V roku 336 pred Kr. bol zavraždený na svadbe svojej dcéry a vlády sa ujal jeho syn Alexander III., ktorý neskôr dostal prímenie Veľký. Jeho nástupom na trón sa skončilo klasické obdobie vývoja Grécka.

[upraviť] Helenistický svet (338-30 pred Kr.)

[upraviť] Výboje Alexandra Veľkého

Keď Alexander Veľký nastúpil na trón po svojom otcovi Filipovi II., pokračoval v jeho politike expanzie na Východ proti Perzskej ríši. Pred členmi Korintskej ligy to odôvodňoval vyplienením Atén počas grécko-perzských vojen. V roku 334 pred kr. prekročil Hellespont s asi 50 000 vojakmi. Prvú bitku vybojoval na rieke Granikos, kde sa proti nemu postavili grécki žoldnieri v službách perzského kráľa a pertskí satrapovia. V bitke síce Alexander utrpel ťažké poraneneie, ale nakoniec zvíťazil. Odtiaľ zamieril do strednej Anatólie, kde v meste Gordion vyriešil problém s gordickým uzlom. Ďalšiu bitku zviedol pri rieke Issos v juhovýchodnej časti Malej Ázie. Tu sa už stretol priamo s kráľom Dareiom III., ale ten v rozhodujúcom okamihu ušiel a Alexander sa zmocnil kráľovského tábora, kde bola aj kráľova matka a manželka.

Od Issu zamieril Alexander na juh, kde ho zastavilo sedemmesačné obliehanie mesta Tyros. Po jeho dobytí dal mnohých obyvateľov ukrižovať alebo ich predal do otroctva. V roku 331 pred kr. ovládol Egypt, kde ho miestne obyvateľstvo i vládnuce špičky privítali ako osloboditeľa spod perzskej nadvlády. V oáze Siwa ho Amónovi kňazi vyhlásili za potomka bohov a za egyptského faraóna, v dôsledku čoho Alexander začal vyžadovať od domáceho obyvateľstva i od svojich vojakov božské pocty (proskynésis).

Poslednú veľkú bitku zviedol Alexander s Dareiom III. pri Gaugamelách, Dareios opäť ušiel, ale jeho vlastný satrapa Béssos ho zavraždil a vyhlásil sa za perzského kráľa. Alexander ho prenasledoval a pomstil Dareiovu smrť. Následne sa on sám dal vyhlásiť za perzského kráľa. Dobyl sídelné miesto perzských kráľov Persepolis, obsadil Babylon, z ktorého si urobil sídelné mesto a pokračoval v podmaňovaní si východných častí Perzskej ríše. Prišiel až na hranice Indie a zviedol bitku s kráľom Čandraguptom, ale Alexandrovi vojaci odmietli pokračovať vo výbojoch na Východe a požadovali návrat späť. Alexander tak urobil v roku 325. V roku 324 pred Kr. strávil v Babylone, kde organizoval správu svojej ríše a pripravoval novú výpravu na Východ. V júni 323 pred Kr. však Alexander Veľký zomrel a nezanechal potomka. Jeho syn, ktorého mal spolu s Roxanou sa narodil až niekoľko mesiacov po jeho smrti.

[upraviť] Dôsledky Alexandrových výbojov

Alexander si podmanil rozsiahlu Perzskú ríšu, ktorej hlavným hospodárstvom bola poľnohospodárska výroba. Väčšina obyvateľstva žila na vidieku. Alexander pri svojich výbojoch zakladal mestá, pomenované podľa neho - založil asi 30 Alexandrií, z nich najznámejšia je "Alexandria pri Egypte". Do miest umiestňoval vojenské posádky a pozýval do nich osadníkov z Grécka a Macedónie, predovšetkým obchodníkov a remeselníkov. Dobyté územie s apostupne helenizovalo - pogréčťovalo. Dorzumievacím jazykom sa stala attická gréčtina 4. stor. pred Kr. tzv. koiné. V dôsledku kultúrnych a náboženských kontaktov gréckeho a negréckeho obyvateľstva vznikali aj nové náboženské predstavy, ktoré boli zmesou orientálnych a gréckych náboženských predstáv (tzv. synoikismos). Výsledkom týchto zmien bol vznik nového helenistického božstva Sarapida.

Alexander Veľký sa snažil aj o čo najbližšie splynutie domáceho a gréckeho obyvateľstva. Sám si zobral za manželku princeznú Roxanu i dcéru Dareia III. Zorganizoval aj obrovskú svatbu asi 10 000 svojich vojakov s miestnymi ženami. Do štátnej správy postupne pozýval čo najviac príslušníkov domácej aristokracie.

[upraviť] Grécko pod macedónskou nadvládou

Po Alexandrovej smrti sa vzbúrili Atény a niektoré ďalšie štáty proti nadvláde Alexandrovho správcu Antipatra. Obliehali jeho vojsko v meste Lamia (preto sa hovorí o lamijskej vojne). Aténske loďstvo bolo roku 322 pred Kr. porazené pri Amorgu a pri Krannóne. Grécko sa definitívne dostalo pod nadvládu Macedónie, časť Peloponézu však kontroloval Ptolemaios I. Aténsky politik a rečník Démosthenes spáchal samovraždu.

V roku 315 – 297 pred Kr. ovládal Macedóniu a Grécko Antipatrov syn Kassandros, po jeho smrti Démétrios Poliorkétés (294 – 288 pred Kr.) a neskôr Démétriov syn Antigonos Gonatas (277 – 239 pred Kr.).

Grécko sa však neuspokojilo s macedónskou nadvládou a s pomocou egyptského Ptolemaia vyhlásili Atény Macedónii tzv. Chrémonidovu vojnu (nazvaná podľa aténskeho politika, hlavného vodcu odporu voči Macedónii). Atény však boli porazené a Macedónci umiestnili priamo v Aténach svoju posádku, ktorá kontrolovala mesto.

V roku 279 pred Kr. prenikli do stredného Grécka keltské kmene, ktoré ohrozovali aj veštiareň v Delfách. Proti nim sa postavil aitólsky spolok, ktorý si získal vedúce postavenie v delfskej amfiktyónii.

Na Peloponéze sa vytvoril achájsky spolok, v ktorom významné postavenie dosiahlo mesto Sikyón a jeho vojenský veliteľ Arátos.

V 3. storočí pred Kr. prechádzala výraznými zmenami Sparta, v ktorej sa snažil uskutočniť sociálne zmeny kráľ Agis IV. a po ňom Kleomenés III. Počet plnoprávnych občanov v Sparte totiž klesol na veľmi nízku hranicu a obaja reformátori sa snažili udeľovaním občianskych práv cudzincom (perioikom) zvýšiť počet občanov. V roku 222 pred Kr. ho však porazil Aratos spolu s Macedóniou a reformy boli neúspešné.

Už od 2. púnskej vojny začali do Grécka prenikať Rimania. Kartaginský vojvodcaHannibal sa pokúsil uzavrieť dohodu s Macedóniou, aby Rimania museli bojovať na dvoch stranách, ale Rimania porazili Hannibala a neskôr aj macedónskeho kráľa Filipa V.

V roku 196 pred Kr. rímsky veliteľ Titus Quinctius Flamininus porazil opäť Filipa V. a na zhromaždení gréckych vyslancov v Korinte vyhlásil slobodu gréckych miest. V roku 148 pred Kr. bola Macedónia definitívne porazená a Rimania z nej vytvorili svoju provinciu.

V roku 146 pred Kr. Rimania zasiahli do sporov medzi Spartou a achájskym spolkom, dobyli a úplne zničili Korint a z Grécka bola vytvorená takisto rímska provincia. Samostatnosť a nezávislosť Grécka skončila, Grécko sa stalo súčasťou Rímskej ríše.

[upraviť] Grécko súčasťou Rímskej ríše (146/31 pred Kr.- 395 po Kr.)

Po porážke Macedónie v bitke pri Pydne v roku 168 pred Kr. rímsky vojenský veliteľ Titus Quinctius Flamininus vyhlásil na zhromaždení predstaviteľov gréckych miest v Korinte „slobodu“ gréckych miest.

V Macedónii sa za nástupcu Persea vyhlásil akýsi Andriskos, ku ktorému sa pridala Trácia, Thessália a niektoré ďalšie oblasti. Rimania síce utrpeli v roku 149 pred Kr. porážku, ale v nasledujúcom roku s podporou pergamského kráľa Attala II. zvíťazili a Macedónia bola ako samostaný štát zlikvidovaná. Stala sa z nej rímska provincia.

V ostatnom Grécku prebiehali boje medzi Achájskym spolkom a Spartou. Do bojov zasiahli Rimania, porazili vojsko achájskeho spolku a dobyli a úplne zničili Korint. Z Grécka urobili svoju ďalšiu provinciu Achaiu. Sparta a Atény zostali slobodnými, nezávislými štátmi, ostatné grécke mestá boli pod kontrolou rímskeho správcu Macedónie. Tento stav zmenil až prvý rímsky cisár Augustus, ktorý osamostatnil správu Achaie.

Dobytie Korinta rímskym vojsko a podmanenie si ďalších gréckych miest znamenalo kultúrne okrádanie Grécka. Z jednotlivých miest boli odvezené tisíce sôch a umeleckých diel, ktoré ozdobili domy rímskych dobyvateľov. Kultúrne styky medzi Rímom a Gréckom spôsobili prenikanie gréckej (helenistickej) kultúry do Itálie. Spolu s tým prenikajú do Ríma aj náboženské predstavy a grécki bohovia, ktorých sochy vyzdobili novopostavené chrámy. Začína sa rozvíjať rímska literatúra, ktorá čerpá z gréckych vzorov – napodobňuje jednotlivé žánre a druhy literatúry. Prvým literárnym dielom v latinčine bol latinský preklad Homérovej Odyssey, ktorý urobil zajatý Grék Livius Andronicus. Podľa vzoru attickej [[komédia|komédie] vznikajú aj latinské Plautove a Terentiove komédie, po vzore gréckych historikov sa začínajú písať najstaršie rímske letopisy po grécky, aby Rimania ukázali Grékom, že sa im v mnohom vyrovnajú.

Poprední rímski politici a predstavitelia prijímajú grécke zvyky a kultúru, osvojujú si grécky jazyk. V 1. stor. po Kr. rímsky básnik Horatius napísal, že „dobyté Grécko nakoniec zvíťazilo“ („Graecia capta denique victrix“).

[upraviť] Vojny s Mithradatom

V 1. storočí pred Kr. sa Rimania dostali do vojenského konfliktu s pontským kráľom Mithradatom VI. Eupatorom. Z malého územia na severovýchode Malej Ázie začal výbojmi rozširovať svoju ríšu. Dostal sa do konfliktu s kappadockým kráľom, ktorý bol pod ochranou Ríma, preto Rimania vyhlásili Mithradatovi vojnu. Ten však zvíťazil v Malej Ázii a preniesol vojnu do Európy, keď prenikol aj do Atén. V Ríme bol za veliteľa proti Mithradatovi zvolený Lucius Cornelius Sulla. V roku 87 pred Kr. sa vylodil v Epire, prešiel cez stredné Grécko do Boiótie a začal obliehať Atény, ktoré 1. marca roku 86 pred Kr. dobyl a vyplienil, podobne aj ďalšie grécke mestá. V nasledujúcom roku Sulla porazil Mithradatove vojska aj pri Chaironei a v Orchomene a Mithradates sa z Grécka stiahol. V roku 85 pred Kr. podpísal v Dardane s Rimanmi mier. Sullovo víťazstvo v Grécku znamenalo ďalšie odvážanie kultúrneho dedičstva do Ríma.

V nasledujúcom období sa územie Grécka stalo pre Rimanov územím, kadiaľ prechádzali do Malej Ázie. Kultúrne však Atény a ostrov Rodos zohrali významnú úlohu, pretože mnohí poprední politici odchádzali do Grécka, aby si rozšírili vzdelanie u gréckych učiteľov a filozofov.

V roku 48 pred Kr. sa pri Farsale odohrala významná bitka medzi Pompeiom a Caesarom, ktorí predtým vytvorili tajnú dohodu. Keď Caesar začal občiansku vojnu, Pompeius ušiel do Grécka, aby tu zhromaždil svojich stúpencov. Caesar ho nasledoval do prístavu Brundisium (dnes Brindisi), odtiaľ sa prepravil do Grécka a 1. júna 48 pred kr. porazil Pompeiovo vojsko v bitke pri Farsale. Pompeius pred Caesarom ušiel do Egypta, ale tam ho zavraždili. Caesar ovládol Grécko i celú Rímsku ríšu. V Grécku dal obnoviť Korint, ktorý Rimania zničili v roku 146 pred Kr.

Grécko sa stalo miestom vojenských udalostí aj za druhého triumvirátu. Caesarovi stúpenci Marcus Antonius, Marcus Aemilius Lepidus a Gaius Octavius prenasledovali Caesarových vrahov, ktorí sa zhromaždili pri Filippách na severe Grécka. Gaius Cassius Longinus a Decimus Iunius Brutus tu zhromaždili vojsko, ale na jeseň v roku 42 pred Kr. boli republikáni porazení.

Grécko sa ešte raz stalo miestom vzájomných bojov medzi Rimanmi. Marcus Antonius a Gaius Octavius sa 2. septembra 31 pred Kr. stretli v bitke pri myse Aktion (lat. Actium) v Ambrakijskom zálive na západnom pobreží Grécka, na ktorej sa pôvodne zúčastnila aj egyptská Kleopatra VII.. Marcus Antonius mal výhodnejšiu polohu a rozmiestnenie vojska, ale keď začala námorná bitka, Kleopatra na svojej lodi odplávala do Egypta a Marcus Antonius za ňou. Jeho vojsko sa síce bránilo, ale nakoniec sa čestne vzdalo Gaiovi Octaviovi, budúcemu prvému rímskemu cisárovi Augustovi.

[upraviť] Grécko za cisárstva

V cisárskom období si Grécko dlho udržiavalo určitú autonómiu. Rimania rešpektovali kultúrnu a vzdelanostnú úroveň Grécka a stále sa chodili vzdelávať do Atén, na Rodos alebo navštevovali významné grécke mestá a veštiarne. Cisár Nero obľuboval Grécko a dal tam usporadúvať početné hudobné a básnické súťaže, z ktorých si prinášal zlaté vence víťaza. Za to získavali grécke mestá oslobodenie od daní alebo rôzne úľavy. Cisár Flavius Vespasianus síce načas obmedzil privilégiá gréckych miest, ale cisár Hadrianus ako veľký obdivovateľ gréckej kultúry dal napr. v Aténach vybudovať veľký chrám Dia Olympského, knižnicu a agoru. Inšpiroval sa stavbami v Aténach a vo svojej vile v Tivoli si dal vybudovať napodobeninu aténskej stoy (stĺporadia). V Aténach naďalej fungovali filozofické školy (predovšetkým Platónova Akadémia), konali sa olympijské hry. Až v roku 395 ich cisár Theodosius zakázal a v roku 529 cisár Iustinianus dal zavrieť filozofické školy v Aténach.

V roku 395 cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu na dve časti. Hranica medzi Východorímskou ríšou a Západorímskou ríšou sledovala jazykovú hranicu: na východe sa rozprávalo prevažne grécky, na západe latinsky. Grécko sa stalo súčasťou Byzantskej ríše.

[upraviť] Grécko v Byzantskej ríši (395-1453 po Kr.)

Po rozdelení Rímskej ríše Theodosiom I. v roku 395 po Kr. sa Grécko stalo súčasťou Východorímskej ríše s centrom v úúKonštantínopole. Spočiatku nebola Východorímska ríša toľko ohrozovaná vpádmi germánskych kmeňov ako boli časti na západe, ale v roku 558 sa spojili bulharské a slovanské kmene, ktoré zaútočili na Konštantínopol a jedna ich časť plienila Balkánsky polostrov a Grécko. V roku 586 Slovania spolu s Avarmi obliehali mesto Thessaloniki (Soluň) a prenikli až na Peloponéz. Územie vyplienili, časť Slovanov sa usadila na obsadenom území.

V 6. a 7. storočí ohrozovali Byzantskú ríšu perzské kmene z Východu a Slovania zo severu. Oveľa horšie a nebezpečnejšie boli morové epidémie, ktoré zahubili veľkú časť obyvateľstva. Mestá v Grécku sa vyľudnili, obyvateľstvo v Aténach sa stiahlo na Akropolu, ľudia opustili Korint a usadili sa na ostrove Salamína. Okolie Solúna osídlili Slovania, ktorí ovládli rozsiahle územia, označované ako Sklavinia, na Peloponéze prežívalo predovšetkým prístavné mesto Patras. Od 8. storočia ohrozovali východnú hranicu Byzantskej ríše a územia v Afrike Arabi.

Za vlády kráľovnej Ireny, ktorá vládla ako regentka za svojho nedospelého syna Konštantína VI., podnikol veliteľ Staurakios v roku 738 rozsiahlu výpravu do stredného Grécka, prenikol až na Peloponéz a priviezol odtiaľ do Konštantínopola veľkú korisť a početných zajatcov, predovšetkým Slovanov zo stredného Grécka.

V 8. storočí sa Byzantská ríša zmietla a v obrazoboreckom hnutí (ikonoklasmus), počas ktorého bolo zničené veľké množstvo umeleckých diel a nástenných malieb. Tieto vieroučné spory vyvolávali aj rôzne útoky jedných skupín veriacich proti druhým. Od konca 9. storočia sa Byzantská ríša skonsolidovala, obrazoborecké hnutie bolo vyhlásené za herézu. Keď sa upravili politické pomery, Byzantská ríša mohla začať rozsiahlu výbojnú politiku (cisár Nikeforos, Basileios) najmä v Malej Ázii a v [[Stredozemné more|Stredozemnom mori] (v r. 960 – 961 dobytie Kréty, ktorú dlho ovládali Arabi).

Stabilizácia politickej situácie spôsobila aj nový kultúrny rozmach, ktorý sa označuje ako macedónska renesancia. Vzniklo [[kurzíva|kurzívne] písmo, opisovali sa knihy, vytvárali sa veľké knižnice (arcibiskup Aretas, ktorý pochádza z prístavného mesta Patras). Byzantskí vzdelanci sa inšpirovali dielami antických autorov, robili si z nich výpisky (konštantinopolský patriarcha Fotios), dopĺňali ich vlastnými komentármi.

V 11. storočí začali na územie Byzantskej ríše prenikať z východu seldžuckí Turci, ktorí najprv ovládli územia, ovládané Arabmi, potom zaútočili na územia v Malej Ázii. Pri meste Mantzikerte v Arménii sa 26. augusta 1071 odohrala bitka, v ktorej bolo byzantské vojsko porazené, sám cisár Romanos IV. padol do zajatia. Turecký náčelník Alp-Arslan síce ponúkol Romanovi čestný mier, ale prevrat v Konštantínopole spôsobil Romanovu smrť a Turci bez problémov ovládli vnútrozemné časti Malej Ázie.

V období križiackych vojen ohrozovali územie Gécka sicílski Normani. Roger II. podnikol v roku 1147 vojenskú výpravu na ostrov Korfu, prenikol až ku Korintu a na ostrov Euboiu. Byzantský cisár Manuel II. sa spojil s nemeckým cisárom Konrádom III. a podarilo sa mu normanské nebezpečenstvo zažehnať. Koncom 12. storočia stratila Byzantská ríša ďalšie územia v Grécku, keď sa talianski Orsiniovci zmocnili Kefalónie a ostrova Zyknthos. Ich príchod znamenal začiatok prenikania kupcov z Benátok, Janova, Pisy a Florencie do Grécka, ktorí postupne ovládli zahraničný obchod a získali v Grécku veľký vplyv.

Za vlády Komnénovcov sa v Tessálii, Trácii a Macedónii vytvorila pomerne silná vrstva bohatých šľachtických rodov, ktoré ovládali rozsiahle pozemky a zasahovali aj do vysokej politiky. Okrem Konštantínopola bolo jedným z najvýznamnejších miest vtedajšieho gréckeho sveta mesto Thessaloniki (Solún).

[upraviť] Kláštory

Osobitnú kapitolu od 10. storočia zohrali v Grécku kláštory, ktoré sa sústredili predovšetkým na polostrove Athos. Je to asi 60 km dlhý a 8 – 12 km široký najvýchodnejší polostrov na severe Grécka, jeho najvyšší vrchol Athos dosahuje výšku 2000 metrov.

Prvé osídlenia vzdialené od ľudských obydlí tu vznikali pravdepodobne už v 7. storočí, v 9. storočí už početnejšie mníšske komunity alebo jednotliví mnísi. V roku 885 vydal cisár Basileos I. bulu o tom, že na Athos môžu sídliť len askéti. V roku 963 založil sv. Athanasios Athonites, priateľ a spovedník cisára Nikéfora Foka, kláštor Megisti Lavra. Z roku 971/2 pochádza najstaršie zachované typikon – akási kláštorná ústava, ktorá upravovala pomery kláštorov a ostatného územia. Tvorí základ i súčasnej správy. V 10. storočí vznikajú ďalšie kláštory, celkovo ich vzniklo viac ako dvadsať veľkých kláštorov a niekoľko menších, príp. obydlia individuálne sídliacich mníchov. Napokon cisár Alexios I. vydal zákon o zákaze pobytu žien na polostrove.

Jednotlivé kláštory vznikali pod patronátom byzantských cisárov, ale aj ďalších vládcov z Gruzínska, Srbska, Ruska. Všetky kláštory a všetkých mníchov spájala ortodoxná viera. Po príchode Turkov do Európy sa zosilnil príliv utečencov na polostrov, najmä zo Srbska (kláštor Chalandar). I počas tureckej nadvlády si kláštory zachovali určitú nezávislosť, tureckí sultáni nezasahovali do záležitostí polostrova.

Kláštory na polostrove sa stali významnými kultúrnymi a duchovnými centrami. Dodnes sa v nich zachovali stovky rukopisov a tisícky inkunábulí – tlačených kníh z prvého storočia existencie kníhtlače. Mnísi sa popri hospodárskej činnosti venovali predovšetkým opisovaniu antických i stredovekých diel, ale aj novej tvorbe náboženského charakteru. Začiatkom 19. storočia s amníci z kláštorov aktívne zapojili do gréckeho národnooslobodzovacieho boja. Materiálne ho podporovali, ale mali predovšetkým významnú úlohu svojimi duchovnými podnetmi pre rozvoj novogréckej kultúry.

[upraviť] Latinské cisárstvo (1204 – 1261)

V roku 1204 sa začala štvrtá križiacka vojna, ktorej hlavným cieľom sa však na podnet Benátok stalo dobytie Konštantínopola. Byzantský cisár bol zvrhnutý, za nového bol zvolený Balduin z Flámska. Po jeho korunovácii došlo k rozdeleniu sfér vplyvu a území (Partitio imperii byzantini) medzi hlavných účastníkov výpravy. Bonifác z Montferratu, ktorý mal mať hlavné velenie výpravy, získal územia v Malej Ázii, ale čoskoro dobyl Solún a založil Solúnske kráľovstvo. Jeho súčasťou sa stali aj ďalšie územia v Grécku – Tessália a Macedónia.

Benátska republika, ktorá bola najviac zodpovedná za to, že sa križiaci vrhli na Byzantskú republiku, získala Jónske ostrovy, ostrovy v Egejskom mori s najväčším ostrovom Krétou, na Peloponéze prístavy Koron a Modon. Benátky si tak vytvorili základňu svojho zámorského obchodu a v nasledujúcom období kontrolovali celé Stredozemné more.

Okrem území, ktoré ovládali Benátky, vzniklo na Peloponéze Achájske kniežactvo, ktoré ovládali grófi z Champolitte a Villehardouinovci. Zvyšok území v Grécku podliehali stále Latinskému cisárstvu.

Na západe stredného Grécka Michal Angelos Dukas Komnenos (1204 – 1215) vytvoril Epirský despotát a podliehali mu územia až po Korintský záliv. Pretože územie bolo prevažne hornaté a pomerne chudobné na úrodnú pôdu, obyvateľstvo zmiešaného pôvodu (boli tu usadení Slovania, Gréci, ktorí ušli z dobytých území na Peloponéze a ďalšie skupiny) sa živilo predovšetkým chovom dobytka. Spory a politické ambície bohatých šľachtických rodín spôsobovali, že centrálna vláda despotátu nebola stabilná. V rokoch 1250 – 1260 sa však Epirský despotát stal jedným z dôležitých území, ktoré bojovali za obnovu Byzantskej ríše.

Na územiach v Grécku, ktoré sa dostali pod kontrolu západných šľachticov dochádzalo k posilňovaniu obyvateľstva zo Západu, ktoré sa vo zvýšenom počte sťahovalo na ovládané územia. Medzi latinským a domácim – gréckym obyvateľstvo sa uzatvárali zmiešané manželstvá, pričom v politickej a sociálnej sfére začali prevládať zvyklosti zo Západu.

V roku 1261 sa Michalovi VIII. z rodu Palaiologovcov podarilo ovládnuť Konštantínopol a začal obnovovať Byzantskú ríšu. Postupne získaval územia, ktoré ovládli bývalí účastníci štvrtej križiackej vojny. V roku 1278 získal Achájske kniežactvo na Peloponéze, ďalšie územia v Grécku však nezískal, pretože v roku 1278 zomrel.

Naopak, vytvorilo sa tu Aténske vojvodstvo, ktoré ovládol francúzsky gróf de Brienne, Tébske vojvodstvo ovládli katalánski žoldnieri, ktorých si pôvodne najal cisár v Konštantínopole. Severné územia Grécka boli vážne spustošené vojskami súperiacich byzantských vládcov (Andronikos II. a jeho vnuk Andronikos III.).

Hoci sa v Konštantinopole stabilizovala vláda dynastie Kantakuzenovcov, v Solúne sa proti Jánovi Kantakuzenovi zdvihla vlna odporu. V rokoch 1342 – 1350 povstali solúnski chudobní obyvatelia – zelóti. Skonfiškovali majetok aristokracie, ktorú vyhnali z mesta, zabrali aj cirkevný a kláštorný majetok. V roku 1350 sa Jánovi Kantakuzenovi podarilo po dlhšom obliehaní Solún dobyť a zlikvidovať toto ľudové hnutie.

Od polovice 13. storočia stúpala v Malej Ázii moc osmanských Turkov. Sultán Orchan donútil byzantského cisára, aby mu platil pravidelnú daň za územia, ktoré Konštantínopol ešte ovládal v Malej Ázii. Roku 1345 vosjká sultána Sülejmana sa uchytili na európskej pevnine, keď dobyli mesto Gallipol a v roku 1365 aj Adrianopol.

Turci odtiaľ postupne prenikali na severný Balkán, usadzovali sa tu a pôvodné obyvateľstvo sa pred ich tlakom sťahovalo na ostrovy v Egejskom mori a na Peloponéz, kde sa vytvoril tzv. Morejský despotát s vládou Theodora II. syna byzantského cisára Manuela II. Medzi Sarónskym zálivom a Korintským zálivom dal vybudovať hradbu Hexamilion, ktorá mala zastaviť postup Turkov na Peloponéz. Hlavným mestom despotátu bola Mystra, ktorá sa zároveň stala dôležitým kultúrnym centrom vtedajšieho Grécka. Rozvíjala sa tu literatúra a architektúra s nádhernými nástennými maľbami.

V roku 1444 koalícia kresťanských vládcov západu utrpela ťažkú porážku pri Varne a v roku 1453 Turci dobyli Konštantinopol. Byzantská ríša zanikla, Grécko sa stalo súčasťou Osmanskej ríše.

[upraviť] Grécko súčasťou Osmanskej ríše (1453 - 1820)

Osmanskí Turci ovládli územie Grécka postupne ako ovládali územia Byzantskej ríše v Európe. V roku 1354 obsadili mesto [[Gallipoli] (predtým sa nazývalo Kallipolis), v roku 1362 Edirne (predtým Adrianopolis/Hadrianopolis). Tieto turecké územia sa nazývali Rumélia. Odtiaľ prenikli do Trácie a Macedónie, v roku 1387 dobyli Solún (turecky sa nazývala Selanik). PO dobytí Konštantínopola v roku 1453 dobyli aj Peloponéz.

Celé územi Balkánskeho polostrova vytváralo jeden správny celok – Ejalet Rumeli, pričom územie Grécka bolo po roku 1460 rozdelené na osem menších správnych častí – sandžakov: Morea (= Peloponéz), Euboia a Atika, Tesália, Akarnánia, Aitólia s južným Epirom, Janina (= Epir), Selanik (Solún, Thessaloniki) a Kavala. Neskôr sa počet sandžakov zvýšil až na 32.

Územie Grécka sa stalo zdrojom remesleníkov a obchodníkov, ktorí sa buď dobrovoľne alebo niekedy násilím sťahovali do Konštantínopla, ktorý po dobytí v roku 1453 stratil veľkú časť obyvateľov.

Väčšina slobodného obyvateľstva v Grécku sa pod osmanskou nadvládou živila poľnohospodárskou výrobou. Pracovali čiastočne na vlastnej pôde, čiastočne boli ako nájomní roľníci závislí od bohatších majiteľov pôdy. Roľníci i remeselníci platili pravidelnú daň (defter), obyčajne vo výške 10% z úrody. Platili sa však aj ďalšie dane za domáci dobytok ahydinu, za vlastníctvo mlynov či daň „z krbu“.

Turecká nadvláda zabezpečovala kresťanskému obyvateľstvu slobodu vyznania, ale dane kresťanov boli vyššie ako moslimov, preto časť obyvateľstva prestupovala k islamu. Veľká časť obyvateľstva si však udržiavala svoju ortodoxnú vieru. Z kresťanského obyvateľstva sa však odvádzali mladí chlapci či už pre službu vo vojsku (známi janičiari) alebo pre službu pážat v sultánskom paláci. V tomto prípade si najprv odslúžili niekoľko rokov v službe miestnych tureckých správcov, aby sa naučili turečtine a tureckým zvykom.

Cirkevné záležitosti v Grécku boli pod správou miestneho patriarchu. Kláštory na polostrove Athos alebo kláštory Meteora mali rozsiahly majetok, ktorý slobodne využívali. Mníci v kláštoroch pokračovali vo svojej náboženskej činnosti a naďalej opisovali aj diela antických autorov, pričom sa kláštory stávali centrami udržiavania gréckej identity. Mnohí mnísi podstúpili mučednícku smrť.

Pod osmanskou správou sa v gréckych mestách rozvíjali aj remeslá a obchod. Významnými centrami remeselnej výroby boli Atény, Nauplion, Téby, Larissa, Janina. Gréci ako výborní námorníci, sa podieľali aj na rozvoji námorného obchodu v oblasti Stredomoria.

Turecká nadvláda vyvolávala medzi gréckym obyvateľstvom rôzne formy odporu. Najčastejšie to bolo hnutie kleftov (zlodeji), ktorí žili v horách, odkiaľ podnikali útoky proti tureckej moci. Medzi obavateľmi boli títo klefti veľmi populárnim, stávali sa z nich hrdinovia ľudovej poézie.

Západné (kresťanské) štáty sa snažili organizovať boj proti tureckej nadvlády v Grécku. Iniciatívni boli predovšetkým Benátčania, ktorí ovládali rozsiahle územia, ale neboli príliš úspešní. Viedli niekoľko vojen s Tureckom (benátsko-turecké vojny: prvá – 1463 – 1479; druhá – 1499 – 1503; ďalšia 1684 – 1699), v ktorých Benátčania väčšinou prehrali a stratili územia v Grécku – Peloponéz, Naupaktos, Methoni, Koroni, v r. 1571 Turci ovládli Cyprus, v roku 1699 sa Turci zmocnili Kréty, odkiaľ vytlačili rád johannitov. V roku 1571 však pri Naupakte utrpelo turecké loďstvo vážnu porážku na mori od Španielov, ktorých loďstvu velil Juan d’Asturia. Bola to jedna z najvýznamnejších námorných bitiek v dejinách.

V benátsko-tureckej vojne v rokoch 1684 – 1699 bola vážne poškodená aténska Akropola. Na Akropole bola vybudovaná pevnosť a v chráme bohyne Pallas Athény v Parthenone bol uložený pušný prach. Benátska delová gula zasiahla tento sklad a vnútorná časť Parthenónu vyletela do povetria. Benátky na šesť mesiacov ovládli Atény a v roku 1699 bol podpísaný mier v Karloviciach, na základe ktorého Benátčania ovládli Peloponéz a ostrovy Aiginu, Salamínu a Lefkadu.

V druhej polovici 18. storočia sa v Grécku začali šíriť snahy o oslobodenie sa z osmanskej nadvlády. Grécka inteligencia (predstavovaníá predovšetkým ortodoxnými kňazmi, ale aj spisovateľmi a literátmi) sa spájala s veľkostatkármi i drobnými roľníkmi. Vznikali početné miestne vzbury a boj Grékov za slobodu podporovali aj západné štáty a Rusko, ktoré využívali vnútorné oslabenie Turecka, aby získali vplyv na Balkáne. Grécky národný odpor vyústil vo vzniku novovekého gréckeho štátu na začiatku 19. storočia.

[upraviť] Boj za nezávislé Grécko

[upraviť] Rozklad Osmanskej ríše

V druhej polovici 18. storočia prechádzala Osmanská ríša obdobím úpadku, ktorý sa prejavoval úplatkárstvom, vzrastom moci jednotlivých miestnych vládcov (v Egypte Muhammad Alí, na Balkánskom polostrove v Joanine Ali paša Tepelenský), ktorí začali vystupovať takmer ako nezávislí vládcovia.

Postavenie Osmanskej ríše oslabovali aj nároky západných i východných mocností, ktoré sa začali vážnejšie zaujímať o Balkánsky polostrov. Rusko si začalo robiť nároky na plavbu úžinami Bospor a Dardanely a prejavovalo záujem o vplyv na Balkánskom polostrove, pričom využívalo pravoslávne obyvateľstvo. Po uzavretí mieru v roku 1774 si Rusko vynútilo prenikanie svojich obchodníkov na Balkán. K posilneniu gréckeho národného povedomia prispela aj skutočnosť, že keď Napoleon obsadil Itáliu, zanikla Benátska republika a územia, ktoré dovtedy ovládala, sa dostali pod francúzsky vplyv.

[upraviť] Grécke národné obrodenie

Za týchto zahraničnopolitických podmienok sa medzi gréckym obyvateľstvom šírili myšlienky osvietenstva a francúzskej revolúcie spolu s prebúdzajúcimi sa myšlienkami obrody antiky a gréckeho sebavedomia.

Jednou z vedúcich vrstiev novej gréckej spoločnosti sa stali obchodníci, ktorým sa otvárali cesty do strednej a západnej Európy a spätne šírili v Grécku vplyvy západného myslenia. S narastajúcim obchodom sa rozširoval počet gréckych obchodných lodí, ktoré postupne ovládli obchod v Stredozemnom mori.

Významnú úlohu v gréckom národnom obrodení zohral konštantinopolský patriarcha, ktorý bol hlavou gréckej pravoslávnej cirkvi a tým ovplyvňoval všetko grécke obyvateľstvo. Takisto zohrali v hospodárskom a politickom živote významnú úlohu