Vianoce

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ikona Kristovho narodenia

Vianoce alebo vianočné sviatky (skrátene Sviatky; nárečovo zastarano pre významy a alebo b: Kračún, Kračun, Kračuň, Hody) sú najmä (a pôvodne len) kresťanské sviatky narodenia Ježiša Krista, dnes aj všeobecne v rovnakom období slávené sviatky pokoja a mieru. Presnejšie sa Vianocami rozumie niektorý alebo niektoré z nasledujúcich významov [1]:

  • a) sviatok len v údajný deň (vtelenia a) narodenia Ježiša Krista, t.j. sviatok 25. decembra (do 4. storočia po Kr. sa narodenie Krista oslavovalo 6. januára), prípadne vrátane (najmä večera) 24. decembra; synonymá sú Narodenie Ježiša Krista, Narodenie Pána, slávnosť Narodenia Pána, sviatok Narodenia Pána, Božie narodenie, sviatok Božieho narodenia, Prvý sviatok vianočný, zastarano Boží hod, Svätá noc;
  • b) sviatok od večera 24. decembra (Štedrý večer) do 27. decembra alebo len do 26. decembra;
  • c) vianočné obdobie, t.j.:
    • i) v rímskokatolíckej cirkvi v užšom zmysle: obdobie zahŕňajúce všetky dni od Štedrého večera do nedele nasledujúcej po Troch kráľoch (alebo nepresne len do Troch kráľov), pričom do 2. vatikánskeho koncilu vianočné obdobie trvalo až do 2. februára (Hromnice)
    • ii) v rímskokatolíckej cirkvi v širšom zmysle: ako i) plus advent
    • iii) v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi obdobie od 20. decembra (predsviatok Narodenia Ježiša Krista) do 31. decembra (odovzdanie sviatku)

Tento článok sa zaoberá významom a, čiastočne významom b (pozri aj Štedrý večer - 24. december, druhý sviatok vianočný - 26. december a Ján Evanjelista - 27. december). O význame c pozri samostatný článok. O narodení Ježiša Krista ako takom pozri aj článok Narodenie Ježiša Krista.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Vianoce boli zavedené v 4. storočí namiesto pohanskej slávnosti zimného slnovratu (okolo 22. decembra).

Dátum slávenia[upraviť | upraviť zdroj]

Dátum 25. december je tradičný a pravdepodobne nepredstavuje skutočný historický dátum narodenia Ježiša Krista. 25. december je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov („Depositio Martyrum“) z roku 336.[2] Pôvod tohto dátumu je sporný. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Aj niektorí raní kresťanskí autori spájali narodenie Krista so sviatkom znovuzrodenia slnka [3]

Najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. decembra - jednoducho k tomuto dátumu pripočítali deväť mesiacov a vyšiel im predpokladaný dátum narodenia Ježiša Krista.[4]

Východné cirkvi pôvodne slávili Narodenie Ježiša Krista v rámci sviatku Bohozjavenia 6. januára.[5]

V mnohých krajinách sú 24. a 25. december dňami pracovného pokoja. Niekde sa podobne slávi aj Druhý sviatok vianočný (v rímskokatolíckom kalendári sviatok sv. Štefana, v gréckokatolíckom a pravoslávnom kalendári Zhromaždenie (Zbor) k presvätej Bohorodičke, v anglosaských krajinách tzv. Boxing Day), ktorý pripadá na 26. decembra.

Západní kresťania[upraviť | upraviť zdroj]

V rímskokatolíckej cirkvi je druhým najhlavnejším sviatkom Sviatok narodenia Pána alebo Prvý sviatok vianočný, ktorý sa podľa gregoriánskeho kalendára slávi 25. decembra. Od reformácie sa Vianoce začínajú sláviť už deň vopred, na Štedrý večer (24. decembra). Oslava narodenia Ježiša Krista sa takto rozkladá do o niečo dlhšieho času. Kým protestanti sústreďujú svoju oslavu na podvečerné bohoslužby počas Štedrého dňa a na ranné bohoslužby na 25. decembra, tak rímski katolíci sústreďujú svoju oslavu najmä k času, keď odbije polnoc medzi 24. a 25. decembrom. Omša sa takto slávi priamo o polnoci a preto sa nazýva polnočná omša.

Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky. Vianočné obdobie je jedným z období rímskokatolíckeho liturgického roka. Trvá od prvých vešpier Sviatku Narodenia Pána až do nedele po Sviatku Zjavenia Pána (ľudovo Traja králi).

Gréckokatolíci a pravoslávni[upraviť | upraviť zdroj]

V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa Narodenie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ako sa tento sviatok presne nazýva, slávi 25. decembra, má 4 dni predsviatku (od 20. decembra) a 7 dní posviatku (do 31. decembra). Na slávenie sviatku sa veriaci pripravujú 40-dňovým pôstom nazývaným Filipovka. Niektoré východné cirkvi (katolícke i nekatolícke) slávia Vianoce podľa juliánskeho kalendára, teda 7. januára gregoriánskeho kalendára, kedy podľa juliánskeho kalendára pripadá 25. december.

Liturgický aspekt[upraviť | upraviť zdroj]

Deň pred sviatkom (24. decembra) sa zachováva prísny pôst (ak nie je sobota alebo nedeľa). V tento deň (niekedy už 23. decembra) sa ráno slávia kráľovské hodinky (cárske časy) s čítaním žalmov, starozákonných čítaní, apoštolských čítaní a evanjelií, ktoré sa viažu k tomuto sviatku.[6]

Podvečer alebo poobede sa slávi veľká večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého, počas ktorej sa číta osem starozákonných čítaní, ktoré predpovedajú alebo ohlasujú Kristovo narodenie.[7]

Neskoro večer sa potom slávi veľké povečerie, na konci ktorého sa koná litia - posvätenie chlebov, pšenice, vína a oleja. Tie sa potom rozdávajú veriacim na utierni alebo po liturgii. Jeho charakteristickým spevom je S nami Boh!, vybrané verše z knihy proroka Izaiáša.

Niekde sa spolu s povečerím slávi hneď aj utiereň, inde sa utiereň slávi až 25. decembra ráno.

Liturgia sviatku sa slávi 25. decembra doobeda. V posledných desaťročiach na niektorých miestach gréckokatolíci na Slovensku začali napodobňovať prax latinskej cirkvi a začali slúžiť „polnočnú liturgiu“ (často na úkor veľkého povečeria a utierne), v posledných rokoch ale tento zlozvyk ustupuje.

Na druhý deň, 26. decembra, sa slávi Zhromaždenie (Zbor) k presvätej Bohorodičke. Tento sviatok je z liturgického hľadiska iba malým sviatkom, ale je vnímaný ako veľmi významný. Sviatok svätého archidiakona a prvomučeníka Štefana sa slávi 27. decembra.

V období sviatku Narodenia Pána (od 25. do 31. decembra) sa gréckokatolícki a pravoslávni veriaci zdravia osobitným pozdravom, ktorý sa používa skoro výhradne v cirkevnej slovančine: Christós raždájestja! Odpoveď: Slavíte jehó! (alebo Slavíte!) [Po slovensky: Kristus sa rodí! Odpoveď: Oslavujme ho!][8]

V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku je Narodenie Pána prikázaným sviatkom a je jedným z dvanástich veľkých sviatkov cirkevného roka. Rovnako je prikázaným sviatkom aj Zhromaždenie (Zbor) k presvätej Bohorodičke (26. december).

Teologický aspekt[upraviť | upraviť zdroj]

Ruská ikona Narodenia, okolo 1475.

Obsahom sviatku je oslava vtelenia a telesného narodenia Ježiša Krista, Božieho Syna. Boh sa stáva človekom a prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, a neskôr smrť a vzkriesenie človek mohol mať účasť na Božom živote. Narodenie Ježiša Krista sa oslavuje vo vízii celého jeho ďalšieho života, preto sa v bohoslužobných textoch popri narodení/vtelení spomína aj Kristova smrť, jeho vzkriesenie a vykúpenie ľudstva. Bohoslužobné texty sú plné paradoxov, ktoré poukazujú najmä na Ježišovo poníženie do úplnej chudoby (jaskyňa slúžiaca ako maštaľ) a bezbrannosti malého dieťaťa.

Dôležitým aspektom sviatku je aj zjavenie sa Boha ľuďom v tele, teda vo viditeľnej podobe. Tento aspekt ho výrazne spája aj so sviatkom Bohozjavenia.[8]

Ikonografia[upraviť | upraviť zdroj]

Ikonografia sviatku vychádza z patristickej teológie a bohoslužobných textov. V strede ikony je Ježiš v tmavej jaskyni uložený do jasieľ, ktoré vyzerajú ako rakvička, a je zabalený do bielych plachiet (plienok) podobne ako mŕtvola. Jaskyňa znázorňuje temnotu hriechu, v ktorom žil svet bez Boha a zároveň je predobrazom hrobu, kam bude Ježiš uložený po svojom ukrižovaní. Ježiš prišiel na svet nato, aby zomrel za hriechy ľudstva. Mária zväčša na ikone sedí, pretože podľa tradície jej pôrod bol úplne bezbolestný. Vôl a osol poukazujú na Ježišovo poníženie, rovnako ako fakt, že Ježiš je najmenšou postavou na ikone. V dolnom rohu ikony je Jozef v rozhovore so starcom - podľa niektorých výkladov ide o proroka Izaiáša, ktorý mu vysvetľuje, že sa naplnili proroctvá o príchode Mesiáša, podľa iných výkladov ide o pokušiteľa. V druhom dolnom rohu je znázornené umývanie dieťaťa Ježiša po pôrode. Na ikone bývajú zobrazení aj traja mudrci - mágovia (nie králi!), zväčša na koňoch, ako sa ponáhľajú pokloniť novonarodenému Božiemu Synovi. Hore bývajú znázornení anjeli, ktorí oznamujú Ježišovo narodenie; často majú na znak úcty zahalené ruky.[8]

Zvyky na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Kresťania aj nekresťania na Slovensku i v mnohých iných krajinách slávia Vianoce vzájomným obdarovávaním sa. Tento zvyk je v protestantskom prostredí doložený od 16. storočia. V katolíckych rodinách sa darčeky naopak rozdávali na sviatok sv. Mikuláša. Medzi ďalšie vianočné zvyky a symboly patrí ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), stavanie jasličiek (od 13. storočia, sv. František z Assisi), adventný veniec (1839), vyzdobený vianočný stromček (od 19. storočia). Mnohé krajiny majú ďalšie špecifické vianočné zvyky.

Miesto narodenia Ježiša v Chráme Kristovho narodenia v Betleheme

Etymológia slova[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo Vianoce (podobne ako čes. Vánoce) pravdepodobne vzniklo z nemeckého Weihnachten, a to doslovným preložením druhej polovice slova a prevzatím a prispôsobením prvej polovice.[9] V nemčine je toto slovo v podobe wîhe naht prvýkrát doložené až roku 1170. Prvá časť slova (weih-) je odvodená od výrazu weihen (zasväcovať), gót. weihs, st. h. n. wîh, str. h. n. wîch. Wei-nachten je teda niečo ako sväté noci, svätené alebo zasvätené noci. Aj ked v dnešnej nemčine by sa muselo povedať: geweihte Nächte.

Iný názor je, že slovo Vianoce bolo zavedené do praxe v čase protestantizmu ako skomolenina talianského "via (di)nozze" [čít. via (di) noce], čo doslovne znamená svadobná cesta , nakoľko k narodeniu Ježiša Krista došlo na ceste do Betlehema náhle. Rímskokatolícka terminológia na Slovensku prevzala, či lepšie povedané si ponechala tento protestanský novotvar. Správny názov sviatku by mal byť Narodenie, ako to bolo v cyrilometodskej staroslovančine: Roždestvo... a ako tomu je napr. dodnes v taliančine: Natale.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ondrejka, K.: Tajomstvo kalendárov, 1994; Vianoce in: Encyklopédia Slovenska; Vianoce in: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska; vánoce in: Malá československá encyklopedie; vianoce in: Všeobecný encyklopedický slovník, 2002; Vánoce in: Ottův slovník naučný, vianoce in: Peciar, Š.: Slovník slovenského jazyka (http://slovniky.korpus.sk/?w=vianoce&c=b5b3); a zdroje v článku vianočné obdobie
  2. „Weihnachten“. In: LThK, vol. 10, Freiburg: Herder, 2001. Zmienka u Hippolyta Rímskeho zo začiatku 3. storočia je jednoznačne neskoršia vsuvka. [1]
  3. Napr. Cyprián: "O quam præclare providentia ut illo die quo natus est Sol . . . nasceretur Christus" - "Ó, ako úžasne pôsobila Prozreteľnosť, že v deň, keď sa narodilo slnko... narodil sa aj Kristus." Cyprián, De paschæ computus. Citované podľa: Catholic Encyclopedia, heslo „Christmas“ [2]
  4. Tighe píše: „Ukazuje sa, že stanovenie dátumu Kristovho narodenia na 25. december nebolo nijako ovplyvnené pohanskými vplyvmi. A pohanský sviatok, ktorý v tento deň zaviedol cisár Aurelián v roku 274, nebol len snahou využiť zimný slnovrat na to, aby urobil politické vyhlásenie, ale takmer určite bol pokusom dodať pohanský význam dnu, ktorý už bol pre rímskych krestanov dôležitý.“ (William Tighe, Touchstone 12/2003)
  5. Peter Medviď: História sviatkov Narodenia a Bohozjavenia
  6. Kráľovské hodinky (cárske časy) na Narodenie Pána
  7. Katolícky kalendár byzantského obradu (december 2010)
  8. a b c Andrej Škoviera: Narodenie Pána - výklad sviatku, ikony a komentár k sláveniu
  9. Jiří Rejzek. Český etymologický slovník. Leda, 2001.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]