Pravoslávna cirkev (východná Európa)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pravoslávny kríž

Pravoslávna cirkev (iné názvy: pravoslávie, ortodoxná cirkev, ortodoxia, byzantská pravoslávna/ortodoxná cirkev, východná pravoslávna/ortodoxná cirkev, nepresne: východná cirkev; staršie: grécka pravoslávna/ortodoxná cirkev (v širšom zmysle); z pohľadu pravoslávnych aj: pravoslávna/ortodoxná všeobecná cirkev je najpočetnejšia východná kresťanská cirkev. Nájdeme ju najmä na Balkáne, východnej Európe a na Blízkom východe. Často býva nesprávne zamieňaná s gréckokatolíckou cirkvou, ktorá používa východný obrad, ale inak spadá pod právomoc rímskeho pápeža, teda patrí ku katolíckej cirkvi.

Je fakticky spoločenstvom viacerých územných cirkví (v tomto zmysle možno hovoriť aj o pravoslávnych cirkvách, ortodoxných cirkvách atď. v množnom čísle).Treba však rozlišovať Greckokatolícku cirkev od Pravoslávnej cirkvi. Greckokatolícka cirkev (únia) vznikla začiatkom 20.storočia snahou pápeža podriadiť Pravoslávnu cirkev pápežovi (inak urobiť pápeža hlavou Pr. cirkvy).

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Pravoslávna cirkev zachováva apoštolskú postupnosť a jej učenie bolo formulované na cirkevných snemoch, konciloch, medzi nimi má význačné miesto sedem ekumenických koncilov v priebehu 4.8. storočia. Ku koncu prvého tisícročia postupne narastalo napätie medzi východnou a západnou cirkvou, ktoré viedlo až k veľkej schizme (1054), ktorá dodnes nebola prekonaná. Napriek tomu je náuka pravoslávnej cirkvi v niektorých ohľadoch relatívne blízka náuke katolíckej a medzi oboma cirkvami pokračuje dialóg. Veľký rozkol bol však fixovaný vývojom vierouky rímskokatolíckej cirkvi v priebehu druhého tisícročia – všetky tieto nové dogmy (prijaté na západe po roku 1054) sú nezlučiteľné s pravoslávnou vieroukou a spolu s odlišnou rímskokatolíckou spiritualitou bránia zjednoteniu rímskej cirkvi s pravoslávnou cirkvou.

Pravoslávie sa rozšírilo z Byzantskej ríše na územie Balkánskeho polostrova. Aj v súčasnosti sa k pravosláviu hlási väčšina veriacich Srbska, Čiernej Hory, Bulharska, Grécka, Rumunska, Gruzínska a Macedónska. Pomerne veľké skupiny pravoslávnych kresťanov žijú aj na území Bosny a Hercegoviny / medzi tamojšími Srbmi /, na území južného Albánska, ale aj medzi srbskými komunitami v Chorvátsku, v južnom Maďarsku, v Nemecku či v zámorí. Pravoslávie sa rozšírilo aj medzi východnými Slovanmi. Najväčšou pravoslávnou cirkvou je ruská pravoslávna cirkev, ktorej veriaci žijú nielen na území Ruska, ale aj medzi Rusmi, ktorí žijú na území Estónska, Lotyšska, Litvy, Kazachstanu, Uzbekistanu alebo medzi Rusmi v USA, v Kanade či v Austrálii. Pravoslávie je tiež hlavným náboženstvom Ukrajincov, Bielorusov a obyvateľov Moldavska. Na Kaukaze sa k pravoslávnemu kresťanstvu hlási väčšina obyvateľov Gruzínska a niektoré menšie národy. Veľa pravoslávnych žije aj na území Libanonu, Sýrie, Jordánska a iných krajín Blízkeho východu. V kolíske pravoslávia – v meste Carihrad (dnešný Istanbul), v ktorom sídli ekumenický pravoslávny patriarcha, však žije pravoslávnych veľmi málo. Podľahli perzekúciám zo strany Turkov po skončení prvej svetovej vojny. Menšie skupinky žijú aj na území Poľska, Česka a vo Fínsku.

Pravoslávie na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Príchodom vierozvestcov Konštantína (Cyrila) a Metoda, ktorých v roku 863 poslal byzantský cisár Michal III. na žiadosť kniežaťa Rastislava sa byzantský obrad preukázateľne dostal na naše územie. Preklad byzantskej liturgie do staroslovienčiny od Konštantína a Metoda sa s menšími zmenami dodnes používa v pravoslávnych či gréckokatolíckych bohoslužbách. Na území Slovenska žijú pravoslávni kresťania na východe, v okolí miest Bardejov, Svidník, Medzilaborce, Snina či Stará Ľubovňa. Ich centrom je mesto Prešov.

Organizácia cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Pravoslávny chrám Sv. Ducha v Medzilaborciach

Pravoslávna cirkev je spoločenstvom samosprávnych miestnych cirkví, z nich každá je autokefálna, t. j. riadená vlastným najvyšším predstaviteľom – prvým z miestnych biskupov. Všetky svetové miestne pravoslávne cirkvi sú zjednotené nie na princípe správy jedného pozemského ústredia (hlavy), ale na princípe spoločnej pravoslávnej viery, cirkevného učenia zakladajúceho sa na Svätom písme a posvätnej Tradícii, a jednotou vo svätých Tajinách (sviatostiach). Jednotlivé svetové pravoslávne cirkvi teda zdieľajú rovnakú vieru, základné správno – politické princípy a liturgickú tradíciu. Pravoslávne cirkvi používajú pri liturgii buď staré jazyky ako gréčtinu (v slovanských cirkvách často cirkevnú slovančinu, čo je novšia forma staroslovienčiny), alebo súčasné národné jazyky. Biskupi, ktorí predstavujú celú miestnu cirkev, sa nazývajú patriarchovia, metropoliti alebo arcibiskupi. Tí predsedajú biskupskej synode, ktorá predstavuje najvyššiu kanonickú, vieroučnú a administratívnu autoritu cirkvi.

Základnou organizačnou jednotkou Cirkvi Kristovej je cirkevná obec – čiže farnosti (parochie) a prípadne monastiery. Z duchovného hľadiska je základnou časticou Cirkvi cirkevný zbor miestnych pravoslávnych veriacich, ktorí sa zhromaždili spolu s riadne ustanoveným kňazom okolo svätého prestolu a slúžia spoločne svätú Tajinu Eucharistie v jednote s celou pravoslávnou cirkvou. Každé takéto eucharistické spoločenstvo je plným prejavením celej pravoslávnej katolíckej (všeobecnej) cirkvi v tom čase a na danom mieste so všetkou plnosťou jej duchovných darov. Sväté Tajiny takto slúžené sú identické so svätými Tajinami vykonávanými kdekoľvek inde a inokedy v jednote pravoslávnej cirkvi a sú celou pravoslávnou cirkvou uznávané ako pravé a spasiteľné.

Spoločenstvo pravoslávnych cirkví[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti sú všeobecne uznávané tieto autokefálne cirkvi:[1]

  1. Konštantínopolský ekumenický patriarchát
  2. Alexandrijská pravolávna cirkev
  3. Antiochijská pravoslávna cirkev
  4. Jeruzalemská pravoslávna cirkev
  5. Ruská pravoslávna cirkev
  6. Srbská pravoslávna cirkev
  7. Rumunská pravoslávna cirkev
  8. Bulharská pravoslávna cirkev
  9. Gruzínska pravoslávna cirkev
  10. Cyperská pravoslávna cirkev
  11. Grécka pravoslávna cirkev
  12. Poľská pravoslávna cirkev
  13. Albánska pravoslávna cirkev
  14. Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku

Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku

Miestnu pravoslávnou cirkev v týchto krajinách tvorí autokefálnu (samostatnú a nezávislú) jednotku zloženou z pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a pravoslávnej cirkvi na Slovensku. V Česku sa pravoslávna cirkev delí na dve eparchie (biskupstvá) – pražskú a olomoucko-brnenskú; v Prahe sídli arcibiskup. Na Slovensku sa cirkev delí taktiež na dve eparchie – prešovskú a michalovsko – košickú, arcibiskup sídli v Prešove. Vrcholným predstaviteľom celej miestnej cirkvi je metropolita, ktorým je tu tradične volený jeden z arcibiskupov (v súčasnosti je podľa miestnej cirkevnej ústavy metropolitom buď arcibiskup pražský alebo prešovský; metropolitu volí najvyšší správny orgán miestnej cirkvi, čo je snem skladajúci sa zo zvolených duchovných i laikov).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Porov. diptych konštantínopolského patriarchátu – Диптих

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]