Estónsko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Estónska republika
Vlajka Estónska Znak Estónska
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Mu isamaa, mu õnn ja rõõm
EU location EST.png
Miestny názov  
 • dlhý Eesti Vabariik
 • krátky Eesti
Hlavné mesto Tallinn
59°26′ s.š. 24°45′ v.d.
Najväčšie mesto Tallinn
Úradné jazyky estónčina
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
hlava štátu
predseda vlády
republika
Toomas Hendrik Ilves
Andrus Ansip
Vznik 24. február 1918
Susedia Lotyšsko, Rusko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
45 226 km² (130.)  
2 015 km² (4,5 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (1. január 2009)
 • sčítanie (2005)

 • hustota (1. január 2009)
 
1 340 415 (148.)
1 332 893

29/km² (177.)
Mena euro (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+2)
(UTC+3)
Medzinárodný kód EST / EE
Medzinárodná poznávacia značka EST
Internetová doména .ee
Smerové telefónne číslo +372
Gramotnosť: 100%
Estónsko, 1920 – 1940
Estónsky parlament v Tallinne

Estónsko, dlhý tvar Estónska republika, je štát v severovýchodnej Európe, najsevernejšia z pobaltských krajín. Je členom Európskej únie a NATO od roku 2004. Od Fínska ho na severe oddeľuje zhruba 80 km široký Fínsky záliv. Na západe sa nachádza Baltské more. Suchozemskú hranicu má Estónsko na východe s Ruskom, no prevažná časť tejto hranice prechádza Čudským jazerom. Najdlhšia suchozemská hranica je na juhu s Lotyšskom.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Vyhlásenie nezávislosti v meste Pärnu (23. február 1918)

Prvá možnosť na osídlenie Estónska sa naskytla, keď približne pred 10 000 – 14 000 rokmi z územia ustúpil kontinentálny ľadovec. Najstaršie známe osídlenie v Estónsku bolo objavené pozdĺž rieky Pärnu, v blízkosti mestečka Sindi (pri dedine Pulli na pravom brehu rieky Pärnu). Toto sídlisko vzniklo niekedy v 8. tisícročí pred Kr.

Estónsko prijalo kresťanstvo po dobytí južnej časti Estónska nemeckým križiackym Rád mečových bratov a severnej časti Dánskom. Reformáciou sa kresťanské obyvateľstvo ďalej vyprofilovalo a prijalo luteranizmus.

Celé Estónsko padlo do podnáručia západných krajín v roku 1227, keď rád nemeckých rytierov získal kontrolu nad ostrovom Saaremaa. Okrem križiakov a Dánov bolo Estónsko postupne v područí Švédska, Poľska a nakoniec Ruska (od roku 1710 de facto a od roku 1721 aj de jure – Nystadská zmluva). Šľachta a vyššia trieda bola až do roku 1918 z prevažnej väčšiny nemeckej národnosti. V priebehu druhej svetovej vojny (konkrétne: na jeseň roku 1939) rozhodol Hitler o vysťahovaní pobaltských Nemcov z Estónska. Väčšina z nich poslúchla a do konca roku bolo do Nemecka presťahovaných cca 14 000 ľudí. Zvyšok vysťahoval po vojne Stalin.

Po páde cárskeho Ruska, v dôsledku Októbrovej revolúcie vyhlásilo Estónsko 24. februára 1918 nezávislosť, čo sa nestretlo s pochopením na ruskej strane. Nasledovala vojna za nezávislosť, ktorá skončila víťazstvom estónskych síl, čo bolo potvrdené zmluvou z Tartu podpísanej 2. februára 1920. Estónsko si udržalo nezávislosť 22 rokov. Po väčšinu tohto času bolo parlamentnou demokraciou, v rokoch 1934 – 1938 vládol krajine autoritársky režim Konstantina Pätsa. Národný parlament Riigikogu bol volený občanmi staršími ako 18 rokov.

Na základe tzv. tajného dodatku paktu Ribbentrop-Molotov uzavretého medzi Sovietskym zväzom a nacistickým Nemeckom bola krajina v júni 1940 obsadená sovietskymi vojskami. Potom nastali časy ťažkých represií, keď bolo veľa intelektuálnych a politických vodcov popravených, uväznených alebo deportovaných na sibír, vrátane prezidenta Konstantina Pätsa. V rokoch 1941 – 1944 bola krajina okupovaná nemeckou Tretou ríšou a potom znovu dobytá Červenou armádou. Nasledovalo 46 rokov sovietskej okupácie. Obyvateľstvo Estónska sa počas okupácie Nemeckom zachovalo rôzne, ale veľká časť obyvateľstva privítala Nemcov ako osloboditeľov. Nemci z Estóncov sformovali i 20. divíziu granátnikov SS. V súčasnosti stretnutia veteránov tejto jednotky, ktorú mnoho Estóncov považuje za národných hrdinov, ktorí sa postavili proti sovietskej okupácii, výrazne zhoršuje vzťahy s Ruskom.

Estónsko obnovilo svoju nezávislosť 20. augusta 1991, pričom právne nadviazalo na predvojnovú Estónsku republiku. 20. august bol z tohto dôvodu vyhlásený za štátny sviatok, hoci najdôležitejší štátny sviatok naďalej pripadá na deň nezávislosti, t. j. 24. februára. Posledné ruské jednotky opustili krajinu 31. augusta 1994. Estónsko sa stalo súčasťou NATO 29. marca 2004 a EÚ 1. mája toho istého roku.

Po dlhých rokoch sporov podpísalo Estónsko 18. mája 2005 hraničnú dohodu s Ruskom, ktorá mierne mení hranicu neformálne platnú od roku 1991. Estónsky parlament Riigikogu dohodu ratifikoval 20. júna 2005. Parlament k textu pridal preambulu, v ktorej sa odkazuje na neprerušenú právnu kontinuitu Estónskej republiky v priebehu sovietskej okupácie. Práve tento odkaz spôsobil, že ruská strana následne stiahla svoj podpis z uzavretej dohody a vyjadrila želanie otázku hraníc znovu otvoriť, napriek tomu že Estónsko opakovane zdôraznilo, že voči Rusku nemá žiadne územné nároky.

Estónsko je už dlhšiu dobu kritizované za legislatívu, ktorá znevýhodňuje národnostné menšiny, najmä veľkú ruskú menšinu, ktorej príslušníci nemajú volebné ani iné občianske práva. V poslednej dobe sa k týmto protestom pridala aj Európska komisia.

Politické usporiadanie[upraviť | upraviť zdroj]

Estónsko je parlamentnou demokraciou, na čele ktorej stojí prezident volený jednokomorovým parlamentom. Funkčné obdobie prezidenta je 5 rokov a jedna osoba môže byť prezidentom najviac v dvoch po sebe nasledujúcich funkčných obdobiach. Vládu zostavuje premiér menovaný prezidentom. Počet ministrov nie je pevne daný, napr. v roku 2005 mal kabinet 15 členov. Vláda je menovaná prezidentom potom, ako bola schválená parlamentom.

Zákonodarná moc je v rukách jednokomorového parlamentu nazývaného Riigikogu. Parlament má 101 poslancov a je volený vo všeobecných parlamentných voľbách, ktoré sa konajú každé 4 roky. Najvyššia súdna inštancia je Národný súd (Riigikohus) s 19 sudcami. Predseda súdu je nominovaný prezidentom a schvaľovaný parlamentom. Zvyšných sudcov potom nominuje predseda súdu, hoci na ich potvrdenie vo funkcii je opäť potrebné schválenie parlamentom.

Okrem bežného hlasovania vo volebnej miestnosti je v Estónsku možné hlasovať aj prostredníctvom internetu. Elektronické hlasovanie bolo prvýkrát použité v komunálnych voľbách v roku 2005.

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Estónska

Estónsko je rozdelené na 15 krajov, a tie na 227 miest a obcí.

Prírodné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Estónsko leží na východnom pobreží Baltského mora (po estónsky Läänemeri) v severozápadnej časti Východoeurópskej roviny medzi 57,3° a 59,5° severnej šírky a 21,5° a 28,1° východnej dĺžky. Priemerná nadmorská výška dosahuje iba 50 m n. m. Najvyšším bodom krajiny je Suur Munamägi na juhozápade (318 m n. m.).

Nerastné bohatstvo je malé, hospodárske využitie majú iba ložiska ropných bridlíc a vápenca. 47 % rozlohy krajiny pokrývajú lesy. V Estónsku sa nachádza viac ako 1 400 jazier a značné množstvo močiarov a rašelinísk. Väčšina jazier je pomerne malých, no najväčšie Čudské jazero (po estónsky Peipsi järv) ležiace na východe krajiny zaberá úctyhodných 3 555 km². 3 794 km dlhé pobrežie je značne členité s množstvom zálivov, zátok a prielivov. Počet ostrovov a ostrovčekov sa odhaduje na 1 500, pričom dva najväčšie z nich – Saaremaa a Hiiumaa – tvoria dokonca samostatne kraje.

Podnebie je mierne, aj keď trochu chladnejšie ako v Slovensku, so štyrmi približne rovnako dlhými ročnými obdobiami. Priemerná teplota sa pohybuje od 16,3 °C na ostrovoch do 17,1 °C vo vnútrozemí v júli, ktorý je najteplejším mesiacom, a od -3,5 °C na ostrovoch do -7,6 °C vo vnútrozemí v februári, čo je najchladnejší mesiac. Priemerný zrážkový súhrn je 568 milimetrov ročne, pričom najviac zrážok spadne v neskorom lete.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Po získaní nezávislosti v roku 1991 sa Estónsko významnou mierou sústredilo na obnovu hospodárstva krajiny a naštartovanie hospodárskeho rastu. V roku 1992 uviedlo do obehu vlastnú voľne zameniteľnú menu – estónsku korunu (eesti kroon, EEK), ktorá nahradila rubeľ. Nová mena bola pevne naviazaná na nemeckú marku v kurze 8 EEK = 1 DEM. Keď Nemecko nahradilo marku eurom, bol kurz zmenený na 15,6466 EEK za 1 euro. Nasledovala rozsiahla privatizácia, vrátane privatizácie telekomunikácii, železníc a energetiky.

V roku 1994 zaviedlo Estónsko ako vôbec prvá krajina na svete rovnú daň z príjmu vo výške 26 %. Od roku 2000 však právnické osoby nemusia túto daň platiť vôbec, a to ak svoj zisk reinvestujú. Daň je však stále platná v prípade vyplácania dividend. V roku 2005 sa sadzba dane znížila na 24 %.

Najhorším rokom pre estónske hospodárstvo od získania nezávislosti bol rok 1999, kedy v dôsledku ruskej krízy z predchádzajúceho roka poklesol hrubý domáci produkt o niekoľko percent. Odvtedy HDP neustále rastie tempom okolo 5 % ročne. HDP prepočítaný na jedného obyvateľa je 15 217 USD, čo je najviac z pobaltských krajín.

Estónske hospodárstvo je založené prevažne na službách, významný je najmä sektor informačných technológií, telekomunikácie a bankovníctva. Z priemyselných odborov sú najdôležitejšie elektrotechnický, drevospracujúci a chemický priemysel, ťažba ropných bridlíc a stavba lodí. Významnú úlohu zohráva tiež rybolov. Rýchly rast estónskeho hospodárstva je podporovaný prísunom kapitálu zo škandinávskych krajín. Cez estónske prístavy prechádza aj významná časť ruského zahraničného obchodu, okrem iného aj ruská ropa.

Estónsko je členom Európskej únie (od roku 2004) a Svetovej obchodnej organizácie (WTO, od roku 1999).

13. júla 2010 ministri financií Európskej únie dali definitívny súhlas Estónsku na vstup do eurozóny a 1. januára 2011 sa stalo v poradí jej sedemnástym členom. Konverzný kurz bol stanovený 1 EUR = 15,6466 EEK, teda rovnaký, aký bol zafixovaný 28. júna 2004 pri podaní prihlášky Estónska do ERM II.

Školstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Vysoké a stredné školy sú v Estónsku deväťdesiatpäťročné (5 – 100 rokov) a sú povinné len pre učiteľov. Učitelia, ktorí absolvujú základnú školu dostanú certifikát, ktorý im dáva právo pokračovať v ďalšom vzdelávaní. Existujú dva varianty ďalšieho štúdia (obidve po troch rokoch štúdia) Prvým z variantov sú všeobecné vzdelávacie školy (gymnázia), druhým potom odborne vzdelávacie školy. Bezprostredne po vyštudovaní gymnázia dostanú študenti certifikát, ktorý im dáva možnosť študovať ďalej. Vyššie vzdelávanie je zabezpečované univerzitami a takisto inštitúciami vyššieho vzdelávania. Štúdium na univerzite je rozdelené do niekoľkých častí. Prvou etapou sú bakalárske štúdia (zvyčajne trojročné), druhou magisterské štúdia (zvyčajne dvojročné) a treťou doktorské štúdia (zvyčajne štvorročné). Najslávnejšou estónskou inštitúciou terciárneho vzdelávania je Univerzita Tartu.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Tanec

Etnickí Estónci tvoria takmer 70 % obyvateľstva. Prvá a druhá generácia imigrantov z rôznych častí bývalého Sovietskeho zväzu, najmä z Ruska, predstavuje väčšinu zo zvyšných 30 %. Po rusky hovoriaca menšina sa nachádza v hlavnom meste Tallinn a v priemyselných oblastiach na severovýchode Estónska (Ida-Virumaa). Za zmienku stojí aj nepočetná fínska menšina.

Úradným jazykom je estónčina, uralský jazyk blízky fínskemu. Ruština nemá postavenie úradnej reči, ale väčšina ľudí vo veku 30 – 70 rokov jej aspoň rozumie, pretože bola povinným jazykom v školách v časoch, keď Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu. Mladší ľudia väčšinou hovoria dobre po anglicky.

Estónsko má druhú najvyššiu mieru výskytu HIV u dospelých v Európe po Ukrajine (1,1% v roku 2001). Vírusom HIV je najviac postihnutá severovýchodná časť krajiny (Ida-Virumaa).

Podľa sčítania ľudu z roku 2003 sa obyvateľstvo skladá z týchto etnických skupín:

  • 68,4 % Estóncov
  • 25,7 % Rusov
  • 2,1 % Ukrajincov
  • 1,2 % Bielorusov
  • 0,8 % Fínov
  • 1,7 % ostatných
Ruhnu cirkev (1643–44)

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Estónci sú z veľkej väčšiny bez vyznania a vplyv cirkví je pomerne malý. Prevládajúcim náboženstvom etnických Estóncov je kresťanstvo, predstavované luteránskou evanjelickou cirkvou. Väčšina veriacich patriacich k ruskej menšine sa hlási k ruskej pravoslávnej cirkvi.

V súčasnosti sa k rôznym cirkvám hlási 31% dospelého obyvateľstva, pričom rozdelenie je nasledujúce:

  • 15 % estónska luteránska evanjelická cirkev
  • 14 % pravoslávna cirkev
  • 0,5 % baptistická cirkev
  • 0,5 % rímskokatolícka cirkev

Prítomné sú aj ďalšie menšie protestantské cirkvi, židia a novodobí pohania vyznávajúci pradávneho estónskeho boha Taaru.

Významné mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa Estónska a vyznačeným hlavným mestom

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]