Josif Vissarionovič Stalin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Josif Vissarionovič Stalin
sovietsky diktátor, stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu, vodca krajiny v rokoch 1924-1953
sovietsky diktátor, stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu, vodca krajiny v rokoch 1924-1953
1. generálny sekretár CK PSS
V úrade
3. apríl 192216. október 1953
Predchodca V. M. Molotov
Nástupca N. S. Chruščov
1. predseda Rady ministrov
V úrade
6. máj 19415. marec 1953
Predchodca V. M. Molotov
Nástupca G. M. Malenkov
Osobné informácie
Narodenie 18. december 1878
Gori, Gruzínsko
Úmrtie 5. marec 1953 (74 rokov)
Kuncevo, ZSSR
Politická strana Komunistická strana Sovietskeho zväzu
Manželka J. S. Svanidze
(1906–1907)
N. S. Allilujeva
(1919—1932)
Deti Jakov (1907—1943), Vasilij (1921—1962) Svetlana (1926—2011)
Nemanželské: Arťom (1921-2008)
Podpis Josif Vissarionovič Stalin, podpis
Pozri aj Politický portál

Josif Vissarionovič Stalin (rus. Prehrať Иосиф Виссарионович Сталин, vlastným menom po gruz. იოსებ ჯუღაშვილიJosif Džugašvili; * 18. december (6. december podľa juliánskeho kalendára) 1878, Gori – † 5. marec 1953, Kuncevo pri Moskve) bol sovietsky stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu, generalissimus Sovietskeho zväzu.

Po Októbrovej revolúcii 1917 ľudový komisár pre národnosti (do 1923) a robotnícko-roľníckej inšpekcie (1922). V čase občianskej vojny člen Rady robotníckej a roľníckej obrany; 1922 zvolený za generálneho tajomníka Ústredného výboru strany, po Leninovej smrti strhol postupne všetku moc na seba. Podriadil si orgány bezpečnosti a najmä tajnú políciu, pomocou ktorej likvidoval skutočnú aj domnelú opozíciu, násilne budovaná autorita prerástla do kultu osobnosti. Stalinovej podozrievavosti padli za obeť tisíce straníckych a vojenských činiteľov (tresty smrti, pracovné tábory).

Od mája 1941 predseda Rady ľudových komisárov ZSSR, počas 2. svetovej vojny na čele Štátneho výboru obrany a vrchný veliteľ. Ako hlava sovietskej vlády účastník zasadaní najvyšších predstaviteľov protihitlerovskej koalície.

Po víťazstve vo vojne upevnil autoritu ZSSR v medzinárodnej politike a z krajín oslobodených Červenou armádou vybudoval sovietsky blok. Ku koncu jeho vlády sa ZSSR zásluhou nukleárnych zbraní a raketovej techniky stal superveľmocou.

Narodenie[upraviť | upraviť zdroj]

Stalin v roku 1894.

Narodil sa 18. decembera 1878 v gruzínskom meste Gori, ako dokazuje záznam z cirkevnej matriky v mieste rodiska (podľa juliánskeho kalendára 6. decembra). Tento dátum uvádzal Stalin až do roku 1921. Po príchode k moci dátum svojho narodenia zmenil na 21. decembra (9. decembra podľa juliánskeho kalendára) 1879.[1] Ruský spisovateľ Edvard Radzinskij argumentuje, že tak učinil, pretože v roku 1928 ešte nemal absolútnu moc a chcel svoje 50. narodeniny osláviť celoštátne.[2] Od tej doby jeho priaznivci dodnes slávia jeho výročie narodenia v tento deň.

Tbilisi a Batumi (1894 – 1907)[upraviť | upraviť zdroj]

Otec bol obuvník a alkoholik, a svojho syna veľmi často bil[3]. Podľa Roberta Tuckera sa tým z neho stal neurotik. Podľa Chruščova bol Džugašviliho otec továrnik s 10 zamestnancami.[4] Svedectvo Džugašviliho dcéry alkoholizmus starého otca potvrdzuje.[5] Džugašviliho matka bola striktná a zbožná kresťanka a chcela mať zo syna kňaza. V 16 rokoch tak na jej želanie Džugašvili vstúpil do pravoslávneho seminára v Tbilisi, ktoré bolo centrom gruzínskeho intelektuálneho života (v Gruzínsku nebola univerzita), kde sa zoznámil s ideológiou Karola Marxa a Fridricha Engelsa. Bol výborný študent, premiant, napriek tomu, že bol náhle vyučovací jazyk zmenený z gruzínčiny na ruštinu. V roku 1898 sa stal členom podzemnej organizácie sociálnych demokratov Mesame dasi (Tretia skupina), ktorá mala napojenie na petrohradských sociálnych demokratov a ktorej členovia boli z väčšej časti absolventi tbiliského seminára.[6] Prestal sa venovať štúdiu a bol hodnotený ako "tvrdohlavý rušiteľ poriadku".[7] Roku 1899 bol zo seminára vylúčený, podľa svojho tvrdenia za propagáciu marxizmu, pravdepodobnejšie ale za nedostavenie sa k záverečným skúškam. Podľa správy Ochranky z roku 1903 bol menševik.[8]

V rokoch 1899 – 1901 pracoval ako matematik v tbiliskom observatóriu.[8] Ako prvej revolučnej akcie sa zúčastnil prípravy 1. mája 1900 v Tbilisi. Od prelomu rokov 1900/1901 ho pre protištátnu činnosť hľadala cárska polícia. V marci 1901 mu polícia prvýkrát prehľadala byt.[8] Na protest proti tomu odišiel zo zamestnania a stal sa profesionálnym revolucionárom. Už vtedy presadzoval „čo možno najkrvavejší“ boj, ktorý mal podľa neho priniesť najrýchlejšie a najlepšie riešenie. Koncom roka 1901 odišiel z Tbilisi do Batumi. Policajné hlásenia z roku 1902 ho uvádzajú ako vodcu batumskej organizácie radikálov, dodávajú, že jeho brutalita a despotizmus viedli k rozštiepeniu skupiny.[9] Zorganizoval niekoľko štrajkov a demonštrácií. Za vyvolávanie nepokojov a výzvy k ozbrojeným akciám požadoval vodca batumských sociálnych demokratov Nikolaj Semionovič Čcheidze (1864 – 1926) jeho návrat do Tbilisi. V apríli 1902 bol Džugašvili zatknutý, koncom 1903 ho poslali na Sibír.

Z kartotéky políciou hľadaných osôb (1902 – 1910)

V januári 1904 Džugašvili však z vyhnanstva utiekol a vrátil sa do Tbilisi. Prestal sa venovať politike a oženil sa (alebo pred tým vo väzbe) s Jekaterinou Svanidzeovou[10] (zomrela v novembri 1907) a narodil sa mu syn Jakov. Na konci roka 1904 sa vrátil k politike a v Rusku vypukla revolúcia. V roku 1905 sa Džugašvili na konferencii vo fínskom Tampere po prvý raz stretol s Leninom. Bol zvolený za delegáta na dvoch zahraničných zjazdoch (1906, 1907), kde sa opakovane stretával s tzv. menševikmi. Džugašviliho spolužiak Josif Iremašvili zhrnul jeho vtedajšie názory takto „Keby mohol, vyhubil by všetko ohňom a mečom…“[11]

Údajná spolupráca s Ochrankou a expropriácie[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 1906 bol prvý raz v zahraničí – na IV. zjazde SDRSR v Štockholme. Tento zjazd zakázal pomerom hlasov 64 : 24 prepady bánk a iné lúpeže, ktoré riadil Leonid Krasin a organizoval ich Koba (Džugašvili) a Kamo (Semion Ter-Petrosjan).[12] V roku 1906 bol Džugašvili zatknutý a z väzby utiekol. Boľševici O. Šatunovská a S. Šaumjan vyslovili názor, že Džugašvili v rokoch 1906 – 1912 spolupracoval s Ochrankou, a dávali ho do súvislosti s agentom Vasilijom (jediný agent cárskej polície v Gruzínsku, pri ktorom sa nepodarilo po roku 1917 zistiť jeho totožnosť). G. Aruntjunov označil Džugašviliho za agenta pod krycím menom Fikus.[13]

Na prelome apríla a mája 1907 bol Džugašvili po druhý raz v zahraničí – na V. zjazde SDRSR v Londýne – s poradným hlasom. V roku 1907 sa podľa svojho vlastného tvrdenia údajne súkromne stretol v Berlíne s Leninom. 26. júna (13. júna podľa juliánskeho kalendára) 1907 Koba a Kamo zorganizovali prepadnutie transportu peňazí do Tbiliskej banky – na rušnej ulici. Výsledkom bolo 340 000 rubľov a asi 30 mŕtvych, len menšinu z toho tvorila ochrana transportu.[12][14] Peniaze boli odovzdané straníckej pokladni, menševici vyslovili pobúrenie nad konaním stranícky zakázaných expropriácií a požadovali Džugašviliho vylúčenie. Lenin však presadil, že Džugašviliho vylúčenie vedenie strany nepotvrdilo.

Baku (1907 – 1910)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1908 bol Džugašvili zatknutý, podľa oficiálneho životopisu za ilegálnu politickú činnosť, pravdepodobne ale skôr za vydieranie obchodníkov v Tbilisi (ďalší svojrázny spôsob, ako zaopatriť sebe a strane peniaze). V nasledujúcich rokoch sa v Džugašviliho živote rýchlo striedali zatknutia, vyhnanstvá, úteky… Keď S. Šaumjan v marci 1910 Stalina verejne obvinil z práce pre Ochranku, Stalin z Baku odišel do Petrohradu a už sa do neho nevrátil.[13]

Petrohrad a Sibír (1910 – 1917)[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1910 bol Džugašvili tiež zatknutý a v októbri 1910 bol poslaný do Solvyčegorska vo vologdskej gubernii. Nedostal žiadny nový trest, iba si musel odsedieť ten pôvodný. Keď mu vypršal trest, odišiel v septembri 1911 do Petrohradu. Žil tam u svojich kaukazkých bolševických známych Allilujevových. Ich dom bol strážený a Džugašvili bol po troch dňoch zadržaný. Po 3 mesiacoch vyšetrovaní bol odsúdený na nové 3 roky vyhnanstva do Vologdy.

V januári 1912 Lenin zvolal stranícku konferenciu SDRSR do Prahy – iba pre boľševikov. Menševici neuznali konferenciu za právoplatnú. Konferencia zvolila nový ústredný výbor. Lenin navrhoval, aby bol zvolený aj Džugašvili, no neprešiel. Bol však doň kooptovaný.[15] ÚV menoval svoju časť ako ruské byro, ktoré pôsobilo vo vlasti: Ordžonikidze, Spandarjan (skoro zomrel vo vyhnanstve) a Džugašvili. Vo februári 1912 Džugašvilimu vo vyhnanstve Ordžonikidze povedal o jeho novej funkcii. Džugašvili ihneď utiekol a v Petrohrade vydal niekoľko letákov a článkov. Intenzívne pripravoval vydávanie legálnej Pravdy.

No 22. apríla 1912 bol opäť zatknutý a v júli 1912 bol poslaný do vzdialenejších oblastí Sibíri, ale dlho tam nevydržal. V septembri 1912 utiekol do Petrohradu, kde organizoval volebnú kampaň do IV. dumy. V októbri 1912 si Lenin pozval Džugašviliho na koberček do Krakova. Lenin kritizoval paktovanie boľševikov s menševikmi. V decembri 1912 prišiel Džugašvili na Leninovo pozvanie do Krakova po druhý raz – tentoraz kvôli štúdiu národnostnej otázky. Preto pobudol v januári a februári 1913 vo Viedni. Zišiel sa tam s Trockým. Výsledkom bola publikácia Národnostná otázka a sociálna demokracia, ktorú podpísal pod novým pseudonymom ako K. Stalin. Po návrate do Petrohradu býval u Skrajabinových (Molotova). 23. februára 1913 bol zatknutý a júni 1913 odsúdený na 4 roky vyhnanstva do Kostiny, kde býval so Sverdlovom. Na začiatku roku 1914 bol prevelený do stanice Kurejka za polárny kruh. Odtiaľ už nemohol utiecť. Rezignoval preto na politiku.

21. marca 1917 využil pád cárskeho režimu a za 4 dni sa legálne vrátil do Petrohradu a opäť býval u Allilujevových. Kamenev, Stalin a Muranov prevzali Pravdu. Pôvodne propagovali spojenectvo so všetkými stranami ľavého spektra a opätovné zjednotenie SDRSR. Keď sa Lenin 16. apríla 1917 vrátil do Ruska, ani Stalina nepozdravil a povedal mu: "Čo to v tej Pravde píšete za táraniny?" Pravda preto po príjazde Lenina prijala jeho ideu nezmieriteľného boja proti dočasnej vláde. Vo voľbách do ÚV potom získal tretí najvyšší počet hlasov (po Leninovi a Zinovievovi). V máji 1917 Lenin vytvoril štvorčlenné byro ÚV v zložení Lenin, Zinoviev, Kamenev a Stalin. Od júla 1917, kedy Lenin odišiel do ilegality, viedol Stalin toto byro aj ÚV. Počas novembrového prevratu hral Stalin zanedbateľnú úlohu, lebo VOSR viedol Lenin a Trockij.

Občianska vojna (1917 – 1920)[upraviť | upraviť zdroj]

Stalin s Leninom počas občianskej vojny v roku 1919.

Po uchopení moci boľševikmi Lenin zostavil vládu, v ktorej sa Stalin stal komisárom pre národnostnú problematiku, ale väčšina okrajových provincií obývaných inými národnosťami, bola pod kontrolou bielych, ktorí mali v úmysle červených rozdrviť, pri čom sa spoliehali na svoje schopnosti a na neschopnosť červených. Boľševici však rýchlo ovládli jadro ríše so všetkými dôležitými centrami. Bieli boli do značnej miery závislí na rozsiahlej podpore zo zahraničia. Lenin navyše vydal dekrét prehlasujúci právo národov cárskeho impéria na sebaurčenie až do odtrhnutia. To poskytlo veľkú vzpruhu boľševickým frakciám v týchto provinciách, ktoré tak získali ako zástancovia politiky sebaurčenia v očiach obyvateľov veľké plus oproti bielym generálom, ktorí im toto právo odopierali. Pri zvážení týchto aspektov sa dá súhlasiť s tvrdením niektorých historikov, ktorí považujú víťazstvo boľševikov v občianskej vojne za „historickú nutnosť“ a tvrdia, že bieli nemali nikdy reálnu šancu na víťazstvo.[chýba zdroj]

Pretože za vyššie popísanej situácie bola národnostná politika boľševickej vlády dosť nekomplikovaná, bol Stalin vyslaný na front, aby prospieval strane tam. Dostal za úlohu obranu Caricynu (neskorší Stalingrad, dnes Volgograd) v Povolží a zaistenie dodávok obilia pre centrálne Rusko. Tu sa v roku 1919 oženil s osemnásťročnou Nadeždou Allilujevou.

Úlohu zadanú Leninom splnil, ale už tu naplno používal metódy, ktoré prekážali aj časti spolustranníkov. Išlo predovšetkým o vyvražďovanie rodín všetkých podozrivých z nedostatku oddanosti, vrátane malých detí (spočiatku došlo takmer k vzbure červenoarmejcov, ktorí mali popravy vykonávať) a intrigy proti konkurentom – v tomto prípade proti vojenským veliteľom, a tvorcovi armády Trockému. Stalin vybudoval v Caricyne vlastnú „despociu“ (formálne miestny soviet so sebou samým v čele), začal viesť politický boj proti armádnym silám a presadzoval robotnícke a partizánske jednotky. Došlo k prvému z radu zúrivých stretov s Trockým, ktorý sa obrátil na Lenina so žiadosťou na Stalinovo odvolanie. Lenin mu vyhovel a poslal Stalina na Sibír, kde spoločne s Dzerdžinským utužili morálku jednotiek a obyvateľstva masovými popravami, a následne do Petrohradu, kde vykonal to isté. V rokoch 1919 – 1920 sa zúčastnil úderu Červenej armády na Poľsko. Lenin, Tuchačevskij aj Stalin v tom čase verili, že by mohli ovládnuť podstatnú časť Európy (po porazení Poľska a spojení sa s maďarskými, nemeckými a francúzskymi súdruhmi).

Ako politický veliteľ sa mal podieľať na vedení južného krídla armády útočiaceho na Ľvov (fakticky ho viedol). Bol to on, kto najskôr odmietol splniť Trockého rozkazy a odovzdať elitnú Buďonného jazdeckú armádu Tuchačevskému a kto mu ju nakoniec potom, čo mu ju predsa len odovzdal, zase svojvoľne odobral, a oslabil tak v kritický moment ľavé krídlo Tuchačevského severnej skupiny stojacej pred Varšavou. Cieľom konania bolo zvýšenie Stalinovej osobnej prestíže (chcel dobyť Ľvov pred tým ako Tuchačevskij dobyje Varšavu). V tomto ohľade síce uspel, ale následky boli strašlivé. Tuchačevského vojská v bitke o Varšavu porazili a krátko nato sa vojská maršala Pilsudského stretli so Stalinovým zoskupením a pripravili mu krutú porážku. Víťazné ťaženie sa zmenilo na útek a skončilo sa stratou podstatnej časti Bieloruska a Ukrajiny. Táto porážka znamenala aj zmarenie snáh o znovudobytie Pobaltia a Fínska. Tuchačevský vraj požadoval Stalinovu popravu, ale Lenin ho opäť podržal.

Boj o nástupníctvo (1920 – 1927)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1921 Stalina znovu zvolili do politbyra a o rok neskôr sa stal generálnym tajomníkom strany (opäť vďaka výdatnej podpore Lenina). Funkciu okamžite využil k upevneniu svojej moci. V straníckej funkcii používal mnohé nečestné praktiky. V roku 1922 sa stretol so samým Leninom. Spor viedli o tom, ako naložiť so Zakaukazskom, Ukrajinou a Bieloruskom, ktoré boli formálne samostatné a neboli tak súčasťou Ruska. Lenin sa pravdepodobne plánoval spojiť s Trockým a Stalina zničiť (Stalin bol už v tej dobe taký silný, že sa mu už mohol postaviť), ale jeho zdravotný stav sa prudko zhoršoval a mŕtvica spolu s progresívnou paralýzou mu znemožnili bojovať. Stihol už iba spísať závet, v ktorom napísal okrem iného:

Súdruh Stalin ako generálny tajomník sústredil do svojich rúk obrovskú moc a ja som si nie istý, či ju dokáže vždy dosť obozretne využívať…
S. Stalin je príliš hrubý. Táto jeho chyba… je neprijateľná vo funkcii generálneho tajomníka. Preto navrhujem s. Stalina z tejto funkcie odvolať.

Stalin si bol svojou pozíciou už natoľko istý, že keď sa zmocnil Leninovho závetu, tak ho osobne prečítal na Ústrednom výbore, pričom maximálne využil fakt, že kritizoval aj ďalších jeho členov. Vzápätí na to poskytol svoju rezignáciu, ktorú však výbor odmietol. Odmietli ju dokonca aj jeho najväčší oponenti, ktorí síce boli ako celok silnejší, ale vzájomne sa natoľko nenávideli, že im dočasné ponechanie Stalina pripadalo ako rozumné riešenie. Zahodili tak poslednú vážnu šancu na zosadenie Stalina a záchranu svojich životov.

V nasledujúcich piatich rokoch zlikvidoval Stalin všetkých svojich významných odporcov. Najskôr s pomocou Zinoveva a Kameneva odstavil od velenia armády Trockého a potom za prizerania sa Trockého vyhnal Zinoveva z politbyra. Potom s Kamenevom vyhnal z politbyra Trockého a celkom ho ovládol. V roku 1927 presadil vylúčenie Trockého a Zinoveva zo strany a Trockého nechal dokonca vyhostiť zo Sovietskeho zväzu. Trockij v zahraničí nemlčal a jeho preslovy, články a knihy spôsobovali Stalinovi množstvo problémov minimálne na medzinárodnej úrovni. Situácia sa vyriešila až potom, keď sa podarilo Stalinovi zorganizovať Trockého vraždu.

Posledným verejne vystupujúcim odporcom Stalina vo vedení strany bol Bucharin, ktorý sa postavil proti násilnej kolektivizácii vidieka a teroru, ktorý Stalin rozpútal. Išlo však viac-menej skôr o gesto, lebo v tom čase už proti Stalinovi nemal nikto šancu.

Diktátor upevňuje moc (1927 – 1938)[upraviť | upraviť zdroj]

Molotov, Stalin a Vorošilov, 1937

Potom čo odstavil svojich oponentov, začal Stalin upevňovanie svojej moci. Zničil všetkých potencionálnych odporcov a začal budovať ríšu a armádu, ktorá mala znovu ovládnuť najskôr bývalé cárske impérium. Svojimi plánmi sa od polovice 30. rokov nijako netajil, boli prezentované na schôdzach ÚV, na straníckych zjazdoch a v tlači. V zahraničí sa jeho plány stretávali so zmiešanými odozvami. Zatiaľ čo veľmoci (s výnimkou Spojeného kráľovstva) a ostatné bohaté krajiny ich často prijímali zhovievavo a niektoré z nich uzatvárali so ZSSR spojenecké zmluvy; Britov, Poliakov, Fínov a obyvateľov Pobaltia vážne znepokojovali.

V roku 1932 zomrela za záhadných okolností Stalinova druhá manželka. Príčinou smrti bolo strelné zranenie, otázkou však ostáva, či sa zastrelila sama, alebo či ju Stalin zavraždil.

Stalin na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov rozpútal v krajine teror. Jeho plánom bola kolektivizácie vidieka, čo malo byť dosiahnuté obrovskou brutalitou. Roľníkom bolo odoberané aj obilie na siatie, a keď potom vypestovali málo, boli postihovaní za sabotáž. To isté čakalo aj predsedov kolchozov. Vidiek mal byť zlomený a zotročený. Ich obyvatelia boli vyvražďovaní a odosielaní na Sibír do pracovných táborov. Pridala sa aj ďalšia metóda – umelo vyvolaný hladomor. Podľa Stalinovho vlastného priznania Churchillovi počet obetí kolektivizácie bol desať miliónov.

Výsledkom bol pokles poľnohospodárskej produkcie, aj počtu obyvateľstva. To sa Stalinovi nepáčilo, on plánoval vzostup a rast, takže neostalo než pre neho falšovať štatistiky (do sčítania obyvateľstva boli napríklad započítavané aj ešte nenarodené embryá a „odhady počtu“ tých, čo sčítaniu „nejako unikli“) atď.

Stalin s dcérou Svetlanou v roku 1935.

Vidiek nebol jedinou obeťou, ďalším cieľom boli ideoví nepriatelia: inteligencia a predstavitelia neboľševických strán. V polovici tridsiatych rokov sa pridala vnútrostranícka čistka. Stalin totiž tvrdil, že napredovaním k socializmu sa triedny boj zostruje. Ako zámienka poslúžila Stalinom objednaná vražda Kirova (pri posledných voľbách do ÚV získal ako jediný viac hlasov ako Stalin), po ktorej prakticky vyhladil väčšinu svojich spolupracovníkov a spolubojovníkov z občianskej vojny. To malo za následok hrubé porušovanie ľudských práv a neodôvodnené masové represálie, ktoré boli ešte podporované anonymnými ohováračmi. Negatívne procesy v sovietskej spoločnosti sa navyše prehlbovali aj tým, že kontrolu strany a vlády nad orgánmi štátnej bezpečnosti prevzal do rúk on sám. Prispelo to najmä k zločinnej činnosti Jagodu, Ježova a Beriju. Prácu „dokončil“ obrovskými čistkami v armáde, pri ktorej Stalin zlikvidoval výkvet svojej generality: Jegorova, Bľuchera, Jakira či Tuchačevského. Takto si celkom podrobil aj armádu, zlikvidoval však aj veľa schopných a skúsených dôstojníkov, ktorých nahradili síce ľudia politicky spoľahliví, ale neskúsení a často úplne neschopní. Stalin to však zrejme nepovažoval za problém. Známy je jeho výrok, že v modernej dobe „vojnu vyhrá ten, kto bude mať väčšie množstvo lepších zdrojov“. Teraz bol pripravený na expanziu a obnovenie cárskeho impéria.

Expanzia (1939 – 1941)[upraviť | upraviť zdroj]

Stalin stojaci spolu s Molotovom za nemeckým ministrom zahraničných vecí von Ribbentrop pri podpisovaní zmluvy o neútočení medzi oboma krajinami v predvečer druhej svetovej vojny.

Stalin bol v oblasti zahraničnej politiky opatrným pragmatikom. Chcel expandovať, ale mal obavy, aby sa proti nemu svet nespojil. Považoval za nutné mať spojencov a záruky, že svet bude natoľko rozštiepený, že sa o jeho ťaženie nebude nikto zaujímať. Mal v úmysle zostať silný a postupovať pomaly. Tento systém je zrejmý na celom jeho ťažení v rokoch 1939 – 1941, kde dôsledne dbal, aby sa vždy postavil iba jednému nepriateľovi. V auguste 1939 Sovietsky zväz uzavrel pakt o neútočení s Hitlerovým Nemeckom, a v jeho dodatkoch si oba štáty rozparcelovali priľahlú časť Európy a prisľúbili si vzájomnú podporu. ZSSR napadlo Poľsko 17. septembra 1939, ktoré prehrávalo svoj boj s Nemeckom, pričom tvrdil, že ide chrániť ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo. Rezervné jednotky poľskej armády na východných hraniciach nedokázali Červenú armádu zastaviť. Po obsadení východných častí medzivojnového Poľska, sovietske orgány zatkli veľké množstvo nepohodlných poľských občanov spolu s nimi internovali množstvo vojnových zajatcov. Časť týchto zajatcov, najmä príslušníkov dôstojníckeho zboru, považovali za nebezpečných a rozhodili sa ich zlikvidovať. Stalin spolu s Berijom a ďalšími, napr. Molotovom, Vorošilovom a Kalininom, podpísal dokumenty, ktoré viedli ku Katynskému masakru. Hrozbou násilím si vynútil spojenecké zmluvy a rozmiestnenie svojich vojsk v Litve, Lotyšsku a Estónsku. Keď sa však s týmito a ďalšími požiadavkami obrátil na Fínsko, odmietlo ho.

„Budúca zväzová republika“, ako Stalin Fínsko opakovane nazýval, veľmi dobre chápala zmysel a ciele jeho politiky a bola odhodlaná bojovať. 30. novembra 1939 ZSSR napadlo Fínsko. Vzápätí bola ustanovená robotnícko-roľnícka vláda pod vedením Otta Kuusinena, ktorú Stalin označil za jedinú legitímnu vládu Fínska, s ktorou je ochotný rokovať. Fíni, hoci horšie vyzbrojení a niekoľkonásobne prečíslení, bojovali s neuveriteľnou urputnosťou. Červená armáda zdecimovaná čistkami mala s lámaním ich odporu veľké problémy. Svet navyše vyjadril svoju nespokojnosť a ZSSR za nevyprovokovanú agresiu vylúčili zo Spoločnosti národov a Spojené kráľovstvo a Francúzsko začali navzdory svojej vojne s Nemeckom uvažovať o intervencii. Stalin sa teda rozhodol ustúpiť od podmanenia celého Fínska a uspokojil sa s vysokými územnými ziskami. Celkovo si však veľmi sťažil situáciu, lebo nepodarené ťaženie zničilo vynikajúcu povesť, ktorú Červená armáda získala obsadením Poľska a porážkou Japoncov a Číňanov v predchádzajúcich rokoch.

Krátko po ukončení Zimnej vojny ZSSR násilím obsadil Pobaltie (vrátane Litvy čo bolo v rozpore s Paktom, ale Nemecko to nechalo bez následkov) a potom prinútil Rumunsko k odovzdaniu Besarábie. Nato obrátil znova svoju pozornosť na Fínsko, ale to už získalo podporu a záruky Nemecka. Keď sa potom v severnom Fínsku objavili nemecké jednotky, Stalin sa rozhodol dočasne od jeho obsadenia ustúpiť. Následne musel svoju expanziu v Európe ukončiť, pretože na konflikt s Nemeckom sa necítil a všetky potencionálne ciele už boli pod Nemeckou ochranou. Sústredil sa na budovanie armády a pacifikáciu dobytých území, kde rozpútal teror takých rozmerov, že vzhľadom naň sa inak hrozivé straty Fínska v Zimnej vojne (25 000 mŕtvych a 60 000 ranených pri celkovom počte 3,8 milióna obyvateľov) javili ako „dobrý obchod“ (iba počet priamo zavraždených Litovcov počas rokov 1940-1941 sa odhaduje na minimálne 100 000).

Podpis paktu o neutralite s Japonskom 13. apríl 1941.

Väčšina historikov sa domnieva, že Stalin už v tej dobe počítal s vojnou proti Nemecku a čakal na príležitosť, kedy Nemecko napadnúť. Stalin zjavne dúfal, že sa Hitler pokúsi vylodiť v Británii a utrpí pri tom značné straty. Ale Suvorova téza, že Hitler svojím útokom predbehol Stalina iba o pár týždňov, je všeobecne odmietaná. Väčšinový názor je, že Stalin mal v úmysle zaútočiť až po podstatnom oslabení Nemecka, t. j. po jeho invázii do Anglicka, alebo až po tom, ako by si bol istý svojou úplnou prevahou (odhadujú sa roky 1942 – 1943). Stalin bol síce znepokojený ochladením vzťahov s Nemeckom, ale snažil sa o ich vylepšenie. Nepripúšťal nič čo by mohlo Nemecko využiť ako zámienku pre rozpútanie vojny, čím sa snažil získať čas na dokončenie reforiem v armáde a jej prezbrojenie. Urobil však obrovskú chybu, keď si neuvedomil že prekročil hranicu, za ktorou sa takáto činnosť stáva nielen že nepotrebnou, ale aj škodlivou. Hoci mal dosť správ o pripravovanom útoku, odmietol im uveriť a znemožnil včasné vykonanie protiopatrení. Okrem varovaní, ktoré mu zasielala britská diplomacia a boli pokladané iba za provokáciu, dostala sovietska spravodajská služba hodnoverné a veľmi presné informácie od Richarda Sorgeho, ktoré dokonca hovorili o tom, že sa vojna začne 22. júna. Jediný rozkaz, ktorý sa v smere obrany vydal pred vpádom sa týkal maskovania letísk a rozptýlenia lietadiel na letiskách. Bol nariadený Žukovom a Timošenkom 19. júna[16] ale na jeho realizáciu už nebol dostatočný čas.

Veľká vlastenecká vojna (1941 – 1945)[upraviť | upraviť zdroj]

Keď 22. júna 1941 hitlerovské Nemecko prepadlo Sovietsky zväz, bol to pre Stalina veľký šok. Najskôr tomu nemohol uveriť a tvrdil, že ide o provokáciu nemeckých generálov, a že Hitler o tom nemôže vedieť. Stalin sa chystal na útočnú vojnu voči Nemecku a 15. mája bol dokonca schválený plán útoku na západné hranice Nemeckej tretej ríše a následné rozvinutie frontu. Trvalo 11 dní, kým sa po prvýkrát na verejnosti vyjadril o nacistickom vpáde. Vo svojom rozhlasovom prejave 3. júla 1941 sa prihovoril občanom ZSSR bratia a sestry a požiadal ich o pomoc vo vlasteneckej vojne.

Ale viaceré jeho diletantské zásahy do riadenia operácií mali na ZSSR a jeho armádu zničujúci dopad. Straty Červenej armády boli desivé, jej letectvo bolo spolovice eliminované a ešte horší osud postihol tankové vojská, ktoré boli z takmer 90% zničené aj napriek ich početnej ba dokonca i kvalitatívnej prevahe nad nemeckými tankami. V oblasti Umane, Kyjeva a Viazmy boli do konca roka zničené celé armády. V období ťažkých bojov vydal Stalin 16. augusta 1941 rozkaz č. 270, v ktorom bolo prikázané všetkým vojakom a dôstojníkom bojovať do poslednej možnosti a vyhýbať sa dobrovoľnému padnutiu do zajatia. Tí, ktorí sa vzdali nepriateľovi bez odporu, boli považovaní za zradcov, ich rodiny boli automaticky považované za nebezpečných rodinných príslušníkov nepriateľov vlasti, zatknuté a uväznené. Takto bola uväznená i rodina Stalinovho najstaršieho syna Jakova Džugašviliho, ktorý padol do zajatia v bojoch pri Vitebsku.

Nemožno však povedať, že by všetky jeho vojenské a politické rozhodnutia boli nesprávne. Vo svojom prejave 3. júla 1941 sa obrátil na obyčajných ľudí, apeloval na národné cítenie všetkých obyvateľov Sovietskeho zväzu, pričom spomenul slávnych ruských vojvodcov ako bol Alexander Nevský. Prejav, ktorý sa začínal slovami: „Súdruhovia, občania, bratia a sestry, príslušníci armády a námorníctva! Obraciam sa na vás priatelia moji![17], bol neklamnou známkou toho, že niečo nie je v poriadku. Ľudia to pochopili aj napriek tomu, že v prejave tvrdil, že: „najlepšie nepriateľské divízie sú už zničené.“ Snahy obyvateľstva celej krajiny skĺbené so Stalinovými organizačnými schopnosťami ako i nekompromisnými rozkazmi sa ukázali byť rozhodujúcim elementom v nasledujúcom období. Podporil tiež masívnu evakuáciu priemyslu, ktorá zachránila pred zničením a obsadením mnoho priemyselných podnikov, ktoré boli evakuované na východ, najmä na Ural, prípadne ďalej na Sibír.

Ešte stále však nedal na názory svojich generálov, a tak sa opakovala situácia z roku 1941, keď podobný osud postihol ďalších sovietskych vojakov na jar 1942, keď Stalin trval napriek varovaniam viacerých dôstojníkov na protiútokoch, keďže považoval Wehrmacht, ktorý utrpel v bojoch cez zimu ťažké straty za porazený. Následne zle odhadol nemecké plány na letnú ofenzívu a sústredil väčšinu svojich záloh v strednej časti frontu na obranu Moskvy. Nemecké vojská však zaútočili na juhu, zlikvidovali Buďonného protiútok pri Charkove a postupovali k Stalingradu a na Kaukaz.

Známy sa stal tvrdý Stalinov rozkaz č. 227 z 28. júla 1942, ktorý vošiel do povedomia ako: „Ani krok späť!“ Tento rozkaz nedovoľoval jednotkám opustiť zverené pozície a navyše ustanovil takzvané uzáverové jednotky, ktoré mali aj s pomocou zbraní zabrániť samovoľným ústupom vojenských jednotiek. Boli taktiež vytvorené trestné jednotky tzv. „štrafbaty“, do ktorých sa dostali vojaci a velitelia za najrôznejšie priestupky ale aj neodôvodnené opustenie zverených pozícií. Tieto jednotky boli nasadzované na najnebezpečnejšie úseky frontov a ich príslušníci museli „zmyť svoje zločiny voči vlasti svojou krvou“. Straty v týchto jednotkách boli preto veľmi vysoké. V existujúcej situácii to však bol nevyhnutný krok, ktorý do značnej miery pomohol dosiahnuť zvrat v situácii na frontoch.

Stalin a Molotov s iránskymi politikmi na Teheránskej konferencii.

Medzi 28. novembrom a 1. decembrom 1943 sa po prvýkrát stretol so svojimi dôležitými spojencami na Teheránskej konferencii, kde rokoval o dôležitých otázkach otvorenia západného frontu, či poľskej otázke. Zaviazal sa navyše, že po porážke Nemecka pomôže spojencom v boji s Japonskom.

Na prelome rokov 1942/1943 využil Sovietsky zväz sériu Hitlerových strategických omylov, zozbieral dostatok záloh a prešiel na krídlach nemeckých armád pri Stalingrade do protiútoku. V kotli pod Stalingradom bola po prvýkrát v druhej svetovej vojne zničená celá nemecká armáda. Keď sa sovietskym vojskám podarilo zajať nemeckého poľného maršala Friedricha Paulusa, navrhol mu Hitler jeho výmenu za vlastného syna Jakova. Verzií Stalinovej odpovede existuje niekoľko, nech už však znela akokoľvek bola jednoznačne odmietavá. (Jedna z verzií jeho odpovede znie: „Poručíka za maršala nevymieňajú.“) Sovietski generáli získali po bitke o Stalingrad veľký kredit, ale aj Stalinovu dôveru. Tým sa výrazne líšil od Hitlera, ktorý napriek svojim vlastným chybám z väčšiny neúspechov obviňoval práve svojich generálov.

Na jar 1943 sa však Nemcom podarilo víťazný postup od Stalingradu zastaviť trpkou porážkou pri Charkove. Len blatisté jarné počasie zachránilo sovietske vojská pred veľkým nebezpečenstvom, ktoré po tejto bitke vzniklo. Stalin po porade so svojimi generálmi potom súhlasil, aby sa po skončení rasputice nezačínala nová ofenzíva, ale aby vojská vyčkali na nemecký útok, ktorého cieľom mali byť jednotky v oblasti Kurského oblúku – rozsiahleho výbežku frontu zasahujúcemu asi 80 až 90 km do nemeckých postavení medzi mestami Oriol a Belgorod. Sovieti pripravili v oblasti pre Nemcov kruté prekvapenie vo forme rozčlenenej obrany s ôsmimi obrannými líniami, z ktorých sa nacistom podarilo preraziť iba tri. Obidve strany vrhli do bitky svoju najmodernejšiu techniku a najlepšie vojská. Z bitky nakoniec vyšli víťazne sovietske jednotky, ktoré okamžite začali energicky vytláčať nepriateľa po celom úseku frontu. Červená armáda tak vyvrátila mýtus o tom, že dokáže víťaziť iba v zime.

V priebehu nasledujúceho obdobia boli Nemci vytlačení z blízkosti Leningradu, bol oslobodený Charkov, Kyjev, po bojoch v Bielorusku v lete 1944 aj Minsk. Mobilitu sovietskej armády vtedy výrazne podporili dodávky množstva nákladných automobilov od západných Spojencov. Stalin tak onedlho získal opäť všetko čo stratil, a znovu ovládol Pobaltie, Ukrajinu aj Besarábiu. Sovietske jednotky rýchlo prenikli do Rumunska a na Balkán. Fínsko na severe mu však znova uniklo, keď najprv zastavilo sovietsku ofenzívu zhruba v oblasti, kde sa bojovalo i počas Zimnej vojny a neskôr prinútilo nemecké vojská k odchodu z krajiny a rýchlo požiadalo a prímerie. Stalo sa síce satelitom ZSSR pokiaľ ide o medzinárodnú politiku a zahraničný obchod, ale zachovalo si nezávislosť pokiaľ ide o väčšinu vnútornej politiky a štátneho zriadenia.

Vo Východnej Európe sovietske vojská rýchlo postupovali. I tu však ich postup poznamenali Stalinove politické ambície, keď zahatal podporu pre Varšavské povstanie, či naopak pre politický kredit v Česko-Slovensku prikázal svojim vojskám útočiť v nevhodných podmienkach cez Dukliansky priesmyk. Posledným nerozumným krokom Stalina vo vojne bol útok na Berlín. Keďže bol presvedčený, že sa ho Západní Spojenci, ktorí mali mesto na dosah, pokúsia dobyť ako prví[18]. Namiesto toho, aby svoje vojská, ktoré počas vojny vybojovali najťažšie bitky a utrpeli ťažké straty, šetril, pustil sa do priameho útoku na mesto. Vysokým stratám, ktoré jeho jednotky v týchto bojoch utrpeli, by išlo predísť napríklad obliehaním mesta. Faktom však je, že každý deň vojny prinášal Sovietskemu zväzu obrovské straty na životoch (v priemere 14 000 denne) a skrátenie bojov ich teoreticky mohlo znížiť.

Podľa dohôd so Spojencami, zaútočil v auguste 1945 na japonské vojská v Mandžusku. Do konca vojny sa sovietskym vojskám podarilo oslobodiť aj severnú časť Kórey. V Európe spadali do sovietskej sféry vplyvu Poľsko, Česko-Slovensko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko a Východné Nemecko, ktoré sa stali sovietskymi satelitmi v každom ohľade, aj keď sa režimy, ktoré v nich vznikli, nedajú so Stalinovou diktatúrou porovnávať.

Stalin získal ako víťaz nad nacizmom najmä vďaka svojmu kultu osobnosti gloriolu bojovníka za slobodu a osloboditeľa národov, ktorá oslepila mnoho ľavicových intelektuálov po celom svete. Tí potom veľkoryso prehliadali zverstvá, ktoré doma páchal (pokiaľ správam o nich vôbec verili). Víťazstvá sovietskych vojsk boli v rámci Stalinovho kultu osobnosti všeobecne označované ako výsledky jeho geniálnych vojvodcovských schopností, pričom sa cielene bagatelizovalo jeho pričinenie k úvodným porážkam Červenej armády v rokoch 1941 – 1942.

Rozpútal štátom vedené prenasledovanie a presídlenie národov, ktoré považoval za spojencov nacizmu počas vpádu do ZSSR. Boli to napríklad Čečeni, Krymskí Tatári a mnohí ďalší. Táto činnosť mala za následok ohromné ľudské a kultúrne škody a mnohými je považovaná za genocídu.

Povojnové obdobie (1945 – 1953)[upraviť | upraviť zdroj]

Stalin s Churchillom a Roosveltom v Jalte.

Stalin v povojnových rokoch síce aj naďalej plánoval expanziu a upevnenie impéria, ale jeho postupy sa zmenili. Aby si uchoval svoju pozitívnu tvár, snažil sa postupovať menej nápadne. Mal obavy zo západných spojencov, ktorí sa ukázali silnejší ako čakal, tým skôr, že Sovietsky zväz bol vojnou ekonomicky vyčerpaný a vojnové škody krajinu uvrhli späť do stavu, ktorý krajina zažila po skončení občianskej vojny pred dvadsiatimi rokmi. Navyše sa Stalinov zdravotný stav začal zhoršovať a strácal silu. Jeho zahraničná politika sa v mnohých ohľadoch míňala účinku. Síce sa mu podarilo celkom ovládnuť štáty v jeho sfére vplyvu s výnimkou Juhoslávie, ale jeho podpora odsunu Nemcov z nemeckého územia sa obrátila proti nemu – vyhnanci, ktorí mali rozvrátiť ekonomiku Západného Nemecka, ju naopak posilnili a skonsolidovali. Izrael sa k ZSSR aj napriek Stalinovej počiatočnej podpore nakoniec obrátil chrbtom a ani Kórejská vojna sa nevyvíjala dobre. Princípy budovania a riadenia hospodárstva, ktoré zaviedol boli síce vhodné na vojnové pomery, ale v čas mieru boli neefektívne. Stalinské čistky navyše potierali akúkoľvek iniciatívu obyvateľstva, aj preto sa sovietske hospodárstvo v nasledujúcich obdobiach stalo charakteristické technickou zaostalosťou, nízkou produktivitou práce a vysokou materiálovou a energetickou náročnosťou.

V rokoch 1948 – 1949 Stalin upustil od masových vrážd nepohodlných osôb aké realizoval v skoršom období. Prenasledovanie politických nepriateľov však malo podobný charakter. Začal antisemitskú kampaň proti kozmopolitizmu. Všetkých Židov plánoval presunúť na východ krajiny do už dlhšie existujúcej autonómnej oblasti k Čínskym hraniciam, pri tom síce nemalo dochádzať k ich popravám, ale počas transportu mala veľká časť z nich zahynúť. Presunu Židov sa malo týkať aj vytvorenie ďalších pracovných táborov pre asi štvrť milióna ľudí. Tesne pred svojou smrťou rozpútal propagandistickú kampaň a zatýkanie lekárov po celej krajine. Celá kampaň sa začala zatýkaním lekárov, ktorí sa starali o politikov v moskovskom Kremli. V roku 1953 sa už našli vo vedení strany ľudia, ktorí sa s ním odvážili nesúhlasiť, hoci iba na neverejných zasadaniach.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

1. marca 1953 ho po hádke s členmi politbyra ranila mŕtvica (podľa niektorých zdrojov ho otrávili). Aj keď sa Stalin celý deň neozýval, ostatní členovia politbyra sa neopovážili ho rušiť.[19] Potom, 2. marca zavolali Beriju, aby sa na neho pozrel a poradil im, čo majú robiť. Ten sa v noci z 2. na 3. marca dostavil, prehliadol chorého a povedal im, aby nepanikárili a objednal lekára až na dopoludnie 3. marca. Keď dorazil, bol na tom Stalin veľmi zle – len chrčal, zvracal a nepoznával ľudí okolo seba. Zomrel ako 74-ročný 5. marca 1953.

Berija síce v tej dobe patril k jedným z najmocnejších ľudí v ZSSR a bol Stalinovým osobným priateľom, ale v poslednom čase sa okolo neho začali objavovať podozrivé príznaky, napríklad zatýkanie jeho blízkych spolupracovníkov. To bolo v Stalinovom Sovietskom zväze obvykle predzvesťou útoku a likvidácie. Je nemožné, aby si Berija nebol vedomý tejto skutočnosti. Treba teda brať jeho tvrdenie, že Stalinovi bolo lepšie a nebol dôvod volať lekára okamžite, s veľkou rezervou.

Za oveľa pravdepodobnejšiu je historikmi považovaná možnosť, že Berija úmyselne zdržal privolanie lekárskej pomoci a napomohol tak k Stalinovej smrti. Podľa niektorých spolupracovníkov túto verziu niekoľkokrát potvrdil v súkromných rozhovoroch krátko po Stalinovej smrti, v ktorých so sebavedomým úsmevom niekoľkokrát povedal vetu „Ja som ho odstránil…“

Stalin bol jediný zo sovietskych štátnikov, na počesť ktorého bola po jeho smrti usporiadaná v pravoslávnom chráme panychída. Po informáciách o jeho smrti bola veľká časť obyvateľstva krajiny otrasená. Pri jeho pohrebe a snahách ľudí dostať sa k rakve a vidieť jeho telo dni predtým boli v mnohopočetných davoch ušliapaní viacerí ľudia.

Zabalzamované telo Stalina umiestnili do Mauzólea Lenina, ktoré sa v r. 1953 – 1961 volalo Mauzóleum V. I. Lenina a I. V. Stalina. Na základe uznesenia XXII. zjazdu z 30. októbra 1961, v noci z 31. októbra na 1. novembra 1961 Stalinovo telo vyniesli z mauzólea a pochovali do hrobu pri kremeľskom múre.

Stalinovu sochu v strede mesta jeho narodenia presunuli Gruzínci do múzea v noci z 24. na 25. júna 2010[20].

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasné názory na Stalina[upraviť | upraviť zdroj]

  • liberálni demokrati: Autori vychádzajúci z liberálnych a humanistických pozícií, pokladajú Stalina za potláčateľa všetkej slobody, iniciatívy, za pôvodcu totalitnej spoločnosti, vinníka a iniciátora zločinov proti ľudskosti, porovnateľného s Hitlerom. Táto mienka prevláda na Západe, v čase Perestrojky a začiatkom 90. rokov 20. storočiam prevládala i v ZSSR.
  • komunisti-stalinisti: plne uznávajú Stalina, pokladajú ho za verného pokračovateľa Lenina. Ich názory v podstate zodpovedajú oficiálnym tézam sovietskej propagandy 30. rokov. Ako príklad možno uviesť knihu М.S. Dokučajeva Dejiny nezabúdajú. Počas Stalinovho života na neho v ľavicových kruhoch na Západe nahliadali zhovievo až nadšene, keďže ho pokladali za tvorcu zaujímavého sociálneho experimentu – takto k nemu pristupovali napríklad G.B. Shaw, Lion Feuchtwanger, Henri Barbusse. Po odhaleniach XX. zjazdu strany stalinizmus na Západe ako jav zanikol.
  • komunisti-antistalinisti: obviňujú Stalina zo zničenia strany, z odstúpenia od ideálov Lenina. Tento prístup sa zrodil ešte v „leninskej garde“ (M. Riutin, F. Raskoľnikov, L.D. Trockij, či Bucharinov list napísaný pred popravou) a stalo sa prevládajúcim po XX. zjazde.
  • nacionalisti-stalinisti: kritizujú Lenina i demokratov, zároveň vysoko oceňujú Stalina za prínos k upevneniu ruskej imperiálnej vlády. Pokladajú ho za hrobára rusofóbov-boľševikov. Oceňujú jeho antisemitské kroky. Ako príklad možno uviesť diela I.S. Šiškina Vnútorný nepriateľ a V.A. Mičurina «Dvadsiate storočie v Rusku cez prizmu teórie etnogenézy L.N. Gumiľova a práce V.V. Kožinova. Posledný pokladá stalinské represálie v mnohom za nevyhnutné, kolektivizáciu a industrializáciu za ekonomicky opodstatnené.
  • nacionalisti-antistalinisti: (napr. Alexandr Solženicyn) odsudzujú Stalina ako boľševika, narušiteľa tradičnej ruskej kultúry a tradičnej ruskej spoločnosti.

Podľa výskumu verejnej mienky z 18. – 19. februára 2006, 47 % obyvateľov Ruska pokladá rolu Stalina v histórii za pozitívnu, 29 % za negatívnu. Priaznivci Stalina z rôznych politických táborov vyzdvihujú najmä politickú stabilitu a poriadok, ktorý za jeho vlády panoval.

Po XXII. zjazde pamätníky Stalina boli po celom Sovietskom zväze demontované, okrem pamätníka v rodnom meste. V súčasnosti na mnohých miestach Ruska mu znovubudujú pamätníky.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dátum 21. decembra 1879 uvádza i Allan Bullock: Hitler a Stalin. Paralelní životopisy. Mustang, Plzeň 1995, p. 13.
  2. Edvard Radzinsky: Stalin. The First In-depth Biography Based on Explosive New Documents from Russia's Secret Archives (1997) ISBN 0-385-47954-9 (paperback)
  3. Allan Bullock: Hitler a Stalin, p. 16.
  4. Václav Veber: Stalin. Stručný životopis. Univerzita Karlova 1996, p. 5.
  5. Václav Veber: Stalin, p. 6.
  6. Jej predchodcovia boli Pirveli dasi (Prvá skupina) a Meore dasi (Druhá skupina). Mesame dasi bola založená roku 1893.
  7. Allan Bullock: Hitler a Stalin, p. 26.
  8. a b c Václav Veber: Stalin, p. 15.
  9. Vladislav Moulis: Běsové ruské revoluce, Dokořán, Praha 2002, ISBN 80-86569-07-1, str. 63
  10. Dátum je sporný. Podľa Levinea v novembri 1902, Palocziho 1903, Bullocka (p. 44) to bol až jún 1906.
  11. Podľa Bullocka (p. 962) nie je kniha Josif Iremašvili: Stalin und die Tragödie Georgiens. Berlin 1932 hodnoverná.
  12. a b Dmitrij Volkogonov: Lenin. Počátek teroru. Dialog, Liberec 1996, p. 54.
  13. a b Václav Veber: Stalin, p. 26.
  14. Václav Veber: Stalin, p. 23.
  15. Allan Bullock: Hitler a Stalin, p. 50, tvrdí, že ho presadil Lenin. Václav Veber: Stalin, p. 28, tvrdí, že to navrhol agent Ochranky Roman Malinovskij.
  16. Дмитрий Хазанов: Великая Отечественная: Неизвестная война/1941 Горькие уроки/Война в воздухе ISBN 5-699-17846-5. Moskva, CЯУЗА, ЭКСМО 2006, s. 394
  17. Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry 1968, s. 184
  18. John Macdonald: Veľké bitky druhej svetovej vojny ISBN 80-7145-185-1. Bratislava, Slovart 1995, s. 168
  19. Václav Veber: Stalin, pp. 182 – 183; Bullockův popis (p. 939) je nejasný.
  20. TASR. Gruzínsko: Sochu Stalina v jeho rodnom meste Gori odstránili z hlavného námestia [online]. tasr.sk, 25.6.2010, [cit. 2010-06-26]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]