Kórejská vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kórejská vojna
Korean War Montage 2.png
Dátum Boje sa viedli od 25. júna 1950 do 27. júla 1953, kedy začalo platiť prímerie. Mierová zmluva nebola dodnes podpísaná.
Miesto Kórejský polostrov
Výsledok Zastavenie bojov, taktické víťazstvo spojencov, strategicky remíza, zlyhanie cieľa Severokórejčanov o získanie celého polostrova.
Casus belli: Snaha Severnej Kórey vojensky zjednotiť polostrov.
Protivníci
Kórejská republika Kórejská republika
Flag of the United Nations.svg Spojené národy
US flag 48 stars.svg Spojené štáty
Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo
Bojová podpora:
Austrália Austrália
Belgicko Belgicko
Canadian Red Ensign 1921-1957.svg Kanada
Kolumbia Kolumbia
Flag of Ethiopia (1897-1936; 1941-1974).svg Etiópske cisárstvo
Francúzsko Francúzsko
State Flag of Greece (1863-1924 and 1935-1970).svg Grécke kráľovstvo
Luxembursko Luxembursko
Holandsko Holandsko
Nový Zéland Nový Zéland
Flag of the Philippines (navy blue).svg Filipíny
Flag of South Africa 1928-1994.svg Juhoafrická únia
Thajsko Thajsko
Turecko Turecko
Zdravotnícka podpora:
Dánsko Dánsko
India India
Taliansko Taliansko
Nórsko Nórsko
Švédsko Švédsko
Kórejská ľudovodemokratická republika Kórejská ľudovodemokratická republika
Čína Čínska ľudová republika
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Zväz sovietskych socialistických republík
Zdravotnícka podpora:
Flag of Bulgaria (1948-1967).svg Bulharská ľudová republika
Flag of Czechoslovakia.svg Československá republika
Flag of Hungary (1949-1956).svg Maďarská ľudová republika
Flag of Poland.svg Poľská ľudová republika
Flag of Romania (1948-1952).png Rumunská ľudová republika
Ostatná podpora:
Flag of the People's Republic of Mongolia (1940-1992).svg Mongolská ľudová republika
Velitelia
Kórejská republika I Sung-man
Kórejská republika Čong Il-kwon
Kórejská republika Päk Son-jop
Flag of the United Nations.svg US flag 48 stars.svg Douglas MacArthur
Flag of the United Nations.svg US flag 48 stars.svg Matthew Ridgway
Flag of the United Nations.svg US flag 48 stars.svg Mark Wayne Clark
Kórejská ľudovodemokratická republika Kim Il-song
Kórejská ľudovodemokratická republika Čhwe Jong-kun
Čína Mao Ce-Tung
Čína Peng Dehuai
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Josif Stalin
Straty
Padlých:
1 271 244 až 1 818 410
Padlých:
1 858 000 až 3 822 000

Kórejská vojna (25. jún 1950 – 27. júl 1953, v kórejčine: 한국전쟁, alebo ľudovo nazývé aj 6.25 전쟁 t. j. Vojna šesť dva päť) bol konflikt, ktorý sa odohral medzi Kórejskou ľudovodemokratickou republikou a Kórejskou republikou počas studenej vojny. Preto býva označovaná aj ako zástupná vojna medzi Spojenými štátmi a spojencami z OSN na jednej strane a Sovietskym zväzom (tiež člen OSN) a Čínou na strane druhej.

Príčiny a historické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Príčiny vzniku Kórejskej vojny siahajú oveľa hlbšie do histórie. Z vonkajšieho pohľadu išlo o konflikt záujmov mocností, ktoré v druhej polovici 19. storočia obklopovali Kórejský polostrov. Išlo hlavne o Japonsko – „supernovu“ na „mocenskom hviezdnom nebi“, Čínuveľmoc, ktorej vazalom bola Kórea po dlhé stáročia, Rusko – veľmoc neustále sa rozširujúca ďalej na východ a USA – ktoré ešte len mali zohrať dôležitú úlohu v regióne. Celé 19. storočie a hlavne jeho druhá polovica sa vo Východnej Ázii niesla v duchu veľkých spoločenských zmien. Národy ako Čína, Japonsko a Kórea boli západnými mocnosťami donútené k tomu, aby sa po stáročiach izolácie otvorili a sprístupnili. Najprv na zahraničný obchod, a neskôr aj politicky. Každý štát si chcel z „východoázijského koláča“ odhryznúť čo najväčší kus. Koncom 19. storočia práve Japonsko najviac profitovalo zo vzájomnej výmeny so Západom. Rástlo tak na sile a malo veľmocenské tendencie. Dynamika zmien vo vnútri krajiny spôsobila aj vonkajšiu rozpínavosť. Japonsko si robilo nároky na Čínu a neskôr aj na celú Áziu. Mostom k dosiahnutiu tohto cieľa mala byť Kórea. Koncom 19. storočia bolo v tomto regióne „husto“, čo nakoniec nevyhnutne vyústilo v ozbrojený konflikt najprv medzi Japonskom a Čínou (Japonsko-čínska vojna) v rokoch 18941895 a potom aj medzi Japonskom a Ruskom (Rusko-japonská vojna) v rokoch 1904 – 1905. V dôsledku prvej vojny sa Kórea vymanila spod vplyvu Číny (stala sa ľahkým sústom pre Japonsko) a v dôsledku druhej Japonsko dostalo voľnú ruku na Kórejskom polostrove a aj v Mandžusku. Japonsko najprv ovládlo zahraničnú politiku Kórei (od r. 1905) a potom aj celú Kóreu. Anexia nastala v roku 1907. To zabezpečilo pozíciu Japonska v celej Kórei na dlhých 40 rokov, hoci predtým Japonsko uvažovalo o rozdelení polostrova na dve časti podľa 38. rovnobežky, s čím Rusko nesúhlasilo.

Situácia medzi oslobodením a vojnou[upraviť | upraviť zdroj]

Na sklonku 2. svetovej vojny, keď už bolo jasné, že Japonsko jedného dňa bude musieť kapitulovať, sa ukázalo, že na Kórejskom polostrove vznikne voľný priestor, ktorý sa snažili vyplniť obe mocnosti (Sovietsky zväz aj USA). Už vo februári 1945 na Jaltskej konferencii Roosevelt, Winston Churchill a Stalin rozhodli o rozdelení sveta, vrátane sféry vplyvu v Ázii. Toto bolo potvrdené na konferencii v Postupime, kde sa dohodlo, že päť rokov by mala byť Kórea územím pod spoločnou správou piatich mocností a potom nezávislým štátom. V skutočnosti však až do kapitulácie Japonska nebolo jasné, ako k tomu dôjde. Po tom, čo tesne pred kapituláciou Japonska (15. augusta 1945) Sovietsky zväz vypovedal vojnu (de facto porazenému) Japonsku (8. augusta), už o pár dní sovietske vojská začali obsadzovať kórejské územie na severe. V tom čase sa americké vojská nachádzali vzdialené stovky kilometrov od Kórejského polostrova. Generál MacArthur (hlavný veliteľ vojsk USA v Tichomorí) zareagoval rýchlo a navrhol Sovietom podeliť si polostrov na dve sféry vplyvu podľa 38. rovnobežky, proti čomu Stalin nemal žiadne námietky. Začiatkom septembra začali Američania obsadzovať južnú časť polostrova. Demarkačná línia medzi sovietskymi a americkými vojskami sa stanovila okolo 38. rovnobežky. Na juhu Američania umožnili vznik viacerých politických strán a položili základy veľmi krehkej demokracie. Sovietsky zväz začal na severe budovať komunistický štát.

Tesne po oslobodení začali po celej krajine vznikať ľudové výbory, ktoré mali snahu prevziať iniciatívu po predchádzajúcich kolonialistoch do vlastných rúk. Keďže išlo o široké hnutie ľudu, malo tendencie viac doľava, s cieľom odstrániť Japoncov a kórejských kolaborantov od vplyvu v spoločnosti. Na Severe Sovieti privítali túto iniciatívu a „pomáhali“ Kórejčanom. Postupom času však odstránili umiernené, alebo dokonca pravicové sily z tohto hnutia a nahradili ich ultraľavicovo zmýšľajúcimi komunistami. Keď na jeseň 1945 prišiel Kim Il-song (김일성) zo ZSSR späť do vlasti, bol predstavený ako národný hrdina bojujúci za kórejské záujmy, hoci doma bol úplne neznámy. Kim s postupom času získaval čoraz väčšiu popularitu a bol schopný odstraňovať akúkoľvek opozíciu nielen v štáte, ale dokonca aj vo vlastnej strane. Tak sa stal „jediným“ vodcom severokórejského ľudu a postupne začal budovať svoj kult osobnosti.

Situácia na Juhu bola úplne iná. Američania v tomto čase mali dosť silnú antiľavicovú náladu. Preto hneď na začiatku zastavili vznik ľudových výborov. Podporovali veľkostatkárov a ľudí spojených s bývalým režimom – kolaborantov. To sa nepáčilo Kórejčanom, ktorí stále viac odmietali americkú okupáciu polostrova. Jediným favoritom Američanov bol prozápadne orientovaný I Sung-man (Syng Man Rhee).

Situácia sa nezlepšila ani v priebehu rokov 1947 a 1948. Američanmi presadená Dočasná komisia spojených národov pre Kóreu (UNTCOK – UN Temporary Commission on Korea) začala organizovať voľby na polostrove. Keďže komisia nebola vpustená na Sever, vyhlásila, že voľby budú platné všade, kde bude mať prístup. Nato sa v máji 1948 konali prvé voľby (v južnej časti polostrova), ktoré boli vyhlásené za úspešné a platné. Na tomto základe bola 15. augusta 1948 vyhlásená Kórejská republika (Tähan minguk 대한민국) a prvým prezidentom sa stal I Sung-man (이승만). Reakciou na voľby na juhu boli voľby uskutočnené 25. augusta 1948 na severe. A 15. septembra 1948 vyhlásená Kórejská ľudovodemokratická republika (Čoson mindžudžui inmin konghwaguk 조선민주주의인민공화국).

Začiatok vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa priebehu vojny

Koncom roka 1948 sa začali zo Severnej Kórey sťahovať sovietske vojská a následne na jar 1949 americké vojská z Južnej Kórey. Rozdiel spočíval v tom, že Severná Kórea v tom čase mala dobre vycvičenú armádu 200 000 mužov, Sovieti zanechali Kórejčanom svoju výzbroj (tanky, mnoho munície atď.) a v Kórei zostali sovietski armádni poradcovia. Na druhej strane v Južnej Kórei bola zle vycvičená a slabo vyzbrojená armáda o sile asi 90 000 mužov.

25. júna 1950 Severná Kórea celkom neočakávane zaútočila na Juh s cieľom násilne spojiť obe krajiny. V priebehu necelých 3 dní sa útočiacim jednotkám podarilo obsadiť od 38. rovnobežky neveľmi vzdialené hlavné mesto Kórejskej republiky Soul a čoskoro prenikli ešte hlbšie do vnútrozemia. OSN zareagovala vytvorením koalície štátov na čele s USA, ktoré mali agresora – KĽDR vyhnať z okupovaného územia. V júli americké a juhokórejské vojská spoločne bojovali pri Osane (오산), no boli zatiaľ zatlačované čoraz viac na juh. Na konci leta jednotky OSN kontrolovali už iba malé územie v okolí mesta Pusan – takzvaný Pusanský perimeter. Prístav Pusan sa tak na čas stal tepnou, po ktorej prúdili vojaci a zásoby pre nasledujúci protiútok. Severná Kórea a jej spojenci si už mysleli, že víťazstvo je jednoznačné, ale mýlili sa. V auguste 1950 severokórejské jednotky zaútočili na západnú časť Pusanského perimetra pri Masane a cez rieku Nagdong pri meste Taegu. Tieto útoky neboli úspešné.

Reakcia Západu[upraviť | upraviť zdroj]

15. septembra 1950 sa americké jednotky pod vedením generála Douglasa MacArthura vylodili v tyle severokórejských vojsk v prístave Inčhon (인천). Odtiaľto pokračoval ich protiútok až k Soulu (서을). V nasledujúcich bojoch sa im podarilo preťať nepriateľovi zásobovacie a komunikačné kanály a obkľúčiť hlavnú časť severokórejských vojsk južne od 38. rovnobežky. Generál MacArthur vtedy navrhol severokórejskej strane aby sa vzdala, čo však Kim Il-song (김일성) odmietol.

Vstup Číny[upraviť | upraviť zdroj]

Americkí vojaci v Kórei

Jednotky OSN následne prekročili 38. rovnobežku a postupovali na sever k pohraničnej rieke Amnok-kang (압록강, po čínsky Ja-lu), pričom ČĽR už predtým pohrozila, že v prípade priblíženia vojsk OSN k svojim hraniciam bude nútená vstúpiť do vojny. 19. októbra 1950 jednotky OSN obsadili Pchjongjang (평양) – hlavné mesto KĽDR. Generál MacArthur, vtedy vyhlásil, že jeho vojaci by mohli byť už do Vianoc doma. Jeho predpoveď sa však ukázala byť prehnane optimistická. Čína, ktorá vnímala postup jednotiek OSN ako ohrozenie svojej suverenity 25. novembra začala vopred pripravený útok vedený polmiliónovou armádou „dobrovoľníkov“. Koncom decembra 1950 po neľútostných bojoch vedených uprostred krutej zimy boli jednotky OSN zatlačené späť za 38. rovnobežku. 31. decembra 1950 podnikli spojené severokórejské a čínske sily o sile takmer milión mužov ďalší útok. Napriek tomu, že sa im do konca januára podarilo preniknúť hlboko za 38. rovnobežku, neboli už schopní v dôsledku logistických problémov a silnejúceho odporu vojsk OSN pokračovať v útoku. 25. januára 1951 prešli do protiútoku vojská OSN. Douglas MacArthur pri tom presadzoval rozšírenie vojny až do Číny a navrhol nasadenie jadrových zbraní. Prezident USA Harry Truman však s týmto názorom nesúhlasil a MacArthur bol v apríli 1951 kvôli kritike prezidentovej politiky odvolaný. Bojová činnosť uviazla na línii neďaleko 38. rovnobežky.

Prímerie a napätie[upraviť | upraviť zdroj]

10. júla 1951 sa začali prvé rokovania o prímerí. Boje ale pokračovali ešte ďalšie dva roky. Naďalej sa bojovalo o oblasti ako napríklad Heartbreak Hill, Bunker Hill alebo Bloody Ridge.

27. júla 1953 podpísali predstavitelia OSN, KĽDR, ČĽR a ZSSR dohodu o prímerí. Kórejská republika sa k nej nikdy nepripojila. Demilitarizovaná zóna medzi oboma krajinami je jednou z najlepšie strážených hraníc na svete a pohraničné incidenty na nej dodnes nie sú ničím zvláštnym.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]