Pražská jar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O rovnomennom hudobnom festivale pozri Pražská jar (festival)
Ceauşescova vláda bola od začiatku ostro proti okupácii. Na tejto fotografii ju rumunská komunistická vláda oficiálne odsudzuje.
Pochod na podporu Československa v Helsinkách.

Pražská jar sa nazýva obdobie od konca roku 1967 do okupácie Česko-Slovenska v auguste 1968. V týchto mesiacoch došlo postupne k uvoľneniu politickej situácie v Česko-Slovensku, demokratizácii spoločnosti a k pokusu o opatrnú reformu socialistického politického systému.

V Česko-Slovensku zavŕšila Pražská jar obdobie otepľovania v záujmovej sfére ZSSR jeho vtedajších satelitov. To bolo umožnené politickým uvoľnením v ZSSR, ktoré otvoril Chruščov koncom 50-tych rokov.

Stav spoločnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci 60. rokov 20. storočia bola Európa rozdelená v dôsledku 2. svetovej vojny na dva nezmieriteľné tábory: kapitalistický (v terminológii socialistických štátov imperialistický) a socialistický. Socialistické štáty boli ovládané Sovietskym zväzom a svoj režim udržiavali pomocou silne represívneho aparátu. Spoločnosť v Česko-Slovensku bola riadená komunistickou stranou, ktorá riadila štát politicky a ekonomicky - vedenie strany bolo prakticky totožné s vedením štátu. Voľby boli zdanlivo slobodné, ale kandidáti boli iba z jedinej povolenej politickej strany. Demokratické princípy boli potlačené. V ostatných štátoch socialistického tábora bola situácia podobná.

V celej Európe aj vo svete ale dochádzalo k miernym zmenám, celé 60. roky plynuli v znamení uvoľňovania napätia, vznikali nové kultúrne impulzy (Beatles), začal sa dobývať vesmír. Tieto vplyvy sa prejavovali aj v socialistických krajinách po Stalinovej smrti koncom 50. rokov.

Prezidentom ČSSR a súčasne prvým tajomníkom ústredného výboru komunistickej strany (UV KSČ) bol Antonín Novotný. Koncom roka 1967 sa ostro postavil proti snahám o liberalizáciu spoločnosti. V Martine na oslavách Matice slovenskej Novotný svojím urážlivým správaním postavil proti sebe a straníckemu vedeniu značnú časť slovenskej verejnosti.

Neskôr v prejave k poslucháčom vojenských škôl vyzýval k boju proti liberalizmu a proti propagovaniu rôznych kapitalistických smerov v politickej praxi, ekonomike a kultúre; znamenalo to revíziu základného záveru XIII. zjazdu KSČ.

Udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

Rok 1967[upraviť | upraviť zdroj]

  • 26.-27. september: Na schôdzi ÚV KSČ došlo k ostrejším sporom v komunistickom vedení, ktoré boli vyvolané administratívnymi opatreniami voči spisovateľom (zastavenie Literárnych novín a stranícke tresty pre I. Klímu, P. Kohouta, M. Kunderu, A. J. Liehma, J. Procházku, L. Vaculíka).
  • 30.-31. október: Ústredný výbor KSČ rokoval o postavení strany v spoločnosti. Bezprostredným podnetom ku konfliktu sa stalo vystúpenie A. Dubčeka, ktoré spochybnilo úplné „vedenie strany“ v štáte - (vládnuť by mala vláda) a napadol kumuláciu funkcií - typické pre obdobie vlády A. Novotného. Dubčekova kritika uvoľnila cestu k „Pražskej jari“.
  • 31. október: Na vysokoškolských internátoch v Prahe na Strahove bol opakovane vypnutý elektrický prúd; študenti vyšli do ulíc so sviečkami a volaním: „Chceme svetlo!“. Pochod brutálne rozohnala v Nerudovej ulici Verejná bezpečnosť (polícia).
  • 11.-13. december: Zasadalo predsedníctvo ÚV KSČ, kde zaznela ostrá kritika Novotného. Došlo k stretu medzi jeho zástancami a kritikmi. Spor sa skončil kompromisom: súhlasom s rozdelením najvyšších funkcií v budúcnosti.
  • 19.-21. december: Zišiel sa ústredný výbor KSČ, väčšia časť členov vystúpila znova s kritikou pracovných metód a spôsobov vedenia A. Novotného. Pod týmto tlakom sa Novotný rozhodol dať svoju stranícku funkciu k dispozícii.

Január 1968[upraviť | upraviť zdroj]

  • 3.-5. január: Plenárne zasadnutie ÚV KSČ rozhodlo o rozdelení najvyšších funkcií. Za prvého tajomníka bol zvolený Alexander Dubček. Tým sa skončila takmer desaťročná éra vlády Antonína Novotného.

Február 1968[upraviť | upraviť zdroj]

  • 26. február: Útek generálmajora J. Šejnu do Talianska a odtiaľ pomocou CIA odchod do USA; informačné prostriedky prispeli k tomu, že sa z úteku protekčnej osoby A. Novotného stala aféra „semienkového“ generála (bol obvinený z rozkrádania štátneho majetku - ďatelinových semienok).

Marec 1968[upraviť | upraviť zdroj]

  • 21. marec:
    • zasadala Ústredná rada odborov. Na nej boli presadené požiadavky, že odbory nemajú byť povestnou „prevodovou pákou“ strany, ale majú reprezentovať a obhajovať záujmy pracujúcich.
    • Bol ustanovený prípravný výbor pre obnovu skautskej organizácie - Junáka.
    • Vznikol dočasný výbor katolíckeho duchovenstva na čele s biskupom a apoštolským administrátorom pražskej arcidiecézy F. Tomáškom.
  • 22. marec: Abdikácia prezidenta A. Novotného.
  • 22.-23. marec: Celoštátny aktív zástupcov všetkých vysokoškolských centier, ktorý sa konal v Brne sa vyslovil za vytvorenie samostatnej organizácie vysokoškolákov (s výnimkou oficiálneho ČSM).
  • 23. marec: Bývalí funkcionári sociálnej demokracie ustanovili akčnú skupinu pre obnovu strany, ktorá sa rozšírila na ústredný prípravný výbor.
  • 23.-24. marec: V Drážďanoch sa uskutočnilo stretnutie vedúcich predstaviteľov Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR s česko-slovenskou delegáciou (Dubček, Lenárt, Černík, Kolder, Biľak), na ktorom zaznela ostrá kritika pomerov v Česko-Slovensku. Naši predstavitelia boli na stretnutí upozornení na neželateľný vývoj v krajine a na potrebu realizovať príslušné opatrenia.
  • 29. marec:
    • Funkcionári jednotnej telovýchovnej organizácie uskutočnili prestavbu na národnom a odvetvovom princípe.
    • Pri Zväze spisovateľov vznikol Klub nezávislých spisovateľov, ktorý združoval nekomunistických členov z Čiech a Slovenska (na čelo Klubu zvolil V. Havla, P. Koptu a A. Klimenta).
  • 30. marec: Národné zhromaždenie zvolilo na návrh A. Dubčeka za prezidenta republiky L. Svobodu; svoj program nadviazania kontinuity s predchádzajúcimi prezidentmi vyjadril symbolicky tým, že po voľbe položil vence na hrob K. Gottwalda a A. Zápotockého, ale i T. G. Masaryka a E. Beneša.
  • 31. marec:
    • Skupina politických väzňov, odsúdených podľa zákona 231/1948 Zb., na čele s K. Nigrinom, stanovila ústredný výbor Klubu 231; v priebehu troch mesiacov fungovali jeho výbory vo všetkých krajoch a vo väčšine okresov českých krajov, ústredie registrovalo cez 80 tisíc záujemcov o členstvo.
    • Ústredný výbor Československé strany lidové zvolil za nového predsedu A. Pospíšila (vystriedal J. Plojhara); ľudová strana mala v júli 1968 46 028 členov.

Apríl 1968[upraviť | upraviť zdroj]

  • 31. marec-5. apríl: V Prahe sa zišlo III. všekresťanské mierové zhromaždenie za účasti 500 predstaviteľov katolíckej, protestantskej a pravoslávnej cirkvi z 55 krajín sveta; šlo o svetové sympózium tých, ktorí sa rozhodli viesť dialóg s „pokrokovými marxistami“.
  • 1.-5. apríl: Na Pražskom hrade pokračovalo zasadanie ÚV KSČ. Okrem voľby nového predsedníctva sa počítalo so zostavením novej vlády a s otvorením otázky rehabilitácie obetí politických procesov v 50. rokoch. Posledný deň rokovania bol jednomyseľne prijatý tzv. Akčný program KSČ (zverejnený 10. apríla), ktorý mal navodiť socializmus s ľudskou tvárou. Obsahoval zmeny, ktoré v nastávajúcich dvoch rokoch chcela komunistická strana (stále ako ústavou „uzákonená“ vedúca politická sila) uskutočniť v politickej oblasti (najmä v oblasti občianskych práv a politického systému), ekonomickej (ekonomická reforma v rámci socializmu), kultúrnej a zahraničnej politike. Súčasťou zmien mala byť takzvaná demokratizácia. Do zahraničia text programu šírila ČTK pod názvom „Československá cesta k socializmu“. Program sľuboval zásadné ekonomické a politické reformy, ale samotný názov naznačoval jednu podstatnú okolnosť – KSČ sa chcela vrátiť k svojmu pôvodnému programu, ktorý mala po druhej svetovej vojne, pred februárom 1948.
  • 5. apríl:
    • Na stretnutí 144 účastníkov (hlavne z radov inteligencie) bol založený Klub angažovaných nestraníkov - KAN; v krátkom čase mal KAN 40-50 tisíc záujemcov o členstvo.
    • Bola schválená komisia pre dokončenie straníckej rehabilitácie, tzv. Pillerova komisia. Záverečná správa komisie bola neskôr niekoľkokrát prepracovaná, v dôsledku udalostí po auguste 1968 sa nikdy navonok neprerokúvala.
  • 8. apríl: Menovanie novej vlády na čele s O. Černíkom. Vláda sa stala samostatným a iniciatívnym mocenskopolitickým faktorom.
  • 18. apríl: Z funkcie predsedu Národného zhromaždenia odstúpil B. Laštovička a nahradil ho Josef Smrkovský.

Máj 1968[upraviť | upraviť zdroj]

  • 3. máj: V Národnom zhromaždení bolo schválené programové vyhlásenie vlády; za jednu z hlavných úloh považovala vláda prípravu federácie. Vyjadrila to už vo svojich uzneseniach z 12. a 24. apríla.
  • 4. máj:
    • V Moskve prebiehali česko-slovensko-sovietske rokovania na najvyššej úrovni; česko-slovenská delegácia (Dubček, Černík, Smrkovský a Biľak) si vypočula od Brežneva, Kosygina a Podgorného veľmi ostrú kritiku politických pomerov v ČSSR. Žiadali rázne opatrenia proti antisocialistickým a pravicovým silám, ktoré sa podľa ich názoru výrazne aktivizujú.
    • Viac ako dvetisíc bývalých funkcionárov Sokola zvolilo prípravný výbor, ktorý mal na starosti obnovu tejto telovýchovnej organizácie.
  • 14. máj: Bola ustanovená organizácia Dielo koncilovej obrody na čele s pražským apoštolským administrátorom F. Tomáškom.
  • 15. máj: Uznesením vlády boli zriadené špeciálne orgány pre nové štátoprávne usporiadanie - t. j. výbor pod vedením predsedu vlády O. Černíka a vládna komisia pre riešenie odborných otázok federácie na čele s miestopredsedom vlády G. Husákom. Komisia odmietla 4. júna požiadavku na trojdielne usporiadanie federácie; s ktorým vystúpili oba moravské kraje v spoločnej tzv. moravskej deklarácii.
  • 16. máj: V Prahe sa uskutočnil, s mimoriadnym záujmom verejnosti, vysokoškolský majáles, ktorý odrážal stupňujúcu radikalizáciu verejnej mienky.
  • 23. máj: Konalo sa prvé rokovanie zástupcov ÚV KSČ a prípravného výboru sociálnej demokracie; komunistické vedenie odmietlo obnovu sociálnej demokracie, označilo ju za protikomunistickú akciu; v júli už existovalo cez 150 odbočiek sociálnej demokratickej strany, ktoré mali 1 500 členov.
  • 29. máj-1. jún: Zasadanie ÚV KSČ rokovalo o súčasnej politickej situácii v krajine; stretli sa tu dve rozdielne politické línie - Dubčekova a Biľakova. Prijatá rezolúcia obsahovala zásady Dubčekovho referátu a bola namierená proti extrémom „sprava aj zľava“ a ako pozitívny smer označila plnenie Akčného programu KSČ. Plénum rozhodlo zvolať 9. septembra toho roku mimoriadny XIV. zjazd KSČ.

Jún 1968[upraviť | upraviť zdroj]

  • 6. jún: Vláda vydala dočasné rámcové zásady pre zriaďovanie a voľbu rady pracujúcich; za ich ustanovenie sa vyslovila celoštátna odborová porada a 90 % jej delegátov. 24. októbra 1968 vydala tá istá vláda pokyn k zastaveniu ich zriaďovania.
  • 14. jún: V Budapešti bola podpísaná Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ČSSR a Maďarskom.
  • 19. jún: V Prahe-Ruzyni (v jednom z hangárov) sa konal aktív Ľudových milícií; na masovom zhromaždení za účasti asi 10 tisíc príslušníkov Ľudových milícií, odkiaľ sa poslal „pozdravný list sovietskemu ľudu“. Celá akcia vyvolala v krajine vlnu rozhorčenia, ktoré prerástlo do podpisovej akcie za zrušenie milícií.
  • 21.-30. jún: Na česko-slovenskom území prebehlo vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy s názvom "Šumava"; odďaľovaný odchod vojsk (sovietske jednotky odišli až 3. augusta) zvyšoval napätie v krajine a posilňoval najmä protisovietske nálady.
  • 25.-26. jún: Parlament schválil rehabilitačný zákon a novelu tlačového zákona.
  • 27. jún: Noviny Literární listy, Práce, Zemědělské noviny a Mladá fronta uverejnili výzvu Dvetisíc slov, ktoré patria robotníkom, poľnohospodárom, úradníkom, vedcom, umelcom, všetkým, ktorú vypracoval spisovateľ L. Vaculík s podpisom asi 70 aktivistov (na Slovensku uverejnil výzvu len mládežnícky denník Smena). Vyhlásenie presne pomenovalo stav spoločnosti a vyzývalo k občianskym aktivitám na podporu demokratických zmien. Ešte v deň jeho vydania sa ním zaoberalo predsedníctvo ÚV KSČ. Pretože vyhlásenie bolo ešte radikálnejšie ako Dubčekov akčný program oficiálne ho odmietli ako zástancovia tak aj odporcovia reforiem z ÚV KSČ. V priebehu rokovania telefonoval Dubčekovi Brežnev, ktorý 2000 slov označil za "nástup síl, ktoré vyvolajú kontrarevolučnú situáciu".

Júl 1968[upraviť | upraviť zdroj]

  • 4. júl: Vedenie KSČ bolo pozvané na rokovanie s „bratskými stranami“ do Varšavy o vnútorných pomeroch v ČSSR; predsedníctvo ÚV KSČ, ktoré si bolo vedomé hrozieb ultimatívnych požiadaviek zo strany „spojencov“ nakoniec (po jednaniach 8. a 12. júla) rozhodlo navrhnúť namiesto spoločnej schôdzky dvojstranné rokovania.
  • 10. júl: Poslanci Národného zhromaždenia zvolili 150 poslancov Českej národnej rady ako najvyššieho zákonodarného orgánu českých zemí; za predsedu bol zvolený Č. Císař. Bol to prvý krok k odstráneniu asymetrického modelu štátnej štruktúry.
  • 14.-15. júl: Predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR na schôdzke vo Varšave schválili Brežnevov koncept otvoreného listu adresovaného KSČ; podľa názoru „päťky“ sa v Česko-Slovensku organizačne stmelila kontrarevolúcia. Obsah listu bol zmesou veľmi vážneho varovania s viditeľnými prvkami hrozby (Brežnevova doktrína s právom zasahovať do vnútorných záležitostí socialistických krajín).
  • 17. júl: Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo odpoveď na varšavský list; triezvym a rozvážnym tónom vyvracalo neopodstatnené obvinenia a neoprávnenou kritiku, odmietlo myšlienku o internacionálnej pomoci „päťky“ brániť socializmus v inej krajine. 19. júla odpoveď schválil ÚV KSČ. Po zverejnení varšavského listu a odpovedi naňho vypukla lavína súhlasných rezolúcií, telegramov a listov od verejnosti. To viedlo k zjednoteniu občanov, k posilneniu dôvery k vedeniu KSČ (78 % občanov) a práva na vlastnú, česko-slovenskú cestu.
  • 29. júl-1. august: V Čiernej nad Tisou (v železničnom vagóne) sa streli členovia vedenia KSČ a KSSZ; schôdzi predchádzalo tzv. Posolstvo československým účastníkom, ktorého autorom bol spisovateľ P. Kohout. Hneď po zverejnení sa začalo živelné podpisovanie Posolstva (cez 1 milión podpisov za tri dni). Rokovanie bolo značne dramatické, vedenie KSČ tu vystupovalo nejednotne (traja z členov - Kolder, Biľak a Švestka sa značne stotožňovali so sovietskymi argumentmi). Sovietska strana vystupňovala tlak na česko-slovenskú reformu; žiadne dohody neboli podpísané, avšak sovietska delegácia odchádzala s predstavou „záväzkov“ vedenia KSČ „bojovať proti antisocialistickým silám“. V priebehu rokovania vznikla v krajine živelná masová akcia nazvaná Fond republiky; začala formou dobrovoľných pracovných zmien a rozšírila sa medzi občanmi v podobe peňažných darov a zlata na tzv. zlatý poklad republiky (do 21. augusta dosiahli dary výšku 190,5 miliónov Kčs a 60 kg zlata).
  • 30. júl: Moskovská Pravda uverejnila list 99 zamestnancov pražskej Pragovky s výzvou k mocenskému zásahu zo strany ZSSR.

August 1968[upraviť | upraviť zdroj]

  • 3. august: V Bratislave sa uskutočnila schôdzka „päťky“ s vedúcimi predstaviteľmi KSČ; prijaté vyhlásenie naznačovalo, že „bratské strany nikomu nedovolia vraziť klin medzi socialistické štáty“ a že problémy vyriešia „vzájomnou pomocou a podporou“.
  • 9.-11. august: V Prahe bol v tom čase prezident Juhoslávie Broz-Tito. Jeho návšteva prispela k prevažujúcemu optimizmu a nádejam, že nebezpečenstvo zásahu „päťky“ nehrozí.
  • 17. august: Na žiadosť maďarského vodcu J. Kádára došlo v Komárne k jeho stretnutiu s A. Dubčekom; Kádár tlmočil veľkú nespokojnosť Moskvy s vývojom v Česko-Slovensku a upozorňoval na možné vážne dôsledky, plynúce z nespokojnosti (vojenskú intervenciu).
  • Od polovice augusta začala na území NDR vysielať rozhlasová stanica v českom jazyku s jasným vysielacím obsahom, „zdravým silám v ČSSR príde čoskoro internacionálna pomoc“.
  • 20. august:
    • V Prahe začalo o 14 hodine zasadanie predsedníctva ÚV KSČ; počas zasadania prišla o 23.30 hodine prvá správa o obsadzovaní republiky vojskami „socialistickej päťky“ (ZSSR, NDR, Poľska, Maďarska a Bulharska). Za tejto dramatickej situácie došlo ku schváleniu rozkazu ministra obrany M. Dzúra, aby armáda nekládla odpor (rozkaz sa vzťahoval aj na Bezpečnosť /políciu/ a Ľudové milície) a bolo vydané Provolání ku všetkému československému ľudu[1], v ktorom sa uvádzalo, že vojská obsadzujú ČSSR proti vôli ústavných orgánov a bez ich vedomia.
    • Vpádu do Česko-Slovenska sa zúčastnilo 27 bojových divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a 1 letecká armáda.
    • Skupina A (sovietske a poľské jednotky) zahájili nástup z priestoru Legnice - Krakov (Poľsko)
    • Skupina B (jednotky ZSSR a NDR) z Görlitz, Zittau, Drážďan a Klingenthalu (NDR)
    • Skupina C (sovietske, maďarské a bulharské jednotky) z oblasti Györu (Maďarsko).
    • Intervenčným jednotkám v počte 750 tisíc vojakov s 800 lietadlami, 6 300 tankami a 2000 delami a raketami velil generál J. G. Pavlovskij.
Pamätná tabuľa na bývalom Tuzexe na Hlavnej ulici v Košiciach, kde bolo 21. augusta 1968 zabitých šesť obyvateľov mesta
  • 21. august:
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska
    • Vojenským vpádom bola obsadená väčšina dôležitých miest v ČSSR. Na mimoriadnu schôdzu sa zišla vláda a vyjadrila svoj protest vládam piatich štátov, ktoré sa zúčastnili na okupácii. O ČSSR sa začalo rokovať v Rade bezpečnosti OSN. V celej zemi rástol živelný ľudový odpor k okupácii. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy si k 3. septembru 1968 vyžiadala 108 mŕtvych (z toho 29 na Slovensku), 266 ťažko a 436 ľahko ranených česko-slovenských občanov.
    • Po zmarenom pokuse o vytvorenie prosovietskej tzv. robotnícko-roľníckej vlády, ktorý stroskotal okrem iného vďaka spontánnemu nenásilnému odporu obyvateľstva, boli proreformní politickí predstavitelia KSČ na čele s A. Dubčekom odvlečení do ZSSR.
  • 22. august: V okupovanej Prahe v pražskej továrni ČKD vo Vysočanoch zasadal XIV. mimoriadny zjazd KSČ; z 1 543 riadne zvolených delegátov sa ich dostavilo 1 219. Zjazd zvolil nový ústredný výbor (na čele s internovaným A. Dubčekom) a významne sa podieľal na riadení občianskeho odporu proti okupácii. Na zjazde, na zákrok G. Husáka neboli prítomní (až na výnimky) slovenskí delegáti (dostavilo sa ich len necelých 10 percent), čo umožnilo kolaborantom spochybňovať jeho legitimitu.
  • O 13.25 hod. Česko-slovenský rozhlas vysielal výzvu Národného zhromaždenia ČSSR k občanom Česko-Slovenska, ktoré žiadalo občanov, aby sa vyhýbali akýmkoľvek zrážkam, ktoré by mohli viesť k protizásahom.
  • 23.-26. august: Na žiadosť prezidenta L. Svobodu prebiehalo v Moskve zložité rokovanie česko-slovenskej a sovietskej politickej reprezentácie; druhý deň (24. augusta) sa na rozhovoroch zúčastnili aj internovaní česko-slovenskí politici (väznení od ranných hodín 21. augusta) na čele s A. Dubčekom. Rokovania skončili (pod psychickým nátlakom) podpisom 'kapitulácie' tzv. Moskovského protokolu, ktorý obsahoval záväzné úlohy pre vedenie KSČ (splnenie požiadaviek z Čiernej nad Tisou, zákaz „protisocialistických organizácií“ a sociálnej demokracie, upevnenie postavenia orgánov Bezpečnosti a armády, stranícku kontrolu tlače a konkrétne kádrové zmeny) a prísľub etapovitého odchodu intervenčných vojsk. Podpis ako jediný z 26 českých a slovenských politikov odmietol pripojiť František Kriegel.
  • 24. august:
    • Vyvrcholením ľudového odporu proti vojenskej intervencii (nápisy na uliciach a múroch, rôzne prehlásenia, letáky, schôdze, rezolúcie a pod.) bol hodinový generálny štrajk.
    • Na zasadanie Rady bezpečnosti OSN sa dostavil minister zahraničia J. Hájek, ktorý vo svojom vystúpení odsúdil vojenskú okupáciu Česko-Slovenska. V ďalších dňoch sa však postoj česko-slovenskej delegácie zmenil a 27. augusta požiadala česko-slovenská misia o stiahnutie tzv. česko-slovenskej otázky z rokovania Rady.
  • 31. august: Na zasadnutie ÚV KSČ (doplnenom o členov, ktorí boli zvolení „vysočanským“ zjazdom) bol prijatý moskovský protokol ako jediné východisko z danej situácie. Politickú iniciatívu mali v rukách reformné sily na čele s A. Dubčekom, ktoré predpokladali, že existuje reálne východisko z tragickej situácie (možnosť normalizovať situáciu v krajine a dosiahnuť odchod cudzích vojsk).

1990[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom roku 1990 ruská vláda odovzdala vtedajšiemu prezidentovi Havlovi kópiu pozývacieho listu, ktorý bol adresovaný Brežnevovi a podpísaný Biľak, Švestka, Kolder, Indra a Kapek v ňom žiadali "poskytnúť podporu a pomoc všetkými možnými spôsobmi, ktoré sú k dispozícii" zachrániť Česko-Slovensko "pred hrozbou kontrarevolúcie".

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pozývací list


Pražská jar okupáciou Česko-Slovenska v podstate skončila. V roku 1968 si vyžiadala táto vojenská invázia 108 životov, ťažko zranených bolo 500 ľudí. Do konca roka 1969 odišlo z Československa asi stotisíc ľudí, v rokoch 1969 - 1989 ďalších 140 až 150-tisíc ľudí. Nasledovalo obdobie, v ktorom sa postupne dostali k moci politici, ktorí začali tzv. normalizáciu. Akékoľvek pokusy zmeniť politický systém v republike boli na dlhú dobu 20 rokov potlačené.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Provolání ÚV KSČ z 21. srpna 1968 [online]. cs.wikisource.org, 16.8.2004, rev. 2009-10-03, [cit. 2010-05-11]. Dostupné online.

Video[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]