Ludvík Svoboda (prezident)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ludvík Svoboda
Ludvík Svoboda (Author - Stanislav Tereba).JPG
7. prezident Česko-Slovenska
V úrade
30. marec 196828. máj 1975
Predchodca Antonín Novotný
Nástupca Gustáv Husák
Osobné informácie
Narodenie 25. november 1895
Hroznatín, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 20. september 1979 (83 rokov)
Praha, Česko-Slovensko
Politická strana KSČ
Podpis Ludvík Svoboda (prezident), podpis
Pozri aj Politický portál
Ludvík Svoboda počas príhovoru pred česko-slovenskou jednotkou v ZSSR.
Ludvík Svoboda s inou významnou postavou Pražskej jari, Josefom Smrkovským.

Ludvík Svoboda (* 25. november 1895, Hroznatín – † 20. september 1979, Praha) bol česko-slovenský generál a politik. Počas druhej svetovej vojny velil 1. česko-slovenskému armádnemu zboru na východnom fronte. Povojnový minister národnej obrany v rokoch 1945 až 1950. V rokoch 19681975 bol prezidentom Československej socialistickej republiky.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Hroznatíne, okres Velké Meziříčí, na Českomoravskej vysočine v starej sedliackej rodine. Otec Jan Svoboda zomrel, keď mu bol jeden rok. Matka sa po druhýkrát vydala za Františka Nejedlého. Vyrastal so starším bratom a sestrou z prvého manželstva a troma súrodencami z druhého manželstva matky. Po absolvovaní meštianskej školy navštevoval Zemskú poľnohospodársku školu vo Veľkom Meziříčí, kde získal agronomické vzdelanie, ktoré si doplnil praxou vo vinárstve v Rakúsku. V roku 1914 mu zomrel aj otčim. V roku 1915 boli obaja bratia Josef aj Ludvík odvedení do rakúsko-uhorskej armády. Ludvík ako domobranec k pešiemu pluku č. 81. Staršia sestra Mária bola už vydatá. Matka s tromi mladšími súrodencami zostala na statku hospodáriť sama.[1] [2]

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1915 bol starší brat Jozef poslaný na srbský front, mladší Ludvík na ruskú frontu. Ešte toho istého roku 18. 9. prešiel u Tarnopola do zajatia. V Rusku najskôr vstúpil do hasičského zboru mesta Kyjeva, kde absolvoval odborný výcvik. 5. augusta 1916 sa prihlásil do česko-slovenských légií. Bojoval pri Zborove, Bachmači a zúčastnil sa bojov o sibírsku magistrálu. V légiách bol menovaný poručíkom 6. 2. 1919, kapitánom 16. 8. 1919 s platnosťou od 1. 5. 1919. Kurz poddôstojníckej školy ukončil 26. 12. 1917. Kurz dôstojníckej školy absolvoval na jar 1919. Do vlasti sa vrátil s jedným z posledných lodných transportov cez Japonsko, Tichý oceán, Panamský prieplav a USA. V septembri 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil s 3. plukom Jána Žižku z Trocnova do jeho posádky v Kroměříži.[3][4][5]

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate z vojny okamžite demobilizoval a ujal sa rodného hospodárstva, pretože starší brat Jozef, hospodár, bol v rakúskej armáde odsúdený za neposlušnosť na trest „ Spangle“ (krutý trest, ktorý v rakúskej armáde prežíval z feudálnych čias. Zavesili ho na pálčivom slnku na niekoľko hodín za ruky spútané za chrbtom.) Brat to utrpenie nevydržal. Na následky prekrvenia mozgu a na úpal zomrel [6]. Bol pochovaný u srbského mesta Čačak v bratskej mohyle. V súvislosti s pokusom ex cisára Karla zmocniť sa v Maďarsku trónu bol znovu, ako mnohí legionári, mobilizovaný. Vtedy bol získaný, aby zostal slúžiť v novo sa zakladajúcej armáde. Hospodárstvo odovzdal mladšiemu bratovi Františkovi Nejedlému a nastúpil u svojho materského 3. pluku Jána Žižku z Trocnova v Kroměříži. Tu sa tiež v roku 1923 oženil s Irenou Stratilovou z mlynárskej rodiny z neďalekých Cvrčovíc.[7][8]

V roku 1923 v hodnosti štábneho kapitána nastúpil službu na Podkarpatskej Rusi u 36. pluku. Tam zotrval do roku 1931. Absolvoval množstvo kurzov na zvýšenie kvalifikácie: strelecký kurz v Miloviciach (1927), stáž u delostreleckého pluku č.12 v Užhorode (1928), stáž u leteckého pluku v Piešťanoch (1931). Naučil sa maďarsky a zložil skúšku z maďarského jazyka a literatúry na bratislavskej univerzite J.A. Komenského. Vzhľadom na nedostatok pedagógov – dôstojníkov znalých maďarčiny, bol poverený jej výučbou na Vojenskej akadémii v Hraniciach v rokoch 1931 – 1934.

V roku 1934 bol povýšený na podplukovníka a prevelený k svojmu 3. pluku Jána Žižku v Kroměříži. Prešiel celým radom veliteľských funkcií, bol veliteľom náhradného práporu inštrukčných kurzov záložných dôstojníkov. Ako veliteľ náhradného práporu bol v roku 1937 poverený prípravou mobilizácie. V roku 1938 odišiel s mobilizovaným práporom do pohraničia – Kounice u Brna. 15. marca 1939 musel odovzdať kasárne v Kroměříži rakúskemu plukovníkovi z nacistickej nemeckej armády, ktorá okupovala Kroměříž.[9]

V Kroměříži si Svobodovi v roku 1933 postavili dom, ktorý im umožnil po obsadení pohraničia poskytnúť azyl dvom vyhnaným rodinám.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozbití Česko-Slovenska nacistickým Nemeckom a okupácii Čiech a Moravy sa zapojil do organizovania vojenskej odbojovej organizácie Obrana národa na Kroměřížsku. Začiatkom júna 1939 prešiel ilegálne do Poľska. Dôstojníkov jeho veku a hodnosti, ktorí by zanechali doma rodinu v neistote a nebezpečenstvu, nebolo veľa. V Poľsku, ako najstarší a najvyšší dôstojník, velil vojenskej skupine vo vojenskom tábore v Krakowe – Malých Bronowiciach. Cez tento tábor prechádzali stovky emigrujúcich mladších dôstojníkov. Počas troch mesiacov bolo vypravených do Francúzska 1200 letcov. Tí vojaci, ktorí v Poľsku zostali, mali vytvoriť čs. vojenskú jednotku na území Poľska.[10]

Poľský prezident povolil čs. vojenskú jednotku pod názvom "Legion český a slovenský" až tretí deň (3.9.1939) po napadnutí Poľska Nemeckom. Ten mohol len málo zasiahnuť do bojov. Po porážke Poľska v septembri 1939 previedol Ludvík Svoboda skupinu viac ako 700 dôstojníkov a vojakov do azylu do ZSSR. Únik skupiny do Rumunska bol vylúčený, hrozilo, že by ju Rumuni odovzdali Nemcom. V ZSSR sa skupina ihneď premenovala na "Východnú skupinu čs. armády". Skupina prešla bez zbraní a v civilu ako vojenský útvar so súhlasom čs. vyslanca v Poľsku Juraja Slávika a po dohode so sovietskymi diplomatickými orgánmi na území Poľska. Aby sa ako civilní emigranti nerozptýlili po Sovietskom zväze, ktorý mal v tom čase s Nemeckom dohodu, boli vojaci od verejnosti izolovaní v internačných táboroch, v ktorých viedli život podľa predpisov čs. armády. Tieto internačné tábory neboli ani zajatecké, ani pracovné a ani gulagy.[10][11]

V dobe internácie bola "Čs. vojenská skupina východná" postupne v nasledujúcich miestach: Kamenec Podolský, Olchovce, Jarmolince, Oranky, Suzdal). Na území ZSSR nebolo čs. diplomatické zastúpenie a pplk. Ludvík Svoboda viedol po dva roky diplomatické rokovania so sovietskymi orgánmi, aby mohla byť táto vojenská skupina udržaná vcelku, aby bola materiálne podporovaná a aby väčšia časť dôstojníkov a poddôstojníkov tejto skupiny bola prepravená do krajín, kde sa bojovalo proti Nemecku (do Francúzska, po jeho páde do Anglicka a neskôr na Stredný východ). Celkom bolo vypravených za pomoci ZSSR 12 transportov, t. j. 662 mužov, 12 žien a 6 detí.[11] V tej dobe čs. politické vedenie v emigrácii na čele s prezidentom Benešom nebolo našimi predmníchovskými spojencami – Anglickom a Francúzskom – uznávané. Ešte nevyhlásili mníchovskú dohodu a protektorátne hranice za neplatné. Naši letci museli vo Francúzsku až do jeho napadnutia Nemeckom slúžiť vo francúzskej cudzineckej légii, ich hodnosti im boli znížené alebo neuznané.[12][13]

Mesiac po napadnutí ZSSR Nemeckom bola našimi politickými predstaviteľmi 18. júla 1941 podpísaná dohoda so Sovietskym zväzom o obnove diplomatických stykov a vzájomnej spolupráci vo vojne proti Nemecku. Dohoda umožňovala organizovať v Sovietskom zväze samostatnú česko-slovenskú vojenskú jednotku. Pplk. Ludvík Svoboda sa významne podieľal na príprave tejto vojenskej dohody a tiež na vyjednaní podmienok pre spoluprácu sovietskych a česko-slovenských spravodajských služieb (plk. Heliodor Píka). Kvôli tomu niekoľkokrát opustil ZSSR a odišiel do Istanbulu.[14] V Moskve bola už na jar 1941 ustanovená tajná čs. vojenská misia, ktorej veliteľom bol plk. Heliodor Píka a jeho zástupcom pplk. Ludvík Svoboda.

Na prelome mája a júna 1941 Ludvík Svoboda spolu so spravodajským dôstojníkom Hieke-Stojom kontaktovali L. Krna, zástupca vyslanca Slovenského štátu v Moskve. Hieke-Stoj prehovoril diplomata k spolupráci. V súvislosti s týmto podujatím bol Svoboda zadržaný sovietskou kontrarozviedkou a obvinený zo spolčenia s nepriateľom Sovietskeho zväzu a zo špionáže. Nedorozumenie sa vysvetlilo a Svoboda bol obvinenia zbavený.[15] Podľa špekulatívnych úvah niektorých historikov sa vtedy L. Svoboda zaviazal k spolupráci so sovietskou tajnou službou, v ktorej potom zotrval až do konca svojho života. Pre toto tvrdenie však nenašli dôkazy.[16][17] V Svobodovom denníku sa k tejto záležitosti vzťahuje zápis, ktorý objasňuje dôvod jeho zadržania a obvinenia zo špionáže. Vedúci misie plk. Píka pozabudol oznámiť kontakty jeho a ďalších členov misie s diplomatom dr. Krnom zo Slovenska. Týmto pozabudnutím „priviedol misiu, najmä seba a mňa, do veľmi nepríjemnej situácie a tým sa jeho aj moje postavenie v ZSSR značne zhoršilo a dôvera bola otrasená. Mám za to, že toto bolo dôvodom, že bol od nás požadovaný šifrovací kľúč a bola sprísnená kontrola nad rádio prevádzkou."[18]

Činnosť Ludvíka Svobodu bola po celé ďalšie obdobie vojny spojená s organizáciou čs. vojska v ZSSR. Pplk. Svoboda spolu so skupinou 93 dôstojníkov a poddôstojníkov, ktoré počas internácie pripravoval (Oranská skupina), zorganizoval z dobrovoľníkov – česko-slovenských občanov, ktorí sa prihlásili zo všetkých koncov ZSSR, samostatný poľný prápor, ktorý však organizačne mohol byť zaradený do štruktúry sovietskeho vojska. Do jednotky vstúpili Česi, Slováci aj Rusíni z Podkarpatskej Rusi, Židia, krajania žijúci na území ZSSR, ale aj nemeckí a maďarskí antifašisti – čs. občania.[19] Ludvík Svoboda prijal do armády ženy, aj keď to bolo proti poriadku čs. armády.[20][21] Príchodom ďalších dobrovoľníkov, najmä Rusínov, ktorí prišli z gulagov, a Slovákov, ktorí prešli do zajatia, sa prápor postupne rozrástol na samostatnú zmiešanú brigádu a neskôr na armádny zbor – najväčšiu česko-slovenskú vojenskú jednotku v zahraničí. Česko-slovenské vojsko v ZSSR pôsobilo na frontoch druhej svetovej vojny najdlhšie zo všetkých jednotiek nášho zahraničného vojska.[21]

Pred odchodom na front, 30. januára 1943, bol Ludvík Svoboda povýšený na plukovníka. Plk. Svoboda velil práporu, ktorý sa vyznamenal pri Sokolove (pri boji proti odvetnej operácii nemeckej armády za Stalingrad a Charkov).[19] Velil brigáde[p 1], ktorá zohrala významnú úlohu pri oslobodení hlavného mesta Ukrajiny Kyjeva a pri bojoch o západnú Ukrajinu. V decembri 1943 po oslobodení Kyjeva bol menovaný brigádnym generálom. Brigáda pod jeho velením oslobodzovala mesta Rudu, Bielu Cerekev a rad ďalších. U Žaškova sa brigáda zúčastnila korsuň – ševčenkovskej operácie.

Dňa 18.5.1944 bol menovaný veliteľom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR brigádny generál Jan Kratochvíl. Pod jeho velením bol zbor nasadený v karpatsko-duklianskej operácii. Dňa 10.9.1944 velenie nad 1.čs. armádnym zborom prevzal od brigádneho generála Jana Kratochvíla brigádny generál Ludvík Svoboda (na základe rozkazu veliteľa 1.ukrajinskeho frontu maršala Koneva). Zmena veliteľa súvisela s neúspešným začatím operácií dňa 9.10.1944.[22] J. Bílek hodnotí odvolanie Kratochvíla ako "neoprávnené" [23]. J. Bystrický cituje hodnotenie čs. ministerstva národnej obrany v Londýne, ktoré uznalo dôvody Konevova rozhodnutia.[24]

Zbor bol organizovaný na základe príchodu ďalších dobrovoľníkov, najmä Volyňských Čechov. Zbor sa vyznamenal v karpatsko-duklianskej operácii – najväčšej horskej operácii 2. svetovej vojny. Bola to aj najväčšia operácia čs. armády v jej histórii. Delostrelci armádneho zboru sa zúčastnili mohutnej delostreleckej prípravy v jaslianskej operácii, smerujúcej k oslobodeniu Krakowa a východného Poľska.[25] Armádny zbor oslobodzoval Slovensko a východnú Moravu.[26] Po mobilizácii Slovákov a zapojení miestnych partizánov vzrástol počet vojakov zhruba na 50 000. 3. apríla 1945 velenie nad zborom prevzal generál Karel Klapálek. Ostravsko-opavskej operácie sa zúčastnila čs. tanková brigáda spolu so zmiešanou leteckou divíziou.[27]

V januári 1945 po vstupe zboru na slovenské územie na priamu žiadosť gen. L.Z. Mechlisa, člena vojenskej rady 4. ukrajinského frontu, ktorý koordinoval činnosť spravodajskej služby frontu, L. Svoboda zriadil pri armádnom zbore vojenské obranné spravodajstvo (OBZ). Generál Svoboda chcel pôvodne vedením OBZ poveriť mjr. Františka Sedláčka. Gen. Mechlis však presadil npor. B. Reicina.[28][29]

Dňa 4. apríla 1945 vymenoval prezident Beneš tzv. košickú vládu. Ludvík Svoboda bol menovaný ako nestraník ministrom národnej obrany a velením armádneho zboru poveril generála Klapálka. Generál Klapálek spolu s ďalšími niekoľkými generálmi a radom mladších dôstojníkov prišli na vyžiadanie z Anglicka. Títo dôstojníci posilnili veliteľský zbor jednotky. Niektorí prišli k brigáde už pred Kyjevom, niektorí až k zboru a zúčastnili sa oslobodenia Slovenska a východnej Moravy.[30][31][32]

Na divízneho generála bol Ludvík Svoboda povýšený 10. mája 1945. Armádnym generálom sa stal 1. augusta 1945.[33]

Osud jeho rodiny v okupovanej vlasti[upraviť | upraviť zdroj]

Irena Svobodová po odchode manžela do emigrácie spolupracovala s Obranou národa a pomohla, okrem iného, niekoľkým skupinám dôstojníkov a poddôstojníkov odísť za hranice. Na jeseň roku 1941 poskytla vo svojom dome v Kroměříži azyl skupine čs. parašutistov s vysielačkou. Výsadok S1 / R bol vyslaný čs. vojenskou misiou z ZSSR. Irena Svobodová aj jej rodina spolupracovala s parašutistami do tej doby, než gestapo prišlo na ich stopu a celú skupinu v novembri 1941 zatklo.[34]

Pri bojoch na Dukle sa Ludvík Svoboda dozvedel, že jeho syn Miroslav bol vo svojich necelých 18 rokoch zavraždený v koncentračnom tábore Mauthausen. Tam boli popravení aj obaja bratia Ireny Svobodovej Jaroslav a Eduard a synovec Jan Doležal. V koncentračnom tábore Ravensbrück bola zavraždená Anežka Stratilová, mamička Ireny Svobodovej.[8]

Irena Svobodová s dcérou Zoe unikli zatknutiu a od novembra 1941 do mája 1945 sa skrývali u statočných a obetavých ľudí na Morave (okrem iného s ich ukrývaním pomáhal katolícky kňaz Jan Dokulil). Ďalších 15 členov z oboch rodín manželov Svobodových bolo väznených 3 roky v koncentračnom tábore vo Svatobořiciach na Morave.[8]

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

L. Svoboda bol ministrom národnej obrany od svojho vymenovania členom košickej vlády 4. apríla 1945 do odvolania 25. apríla 1950. Funkciu prevzal po Janovi Masarykovi. Armáda sa budovala podľa Košického vládneho programu zo všetkých zložiek protinacistického domáceho i zahraničného odboja. Už v ustanoveniach Košického vládneho programu sa premietala skutočnosť, že veľmoci prisúdili Česko-Slovensku miesto v sovietskej sfére vplyvu. Armáda mala byť budovaná podľa vzoru a skúseností sovietskej armády. Budovanie armády bolo poznamenané bojom o získanie politickej prevahy v spoločnosti, ktorý vyústil vo februári 1948 v ustanovenie neoddeliteľnej vlády komunistickej strany a v nastúpenie budovania sovietskeho modelu socializmu. Do armády vstúpila, na rozdiel od predvojnovej apolitickej armády, stranícka politika. Dôstojníci i vojaci mohli byť členmi politických strán a zúčastniť sa straníckeho života. Veliteľské miesta sa začali obsadzovať nielen podľa odbornosti, ale aj podľa straníckej príslušnosti. Politický (stranícky) profil armády postupne kopíroval politickú situáciu v spoločnosti.[35]

Nebola výzbroj ani výstroj, využívalo sa ukoristeného nemeckého materiálu. Armáda sa podieľala na obnove národného hospodárstva. Likvidovala skupiny banderovcov, prichádzajúcich z Ukrajiny cez Poľsko, ktoré terorizovali obyvateľstvo na Slovensku.

Vo voľbách 1946 KSČ spolu so sociálnymi demokratmi výrazne vyhrala, samotný Svoboda strácal dôveru KSČ aj ZSSR. Začiatkom roka 1948 sa rastúce politické napätie vyvinulo do otvorenej krízy. Dňa 20. februára 1948 dvanásť nekomunistických ministrov, členov národno-socialistickej, ľudovej a slovenskej demokratickej strany, podalo demisiu, ktorú prezident Beneš prijal. Títo ministri spoliehali na to, že ju prezident neprijme a že podporí vojenské jednotky s nimi sympatizujúcich veliteľov. Do ulíc vyšli tisíce pracujúcich s podporou tzv. ľudových milícií, nelegálnych polovojenských jednotiek, založených 23. februára 1948 ako ozbrojená stráž priemyselných podnikov, ovládaných ministerstvom vnútra. Armáda zostala neutrálna v súlade so stanoviskom prezidenta aj ministra zahraničia Jana Masaryka. K vystúpeniu armády by "muselo dať povel armádne velenie, konkrétne minister L. Svoboda a prezident Beneš (...) Obaja zastávali princíp nezasahovania armády do vnútropolitických sporov. K protikomunistickému odporu sa tak mohli odhodlať - či už izolovane alebo v koordinácii - len jednotlivé útvary z vlastnej iniciatívy dôstojníkov. Armádne velenie by potom muselo reagovať na nesplnenie jeho rozkazu o neplnení neutrality. A konečne je tu ešte jeden, hoci hypotetický otáznik, ako by odpovedalo komunistické vedenie a K. Gottwald ako predseda vlády na Stalinovo odporúčanie použiť pomoc sovietskej armády ".[36]

Demokratické strany opustili pozície a komunistická strana sa prestala deliť o moc s ostatnými stranami. Parlamentná demokracia bola nahradená "vedúcou úlohou strany". Sľubovaná špecifická česko-slovenská cesta socializmu sa menila v kópiu sovietskeho modelu v ekonomike i politike.[37][38][39]

Členstvo v KSČ[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 11. 10. 1948 Ludvík Svoboda vstúpil do komunistickej strany.[40] Niektorí autori tvrdia, že bol tajným členom komunistickej strany už od roku 1942.[33][41] Historik Karel Kaplan však uvádza: "V zozname tajných členov nie je. Keď som ho mal, tam je niekoľko desiatok mien, ale Svoboda tam nie je. A tiež oficiálne vstúpil do KSČ v septembri, alebo v októbri 1948. "[42]

Čistky v armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1948 presadzoval Ludvík Svoboda ďalej predstavu, že armáda bude budovaná s rešpektovaním legionárskych tradícií ako národná a ľudová armáda. V armáde boli skúsení velitelia zo zahraničného aj domáceho odboja a legionári. Boj o armádu gradoval a armáda prešla radikálnou kádrovou "očistou".

Jaroslav Procházka, náčelník Hlavnej správy výchovy a osvety, v liste Klementovi Gottwaldovi už v októbri 1947 obviňuje generála Svobodu z "politickej nespoľahlivosti, kolísania a žiada ho, aby neodkladne urobil nápravu". Hneď po februári bol zatknutý rad dôstojníkov, medzi nimi Jindřich Macháček, plk. Karel Strelka, Ing. arch. Jan Jeník, ktorí boli vyšetrovaní kvôli Ludvíkovi Svobodovi.[43]

Podľa niektorých autorov niesol Ludvík Svoboda politickú zodpovednosť za vtedajšie čistky vo veliteľskom zbore.[29][44]

Nad "očistou" armády dohliadal Armádny poradný zbor (APS), ktorého členom bol za Ústredný akčný výbor Národného frontu Rudolf Slánský, za armádu Svoboda, Klapálek, Boček, Procházka, Hasal, Drgáč a Reicin. "Návrhy na prepúšťanie vypracovávali orgány OBZ vyšších vojenských veliteľstiev. (...) Konečné návrhy posudzoval plk. Bedřich Reicin a osobne je predkladal na rokovaniach APS. (...) Pri prerokúvaní návrhov v APS sa Reicin dostával často do sporu s gen. Svobodom a niekedy i s ďalšími členmi APS, generálom Klapálkom, Bočkom a Drgáčom. K tomu (Reicin) uvádza: "Svoboda bral pod ochranu nespoľahlivých dôstojníkov, pričom o jedných sa vyjadroval, že sú ešte mladí a že sa dajú prevychovať, o druhých hovoril, že ich reakčné výroky nemožno brať vážne, ďalšie obhajoval, odvolávajúc sa na ich odborné schopnosti a konečne bral systematicky v ochranu rôznych reakčných legionárov a zahraničných vojakov, s ktorými bol osobne spriatelený. V iných prípadoch sa stavali proti prepusteniu nespoľahlivých dôstojníkov i generáli Klapálek, Boček a neskôr gen. Drgáč. "" [45]

Ku dňu 15. februára 1948 bolo celkovo prepustených z armády 2 965 dôstojníkov z celkového počtu 13 366 vojakov. "Drvivá väčšina prepustených sa ničím neprevinila a dokonca ani verbálne nevyjadrila nesúhlas s novým režimom." [46]

V priebehu „očisty“ na jar a v lete 1948 dochádza k podstatným zmenám aj na najvyšších miestach v armáde. Na jeseň 1948 Slánský presadil vytvorenie funkcie námestníka ministra obrany pre veci osobné a zriadenie kádrového odboru MNO. Slánský zároveň navrhol gen. Svobodovi, aby túto funkciu vykonával plk. Bedřich Reicin. S tým Svoboda nesúhlasil. "Vzniesol som námietky proti Reicinovi a žiadal som, aby mi strana dala na túto funkciu niekoho iného, že Reicin je zapracovaný v obrannom spravodajstve, aby mu toto bolo ponechané. Poznal som ho a Slánského som upozornil, že nemá dobrý pomer k ľuďom, že ľudia sa ho boja, nemajú ho radi, že je to diktátor a zlý a pomstychtivý človek. Slánský mi to vyhováral, že Reicina pozná, že sa mýlim, že taký nie je, ale že o tom bude ešte uvažovať a že to oznámi vedeniu strany. Asi za dva dni prišiel Slánský a oznámil mi, že Reicin bude mojím námestníkom, aby som nemal obavu, že bude všetko v poriadku. "[47] Reicin bol ustanovený do funkcie námestníka ministra NO pre veci osobné dňa 15. novembra 1948. Reicin, s vedomím a podporou Gottwalda a Slánského, tak vo svojich rukách sústredil obrovskú, fakticky ničím a nikým nekontrolovateľnú moc.[48] V čase pôsobenia Reicina na funkcii námestníka rozhodovali o personálnom obsadení významnejších miest v armáde iba Bedřich Reicin, Rudolf Slánský, Jaroslav Procházka a Karel Šváb. Gen. Ludvík Svoboda napriek tomu, že zastával funkciu ministra národnej obrany, musel akceptovať ich návrhy.[49] "V prípadoch, keď Ludvík Svoboda vznášal námietky voči niektorým návrhom Reicina, odpovedal Reicin, že strana o tom vie, prípadne, že návrhy už prerokoval s prezidentom republiky. Vo výnimočných prípadoch telefonoval Svoboda Gottwaldovi, ktorý mu vždy potvrdil, že je o návrhu informovaný a že s ním súhlasí." [50]

Niektorí historici Svobodovi vyčítajú, že sa nezastal ani svojich spolubojovníkov. "Nepostavil sa proti čistkám vo veliteľskom zbore armády ani v prípadoch, keď sa jednalo o jeho dlhoročné bojové druhy a priateľov." [44] Podľa iných prameňov Ludvík Svoboda už v roku 1947 zastavil neoprávnené penzionovanie niektorých generálov a dôstojníkov.[51] Intervenoval v prospech pplk. Františka Skokana.[52]

Reicin po svojom zatknutí pri výpovedi označil Ludvíka Svobodu za "hlavnú brzdu" tzv. „očisty armády.“ Rovnako hodnotil Reicin vzťah Svobodu k ďalším opatreniam, ktoré presadzovalo vedenie KSČ v armáde na odporúčanie sovietskych činiteľov. Otvorene vyjadril Svoboda pochybnosti v prípade zavedenia útvarových organizácií KSČ do armády. "Svoboda bol veľmi znepokojený, keď sa v armáde začali neustále obavy, že to bude znamenať úpadok disciplíny a koniec princípu vojenskej podriadenosti. Každý príklad, keď sa takéto zjavy skutočne prejavili, nezabudol zaznamenať kritickými pripomienkami, "uvádza Reicin." [53]

Vo svojich výpovediach a rozhovoroch z roku 1956 Ludvík Svoboda ďalej uvádza, že mu nebolo nič známe ani o vyšetrovaní dôstojníkov vo väzeniach OBZ po februári 1948. Na rokovaní Armádneho poradného zboru sa podľa jeho slov dozvedel, že tamtoho alebo onoho zavreli. To bolo v roku 1948 až 1950. Inak (Reicin) hovoril, že všetci zatknutí sú odovzdávaný štátnej bezpečnosti a ja som nemal ani potuchy, že je u nás niekto vyšetrovaný. "[50]

Odvolanie z funkcie ministra národnej obrany[upraviť | upraviť zdroj]

Nedôvera KSČ sa obrátila aj proti Svobodovi, nepomohlo ani to, že vstúpil v októbri 1948 do KSČ. Počas krátkej doby sa Reicinovi - s podporou K. Gottwalda (predsedu vlády) a R. Slánského (generálneho tajomníka KSČ) - podarilo vymeniť celé vedenie ministerstva národnej obrany, generálneho štábu i jednotlivých útvarov. Do Moskvy išli udania o Svobodovej nedôveryhodnosti.[54][55][56] Rudolf Slánský charakterizoval Svobodu v januári 1951 pre poradu v Moskve "(...) obklopoval sa dôstojníkmi ako Drgáč, Drnec, Klapálek, Novák, Bulandr, ktorí boli starí legionári a odchovanci západných vojenských doktrín, nemali kladný pomer k sovietskej vojenskej doktríne (...) Našou chybou bolo, že sme Svobodu a jeho chránencov ponechali tak dlho na kľúčových pozíciách v armáde a že až na naliehavú radu súdruha Stalina sme ich odstránili. "[57]

Dňa 25. apríla 1950 bol odvolaný z funkcie ministra národnej obrany a bol menovaný námestníkom predsedu vlády povereného vedením Česko-slovenského štátneho výboru pre telesnú výchovu a šport. Dňa 8. septembra 1951 bol odvolaný aj z tejto funkcie a bol mu ponúknutý "dôchodok z milosti", ktorý Svoboda odmietol. Dňa 22. novembra 1952 bol v súvislosti s procesom s Rudolfom Slánským zatknutý na základe materiálu, ktorý proti nemu pripravoval B. Reicin. Dva dni pred Svobodom, 20. novembra, bol zatknutý aj generál Klapálek. Vďaka intervencii z Moskvy bol vypočúvaný iba pre sabotáž Košického vládneho programu a sabotáže výstavby čs. armády podľa sovietskeho vzoru. Prepustený bol v decembri 1952. Do riadneho dôchodku bol daný začiatkom roka 1953.

Jeho zatknutie využilo okresné vedenie KSČ, aby vysídlili jeho nevlastného brata s rodinou aj s jeho matkou z Hroznatína na štátny statok v neďalekej Lhotke. JRD, ktoré pomáhal založiť a rozvíjať v rodnej obci Hroznatín, hodnotilo okresné vedenie KSČ ako kulacké. Vysídľovaní boli aj ďalší štyria sedliaci – zakladajúci členovia družstva. Všetci sa vrátili domov po troch rokoch.

Svoboda po prepustení z väzby intenzívne pomáhal družstvu, rodáci ho zvolili čestným predsedom JRD. Niektoré zdroje uvádzajú, že tu bol zamestnaný vo funkcii účtovníka.[58][59].. Podľa iných zdrojov v JRD zamestnaný nebol a nepoberal plat ani dôchodok.[60][61]

Rehabilitácia[upraviť | upraviť zdroj]

Úmrtia Stalina a Gottwalda v roku 1953, odhalenie Berii a 20. zjazd KSSZ predznamenali koniec politiky päťdesiatych rokov. Ludvík Svoboda bol rehabilitovaný v roku 1954, vďaka Chruščevovi. Do politiky sa nevrátil, hoci mu to bolo ponúknuté. Prijal funkciu odbornú, náčelníka Vojenskej akadémie Klementa Gottwalda, veliteľského zamerania, ktorú vykonával v rokoch 1955 – 1958.

Od mája 1948 až do zvolenia za prezidenta v roku 1968 bol poslancom Národného zhromaždenia[p 2] postupne na Žďársku, Velkomeziříčsku a Trebíčsku. Bol podpredsedom Zväzu protifašistických bojovníkov a Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Venoval sa práci na pamätiach v priestoroch Vojenského historického ústavu. Tu napísal svoje spomienkové knihy Z Buzuluku do Prahy a Cestami života. Venoval sa intervenciám v prospech rehabilitáciou neprávom perzekvovaných vojakov (generálov K. Klapálka, B. Bočka a jeho syna Zdeňka, F. Nosála, Z. Nováka, Š. Drgáča, V. Drnku, R. Bulandra, A. Ressla, plk. J. Knopa, pplk. Bohumila Pelikána, plk. Ing. A. Holbu, plk. F. Hieke-Stoja, revízia rozsudku pplk. F. Skokana, študenta J. Procházku z Kroměříže).[62] Absolvoval mnoho prejavov a prednášok v Čechách i na Slovensku, besedoval so školskou mládežou a vojakmi o druhej svetovej vojne. Bol ochrancom záujmov podduklianského kraja, ktorý dlho niesol mimoriadne dôsledky vojny.[63] Zastával mierové riešenie medzinárodných konfliktov a zúčastňoval sa medzinárodného mierového hnutia. V rokoch 1954 až 1964 bol členom predsedníctva Národného zhromaždenia.

Prezidentské obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Podrobnejšie informácie nájdete v článku Pražská jar 1968

Dňa 30.marca 1968 počas Pražskej jari bol Ludvík Svoboda – po abdikácii Antonína Novotného – na návrh Alexandra Dubčeka, ktorý sa opieral o návrh Zväzu protifašistických bojovníkov, zvolený prezidentom.[64] Bol prvým z komunistických prezidentov voleným tajnou voľbou a nie aklamáciou. Pre Ludvíka Svobodu bolo odovzdaných 282 hlasov zo 288.[65] Po zvolení symbolicky položil kvety na hroby prezidentov T.G. Masaryka, E. Beneša, K. Gottwalda a A. Zápotockého. Navštívil Pamätník oslobodenia na Vítkove, kde vzdal úctu legionárom z 1. svetovej vojny i bojovníkom z druhej svetovej vojny. Dňa 6. apríla menoval novú vládu, v ktorej prevládali stúpenci reformy. Ludvík Svoboda bol až do svojho zvolenia poslancom parlamentu, nebol členom žiadneho orgánu KSČ s rozhodujúcou mocou.

Funkcia prezidenta bola bez priameho vplyvu na vnútornú politiku. L. Svoboda svojou autoritou prezidenta podporoval reformný program Dubčekovho vedenia komunistickej strany, smerujúceho k demokratizácii v politike i ekonomike a za odstránenie deformácií socializmu. Robil tak na mnohých verejných vystúpeniach a stretnutiach v závodoch a v družstvách. Zasadzoval sa o rehabilitáciu neprávom odsúdených v päťdesiatych rokoch, najmä odbojárov.[66] Nadviazal tak na svoje úsilie z druhej polovice 50. rokov, kedy sa po smrti Stalina a Gottwalda síce s rehabilitáciami začalo, ale veľmi pomaly.[67] Mal bohaté kontakty s verejnosťou. Prvá návšteva prezidenta Svobodu viedla na Slovensko a počas krátkej doby navštívil všetky kraje.

Prezident nemal priamy vplyv ani na zahraničnú politiku štátu. Tak ako vnútorná politika, tak aj zahraničná politika boli úplne v réžii KSČ. Pojanuárový politický vývoj v Česko-Slovensku vyvolával nedôveru v krajinách Varšavskej zmluvy. Na schôdzi delegácií šiestich strán Varšavskej zmluvy 23. marca v Drážďanoch, ktorej sa prezident nezúčastnil, zaznela kritika na adresu vedenia KSČ, že nečelí kontrarevolučným tendenciám, že ich politika vedie k reštaurácii kapitalizmu.V kritike boli nekompromisní najmä delegáti z Nemecka, Poľska a Bulharska.[68] Za necelé štyri mesiace 14. júla došlo k ďalšiemu zasadnutiu predstaviteľov Varšavskej zmluvy, ktorého sa tentoraz naša delegácia odmietla zúčastniť s odôvodnením, že dáva prednosť dvojstranným rokovaniam. Z tohto zasadnutia bol česko-slovenskému vedeniu zaslaný list piatich zúčastnených strán s rozsiahlou kritikou politiky česko-slovenského vedenia KSČ.[69][70] Po dohode došlo 28.-29. júla na rokovanie medzi sovietskou a česko-slovenskou delegáciou v Čiernej pri Čope. Dvojstranného stretnutia v Čiernej sa zúčastnil aj prezident, nebol však vedúcim delegácie. Podľa premiéra ZSSR Kosygina varoval Sovietov pred vojenským zásahom, ktorý by na dlhé roky narušil dobré vzťahy medzi našimi národmi.[71] Dňa 3.8. nasledovala ďalšia závažná schôdza vedúcich predstaviteľov komunistických strán šiestich štátov Varšavskej zmluvy v Bratislave.

Informácie zo všetkých rokovaní podával vedúci tajomník KSČ Alexander Dubček a predseda vlády O. Černík, ktorí "založili svoje vystúpenia na optimistickom hodnotení vývoja vzťahov medzi KSČ a päťkou strán. Dávali najavo, že nie je čoho sa báť, že máme pred sebou periódu pokoja a že hlavné je dokončiť prípravy XIV. zjazdu".[72]

17. augusta sa prezident dozvedel od veľvyslanca ZSSR, že v minulých dňoch odovzdal A. Dubčekovi závažný list na prerokovanie kolektívom predsedníctva ÚV KSČ a že nedostal odpoveď. Sám ho s obsahom listu zoznámil. Obsah listu znel ako "závažné varovanie, ktoré si vyžaduje okamžitú reakciu, aj keď ho prezident nepochopil, ako posledné varovanie pred vstupom vojsk, ale skôr, ako úvod k novej politickej konfrontácii".[73] List do zasadnutia predsedníctva 20. augusta nebol prerokovaný.

August 1968[upraviť | upraviť zdroj]

Podrobnejšie informácie nájdete v článku Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska.

Reformný proces bol prerušený neohláseným vstupom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie v noci na 21. augusta 1968. V ranných hodinách 21. augusta došlo k zadržaniu česko-slovenských vedúcich predstaviteľov ústavných, štátnych a straníckych – A. Dubčeka, O. Černíka, J. Smrkovského, F. Kriegela, J. Špačka a B. Šimona – sovietskymi orgánmi a nasledoval ich únos a internácia v ZSSR.

Prezidentovi bol vstup vojsk Varšavskej zmluvy oznámený veľvyslancom ZSSR Červonenkom v neskorých hodinách 20. augusta, keď lietadlá už pristávali na letisku Ruzyň. "Prezident vyjadril svoj protest, že k akcii došlo bezprostredne po liste sovietskej strany, bez toho, aby bola daná vedeniu ČSSR možnosť na list reagovať. Konštatoval, že vojská nepozval, varoval pred nebezpečenstvom krviprelievania a zdôraznil, že celá zodpovednosť je na Sovietskom zväze a na ostatných zúčastnených krajinách".[74] Keď prezident došiel na zasadajúce predsedníctvo ÚV KSČ, podpísal ešte v noci na 21. augusta spolu s najvyššími volenými predstaviteľmi vyhlásenie odsudzujúce vojenskú intervenciu a na druhý deň zverejnil výzvu k občanom. [p 3] Z vedúcich politických a štátnych činiteľov zostal prezident sám a podľa ústavy prevzal dočasne zodpovednosť za riešenie danej situácie. Vojenský odpor bol nemysliteľný, vzhľadom na obrovskú početnú prevahu vojsk krajín Varšavskej zmluvy.[75]

Prezident Svoboda odmietol uznať zvyšok vlády bez internovaného predsedu O. Černíka za funkčný. Ďalej kategoricky odmietol návrh, predložený skupinou bývalých straníckych funkcionárov, vymenovať novú revolučnú robotnícko-roľnícku vládu, ktorá by bola súčasne spoločným straníckym aj štátnym orgánom a bola by vedená A. Indrom. Ďalej odmietol aj druhý variant tohto návrhu, podľa ktorej mal vládu viesť prezident. Všetky tieto návrhy by legalizovali situáciu vzniknutú po odvlečení čs. politikov.

Prezident navrhol namiesto toho priame rokovania so sovietskymi predstaviteľmi v Moskve a požiadal veľvyslanca o dojednanie schôdzky. Jeho prvým úsilím bolo navrátiť zadržaných politikov do svojich funkcií a v Moskve podmienil usadnutie za rokovací stôl prepustením zatknutých politikov, jediných legitímnych predstaviteľov ČSSR, a ich začlenením do delegácie. Jeho žiadosti bolo vyhovené a postupne sa, až na F. Kriegela, všetci internovaní politici pripojili k delegácii. "Tak bolo obnovené legálne vedenie strany a štátu v podobe pred 21. augustom 1968. Svoboda tak dosiahol to, na čom mu v prvom rade záležalo. Nechcel pripustiť, aby sa práve bez tohto vedenia jednalo o čomkoľvek pri riešení krízovej situácie a najmä pri voľbe akýchkoľvek krokov do budúcna. Potom sa úsilie delegácie sústredilo na prácu nad záverečným dokumentom, do ktorého sa prezident meritórne nemiešal. Prenechal ju zodpovednosti príslušných ústavných činiteľov. "[76] Sovietski predstavitelia museli tak vyjednávať nie s vládou" robotnícko-roľníckou", ako si predstavovali, ale s pôvodnou vládou a s pôvodnými politikmi. Delegácia bola doplnená o niektorých ďalších členov, ktorí prileteli z Prahy. Na záver rokovania bol podpísaný tzv. moskovský protokol. Po skončení rokovania sa prezident odmietol vrátiť do Prahy bez Fr. Kriegela, predsedu parlamentu, ktorý odmietol podpísať moskovský protokol. Ten bol potom privedený priamo do lietadla pred odletom. L. Svoboda dosiahol svojím konaním toho, že "napríklad nedošlo už k tomu, aby súdny tribunál robotnícko-roľníckej Indrovej vlády postavil pred súd Dubčeka, Černíka, Smrkovskeho, Kriegela, Špačka, Šimona a ďalších, ako im bolo oznámené pri ich násilnom odvlečení z Česko-Slovenska do Sovietskeho zväzu.[77] Druhou snahou prezidenta bolo zabrániť krviprelievaniu. Na územie Česko-Slovenska vstúpilo viac ako 500 000 vojakov armád krajín Varšavskej zmluvy plne vyzbrojených ťažkou technikou. Niektorí členovia delegácie sa ohradzovali proti tomu, že podpísali na záver pojednávania dokument, obsahujúci ústupky sovietskej strane pod nátlakom prezidenta. "Niektoré zásahy prezidenta Svobodu počas rokovania v Moskve nemožno označiť práve za šťastné. V mnohých okamihoch príliš presadzoval rýchle prijatie podmienok, diktovaných nám vedením KSSZ na čele s Brežnevom. "[78] " Prezident Svoboda argumentoval pritom obavami z krviprelievania, ku ktorému mohlo dôjsť v okupovanej Prahe ... V liste Ludvíkovi Svobodovi, zaslanom do Moskvy Národným zhromaždením, vládou a XIV. vysočanským zjazdom, bola pasáž, ktorá prezidenta oprávňovala žiadať rýchle zakončenie rokovaní. V tomto liste z 23.8.1968 bolo:“ Napätie sa neustále stupňuje... len s krajným vypätím je udržiavaný pokoj... Za zámienku k streľbe sa používa čokoľvek. Okupačným orgánom sa doteraz nepodarilo získať najmenšiu podporu obyvateľstva. Tá zvyšuje ich nervozitu... Nebezpečným faktorom je stupňujúca sa únava a nervové vypätie okupačných vojsk a nášho obyvateľstva. Napätie na oboch stranách sa teraz zvýšilo...“ (10, V.Šilhán, s. 33 – 34) [79]

K vstupu vojsk došlo za tichého súhlasu krajín NATO, hoci formálne protestovali, napr. na pôde OSN. Z širšieho medzinárodného hľadiska primárnym problémom vzťahov USA so ZSSR bolo rokovanie o parite strategických zbraní (schôdzka Brežnev – Johnson o základoch mierového spolužitia krajín s rôznymi spoločenskými zriadeniami). USA nemali záujem na eskalácii česko-slovenského problému v širší vojenský konflikt, ani na intervencii proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy v prospech Česko-Slovenska.[80]

Invázia do Česko-Slovenska tak nemala iba ideologický dôvod, ale aj vojensko-strategické aspekty. Sovietske armádne velenie už predtým vyvíjalo snahu umiestniť v rámci Varšavskej zmluvy na čs. západnej hranici vojská, ako pripravený druhý sled, rovnako, ako tomu bolo v Nemecku a v Poľsku.[81]

Normalizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Po prijatí moskovského protokolu bol L. Svoboda presvedčený, že sa môžu, aj keď nie v plnej miere, realizovať predstavy ozdravenia socializmu v prospech spoločnosti. Na posilnenie pracovného kolektívu kancelárie prezidenta prizval L. Svoboda ako svojich poradcov reformne orientovaných odborníkov z oblasti ekonómie, práva, medzinárodných vzťahov a kultúry- profesorov Miroslava Kadleca, Miroslava Tučka, Karla Svobodu, pre kultúru Vladislava Stanovského a diplomata Miloša Parisa.[82]

Prejav prezidenta k päťdesiatemu výročiu 28. októbra bol v duchu Pražskej jari, hovoril o vzniku Česko-Slovenska, zhodnotil zásluhy zakladateľov republiky -T.G. Masaryka, E. Beneša a M. R. Štefánika. Pripomenul Masarykovo poučenie pre politiku štátu našej polohy aj veľkosti. "O našej budúcnosti ako aj o osudoch všetkých národov rozhodujú prirodzené a historické reality, nie fantastické plány a želania nesúdnych politík, a preto je úlohou politikov vzdelaných, úlohou štátnikov jasne si uvedomiť našu situáciu a vývoj náš a našich susedov stále a pozorne stopovať a podľa toho vystupovať. Môžeme si povedať, že v rade národov nie sme v Európe najmenší, ale v každom prípade naše postavenie v strede Európy a nízky počet obyvateľstva núti nás k politike bdelej a opatrnej: nie chytráckej - doby politického chytráčenia minuli a nikdy nepriniesli skutočného úžitku "[83][84]

Dňa 27. októbra 1968 Národné zhromaždenie schválilo zákon o federalizácii. L. Svoboda federalizáciu podporoval, vyjadrovala vývoj, ktorého dosiahlo Slovensko po 50 rokoch od založenia spoločného štátu. 30. októbra 1968 prezident potvrdil federalizáciu svojím podpisom v Bratislave na Hrade. Dňa 9. januára 1969, prvýkrát vo federalizovanom štáte, prijal prezident v oddelenom vypočutí vládu českú a slovenskú. Po pléne ÚV KSČ 14. novembra 1968 došlo k zmene vo vedení strany aj v aparáte. Zmena bola v prospech protireformačnej dogmatiky a v neprospech politikov Pražskej jari. Začali sa vytvárať podmienky pre návrat starých praktík. To sa dialo pod dohľadom Sovietov, ale aj pod nepriamym vplyvom vzájomných vzťahov medzi veľmocami USA a ZSSR. V decembri 1968 navštívil Česko-Slovensko americký kongresman Charles Vanik, ktorý vyjadril svoje obavy z neurovnaných vzťahov Česko-Slovenska so ZSSR a zdôraznil, že prioritou USA je zachovanie rovnováhy síl so ZSSR.[85]

Dňa 16. januára 1969 spáchal študent Jan Palach samovraždu upálením. Žiadal zrušiť cenzúru a zakázať šírenie sovietskej tlačoviny "Správy". Žiadal, aby ľudia začali na podporu týchto požiadaviek časovo neobmedzený štrajk. Ak by neboli požiadavky do 21. januára 1969 splnené, mali vzplanúť "ďalšie pochodne". V rozhlasovom vystúpení k tomuto tragickému činu prezident povedal: "... Ako vojak dokážem oceniť sebazaprenie i osobnú statočnosť Jana Palacha, ako prezident aj občan našej republiky však nemôžem skryť, že nesúhlasím s tým, aby sa týmto spôsobom vyjadrovali politické postoje. Práve som dostal otrasnú správu, že v Plzni podobným spôsobom vztiahol ruku na svoj život ďalší mladý človek. Za vašich rodičov, za všetok ľud našej krajiny, za seba, aj v mene ľudskosti, ku ktorej sme sa spoločne zaviazali, vás žiadam, zastavte tieto strašné činy. Ja už som často hľadel smrti do tváre. Za najväčšiu povinnosť občana však považujem dať svojej vlasti každú hodinu, každý deň svojho života. "[86]

L. Svoboda po auguste pokračoval vo svojej prezidentskej aktivite, navštevoval pracoviská, stretával sa s predstaviteľmi rôznych odborov a verejného života. Podporoval rad projektov, ktoré považoval za impulz pre rozvoj ekonomiky, napríklad – stavbu metra, rozvoj družstevného bytového stavebníctva, aby sa riešila bytová núdza, otvorenie cesty pre pridruženú výrobu poľnohospodárskych družstiev. Navštívil viacej miest v celej republike. Venoval pozornosť a účinnú pomoc najmä východnému Slovensku, ktoré vyjadrilo svoj vzťah k prezidentovi v osemdesiatych rokoch odhalením sochy L. Svobodu vo Svidníku. Aby republika neupadla do izolácie, vykonal návštevu Íránu, Fínska, Japonska a prijímal návštevy celého radu cudzích štátnikov.

V pretrvávajúcej rozjatrenej situácii bol na pléne ÚV KSČ 17. apríla 1969 odvolaný z funkcie 1. tajomník A. Dubček a namiesto neho zvolený G. Husák. L. Svoboda podporil túto zmenu, videl v G. Husákovi "energického človeka, racionálne uvažujúceho, zapáleného stúpenca nevyhnutných opatrení." Okrem toho, z hľadiska L. Svobody, ktorý mal v živej pamäti 50. roky, "bolo preňho dôležité, že G . Husák spoznal nezákonnosti päťdesiatych rokov osobne na vlastnej koži a dalo sa predpokladať, že bude mať dosť vôle, aby sa usiloval aspoň časť reformných snáh realizovať, a veril, že bude stúpencom dokončenia rehabilitácie ľudí v päťdesiatych rokoch nespravodlivo odsúdených. (...) ako bývalý politický väzeň bude zárukou, že nedôjde k novým politickým procesom. (...) Obava, aby sa vývoj nezvrtol týmto nežiaducim smerom, tu v podvedomí stále bola. "[82]

"Čoskoro sa ukázalo, že pre Ludvíka Svobodu priniesla táto zmena postupné umŕtvenie jeho doterajšieho politického vplyvu a vykázanie jeho pôsobenia do limitov ústavne vytýčených právomocí. Vzťahy medzi oboma mužmi postupne ochabovali, zvlášť keď Husák začal energicky uplatňovať ústavne zakotvenú vedúcu úlohu strany vo všetkých smeroch. Svoje ambície hrať v Česko-Slovensku prím presadzoval natoľko, že prezident republiky sa stal druhoradým, podriadeným partnerom. "[87] Na pokyn G. Husáka na začiatku roka 1970 bol rozpustený dokonca prezidentov poradný zbor, ktorý si zostavil z popredných odborníkov.[88] Normalizácia systematicky pochovávala jednu obrodnú vymoženosť za druhou. Keď začali začiatkom roku 1970 stranícke a pracovné previerky, boli už hlavní predstavitelia demokratizačného programu zbavení všetkých funkcií a riadiacich postavení. Previerkovým komisiám nestačilo potrestať reformnú elitu, dokázali vylúčiť, alebo vyčiarknuť zo strany cez 400 000 ďalších komunistov, politicky angažovaných a odborne vyspelých ľudí. Ani Husák si pôvodne taký kádrový masaker neprial. Tiež L. Svoboda, dotknutý masovou likvidáciou intelektuálnych elít, neuspel v snahe niekoho z postihnutých uchrániť. "[89] Podľa niektorých autorov bol L. Svoboda spoluzodpovedným za normalizáciu. Podľa iných prezident Svoboda nemohol proces normalizácie ovplyvniť, aj keď bol formálne prizvaný do politbyra KSČ.[90] Ideologickí fundamentalisti opäť začali strážiť "čistotu" zverejňovaných názorov. Neobstáli ani pamäti prezidenta, bolo zakázané nové vydanie prvého dielu a navnivoč prišiel aj pripravovaný druhý diel Cestami života.[91]

Druhé volebné obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 22. marca 1973 bol Ludvík Svoboda znovu zvolený do funkcie prezidenta. Už predtým, 18. 6. 1972, ho postihla mozgová príhoda.[92] Zdravotné problémy sa opakovali a 25. apríla 1974 bol postihnutý infarktom pľúc (pľúcna embólia) a následne mal niekoľko mozgových príhod [93]. Úrad prezidenta vykonávať nemohol. Podľa niektorých historikov a publicistov Ludvík Svoboda lipol na svojej funkcii a nechcel rezignovať [94][95]

Podľa spomienok jeho dcéry Zoe Klusákovej – Svobodovej však Gustáv Husák nechcel prijať jeho demisiu. Zdôvodňoval to tým, že nie je jasné, kto by mohol byť jeho nástupcom, a že spoločnosť nie je na zmenu prezidenta pripravená a prijala by ju s nedôverou.[96] Prezidentské funkčné obdobie bolo predčasne ukončené až na základe na tento účel prijatého ústavného zákona č. 50/1975 Zb. v roku 1975.

Prezidentom bol zvolený Gustáv Husák. Funkcia hlavy štátu bola opäť spojená s najvyššou funkciou v KSČ. Do tej doby bolo v ústave zakotvené, že ak nemôže prezident svoj úrad vykonávať, patrí výkon prezidentských funkcií vláde, ktorá tým poverí ministerského predsedu a nie generálneho tajomníka strany.[97] Došlo tak opäť ku kumulácii oboch najvyšších funkcií – straníckej a štátnej v roku 1968 toľko kritizovanej.

Dôchodok[upraviť | upraviť zdroj]

Po zvyšok svojho života žil Ludvík Svoboda so svojou manželkou Irenou v Prahe – Břevnove, v rodinnej vilke, ktorú Svobodovi vlastnili ešte pred nástupom do prezidentskej funkcie. Zomrel 20. septembra 1979. Irena Svobodová ho nasledovala za desať mesiacov 17. júla 1980.

Pohreb bol štátny, vojenský, rakva bola prepravovaná na delovej lafete z Hradu na koniec Letnianskej pláne, kde bola preložená do pohrebného vozu za zvuku vojenskej piesne 1. čs. armádneho zboru v ZSSR "Smer Praha" a odvezená do krematória. Na rozdiel od pohrebov predchádzajúcich prezidentov účasť verejnosti nebola organizovaná, napriek tomu Ludvíka Svobodu sprevádzali tisíce občanov, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • SVOBODA, Ludvík. Budujeme novou armádu. Praha : [s.n.], 1946. 87 s.
  • SVOBODA, Ludvík. Bojovali sme po boku velkej armády. Bratislava : [s.n.], 1959. 54 s.
  • SVOBODA, Ludvík. Výbor z projevů a článků 1942-1945. Praha : [s.n.], 1970. 176 s.
  • SVOBODA, Ludvík. Z Buzuluku do Prahy. Praha : [s.n.], 1985. 224 s.
  • SVOBODA, Ludvík. Cestami života I. Praha : [s.n.], 1996. 401 s. ISBN 80-902107-5-9.
  • SVOBODA, Ludvík. Cestami života II. Praha : [s.n.], 1992. 401 s. ISBN 80-85431-57-2.
  • SVOBODA, Ludvík. Deník z doby válečné. Praha : [s.n.], 2008. 301 s. ISBN 978-80-204-1939-2.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

Česko-slovenské rady a dekorácie:

  • Zlatá hvězda Hrdiny ČSSR (1965)
  • Zlatá hviezda Hrdinu ČSSR (1970)
  • Zlatá hviezda Hrdinu ČSSR (1975)
  • Rad Bieleho leva „Za víťazstvo“ Hviezda 1. triedy (1945)
  • Rad Slovenského národného povstania I. stupňa
  • Rad Sokola s mečmi
  • Rad kráľa Karla IV.
  • Rad M. R. Štefánika
  • Československý vojnový kríž 1914 – 1918 – štyri
  • Čs. revolučná medaila so štítkom Zborov
  • Spojenecká medaila Za víťazstvo
  • Zborovská pamätná medaila
  • Bachmačská pamätná medaila
  • Pamätná medaila čs. obce dobrovoleckej z rokov 1918 – 19 (odznak)
  • Pamätný odznak čs. dobrovoľníka 1918 – 1919 (kríž)
  • Pamätná medaila 3. pešieho pluku Jána Žižku z Trocnova
  • Pamätná medaila 4. streleckého pluku Prokopa Veľkého
  • Pamätná medaila 5. streleckého pluku T. G. M.
  • Pamätná medaila 6. streleckého hanáckeho pluku
  • Pamätná medaila 9. streleckého pluku K.H. Borovského
  • Pamätná medaila 10. streleckého pluku J. S. Kozinu
  • Pamätná medaila 21. streleckého pluku terronského
  • Pamätná medaila 30. pešieho pluku A. Jiráska
  • Pamätný kríž 1. jazdeckého pluku Jána Jiskru z Brandýsa
  • Pamätný kríž 2. jazdeckého pluku ruských légií
  • Pamätná medaila delostrelectva čs. vojska na Rusi
  • Pamätná medaila strojníckej samostatnej roty dopravnej vlakovej dielne čs. vojska na Rusi
  • Pamätná medaila čs. dobrovoleckého zboru v Taliansku 1918 – 1948
  • Štefánikov pamätný odznak
  • Československý vojnový kríž 1939 – tri
  • Čs. medaila "Za chrabrosť" (1945)
  • Čs. medaila "Za zásluhy" I. stupňa
  • Čs. vojenská pamätná medaila so štítkom ZSSR (1945)
  • Duklianska pamätná medaila
  • Sokolovská pamätná medaila
  • Čestný odznak poľného pilota letca čs. armády
  • Čestný odznak československého vojenského pilota
  • Odznak čs. partizána
  • Pamätná medaila II. národného odboja
  • Čestná medaila zaslúžilého bojovníka proti fašizmu I. stupňa.

Ruské dekorácie z 1. svetovej vojny

  • Kríž Svätého Juraja IV. stupňa za statočnosť
  • Kríž Svätého Juraja III. stupňa za statočnosť

Sovietske rady a dekorácie

  • Zlatá hviezda Hrdinu ZSSR (1965)
  • Leninov rad (1943)
  • Suvorovov rad I. triedy
  • Suvorovov rad II. triedy
  • Medaila "Za víťazstvo nad Nemeckom" vo Veľkej vlasteneckej vojne
  • Medaila "Za oslobodenie Prahy"

Poľské rady a dekorácie:

  • Vojenský rad "VirtutiMilitari" – veľkokríž na veľkostuhe a hviezda (1947).
  • Rad "PoloniaRestituta" – veľkokríž na veľkostuhe a hviezda (1969).
  • Rad Grunwaldského kríža I. triedy (1948).
  • Poľský vojnový kríž – 1944
  • Grunwaldský odznak
  • Medaila za víťazstvo a slobodu
  • Medaila za Varšavu 1939 – 1945
  • Medaila za Odru a Nisu a Baltik

Juhoslovanské rady a dekorácie:

  • Rad národného hrdinu Juhoslávie (Ordennarodnogheroja)
  • Rad zásluhy za národ I. stupňa (Ordenzasluge za narod)
  • Čestný odznak juhoslovanskej armády

Maďarské rady a dekorácie:

  • Rad za zásluhy I. triedy – hviezda (1950).
  • Rad práporu I. triedy
  • Kríž za zásluhy 1946

Rumunské rady a dekorácie

  • Rad Obrany vlasti I. triedy (1960)
  • Príležitostný odznak veteránov protifašistického odboja

Francúzske rady a dekorácie:

  • Rad Čestnej légie – veľkodôstojník (Grand Officierdela Legion d ¨ Honneur)
  • Vojnový kríž 1939 – 1940

Rady Veľkej Británie:

  • Kúpeľný rad II. triedy – veliteľský – (KnightCommanderoftheOrderoftheBath)

Rady USA:

  • Rad Légie cti – veliteľský stupeň (LegionofMeritdegreeofCommander) (1945)

Kritický pohľad[upraviť | upraviť zdroj]

Predvojnové hodnotenie[upraviť | upraviť zdroj]

Klobučník, podplukovník, veliteľ delostreleckého pluku 12. 12. septembra 1928. Škpt. Ludvík Svoboda, pešieho pluku 36, bol pridelený na získanie skúseností k delostreleckému pluku 12 od 21/6 do 31/8 1928 na veliteľstvo oddielu 1/12. Preukázal zvýšený záujem a snahu. Dobu poznávania u delostrelectva využil naplno a správne k dôkladnému zoznámeniu sa s činnosťou tejto zbrane. Zvlášť jeho usilovnosť a vytrvalosť bola vzorná. Škpt. Svoboda je výborný dôstojník, vyspelej čestnej povahy, iniciatívny, sebavedomý, presný, veľmi inteligentný, bezchybného a vzorného správania sa v službe i mimo nej. Celkový výsledok služobnej činnosti veľmi dobrý.[98]

Veliteľ leteckého pluku 3 v Piešťanoch. (Podpis nečitateľný) 19. júla 1931. Ludvík Svoboda počas skúšobného pobytu (15/6 – 15/7 1931) bol oboznámený so zariadeniami letky, chodom služby u letky, hlavne potom s taktickou činnosťou letectva. Vykonal celkom 10 letov s krátkymi úlohami pech. a del. pozorovateľa s veľmi dobrým výsledkom a počas týchto letov natoľko spoznal leteckého pozorovateľa, takže u svojej zbrane (útvaru) bude dobrým informátorom, aké úlohy sa môžu od letca požadovať. Výkonnú službu leteckú – pozorovateľa – vykonával rád, iniciatívne – v letúne pracoval pokojne, rozvážne, takže docielil veľmi dobrých výsledkov. V službe i mimo službu, jeho správanie bolo bezchybné.[99]

B. Beneš, plukovník pechoty, veliteľ 3. pluku J. Ž. z Trocnova. November 1938. Záverečný posudok, kvalifikačná listina. "Dobrý psychológ a vychovávateľ. Ľahko si získava oddanosť podriadených. Dosiahol po stránke mravnej a výcvikovej, veľmi dobré výsledky. Pre výchovu podriadených dôstojníkov veľmi dobre spôsobilý. "[100]

JosefZmek, brig. gen., veliteľ divízie. 14. decembra 1938. Záverečný posudok, kvalifikačná listina. "Výborný dôstojník, značných vojenských vedomostí, pracovitý, spoľahlivý, spoločenský. Stupeň kvalifikácie výborný.[101]

Za vojny[upraviť | upraviť zdroj]

J. Kratochvíl, brig. gen., veliteľ 1.čs. zboru v ZSSR 1943-1944 Vojnová vložka ku kvalifikačnej listine: "Je to skúsený veliteľ, ktorý svoju brigádu za všetkých okolností vedie úplne spoľahlivo, inteligentný, má široký všeobecný aj vojenský rozhľad. Osobne chrabrý, pokojný, má veľmi dobré vystupovanie a veľmi dobrý vzhľad. Má veľmi dobrý vplyv a pre svoju čestnosť všeobecne obľúbený. Znamenitý dôstojník a veliteľ. "[102]

Povojnové[upraviť | upraviť zdroj]

Václav Černý hodnotí Ludvíka Svobodu vo svojich pamätiach prísne: "Na rozdiel od celého národa som nikdy ani minimum národnej nádeje nespojil s osobou generála Svobodu, vedel som od februára, že chýba mravná priamosť, má myšlienkový obzor a potenciál podriadeného veliteľa strednej vojenskej jednotky; národná neinformovanosť, žijúca z legiend, premenila ho v symbol národnej brannosti, a on iba sám uveril kolektívnemu omylu, vzal za bernú mincu metále na svojom kabáte a funkcie, ktorými ho postupom času ovešali. "

Povojnové spomienky spolubojovníkov[upraviť | upraviť zdroj]

V zborníku spomienok mužov a žien, vojakov, ktorí sa s Ludvíkom Svobodom za vojny osobne stretli a zažili ho ako veliteľa a nadriadeného je Ludvík Svoboda hodnotený ako výnimočný veliteľ s úprimnou starosťou o svojich vojakov, ktorý sa často pohyboval v prednej línii.

Generálporučík v.v. MUDr. František Engel "podplukovník Svoboda vedel, že prápor musí byť na front dobre pripravený. Preto - cez obrovskú rôznorodosť vojakov - trval na veľmi dôkladnom výcviku. Cvičilo sa všetko, čo v tej vojnovej dobe, ktorá kládla na vojakov veľké nároky, bolo potrebné. Dlhé denné a nočné pochody za každého počasia a pri plnom zaťažení boli na dennom poriadku. (...) Keď únava bola už neznesiteľná, postavil sa veliteľ do čela, aby vojakov povzbudil svojím osobným príkladom. Preto sa snažili udržať s ním krok, nechceli sa nechať starým pánom zahanbiť. Na ňom nikdy nebola únava poznať, tak ju vedel ignorovať. Od samého začiatku bol podplukovník Svoboda nesmierne starostlivý veliteľ. Výborne poznal psychológiu vojaka, vedel, čo mu môže - okrem tej ťažkej vojenskej služby - život komplikovať a strpčovať. Podľa toho konal. (...) Náš veliteľ to všetko prežíval so svojimi vojakmi. Nehrial sa v teple, nevysvetľoval plamennými slovami od zeleného stola, že vydržať sa dá všetko. Ostatní ho potom nasledovali, vydávali zo seba skutočne všetko. Velil vtedy na začiatku len maličkej jednotke, takže si dnes snáď nikto nedokáže predstaviť, aké s ňou boli obrovské starosti. Bol si plne vedomý toho, že zatiaľ existuje len jeden jediný prápor, proste jedináčik. A ako s jedináčikom sa s ním piplal. Málokto iný by to bol dokázal. "[103]

Generálmajor v. z. Alfréd Ressel, veliteľ delostrelectva 1. čs. armádneho zboru "Vojak spozná veľmi rýchlo, že jeho veliteľ má srdce - či preňho predstavuje človeka, alebo je degradovaný na obyčajný nástroj, súčasť, ktorá pre neho neznamená nič viac, než prostriedok na dosiahnutie určitých cieľov. (...) Generál Ludvík Svoboda patril medzi ľudí ku ktorým som získal rýchlo plnú dôveru pre jeho humanistický prístup k človeku. Všetci vojaci ho preto mali radi pre jeho priamosť, otvorenosť a citlivosť. "[104] " Je známe, že Svoboda často chodil do predných línií, aj tam, kam ani nemusel. (...) Sám neviem, prečo to vlastne robil, ale myslím, že chodieval zámerne tam, kde bolo zle, kde vedel, že ľudia trpia. Nebolo to od neho žiadne reklamné hrdinstvo. Myslím, že stále hľadal kontakt s človekom. Vedel, že svojou prítomnosťou môže človeku pomôcť tam, kde mu nie je dobre. Preto takmer nikdy, kedy k tomu mal možnosť, nevynechal návštevu obväzíšť a poľných nemocníc, kde hovoril s ranenými (...) Bol som veľakrát ako veliteľ delostrelectva zboru prítomný prípravám, (...) "A ako je konkrétne zaistená pomoc, záloha?" pýtal sa vtedy pravidelne Svoboda – ako človek, hospodár, ktorému ide celý súhrn, výsledok aj jeho cena k súčtu. Poznal svojich ľudí a doviedol sa ich tiež zastať. "[105]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Brigádní generál Jan Kratochvíl byl velitel čs. vojenských jednotek v SSSR od 15.5.1943 do 18.5.1944, kdy se stal velitelem 1.čs. Armádního sboru v SSSR (Bílek, 2005, s.278).
  2. Funkce poslance nebyla placená.
  3. Drazí spoluobčané, v posledních hodinách vznikla v naší zemi složitá situace. V současné chvíli vám nemohu říci více k jejímu objasnění. Jako prezident Československé socialistické republiky se k vám obracím s plnou odpovědností, kterou jsem s přijetím této funkce převzal a naléhavě vás žádám, abyste zachovali plnou rozvahu a naprostý klid.U vědomí své občanské odpovědnosti a v zájmu naší republiky nedopusťte, aby došlo k nepředloženým akcím. S důstojností a kázní, kterou jste prokazovali v minulých dnech, vyčkejte dalších kroků ústavních orgánů republiky.“ (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.182)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. SVOBODA, Ludvík. Cestami života I. Praha : Orego, 1996. 401 s. [dále jen (Svoboda, 1996)]. ISBN 80-902107-5-9. Kapitola Vzpomínka na první válku, Vzpomínky na mládí, s. 113-122,209-216.
  2. KLUSÁKOVÁ-SVOBODOVÁ, Zoe. Ludvík Svoboda – Životopis. Kroměříž : Kroměříž, 2005a. 47 s. [dále jen Klusáková-Svobodová 2005a]. Dostupné online. ISBN 80-239-4706-0. Kapitola Mládí, s. 4.
  3. (Svoboda, 1996, str.113-122, 357-372)
  4. SVOBODA, Ludvík. Cestami života II. Praha : Prospektrum, 1992. 339 s. [dále jen (Svoboda, 1992)]. ISBN 80-85431-57-2. S. 133-142, 247-262.
  5. Služební výkaz z 6. září 1920, Vojenský historický archiv.
  6. (Svoboda, 1996, str.117)
  7. (Svoboda, 1996)
  8. a b c KOSATÍK, Pavel. Devět žen z hradu. Praha : Mladá Fronta, 1999. ISBN 80-204-0776-6. Kapitola 7, s. 256-290.
  9. (Svoboda, 1996, str.189)
  10. a b EMMERT, František. Československý zahraniční odboj za 2.světové války. Praha : Computer Media, 2012. ISBN 978-80-251-2756-8.
  11. a b SVOBODA, Ludvík. Deník z doby válečné. Praha : Mladá Fronta, 2008. [dále jen (Svoboda, 2008)]. ISBN 978-80-204-1939-2.
  12. Šmoldas, Zdeněk, Českoslovenští letci v boji proti fašismu, Naše Vojsko, Praha, 1987.
  13. Loucký, František, Mnozí nedoletěli, Naše Vojsko, Praha, 1989.
  14. (Svoboda, 1992)
  15. (Svoboda, 1992, str.158)
  16. PERNES, Jiří. Takoví nám vládli, Komunističtí prezidenti Československa a doba, v níž žili. Praha : Brána, 2003. 328 s. S. 88-89.
  17. KAPLAN, Karel, v pořadu Se Svobodou za svobodu. Připravili: J. GOLD, V. PREČAN, B. MUSIL. 51 minut, ČT, 1993. 12:00-12:30.
  18. (Svoboda, 2008, str.213, 219-220)
  19. a b BROŽ, Miroslav. Hrdinové od Sokolova. Praha : AVIS, 2006. 529 s. [dále jen (Brož, 2006)]. ISBN 80-7278-365-3.
  20. www.zeny-bojujici.cz
  21. a b BROŽ, Miroslav. Válečné dokumenty vypovídají. Praha : AVIS, 2005. 319 s. ISBN 978-80-7278-419-6.
  22. BYSTRICKÝ, Josef a kol. Od Priesmyku predeal po kurovské sedlo. Bratislava : VHU BratislavaVoj. historický ústav, 2011. [dále jen (Bystrický, 2011)]. ISBN 978-80-89523-07-8. Kapitola Vojnový denník 1.Čs. Armádného zboru v ZSSR, s. 202-203. (slovensky, polsky)
  23. BÍLEK, Jiří. IN: LÁNÍK Jaroslav: Vojenské osobnosti československého odboje 1939-1945. Praha : Ministerstvo obrany ČR-AVIS, 2005. [dále jen (Bílek, 2005)]. ISBN 80-7278-233-9. S. 150.
  24. (Bystrický, 2011, str.202)
  25. RESSEL, Alfréd. Šestnástimi krajinami za slobodou. Bratislava : Pravda, 1978. [dále jen (Ressel, 1978)]. S. 215-229.
  26. (Bystrický, 2011)
  27. Novák,V.-Sedlář, J., Po stopách 1. československého armádního sboru v SSS, SPN, Praha, 1975
  28. HANZLÍK, František. Bez milosti a slitování. Praha : Ostrov, 2011. [dále jen (Hanzlík, 2011)]. ISBN 978-80-86289-72-4. S. 89-90.
  29. a b http://www.ustrcr.cz/data/pdf/pamet-dejiny/0801-76-89.pdf
  30. Klapálek Karel, Ozvěny bojů, Naše vojsko, Praha 1966
  31. Kyjev Dukla Praha, sborník, Naše vojsko, 1975
  32. (Ressel, 1978)
  33. a b (Bílek, 2005, s.278-279)
  34. Richter, Karel, ...a v zádech měli smrt, TEMPO, Třebíč, 1997.
  35. BÍLEK, Jiří; LÁNÍK, Jaroslav; ŠACH, Jan. Československá armáda v prvním poválečném desetiletí (květen 1945 – květen 1955). Praha : [s.n.], 2006. ISBN 80-7278-377-7.
  36. KAPLAN, Karel. Pět kapitol o únoru. Praha-Brno : [s.n.], 1997. [dále jen (Kaplan, 1997)]. ISBN 80-85270-48-X. S. 331.
  37. Jan Masaryk, Rudé Právo 4. 2.1948.
  38. Lockhart, Robert H.B. Jan Masaryk, Vladimír Kořínek, Krnov 2003.
  39. L. Svoboda, Obrana lidu 1.4.1948.
  40. (Klusáková-Svobodová, 2005a, s.39)
  41. http://www.vzcr.cz/Kapitolavkr/49.aspx
  42. KAPLAN, Karel, v pořadu Se Svobodou za svobodu. Připravili: J. GOLD, V. PREČAN, B. MUSIL. 51 minut, ČT, 1993. 18:47-19:00.
  43. (RICHTER, Karel In: Svoboda, 1992, str. 12)
  44. a b (Bílek, 2005, s.278)
  45. (Hanzlík, 2011, s.212-213)
  46. (Hanzlík, 2011, s.213)
  47. (Hanzlík, 2011, s.220)
  48. (Hanzlík, 2011, s.220,265)
  49. (Hanzlík, 2011, s.218,263)
  50. a b (Hanzlík, 2011, s.265)
  51. (Hanzlík, 2011, s.204)
  52. (Hanzlík, 2011, s.66,262)
  53. (Hanzlík, 2011, s.267)
  54. Jiří Bílek, Jiří Dufek, Zajímavé materiály k československé historii v moskevských archivech, Historie a vojenství, č. 5, 1994.
  55. Radko Břach, Akce Irena, Historie a vojenství, č. 5, 1993, s. 10.
  56. Radko Břach: Akce Irena. Perzekuční zásah proti důstojníkům 11. pěší divize.
  57. (RICHTER, Karel In: Svoboda, 1992, str. 12-13)
  58. FIDLER, Jiří. Sokolovo 1943 Malý encyklopedický slovník. Praha : [s.n.], 2004. ISBN 80-206-0716-1. S. 43.
  59. (Brož, 2006, s.333)
  60. (Klusáková-Svobodová, 2005a, s.26)
  61. KLUSÁKOVÁ-SVOBODOVÁ, Zoe. O tom co bylo. Praha : [s.n.], 2005. [dále jen (Klusáková-Svobodová, 2005b)]. ISBN 80-204-1190-9. S. 154.
  62. (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.160-161)
  63. Rodák, Jozef, Pozabudnuti hrdinovia, Adin, Prešov, 2012
  64. CÍSAŘ, Čestmír. Člověk a politik. Praha : [s.n.], 1998. [dále jen (Císař, 1998)]. ISBN 80-86006-59-X. S. 399.
  65. (Císař, 1998, s.401)
  66. KADLEC, Vladimír. Podivné konce našich prezidentů. Hradec Králové : [s.n.], 1991. [dále jen (Kadlec, 1991)]. ISBN 80-7031-612-8. S. 258-259.
  67. (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.134-135, 147, 160-161)
  68. (Císař, 1998, s.403)
  69. (Císař, 1998, s.459)
  70. (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.176)
  71. ADRIJANOV, Viktor. Alexej Kosygin. Praha : [s.n.], 2007. [dále jen (Adrijanov, 2007)]. Kapitola Pražské jaro.
  72. (Císař, 1998, s.477)
  73. (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.177 - 178)
  74. (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.177 – 179 )
  75. (Kadlec, 1991, s.259)
  76. (Kadlec, 1991, s.260-261)
  77. (Kadlec, 1991, s.261)
  78. (Kadlec, 1991, s.262)
  79. (Kadlec, 1991, s.263)
  80. DOBRYNIN, Anatoly. In Confidence: Moscow’s Ambassador to Six Cold War Presidents. Washington : [s.n.], 2001. 688 s. ISBN 0295980818. S. 182-188.
  81. ŠTĚPÁNEK, Karel; MINAŘÍK, Pavel. Československá lidová armáda na Rýnu. Praha : [s.n.], 2007. 352 s.
  82. a b (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.197)
  83. (Císař, 1998, s.501-514)
  84. (Rudé Právo, 29. října 1968)
  85. (Císař, 1998, s.520)
  86. (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.195)
  87. CÍSAŘ, Čestmír. Moji českoslovenští prezidenti. Praha : [s.n.], 2006. [dále jen (Císař, 2006)]. ISBN 80-903725-0-3. S. 96-97.
  88. (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.197-204)
  89. (Císař, 2006, s. 96-97)
  90. (Kadlec, 1991, s.258)
  91. (RICHTER, Karel In: Svoboda, 1992, předmluva)
  92. (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.207)
  93. (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.208)
  94. (Bílek, 2005, s.279)
  95. BUDINSKÝ, Libor. Deset prezidentů. Praha : [s.n.], 2003. [dále jen (Budinský, 2003)]. ISBN 80-242-0966-7. S. 194.
  96. (Klusáková-Svobodová, 2005b, s.207-211)
  97. (Kadlec, 1991, s.264-265)
  98. http://www.ludviksvoboda.cz/images/phocagallery/thumbs/phoca_thumb_l_a4%20hodnoceni-03-delostrelectvo.jpg
  99. http://www.ludviksvoboda.cz/images/phocagallery/thumbs/phoca_thumb_l_a5%20hodnoceni-04-letectvo.jpg
  100. http://www.ludviksvoboda.cz/images/phocagallery/thumbs/phoca_thumb_l_a8%20hodnoceni%2007%20kromeriz%201938%20b.jpg
  101. http://www.ludviksvoboda.cz/images/phocagallery/thumbs/phoca_thumb_l_a9%20hodnoceni%2008%20prosinec%201938%20b.jpg
  102. http://www.ludviksvoboda.cz/images/phocagallery/thumbs/phoca_thumb_l_a10%20hodnoceni%2009%20valecne.jpg
  103. BÁRTA, Petr (a kol.). Náš velitel. Praha : [s.n.], 1971. 256 s. [dále jen (Bárta (a kol.), 1971)]. S. 59-60.
  104. (Bárta (a kol.), 1971, s. 207)
  105. (Bárta (a kol.), 1971, s. 210)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BÁRTA, Petr (a kol.). Náš velitel. Praha : [s.n.], 1971. 256 s.
  • BROŽ, Miroslav. Hrdinové od Sokolova. Praha : [s.n.], 2006. 529 s. ISBN 80-7278-365-3.
  • BROŽ, Miroslav. Válečné dokumenty vypovídají. Praha : [s.n.], 2005. 319 s. ISBN 978-80-7278-419-6.
  • BYSTRICKÝ, Jozef. Od priesmyku Predeal po Kurovske sedlo : boje vo Východných Karpatoch v roku 1944. Bratislava : [s.n.], 2011. 389 s. ISBN 978-80-89523-07-8.
  • EMMERT, František. Československý zahraniční odboj za 2.světové války. Praha : [s.n.], 2012. 112 s. ISBN 978-80-251-2756-8.
  • HANZLÍK, František. Bez milosti a slitování, Fanatik rudého teroru. Praha : [s.n.], 2011. 352 s. ISBN 978-80-86289-72-4.
  • KLAPÁLEK, Karel. Ozvěny bojů. Praha : [s.n.], 1966.
  • KLUSÁKOVÁ – SVOBODOVÁ, Zoe. O tom co bylo. Praha : [s.n.], 2005. 214 s. ISBN 80-204-1190-9.
  • KLUSÁKOVÁ – SVOBODOVÁ, Zoe. Ludvík Svoboda – Životopis. Kroměříž : [s.n.], 2005. 47 s. Dostupné online. ISBN 80-239-4706-0.
  • KOSATÍK, Pavel. Devět žen z hradu. Praha : [s.n.], 1999. 413 s. ISBN 80-204-0776-6. Kapitola 7, s. 256-290.
  • LÁNÍK, Jaroslav (a kol.). Vojenské osobnosti československého odboje 1939-1945. Praha : [s.n.], 2005. 348 s. ISBN 80-7278-233-9.
  • LOCKHART, Robert H.B. Jan Masaryk - Osobní vzpomínky. Krnov : [s.n.], 2003. 90 s. ISBN 80-903184-2-8.
  • NOVÁK, Václav; SEDLÁŘ, Josef. Po stopách 1. československého armádního sboru v SSSR. Praha : [s.n.], 1975. 38 s.
  • RESSEL, Alfréd. Šestnáctimi krajinami za svobodou. Praha : [s.n.], 1975.
  • RICHTER, Karel. ...a v zádech měli smrt. Třebíč : [s.n.], 1997. 325 s.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]