Normalizácia (ČSSR)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Normalizácia je v dejinách Česko-Slovenska:

  • v širšom zmysle obdobie od augusta 1968 do konca roka 1989,
  • v užšom zmysle len likvidácia výsledkov Pražskej jari zakotvená v tzv. moskovskom protokole z augusta 1968 a vykonaná do 14. zjazdu KSČ v máji 1971. [1]

Tento článok je o normalizácii v širšom zmysle.

V tomto období došlo najprv k zastaveniu demokratizačných procesov Pražskej jari a následne k návratu k represívnemu komunistickému systému a jeho dlhoročnému udržiavaniu. Niekedy sa v užšom slova zmysle nazýva normalizáciou len obdobie rokov 19691971.

Termín normalizácia pochádza z Moskovského protokolu[2], podpísaného 27. augusta 1968. Poučenie z krízového vývoja sumarizuje obsah protokolu a normalizácie nasledovne: „Česko-slovenskí predstavitelia v tomto dokumente vyjadrili svoje odhodlanie dosiahnuť normalizáciu pomerov v našej krajine na základe marxizmu-leninizmu, obnoviť vedúcu úlohu strany a autoritu štátnej moci robotníckej triedy, vyradiť kontrarevolučné organizácie z politického života a upevniť medzinárodné zväzky ČSSR so Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými spojencami. (...) Na celkových pozitívnych výsledkoch moskovských rokovaní sa z česko-slovenskej strany aktívne podieľali súdruhovia Ludvík Svoboda, Gustáv Husák, Vasil Biľak a ďalší súdruhovia zastávajúci jasné triedne internacionálne pozície.“

Normalizácia bola miernejšou formou útlaku komunistických oponentov ako stalinizmus v 50. rokoch, napriek tomu, že mnohí boli perzekvovaní, nedochádzalo už napr. k justičným vraždám v politických procesoch.

Po celú dobu normalizácie boli na území Česko-Slovenska rozmiestnené vojská Sovietskeho zväzu.

Prológ[upraviť | upraviť zdroj]

Demokratizácia česko-slovenskej spoločnosti, ktorá prebiehala pod vedením Alexandra Dubčeka od konca roka 1967 do augusta 1968 (známa ako Pražská jar) bola vnímaná sovietskym vedením ako hrozba pre celý socialistický tábor vo sfére vplyvu ZSSR.

Reformnému vedeniu Česko-Slovenska bolo niekoľkokrát signalizované, že ZSSR nie je spokojné s vývojom, reformy však neprestávali a tak sovietske vedenie rozhodlo o vojenskej intervencii s cieľom zvrátiť vývoj v ČSSR.

V noci z 20. na 21. augusta 1968 začali sovietske vojská, spoločne z vojskami Bulharska, Maďarska, Poľska a NDR (Rumunsko, na čele s Nicolajom Ceauşescom sa agresie ako jediná krajina Varšavskej zmluvy nezúčastnilo a odsúdilo ju) obsadzovať územie Česko-Slovenska. Praha bola obsadená výsadkovými jednotkami, ktoré pristáli na ruzynskom letisku a čelní predstavitelia štátu na čele s Dubčekom boli internovaní a odvlečení do Moskvy. Na území ČSSR však nedošlo k výraznejším stretom s okupantmi, keďže minister obrany Martin Dzúr vydal ešte v noci rozkaz, aby armáda a ďalšie ozbrojené zložky nekládli postupujúcim armádam odpor.

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

Od konca augusta, po podpísaní Moskovského protokolu a návrate česko-slovenských predstaviteľov do vlasti bol postupne oslabovaný vplyv Alexandra Dubčeka a jeho spolupracovníkov a vo vedení sa začínali postupné zmeny. 17. augusta 1969 bol do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ zvolený Gustáv Husák. Cieľom Husákovej normalizácie bolo upevniť vládu komunistickej strany a potvrdiť pozíciu Česko-Slovenska ako oddaného člena socialistického tábora. Normalizačný proces zahŕňal nasledovné kroky:

  • konsolidáciu Husákovho vedenia a odstránenie reformných politikov z vedúcich pozícií
  • zrušenie alebo úpravu reformných zákonov
  • znovunastolenie centrálne kontrolovaného hospodárstva
  • obnovenie moci policajného aparátu
  • posilnenie spojenectva Česko-Slovenska s ostatnými socialistickými krajinami

V priebehu krátkeho času po získaní moci začalo Husákovo vedenie uskutočňovať čistky. Skutoční a domnelí reformisti boli odstránení z vedúcich pozícií v masmédiách, súdnictve, kultúrnych, spoločenských a politických organizáciách, z nižšieho vedenia strany, a postupne aj z najvyšších straníckych miest. Sám Dubček bol do konca roka 1969 odstránený z predsedníctva strany a v roku 1970 bol zo strany vylúčený. Previerkovými komisiami boli vylúčení nielen členovia strany, ktorí sa zúčastnili na obrodnom procese, ale i tí, ktorí nastupujúcej normalizácii neboli lojálni. Do jari 1971 bolo vylúčených alebo vyškrtnutých približne 30 000 komunistov, ktorí boli tiež postihnutí zákazom výkonu svojich povolaní. Celkovo bolo počas normalizácie vylúčených zo strany až 327 000 ľudí. Husák tiež posilnil svoju vodcovskú rolu „odložením“ potenciálnych rivalov na rôzne pozície vzniknuté vytvorením česko-slovenskej federácie.

Už prebiehajúci proces normalizácie bol potvrdený zasadaním Ústredného výboru KSČ z 11. a 12. decembra 1970. Nové Husákovo vedenie strany na ňom prijalo tzv. Poučenie z krízového vývoja. Tento text popisuje priebeh a ukončenie Pražskej jari z hľadiska stalinistického videnia sveta. Toto poučenie ovplyvňovalo život spoločnosti až do roku 1989.

Po konsolidovaní moci Husákovo vedenie pristúpilo k zmene zákonov, ktorými bola formovaná Pražská jar, napr. zákon o Národnom fronte a tlačový zákon. Tým bola efektívne znova zavedená cenzúra. Podniky, ktoré počas reformného obdobia dostali značnú nezávislosť, boli znova centrálne riadené a plnili centrálne plánované kvóty.

V priebehu normalizácie boli po krátkom reformnom uvoľnení hraničného režimu výrazne obmedzené možnosti vycestovania občanov do zahraničia, najmä do kapitalistickej cudziny.

Husák tiež stabilizoval vzťahy so socialistickými susedmi ČSSR, nasledovali časté návštevy spriatelených krajín a česko-slovenské hospodárstvo bolo budované na užšie previazanie so štátmi sovietskeho bloku.

Už v máji 1971 Husák na XIV. zjazde KSČ referoval, že proces normalizácie bol úspešne dokončený a Česko-Slovensko je pripravené na ďalšie etapy budovania socializmu.

Od roku 1971 do polovice 80. rokov bol v strane a spoločnosti len udržiavaný status quo. Husák sa snažil čo najviac dodržiavať politiku, ktorá mu bola naordinovaná zo Sovietskeho zväzu, aby predišiel opakovaniu udalostí rokov 1967 – 1968, no pritom používať čo najmenej represívne metódy.

Jedným z dôsledkom Husákovej politiky boli len minimálne zmeny vo vedení Česko-Slovenska počas nasledujúcich dvadsiatich rokov. Sám Husák ostal na čele strany až do roku 1987, keď bol vystriedaný Miloušom Jakešom a od roku 1975 do konca roku 1989 bol aj prezidentom ČSSR. Podobná situácia vládla aj na Slovensku, keď po krátkom období od januára do mája 1969, keď bol predsedom vlády „nespoľahlivý“ Štefan Sádovský bol predsedom vlády takmer 20 rokov Peter Colotka (do októbra 1988).

Od polovice 80. rokov neostalinistický česko-slovenský systém čelil čoraz väčšiemu vnútornému i vonkajšiemu tlaku. Ekonomická situácia krajiny sa v 80. rokoch začala zhoršovať a hospodárstvo nebolo schopné produkovať výrobky a služby, ktoré spoločnosť požadovala, aj kvôli vzrastajúcej súkromnej spotrebe. Tlak na zmenu zvnútra prichádzal na Slovensku najmä od náboženských aktivistov (napr. Ján Čarnogurský, František Mikloško), v Česku prevažne z disidentských skupín, ako napr. Charta 77 (napr. Václav Havel, Jan Patočka a i.).

Významným vonkajším vplyvom, ktorý ovplyvnil ochabovanie normalizácie bolo zvolenie Michaila Gorbačova za generálneho tajomníka ÚV KSSZ v roku 1985. Gorbačov začal zavádzať reformy, ktoré sa v mnohom podobali Dubčekovým reformám spred dvadsiatich rokov – politika glasnosti a prestavba (perestrojka) v konečnom dôsledku urýchlili zmeny, ktoré v Česko-Slovensku vyvrcholili koncom roka 1989 Nežnou revolúciou.

Odboj proti normalizácii[upraviť | upraviť zdroj]

Na protest proti okupácii Česko-Slovenska sa v januári 1969 na Václavskom námestí v Prahe upálil študent Jan Palach. Palachov pohreb koncom januára sa stal veľkým protestom proti okupácii a nastupujúcej normalizácii.

21. augusta 1969, v deň prvého výročia okupácie, sa v Prahe konali protestné demonštrácie, ktoré však boli verejnou bezpečnosťou potlačené. Došlo k rozbitiu výkladu spoločnosti Aeroflotu na Václavskom námestí. Existuje hypotéza, že výklad bol rozbitý policajnými provokatérmi, aby vznikol dôvod na zásah.

V roku 1977 skupina osobností vytvorila združenie Charta 77. Jej základný manifest, Prehlásenie Charty 77, podpísali v nasledujúcich mesiacoch a rokoch stovky významných i bežných ľudí. Veľká väčšina z nich bola následne perzekvovaná, mnohí boli prepustení zo zamestnania, niektorí boli donútení k emigrácii.

Významný podiel na aktivácii disentu mali informácie šírené najmä česko-slovenskými emigrantmi pôsobiacimi v zahraničných rozhlasových staniciach ako Slobodná Európa, Hlas Ameriky, BBC a vatikánsky rozhlas. Štát síce rušil ich vysielanie tzv. rušičkami, ale jeho finančné a a technické možnosti boli obmedzené, takže na niektorých frekvenciách a v niektorých oblastiach bublavý zvuk rušičiek úplne neznemožňoval sledovanie spravodajstva.

Ako samizdat vychádzali v Česko-Slovensku, prípadne boli dovážané zo zahraničia, knihy a tlačoviny, ktoré kvôli cenzúre nemohli byť šírené oficiálne. Mnohé výtlačky samizdatov kolovali postupne medzi mnohými čitateľmi, keďže výroba a rozmnožovanie boli rizikovou záležitosťou.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Žaloudek, K.: Encyklopedie politiky, 1996
  2. Protokol o jednání delegace ČSSR a SSSR (tzv. Moskevský protokol). totalita.cz: (2.6.2009).

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]