Alexander Dubček

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexander Dubček
Alexander Dubček
slovenský komunistický politik, ústredná osobnosť Pražskej jari

Narodenie 27. november 1921
Uhrovec, Česko-Slovensko
Úmrtie 7. november 1992 (70 rokov)
Praha, Česko-Slovensko
Hrob Alexandra Dubčeka na Slávičom údolí

RSDr. Alexander Dubček (* 27. november 1921, Uhrovec – † 7. november 1992, Praha) bol slovenský komunistický politik, hlavná osobnosť Pražskej jari 1968.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa roku 1921 v tom istom dome ako Ľudovít Štúr, v budove miestnej školy.

Jeho otec Štefan Dubček bol vyučený stolár, niekoľko rokov pracoval v USA, kde sa stal presvedčeným komunistom. V dvadsiatych rokoch bol jedným zo zakladateľov a funkcionárov KSČ. V roku 1925 odišiel mladý Alexander Dubček spolu so silno ľavicovo zameranými rodičmi, členmi esperantského družstva Interhelpo, do sovietskeho Kirgizska. Zvláštnou zhodou okolností tak Dubčekova rodina žila istý čas aj v USA aj v ZSSR.

Neskôr sa rodina presťahovala z Kirgizska do mesta Gorkij (dnes Nižný Novgorod, Rusko). Roku 1938 sa Dubčekovci vrátili na Slovensko. Alexander Dubček vstúpil v roku 1939 do vtedy ilegálnej KSS.

Vyučil sa za strojného zámočníka a pracoval v Dubnici nad Váhom. V roku 1944 sa zúčastnil Slovenského národného povstania. Po vojne pôsobil v rôznych politických funkciách v Trenčíne a Banskej Bystrici. Keďže dobre ovládal ruský jazyk, bol vyslaný do Moskvy aby tam v rokoch 1955 – 1958 študoval politické vedy. Dubčekov základný vnútorný zvrat k postojom reformného komunistického politika Nikitovi Chruščovovi nastal v 60. rokoch. Hlavnú úlohu tu zohrala jeho angažovanosť v práci straníckej rehabilitačnej komisie, kedy sa zoznámil s krutou skutočnosťou politických procesov prvej polovice 50. rokov. Išlo pri tom iba o procesy s komunistami.[1]

Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1953 – 1955 vedúci tajomník Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici.

Od roku 1962 obsadil miesto vedúceho tajomníka Krajského výboru KSS v Bratislave. Od roku 1963 zastával post prvého tajomníka ÚV KSS. Na konci roku 1967 sa dostal do ostrej kontroverzie s nepopulárnym prezidentom ČSSR Antonínom Novotným, čo napokon vyústilo v jeho zvolenie za prvého tajomníka ÚV KSČ v januári 1968. V tejto funkcii presadzoval kroky k liberalizácii režimu. Tento proces je nazývaný Pražskou jarou. V januári 1968 si Dubček sadol na stoličku šéfa KSČ v Prahe. Ľudia, ktorí sa s ním dostali do kontaktu, o Dubčekovi hovorili ako o nekonfliktnom, priateľskom a usmievavom človeku, ktorý bol vhodným kompromisom medzi táborom reformistov a konzervatívnym krídlom KSČ. Bol predstaviteľom premien, ktoré vtedy pod tlakom verejnosti a udalostí bežali v spoločnosti aj samotnej KSČ už od polovice 60. rokov. Medzi 3. a 5. januárom 1968 plénum ÚV KSČ rozhodlo oddeliť funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky a zbavilo A. Novotného funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Na menovaní jeho zástupcu sa však predsedníctvo nemohlo dohodnúť.

Ako kompromisné riešenie bol zvolený dovtedajší prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček. Jednou z jeho hlavných úloh bolo čeliť útokom proti komunistickej strane a proti socializmu. 4. mája 1968 vedenie KS ZSSR pozvalo do Moskvy vedúcich predstaviteľov KSČ a vlády ČSSR na čele s prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom. Sovietski čelní predstavitelia sledovali obrodný proces v ČSSR s veľkou nevôľou, pretože sa obávali oslabenia pozícií socialistického bloku na zahraničnopolitickej scéne. Medzitým 29. máj1. júna Ústredný výbor KSČ rokoval o súčasnej situácii. A. Dubček konštatoval, že sa podarilo získať dôveru občanov v politiku KSČ. Česko-Slovenskí reformisti však nedokázali získať dôveru svojich sovietskych spojencov, ktorí začali od júla aktívne pripravovať vojenský zásah proti ČSSR.

Vstup vojsk Varšavskej zmluvy[upraviť | upraviť zdroj]

V noci z 20. na 21. augusta vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy bez vypovedania vojny vtrhli do ČSSR, obsadili jeho územie a zmocnili sa kontroly štátu. Sovietski vojaci zatkli a odvliekli A. Dubčeka, J. Smrkovského, O. Černíka a ďalších do Moskvy. Prezident ČSSR Ludvík Svoboda (spolu s delegáciou, ktorú tvorili G. Husák, M. Dzúr, B. Kučera, V. Biľak, A. Indra a J. Piller) odletel do Moskvy, kde žiadal, aby sa na rokovaniach zúčastnili Dubček a ostatní uväznení komunistickí predáci. Sovieti pustili iba Dubčeka, Smrkovského, Špačka a Šimona, ktorých z väzenia „v lesoch“ dopravili do Moskvy 24. augusta. Potom prepustili aj ďalších delegátov. Ale tajomník ÚV KSSZ Boris Ponomariov im jasne povedal, že sa budú môcť vrátiť domov iba po podpísaní Sovietmi pripraveného protokolu, či to bude trvať deň, týždeň, dva týždne alebo i mesiac. 27. augusta sa Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský a Špaček smeli vrátiť do Prahy, po tom čo podpísali všetkých pätnásť Sovietmi diktovaných podmienok „Moskovského protokolu“, čo znamenalo ich úplnú kapituláciu.

Napriek porážke v Moskve sa Dubček z vysokej politiky dobrovoľne nestiahol. Toto obdobie Dubčekovej kariéry je niekedy vnímané dosť kontroverzne. Dubčekovi kritici mu napríklad vyčítajú, že podpísal neslávne známy „obuškový zákon“. V skutočnosti však Dubček musel „obuškový zákon“ podpísať ako predseda Federálneho zhromaždenia. Sám sa pritom snažil robiť obštrukcie, ktorými chcel minimálne oddialiť prijatie „obuškového zákona“ a zmierniť jeho obsah. Ako poslanec za zákon nehlasoval. Bol tiež vo vysokých funkciách v čase upálenia sa Jana Palacha a následných mnohotisícových manifestáciách proti prítomnosti okupačných vojsk začiatkom roka 1969.

1. januára 1969 podľa zákona o česko-slovenskej federácii, ktorý bol pripravovaný už dlhšie pred vpádom intervenčných vojsk, vznikla Slovenská socialistická republika. 2. januára predsedníctvo SNR vymenovalo prvú vládu SSR na čele so Štefanom Sádovským. 17. apríla sa v Prahe zišlo plénum ÚV KSČ a zvolilo nové predsedníctvo. A. Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vystriedal Gustáv Husák. V apríli 1969 bol Dubček odvolaný z funkcie. Od apríla do októbra 1969 pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia, potom krátko ako veľvyslanec v Turecku. Viacerí od neho očakávali, že využije túto funkciu na emigráciu do zahraničia, čo však neurobil. V roku 1970 bol vylúčený z KSS.[2]

Napokon bol Dubček nútený sa z verejného života úplne stiahnuť a v rokoch 1970 – 1985 pracoval pre podnik Západoslovenské štátne lesy v bratislavských Krasňanoch ako mechanizátor. Po celé toto obdobie bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou pod kódovým menom „ESER“. Sledovaný bol aj jeho syn.[3][4]

90. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Po Nežnej revolúcii sa do politiky vrátil, v rokoch 1989 – 1992 bol predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR, v roku 1992 sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Koncom roka 1989 sa o ňom uvažovalo ako o možnom prezidentovi Česko-Slovenska. 1. septembra 1992 utrpel vážnu dopravnú nehodu pri Humpolci, bol hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce, kde 7. novembra zomrel. Pochovaný je na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • zanechal pamäti, ktoré vyšli posmrtne pod názvom Nádej zomiera posledná

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Alexander Dubček / politici minulosti [online]. osobnosti.sk, [cit. 2008-08-05]. Dostupné online.
  2. Veľký, J. a kolektív: Encyklopédia Slovenska I. zväzok A-D. Veda, Bratislava, s. 593
  3. Vyhodnotenie plnenia hlavných úloh z ročného vykonávacieho plánu po problematikách vnútorného spravodajstva v roku 1988 [online]. upn.gov.sk, 18.01.1989., [cit. 2013-03-27]. Dostupné online.
  4. Plán práce v akcii ESSER za rok 1982 [online]. upn.gov.sk, 30.11.1921, [cit. 2013-03-27]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]