Vatikán

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vatikánsky mestský štát
Vlajka Vatikánu Znak Vatikánu
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Inno e Marcia Pontificale
Europe location VAT.png
Miestny názov  
 • dlhý Status Civitatis Vaticanae
Vatikánsky mestský štát
 • krátky Vaticano (tal.)
Hlavné mesto Vatikán (mesto) (po lat. Civitas Vaticana = Mesto Vatikán)
°′ .š. °′ .d.
Najväčšie mesto Vatikán
Úradné jazyky latinčina (pre švajčiarsku gardu nemčina) taliančina
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
hlava štátu
mestský štát
František
Vznik 11. február 1929
Susedia Taliansko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
0,44 km² (194.)  
0 km² (0 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2004)
 • sčítanie (2011)

 • hustota (2004)
 
921 (192.)
994

2 093/km² (7.)
Mena Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód VAT / VA
Medzinárodná poznávacia značka V
Internetová doména .va
Smerové telefónne číslo +379
Gramotnosť: 100%
Pohľad z Baziliky sv. Petra na námestie
Mapa Vatikánu
Námestie sv. Petra

Vatikán, dlhý tvar Vatikánsky mestský štát, je najmenší štát sveta. Nachádza sa ako malá enkláva v strede Ríma. Vlastné územie Vatikánu zahrňuje baziliku sv. Petra, Svätopeterské námestie s Apoštolským palácom, priľahlé budovy a záhrady. K Vatikánu tiež patria aj tzv. extrateritoriálne územia – patriarchálne baziliky a pápežské letné sídlo v Castel Gandolfo.

Je to cirkevná monarchia, na čele stojí rímsky biskup – pápež, hlava Katolíckej cirkvi.

Obyvateľstvo tvoria väčšinou kňazi a príslušníci osobnej stráže pápeža – švajčiarskej gardy (100 mužov).

Príjmy štátu plynú z darov veriacich z celého sveta, vydávania poštových známok, mincí a z cestovného ruchu.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Vatikán sa stal suverénnym štátom na základe lateránskych zmlúv z roku 1929. Podľa základného zákona štátu z roku 1929 je monarchiou, v ktorej čele je rímsky pápež, hlava Katolíckej cirkvi.

Už v 6. storočí sa rímsky biskup vďaka darom a dedičstvu kráľov a šľachty stal najbohatším pozemkovým vlastníkom v Taliansku. Pápež Gregor I. Veľký (590 – 604) položil základy svetskej moci pápežov. Podstatne zväčšil majetok cirkvi a zaviedol systematickú správu jej územia. Za skutočného vlastníka pápežských statkov sa tradične pokladal apoštol Peter, preto statky rímskeho biskupa niesli meno Patrimonium Petri (majetok Petrov).

Franský kráľ Pipin prisľúbil roku 754 zmluvou z Quiercy pápežovi Štefanovi II., že uzná oblasti patriace k byzantskému vojvodstvu Rím (územie medzi Gaetou, Tiberom a Todi). Bola to tzv. Pipinova donácia. Roku 756 prinútil Pipin longobardského kráľa Aistulfa, aby pápežovi vydal časti bývalého byzantského exarchátu Ravenna, Romagna a Pentapolis (Rimini, Pesaro, Fano, Senigallia a Ancona). Tato donácia znamenala začiatok existencie cirkevného štátu. Po rozbití longobardskej ríše franský kráľ Karol Veľký roku 774 Pipinovu donáciu potvrdil. Na rozdiel od Pipinovej donácie bola tzv. Konštantínova donácia z rokov 750 – 800 falzifikátom, na ktorej základe si pápeži až do 15. storočia robili nárok na nezávislú moc v Taliansku a na nadradené postavenie pápežstva nad svetskou mocou. Až do 11. storočia sa podarilo pápežom vymaniť sa spod vplyvu nemeckých kráľov a rímskych cisárov a rímskej, resp. talianskej šľachty. Tento boj medzi pápežmi a cisármi dosiahol po prvýkrát vrchol za Jána VII., ktorý kládol moc pápeža nad moc cisársku a zakázal investitúru, t. j. uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom, resp. cisárom. Cirkevný štát zaznamenal najväčší územný prírastok za pápeža Inocenta III. (1198 – 1216). Tento pápež bol poručníkom nemeckého kráľa Fridricha II. a pre údajne nesplnené panovníkove služby zabral cisárske majetky, takže územie cirkevného štátu takmer zdvojnásobil. V roku 1201 získal dedičstvom grófky Matildy Toskánskej (1115) ďalšie významné územie (tzv. Matildine statky). Fridrich II. uznal tieto pápežské nároky roku 1213. Takúto podobu mal cirkevný štát sedemsto rokov (až do roku 1870).

V 14. storočí sa pápežstvo dostalo pod vplyv francúzskych kráľov, ktorí presťahovali sídlo pápežov do Avignonu (tzv. avignonské zajatie 1309 – 1377). Po návrate pápeža do Ríma došlo k cirkevnému rozkolu (schizma), niekedy až s tromi pápežmi proti sebe, ktorý skončil v roku 1415 na kostnickom koncile. V 14. – 15. storočí zaviedli pápeži absolutistický vládny systém s úradníckym a vojenským aparátom. V období renesancie vystupovali ako mecenáši a prizývali na svoje dvory staviteľov, inžinierov, umelcov a vedcov z celého sveta. Do tejto etapy prišla reformácia (1517) a plienenie Ríma žoldniermi nemeckého cisára Karla V. (1527). V nasledujúcom období sa pápeži pokúšali zjednotiť cirkevný štát. Po tridsať ročnej vojne (1618 – 1648) sa vplyv a význam pápežov oslabil, Taliansko sa stalo miestom súperenia veľmocí (Španielska, Francúzska, Habsburgovcov). Po vojne o španielske dedičstvo (1700, 1713 – 1714) si Rakúsko zaistilo vládu nad Talianskom. Vzťah medzi Rímom a európskymi štátmi sa upravoval konkordátmi. Francúzska revolúcia mala ohlas aj v cirkevnom štáte. V roku 1798 tu bola vyhlásená s pomocou francúzskych revolučných jednotiek republika a pápež bol deportovaný do južného Francúzska. V roku 1809 začlenil francúzsky cisár Napoleon I. cirkevný štát do svojho impéria. Na viedenskom kongrese roku 18141815 bol však cirkevný štát obnovený. Pápež vládol ďalej pod ochranou francúzskych jednotiek. Keď sa Francúzi po prusko-francúzskej vojne roku 1870 stiahli, zmocnili sa talianske vojská Ríma. Rím bol vyhlásený za hlavné mesto zjednoteného Talianska, taliansky parlament poskytol pápežovi záruky suverenity vo Vatikáne, v Lateráne a v Castel Gandolfo, príspevok na krytie jeho výdajov a slobodu k vykonávaniu cirkevných obradov. Na protest proti obsadeniu Ríma zostali však pápeži vo Vatikáne a označovali sa za tzv. vatikánskych väzňov. Riešením boli až lateránske zmluvy medzi pápežom Piom XI. a fašistickým diktátorom Benitom Mussolinim z roku 1929. Pápež sa formálne vzdal vlastníctva stredovekého cirkevného štátu a uznal Rím za hlavné mesto Talianska. Taliansko uznalo mesto Vatikán ako suverénny štát. Za stratu cirkevného štátu dostal Vatikán odškodné v peniazoch a štátnych cenných papieroch. Za vlády pápeža Jána XXIII. (1958 – 1963) zasadal 2. vatikánsky koncil, ktorým začal proces približovania katolíckej cirkvi k iným náboženstvám a cirkvám, ako aj k jednotlivým štátom a medzinárodným organizáciám.

V roku 1978 bol krakovský arcibiskup Karol Wojtyla ako prvý príslušník inej než talianskej národnosti od 16. storočia zvolený za pápeža. Z úcty k svojmu predchodcovi prijal meno Ján Pavol II.

V roku 1984 podpísal Vatikán nový konkordát s Talianskom, ktorým boli zrušené niektoré privilégiá katolíckej cirkvi v Taliansku. V ďalších rokoch sa normalizovali vzťahy Vatikánu s krajinami strednej a východnej Európy, hlavne po odstránení totalitných komunistických režimov v rokoch 1989 – 1990. V dokumente o holocauste Vatikán roku 1998 požiadal o odpustenie za "všetky chyby" členov katolíckej cirkvi. Prehlásenie, že sa cirkev nepodieľala na nevýslovnej tragédii holocaustu, však vyvolalo rozpačité reakcie.

Pozri aj Pápežský štát a Zoznam pápežov

Vatikánska hvezdáreň[upraviť | upraviť zdroj]

Observatórium založil v roku 1891 pápež Lev XIII. a Pius XII. ho v roku 1943 zveril Spoločnosti Ježišovej a premiestnil do Castel Gandolfo v blízkosti Ríma. S rozvojom mesta množstvo svetla spôsobovalo ťažkosti pri nočnom pozorovaní hviezd, preto v roku 1993 observatórium premiestnilo časť svojej činnosti na Monte Graham v Arizone. Dnešným riaditeľom je páter Gabriel Funes SJ.

Svetové dedičstvo UNESCO[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto malom štáte leží výnimočná kolekcia vzácnych budov a umeleckých diel. V strede Vatikánu sa nachádza Bazilika svätého Petra, ktorá je najväčšou náboženskou stavbou na svete. Tiež sú tu múzeá, paláce a záhrady. Na Zozname svetového kultúrneho dedičstva je Vatikán zapísaný na základe kritérií (i), (ii), (iv) a (vi).

Bazilika svätého Petra

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]