Enkláva (politická geografia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Enkláva je v medzinárodnom práve a politickej geografii cudzie štátne územie alebo jeho časť v územnom priestore konkrétneho štátu a ním úplne obkolesené (napr. Llivia). Rozoznávame suverénne enklávy a závislé enklávy. Územie, ktoré spĺňa všetky stanovené kritériá, sa v užšom chápaní nazýva pravá enkláva. Pojem enkláva vo všeobecnosti pomenúva vzťah k cudziemu (susednému) štátu.

Vymedzenie pojmu[upraviť | upraviť zdroj]

Územie „C“ je enklávou štátu „A“ a zároveň exklávou štátu „B“.

Pojem enkláva sa v jazyku diplomacie objavil pomerne neskoro, až v roku 1868. Pochádza z latinského výrazu „inclavatus“, „inclavo“, čo znamená uzavretý, uzamknutý. V diplomacii sa pojem začal používať najprv vo francúzštine. Moderný výraz exkláva je logickým rozšírením pojmu, ktorý vznikol o tri dekády neskôr a korešponduje s latinským „exclavo“. Nakoľko sú tieto pojmy používané v medzinárodnom práve od úplného začiatku ich existencie, je vhodné všimnúť si, aké definície sú najčastejšie uvádzané v medzinárodnom práve. Vzťah exklávy k príslušnému materskému štátu je legislatívne upravený. Obyvatelia exklávy sú obyvateľmi príslušného materského štátu a legislatíva materského štátu je vo všeobecnosti platná aj na území exklávy. Lokalizácia exkláv, absencia priameho dopravného spojenia s materským štátom prináša potrebu špecifických pravidiel a modifikácií, čo môžu zabezpečiť buď národné zákony, alebo medzinárodné dohody, prípadne ich kombinácia. Celý komplex špecifických legálnych modifikácií vedie k osobitnému postaveniu enklávy, ktoré sa odlišuje od hlavných pravidiel platných v regiónoch materského štátu. Okrem toho je potrebné zabezpečiť špecifické pravidlá aj vo vzťahu k susednému štátu vzhľadom na prítomnosť územia pod cudzou správou. Interakcie medzi susedným štátom a materským štátom vo vzťahu k enkláve/exkláve sú medzinárodnej povahy a sú predmetom medzinárodného práva.

Štát-enkláva[upraviť | upraviť zdroj]

Štáty-enklávy chápe medzinárodné právo (a politická geografia) ako suverénne štáty úplne obklopené územím iného štátu. Slobodné prístavy s priamym prístupom k moru alebo k medzinárodnej rieke (tzv. medzinárodné vody) teda nemožno považovať za enklávy, nakoľko nespĺňajú základnú charakteristiku. Problematika enklavity a exklavity je neustále predmetom výskumu. Nakoľko medzinárodné právo definuje enklávu ako suchozemské územie oddelené od materského štátu, takáto definícia je značne reštriktívna. Preto do skupiny enkláv budú zaraďované tiež semienklávy (územia s prístupom k moru). Pojem „enklavita“ je jedným z dôležitých špecifík enklávy. V prípade San Marína je zrejmé, že štát je úplne obklopený územím iného štátu (v tomto prípade Talianska). Ale diskutabilné sa javí vyčlenenie kategórie semienkláv, kedy je sporné, či prístup k morskému pobrežiu eliminuje enklavitu takýchto území. Teoreticky aj Portugalsko a Dánsko hraničia len s jedným štátom, ale nie sú izolované geograficky, politicky, ani ekonomicky. Majú dostatočne široký prístup k medzinárodným vodám. Nie je možné sa pridržiavať striktných charakteristík, pretože štáty ako Monako potom nebudú enklávami v pravom zmysle slova. Realita je však odlišná. Kritérium obklopenosti územia iným štátom je kvalitatívne kritérium a je zložité ho aplikovať v praxi. Aby bolo možné toto kritérium uviesť v praxi, je nutné zaviesť aj kvantitatívne kritérium, t. j. dĺžka hranice na pevnine musí byť dlhšia ako dĺžka pobrežnej línie. Teda platí, že pomer dĺžok pevninskej hranice a morskej hranice musí byť väčší ako 1.

Suverénna semienkláva[upraviť | upraviť zdroj]

Štát bude klasifikovaný ako suverénna semienkláva vtedy, ak má hranicu len s jedným štátom a zároveň je dodržané kvantitatívne kritérium. Na základe tohto kritéria štáty ako Írsko, Portugalsko a Dánsko nebudú zahrnuté, naopak Monako bude.

Prímorský štát[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalší pojem, ktorý je v tejto súvislosti nutné spomenúť, je prímorský štát. Ak štát-enkláva disponuje aspoň úzkym pobrežným sektorom, ktorý umožňuje prístup k otvorenému moru, pričom prístup je koridorovej povahy, považuje sa za prímorský štát. Z hľadiska prístupu k moru je možné odlíšiť rozdiel medzi exklávou a enklávou. Kým exkláva je izolovaná časť štátu, ktorá je ohraničená jedným alebo viacerými cudzími teritóriami a môže mať prístup k moru, pre enklávu táto podmienka neplatí.

Exkláva[upraviť | upraviť zdroj]

Územie „C“ leží na pobreží mora („D“), pričom je exklávou štátu „B“, nie však enklávou štátu „A“.

Do popredia často vystupuje otázka, či je vôbec nutné zavádzať aj pojem exkláva. Tento pojem je však nevyhnutný z viacerých dôvodov. Predovšetkým, existujú územia, ktoré reprezentujú tzv. „pravé exklávy“, čo sú teritóriá oddelené od materského štátu a zároveň obklopené viacerými štátmi. Pre enklávy však toto hľadisko neplatí, nakoľko ide výhradne o územia obklopené teritóriom jediného štátu. Špecifickým príkladom je v súčasnosti Kaliningradská oblasť. Technicky ide o pravú exklávu, keďže spĺňa charakteristiku pobrežného územia a zároveň hraničí s dvomi štátmi (Poľsko a Litva). Keďže však Poľsko aj Litva sú členskými štátmi Európskej únie, možno Kaliningradskú oblasť považovať za semienklávu Európskej únie. Tento pohľad ešte umocňuje skutočnosť, že kritérium voľného pohybu ľudí, tovaru, kapitálu a pracovnej sily je výhradne v kompetencii Európskej únie. Vo väčšine prípadov (závislé enklávy a exklávy, závislé semienklávy a semiexklávy; výnimkou sú pravé exklávy) je územie vo vzťahu k štátu, ktorý ju obklopuje, enklávou a vo vzťahu k príslušnému materskému štátu je exklávou. Obidva pojmy sú teda používané súbežne, zdôrazňujúc vzťah buď k susednému štátu (susedným štátom), alebo k materskému štátu. To znamená, že príslušný aspekt vzťahu územia k vonkajšiemu svetu podmieňuje použitie pojmu enkláva alebo exkláva. V prípadoch, keď ide o medzinárodné záležitosti takéhoto územia, alebo ak vzťah k materskému štátu či susednému štátu je irelevantný, vo všeobecnosti sa používa termín „enkláva“.

Pre definovanie okruhu závislých semienkláv a semiexkláv a pravých exkláv nie je nutné prihliadať na kritérium, podobné kvantitatívnemu kritériu pre suverénne semienklávy, nakoľko ide o územia, ktoré predstavujú exklávu vo vzťahu k materskému štátu. Podmienka exklavity v striktnom vymedzení je teda postačujúca. Problém pomeru dĺžky pevninskej a morskej hranice je možné ilustrovať na príklade Dubrovnícko-neretvianskej župy Chorvátska, kde časť teritória administratívneho celku územne nesúvisí so zvyškom štátu. Aj napriek tomu, že pevninská hranica je zreteľne kratšia ako morská hranica, územie je identifikované ako pravá exkláva. Fakt, že podobné teritóriá sú izolované od príslušných materských štátov, je postačujúci.

Vo všeobecnosti vyčleňujeme tri typy exkláv:

  1. exklávy, ktoré sú vo vzťahu k susednému štátu zároveň enklávami (Büsingen-am-Hochrhein, Llívia), zaraďujeme sem väčšinu predmetných území
  2. exklávy, ktoré možno zároveň považovať za semienklávy (napr. Gibraltár)
  3. pravé exklávy, ktoré predstavujú entity obklopené viac než len jedným štátom a vo vzťahu k nim nie sú enklávami (Kaliningradská oblasť Ruskej federácie).

Ďalej je potrebné preskúmať vzťah exklávy a príslušného materského štátu. Aj napriek tomu, že vo väčšine prípadov identifikácia materského štátu a exklávy je bezproblémová, existujú teoretické možnosti nejednoznačnej, ba až nemožnej identifikácie. Môže sa napríklad stať, že časť územia, ktorú konvenčne označíme ako exkláva, v skutočnosti zaberá väčšie územie ako materský štát a to z hľadiska rozlohy alebo počtu obyvateľov. Z tohto dôvodu existujú tri teoretické kritériá na odlíšenie materského štátu a exklávy:

  • lokalizácia hlavného mesta
  • relatívna veľkosť územia
  • relatívny počet obyvateľov.

Podľa všeobecne platných medzinárodných kritérií je časť územia, kde je lokalizované hlavné mesto, materským štátom. Primárnou príčinou je koncentrácia ekonomickej sily v hlavnom meste. Takéto prípady sú však zriedkavé.

Teória enkláv[upraviť | upraviť zdroj]

Teória enkláv a exkláv za zaoberá odpoveďami na mnohé otázky. Z nich najpodstatnejšími sa javí šesť skupín otázok:

  1. Závislé enklávy ako jednotná trieda priestorových objektov. Existujú špecifické politické a ekonomické vzorce podmienené vidinou enklavity a exklavity? Ak áno, aké sú to?
  2. Životný cyklus enkláv. Ako enklávy vznikajú? Ako sa enklávy vyvíjajú? Ako enklávy zanikajú? Za akých podmienok dokážu enklávy pretrvať až do súčasnosti?
  3. Ekonomika enkláv. Sú enklávy vo všeobecnosti schopné ekonomickej sebestačnosti? Aké sú podmienky ich ekonomickej prosperity? Ktoré faktory urýchľujú ich rozvoj?
  4. Obyvateľstvo enkláv. Ako prispieva etnické, religiózne a lingvistické zloženie ku kvalite vzťahov so susedným štátom a s materským štátom? Existujú špecifické identity konkrétnych enkláv?
  5. Legislatíva enkláv. Do akej miery sú enklávy predmetom nezhôd a ako je možné zabezpečiť mierový stav v nich a v ich okolí? Aké sú všeobecne platné stratégie úspešného ekonomického rozvoja enkláv a exkláv?
  6. Enklávy v priestore. Aká je pozícia enkláv v bilaterálnych vzťahoch medzi susedným štátom a materským štátom? Aké je miesto enkláv vo svetovej politike? Aká je ich pozícia vo svetovej ekonomike?

Teória ďalej zahŕňa dve podstatné zložky; prvá zložka opisuje fenomén enkláv a exkláv a pokúša sa ho objasniť, kým druhá zložka je založená na deskriptívnej analýze a snaží sa predpovedať ďalší vývoj enkláv a exkláv.

Faktory identifikácie[upraviť | upraviť zdroj]

Pri identifikácii enkláv zohľadňuje teória niekoľko dôležitých faktorov:

  • vzdialenosť od príslušného materského štátu
  • prístup k moru a kvalita prípadného zaoceánskeho spojenia s materským štátom
  • veľkosť územia z hľadiska populácie
  • relatívny vplyv susedného a materského štátu
  • etnické zloženie (v trojuholníku materský štát – enkláva – susedný štát)
  • religiózne zloženie (v trojuholníku materský štát – enkláva – susedný štát)
  • lingvistické zloženie (v trojuholníku materský štát – enkláva – susedný štát)
  • relatívna ekonomická sila enklávy
  • stupeň otvorenosti ekonomiky vzhľadom ku štyrom základným ekonomickým nástrojom (ľudia, tovar a služby, kapitál a pracovná sila)
  • kultúrna príbuznosť (v trojuholníku materský štát – enkláva – susedný štát)
  • kvalita vzťahov na úrovni materský štát – susedný štát

Hypotézy teórie enkláv[upraviť | upraviť zdroj]

K získavaniu poznatkov pri klasifikácii enkláv a exkláv značnou mierou prispievajú aj štyri základné hypotézy. Prvé dve hypotézy sú zamerané na vysvetľovanie modelov príbuznosti enkláv. Klasifikácia enklávy závisí od jej etnického zloženia a relatívnej ekonomickej prosperity materského aj susedného štátu. Primárnym faktorom zostáva teda skutočnosť, či je etnické zloženie enklávy totožné s etnickým zložením materského alebo susedného štátu. Ak je etnické zloženie identické s materským štátom, enkláva zostáva jej súčasťou (neprejavuje separatistické tendencie). Ak však etnické zloženie korešponduje so susedným štátom, potom vznikajú tendencie na odtrhnutie sa enklávy od materského štátu a jej pripojení k susednému štátu. Sekundárnym faktorom je relatívna ekonomická prosperita materského a susedného štátu. Ak je etnické zloženie enklávy zmiešané, alebo naopak jedinečné, potom relatívna ekonomická sila materského alebo susedného štátu bude determinovať príslušnosť enklávy. Ak je materský štát ekonomicky aktívnejší, enkláva zostane jej súčasťou. Naopak, ak susedný štát je ekonomicky výraznejší ako materský štát, enkláva bude prejavovať tendencie smerom k susednému štátu. Pravé exklávy môžu reprezentovať špecifický príklad tejto hypotézy, nakoľko susedia s viac než jedným štátom.

Tretia hypotéza vyjadruje inherentnú neschopnosť enklávy rozvinúť vlastnú fungujúcu ekonomiku. Ekonomická závislosť je pritom spôsobená nedostatočnou veľkosťou lokálnej ekonomiky v kombinácii s obmedzenosťou vo vzťahu k materskému a susednému štátu. Výnimkou je situácia, keď enkláva existuje na základe medzištátnych dohôd medzi materským a susedným štátom, pričom podmienkou je vysoký stupeň jej integrácie. Zároveň však musí existovať podmienka voľného pohybu ľudí, tovaru a služieb a pracovnej sily. Štvrtá hypotéza pojednáva o dosiahnutí politickej stability a ekonomickej prosperity. Podmienkou pre dosiahnutie tohto stavu je ekonomika enklávy a politická otvorenosť voči materskému i susednému štátu. Otvorenosť vzťahov je bežná v súvislosti s materským štátom, nakoľko enkláva predstavuje integrálnu súčasť štátu. V centre pozornosti je predovšetkým bezproblémový tok ľudí, tovarov a služieb, kapitálu, či politickej participácie. Z tohto dôvodu sa veľmi dôležitou javí otázka dopravy. Vzhľadom ku geografickej vzdialenosti je omnoho zložitejšie dosiahnuť otvorenosť vo vzťahu k susednému štátu. Bezvízový styk, uľahčenie obchodovania s tovarom a službami, či režim na hraniciach budú najdôležitejšími položkami vyriešenia problému.

Proces vzniku enkláv[upraviť | upraviť zdroj]

Enklávy sa vo všeobecnosti formovali v štyroch hlavných vlnách.

Prvá vlna[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá vlna začala už v stredoveku, ešte pred vznikom vestfálskeho typu štátu v Európe. Štátny celok nebol spájaný s určitým teritóriom, ale s určitým vlastníkom. To umožnilo vznik štátnych celkov „zložených“ z viacerých menších území, a to kúpou, dedením, darovacími zmluvami, získaním vo vojne a podobne. Takýmto spôsobom vznikli v Európe v tomto období stovky, ba až tisíce územných enkláv a exkláv, ktoré prináležali určitým vlastníkom alebo vládnucim dynastiám. S postupujúcim ekonomickým i spoločenským rozvojom postupne dochádzalo k územnej konsolidácii. Proces konsolidácie odstránil absolútnu väčšinu enkláv predvestfálskeho obdobia. Niektoré z nich však pretrvali buď ako závislé exklávy (Baarle, Büsingen-am-Hochrhein, Llívia atď.), alebo ako suverénne mikroštáty (Monako, San Maríno, Vatikán). Dôsledky vytvárania predvestfálskych štátnych celkov bolo možné pozorovať na politickej mape Európy do konca 19. storočia. Do súčasnosti pretrvalo len niekoľko nepatrných území na subnárodnej úrovni.

Druhá vlna[upraviť | upraviť zdroj]

Druhá vlna vzniku enkláv nastala v súvislosti so vznikom európskych koloniálnych mocností (Portugalsko, Španielsko, Veľká Británia, Francúzsko, Holandsko, neskôr aj Nemecko), ktoré sa rozpínali aj v zámorí. Teoreticky, väčšina zámorských kolónií v 16.20. storočí, s výnimkou tých, ktoré boli lokalizované na ostrovoch, môže byť definovaná ako exkláva vo vzťahu k príslušnej metropole. Prevažná väčšina enkláv druhej vlny zmizla z politickej mapy po rozpade koloniálnej moci.

Tretia vlna[upraviť | upraviť zdroj]

Tretia vlna je spojená s procesom rozpadu európskych koloniálnych ríš. V tomto období vznikali predovšetkým také enklávy európskych štátov, ktoré zostali ako pozostatky zámorských impérií vo forme závislých území (napr. britský Hongkong, portugalské Macao, či španielske Ceuta a Melilla). Na druhej strane vznikali nezávislé štáty-enklávy, ktoré boli vytvorené po stanovení hraníc medzi bývalými kolóniami. Tak vznikli suverénne štáty Lesotho a Gambia v Afrike a Brunej v Ázii. Okrem toho sa utvorilo aj niekoľko závislých enkláv v prípadoch, keď sa novovzniknuté štáty nedohodli na výmene území. Ide napríklad o skupinu 92 bangladéšskych enkláv v indickom Koch Bihar a Temburong (najvýchodnejší dištrikt Bruneja).

Štvrtá vlna[upraviť | upraviť zdroj]

Štvrtá vlna súvisí s rozpadom sovietskeho mocenského bloku, čo spôsobilo, že na politickej mape pribudlo v rokoch 1990-91 približne dvadsať nových enkláv. Prevažná väčšina týchto území sa objavila v roku 1991, len Kaliningradská oblasť a Dubki zostali exklávami už v roku 1990 potom, ako Litva a Estónsko vyhlásili nezávislosť. Podobne ako u postsovietskych enkláv, rozpad ďalšieho socialistického multietnického štátneho zväzku, Juhoslávie, podmienil vznik dvoch exkláv – Sastavci a časť územia Dubrovnícko-neretvianskej župy.

Enklávy tretej a štvrtej vlny, t. j. enklávy moderného postvestfálskeho obdobia, postkoloniálneho obdobia samostatných štátov a postsocialistických štátov zostávajú v popredí záujmu teórie enkláv. Ale teória enkláv by nemohla vzniknúť bez typických príkladov z histórie, bez príkladov území, ktoré už neexistujú. Ide predovšetkým o mimoeurópske teritóriá – Hongkong a Macao, ako aj európske územia – Západný Berlín, Východné Prusko.

Dôležitou podmienkou je rozlíšenie tzv. „enkláv-de jure“, ktoré sú formálne uznané medzinárodným právom a tzv. „enkláv-de facto“. Existuje len málo prípadov, kedy existencia enklávy nebola doteraz formálne uznaná, hoci tieto enklávy existovali „de facto“ počas dlhšieho obdobia. V tejto súvislosti je faktická enklavita spoločne s politickými vzťahmi k materskému štátu a susednému štátu kľúčovým faktorom vedúcim k identifikácii enkláv. Napríklad Nemecká demokratická republika (NDR) a Spolková republika Nemecka (SRN) neboli uznané ako samostatné štáty až do roku 1949. Dokonca aj po tomto roku SRN neuznalo NDR až do konca 60. rokov 20. storočia. Napriek tomu, Západný Berlín predstavoval enklávu vo vnútri sovietskej okupačnej zóny v období rokov 194549. Potom bol uznaný ako exkláva SRN v rámci NDR a to aj napriek nepriznanému statusu samostatného štátu v tom období.

Kategorizácia enkláv/exkláv[upraviť | upraviť zdroj]

Prvotné rozdelenie enkláv do základných kategórií kombinuje kritérium legálnosti s kritériom vzťahu enklávy/exklávy k príslušnému materskému štátu a susednému štátu. Z hľadiska kritéria legálnosti delíme teritóriá na suverénne štáty a na závislé územia.

Typy enkláv podľa hlavného kritéria[upraviť | upraviť zdroj]

Enklávy a exklávy sú rozdelené podľa vzťahu k materskému štátu ako (najčastejšie uvádzaného) hlavného kritéria do piatich hlavných typov:

  1. Enkláva ako suverénny štát. Tento typ predstavuje konvenčnú formu enklávy ako suverénneho štátu z hľadiska medzinárodného práva a predstavuje vnútrozemský štát, ktorého územie je úplne obklopené územím iného štátu. V súčasnosti existujú tri suverénne enklávy, okrem dvoch v Európe je to Lesotho v Afrike.
  2. Semienkláva ako suverénny štát. Sem patria štáty ležiace na pobreží, ktoré sú na pevnine obklopené územím iného (jediného) štátu, pričom musí byť splnené kvalitatívne kritérium: pomer hranice na súši a hranice na mori musí byť väčší ako 1. Jediným takýmto štátom v Európe je Monako, v Afrike je to Gambia, v Ázii Brunej.
  3. Enkláva/exkláva ako závislé územie. Ide o územie oddelené od teritória materského štátu teritóriom iného štátu alebo štátov. Tieto územia sú prevažne pozostatkami feudálnej rozdrobenosti, prípadne vznikli rozpadom štátov bývalého socialistického bloku. Na súčasnej politickej mapy Európy rozlišujeme 9 území, z nich 3 sú zoskupením viacerých enkláv (Baarle-Hertog, Baarle-Nassau, Büsingen, Campione d’Italia, Dubki, Llívia, Saňkovo-Medvežie, Sastavci, Vennbahn).
  4. Semienkláva/semiexkláva ako závislé územie. V porovnaní s predošlým typom sú výrazne väčšie z hľadiska rozlohy aj počtu obyvateľov (s výnimkou napr. trvalo neobývaných španielskych ostrovných mikroenkláv v severnej Afrike). Zo štyroch vymedzených teritórií v Európe leží iba Gibraltár na európskej pevnine, kým zvyšné tri sú teritoriálnou súčasťou Afriky. Okrem spomenutého Gibraltáru sem radíme Ceutu, Melillu a 6 španielskych mikroenkláv.
  5. Pravé exklávy. Tieto územia nie sú suverénne štáty, ich teritórium je oddelené od materského štátu a obklopené viac než len jedným štátom. Takéto územie však zároveň nie je enklávou. V Európe boli identifikované dve takéto územia (Dubrovnícko-neretvianska župa, Kaliningradská oblasť).

Typy enkláv podľa doplňujúcich kritérií[upraviť | upraviť zdroj]

Pri identifikácii niektorých enkláv sú nápomocné aj ďalšie kritériá kategorizácie. Ide predovšetkým o kritérium delenia na základe počtu obyvateľov, ďalej o kritérium rozdelenia enkláv na individuálne a skupinové, taktiež kritérium členenia enkláv podľa ich rádu a napokon existuje kritérium na báze ich pôvodu.

1. Delenie enkláv na základe počtu obyvateľov. Na základe tejto kategorizácie rozoznávame tri skupiny enkláv:

  • veľké enklávy s počtom obyvateľov 100 000 a viac
  • stredne veľké enklávy s počtom obyvateľov 1 000 až 99 999
  • malé enklávy (mikroenklávy) s počtom obyvateľov menej ako 1 000

2. Delenie na individuálne enklávy a enklávy existujúce v skupinách. Okrem jednotlivo sa vyskytujúcich enkláv, existujú aj zoskupenia enkláv, ktoré pozostávajú z viacerých enkláv podobnej charakteristiky. Najmarkantnejšími príkladmi skupinových enkláv je 92 bangladéšskych enkláv na indickom území Koch Bihar (v rámci nich existuje ďalších 106 indických exkláv), v Európe sú to enklávy Baarle s 22 belgickými a 8 holandskými enklávami. K skupinovým enklávam však zaraďujeme aj skupiny s menším počtom zúčastnených území, napr. ostrovy Chisamula a Likoma v Malawi, v Európe 5 enkláv pod spoločným názvom Vennbahn, prípadne dnes už neexistujúcich 12 enkláv, ktoré patrili k Západnému Berlínu.

3. Delenie podľa rádu enkláv. Fenomén skupinových enkláv je často spájaný s fenoménom tzv. „enkláv-matriošiek“. V takomto prípade sú enklávy lokalizované vnútri iných enkláv, čo ešte viac komplikuje konkrétnu situáciu. Takéto enklávy potom nazývame enklávami I., II. a III. rádu.

  • Enklávy I. rádu sú klasické enklávy existujúce osamotene.
  • Enklávy II. rádu sú enklávy vo vnútri iných enkláv.
  • Enklávy III. rádu sú enklávy vo vnútri enkláv, ktoré sa nachádzajú ešte vo vnútri ďalších enkláv.

Spomenutých tzv. „enkláv-matriošiek“ je vo svete dostatočné množstvo na to, aby sa na ne hľadelo len ako na kuriozity. Whyte vyčleňuje 32 enkláv II. rádu (7 holandských enkláv v Baarle, 21 bangladéšskych enkláv v Koch Bihar, tri indické v Koch Bihar a enkláva Nahwa v Spojených arabských emirátoch nachádzajúca sa vo vnútri ománskej Madhy) a 1 enklávu III. rádu, ktorá patrí Bangladéšu.

4. Vyčlenenie enkláv podľa pôvodu. Z tohto hľadiska zaraďujeme enklávy prednostne do štyroch skupín:

  • Enklávy, ktoré sa sformovali v predvestfálskom období a sú pozostatkami feudálnej rozdrobenosti západnej Európy v stredoveku. Ich pôvod reprezentuje spojenie feudálneho roztrieštenia spoločne s predvestfálskym ponímaním štátu na jednej strane a štátne usporiadanie Európy na počiatku novoveku na druhej strane. V období stredoveku nebolo vymedzenie kráľovstiev determinované fixnými vonkajšími hranicami, ale skôr vlastníctvom určitých území v kombinácii so spojenectvom. Mnohokrát však spojenectvá (aliancie) neboli dostatočne stabilné, čo viedlo k neustálemu presúvaniu hraníc. Medzi malé feudálne štáty, ktoré si zachovali svoju nezávislosť počas celého obdobia konsolidácie, patrí San Maríno a Monako, v určitom zmysle aj Vatikán. Podobne aj viaceré v súčasnosti závislé územia pretrvali v nezmenenej podobe, napríklad Büsingen-am-Hochrhein, Campione d’Italia, Baarle a ďalšie. Prerozdeľovanie majetku, či už získaním nových území v období vojen, výmenou pozemkov alebo dedením, viedlo k deštrukcii prirodzených hraníc a ku vzniku mnohých enkláv. Tento proces sa uskutočňoval bez toho, aby sa zohľadňovali požiadavky dotknutej populácie a dovtedy existujúce ekonomické a politické väzby.
  • Enklávy, ktoré vznikli ako dôsledok zániku alebo transformácie európskych koloniálnych veľmocí. Sem sú zaraďované predovšetkým enklávy európskych štátov, ktoré vzišli z pozostatkov veľmocí, ako napríklad Hongkong, Macao, Ceuta, Melilla atď. Okrem nich tu patria aj nezávislé štáty-enklávy a závislé enklávy, ktoré vznikli po vytýčení nových hraníc medzi bývalými kolóniami.
  • Skupina enkláv, ktorá vznikla po rozpade postkomunistických multietnických štátov, predovšetkým Sovietskeho zväzu a Juhoslávie. Ich vznik siaha do obdobia 20. rokov 20. storočia, kedy prebehlo vytyčovanie hraníc vo vtedajšom Sovietskom zväze. Po kolapse ZSSR bolo vytvorených približne 20 nových enkláv na prelome rokov 1990/91.
  • Skupina enkláv, ktoré vznikli v súvislosti s existenciou prírodných bariér značne vplývajúcich na ich geografickú polohu.

Typy enkláv podľa špecifických kritérií[upraviť | upraviť zdroj]

Kvázi-enklávy[upraviť | upraviť zdroj]

Kvázi-enklávy sú definované ako územia, ktoré síce nie sú oddelené od materského územia štátu, prakticky sú však dostupné len cez územie iného štátu. Kvázi-enklávy sú podobné klasickým enklávam v niektorých charakteristikách a problémoch, s ktorými sa ich obyvatelia stretávajú. Aj napriek tomu, že nie sú zahrňované vo všeobecnej kategorizácii enkláv, je nutné sa nimi zaoberať. Tieto entity nazýva Rolf Palmberg pene-enklávy a Jan Krogh praktické enklávy. Patria sem európske územia Jungholz, Kleinwalsertal, americký Point Roberts a iné.

Faktické enklávy[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti existujú mnohé územia, ktoré nie je možné z rôznych príčin kategorizovať. Na jednej strane nespĺňajú požiadavky danej kategórie a na druhej strane vykazujú určité charakteristiky podobné enklávam. Takéto entity nazývame faktické enklávy. Ako príklad môže poslúžiť Svazijsko. Nie je síce enklávou v pravom zmysle slova, nakoľko hraničí s dvomi štátmi, ale ekonomicky je napojená výhradne na Republiku Južná Afrika. V tomto prípade teda ide o kvantitatívnu politickú a ekonomickú závislosť. Iným prípadom je exkláva Strovilla, nepatrné územie na Cypre. Je situované medzi Britskou vojenskou základňou Dhekelia a tureckou časťou ostrova. Pozícia tohto územia ako pravej exklávy by mohla byť diskutabilná, kvôli statusu vojenskej základne. Vojenská základňa Dhekelia nie je teritóriom spadajúcim pod úplnú suverenitu Spojeného kráľovstva a podľa medzinárodného práva je považované za súčasť územia Cypru.

Enklávy pod priamou jurisdikciou[upraviť | upraviť zdroj]

Zámorské vojenské základne predstavujú typ enklávy pod jurisdikciou príslušného štátu. Najznámejšími príkladmi sú americká Námorná základňa Guantánamo na Kube a Britské vojenské základne Akrotiri a Dhekelia na Cypre. Okrem toho aj zahraničné ambasády predstavujú tento typ území. Najpozoruhodnejším prípadom zostáva pravdepodobne izba číslo 212 v hoteli Claridge's v centre Londýna. 17. júla 1945 sa tu počas exilu juhoslovanskej kráľovskej rodiny narodil priamy následník juhoslovanského trónu. Nakoľko však juhoslovanský právny systém stanovoval, že následník trónu musel byť narodený na juhoslovanskom území, bolo vydané špeciálne rozhodnutie britskej vlády Winstona Churchilla, ktorým sa táto jediná izba vyhlásila za súčasť štátneho územia Juhoslávie.

Subnárodné (administratívne) enklávy[upraviť | upraviť zdroj]

Doteraz uvádzané definície zatrieďovali enklávy, ktoré možno charakterizovať ako externé, čiže národné enklávy. Tie sú buď suverénnymi štátmi, alebo závislými entitami ležiacimi mimo materského územia daného štátu. Ale v súčasnosti existuje aj množstvo enkláv na subnárodnej úrovni. Sú to predovšetkým administratívne enklávy a tiež enklávy ekonomickej, sociálnej, kultúrnej, religióznej, či lingvistickej povahy. Tieto územia nie sú vo vzťahu k štátu, časť ktorého konštituujú, ani politicky nezávislé, ani priestorovo exteritoriálne. Príklady subnárodných enkláv v Európe: Comines-Warneton a Voeren v Belgicku, Východné Tirolsko v Rakúsku, San Colombano al Lambro v Taliansku, prípadne 29 administratívnych enkláv vo Švajčiarsku.

Socioekonomické enklávy[upraviť | upraviť zdroj]

Tento typ enkláv je často, nie však nevyhnutne, spájaný s vytýčenými administratívnymi hranicami. Rozhodujúcim faktorom klasifikácie je sociálna, ekonomická, kultúrna alebo lingvistická odlišnosť takéhoto územia v porovnaní s územím, ktoré ho obklopuje. Je možné vyčleniť nasledovné subkategórie socioekonomických enkláv:

  1. ekonomické enklávy – časť ekonomickej štruktúry štátu, ktorá je uzatvorená vnútri inej štruktúry, sa v ekonomickej literatúre často označuje ako enkláva. Najviac študovaným príkladom ekonomickej enklávy je prítomnosť zahraničného podniku v rámci národnej ekonomiky. Takýto sektor má zväčša zahraničného vlastníka a zároveň je voľne napojený na iné sektory národného hospodárstva. Tento stav sa uplatňuje prevažne pri rozvoji menších ekonomík, kde zahraničné investície jedného alebo viacerých zahraničných spoločností dominujú konkrétnemu priemyselnému odvetviu aj vitálnemu exportu.
  2. teritóriá so špeciálnym ekonomickým režimom – zaraďujeme sem napríklad zóny voľného obchodu a špeciálne ekonomické zóny.
  3. etnické enklávy – v súčasnosti existujú vo svete stovky tzv. Chinatown a im podobných území, ktoré reprezentujú etnické enklávy predovšetkým v rámci veľkých miest. Existencia takýchto území je najmarkantnejšia na území Spojených štátov amerických (napr. Chinatown v San Franciscu a New Yorku, Little Italy v New Yorku a Chicagu, Greek Town v Chicagu). V Európe sú najpočetnejšie koncentrácie Číňanov napríklad v Londýne (Chinatown), Birminghame (Chinese Quarter), Paríži (v 13. arrondissemente a v Belleville), v Amsterdame, Miláne, Budapešti a inde.
  4. religiózne enklávy – v kompaktne osídlených územiach žijú skupiny ľudí patriacich zväčša pre dané územie k nepôvodnému náboženskému vyznaniu a zároveň sú obklopené obyvateľstvom iného (často početnejšieho) náboženského vyznania. Špeciálnu pozornosť si zaslúžia najmä katolícke enklávy v prevažne protestantskom Severnom Írsku.

Skupina doposiaľ neidentifikovaných enkláv[upraviť | upraviť zdroj]

Stále existuje niekoľko prípadov, kedy je pre nedostatok informácií zložité ich bližšie klasifikovať. V Európe ide predovšetkým o určenie statusu bosnianskej železničnej trate prechádzajúcej územím Chorvátska a status cesty, ktorá vedie cez mesto Palanca vo východnom Moldavsku, keďže územie, na ktorom je diaľnica vybudovaná, bolo požadované Ukrajinou, došlo k výmene za územie s rovnakou rozlohou, čo podmienilo vznik enklávy okolo spomenutého mesta.

Enklávy na súčasnej politickej mape Európy[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasná politická mapa Európy je odrazom dlhodobého historického vývoja, ktorý podmienil proces formovania štátnych celkov. Štáty v západnej Európe, tak ako ich poznáme v súčasnosti, majú zväčša svoje základy už v období teritoriálnej nestability v stredoveku. V neskoršom období postupne dochádzalo k ich konsolidácii a spájaniu do väčších celkov. Naopak, štáty vo východnej Európe vo všeobecnosti vznikli rozpadom väčších štátnych celkov, jednak na začiatku 20. storočia (Rakúska monarchia) a potom začiatkom 90. rokov 20. storočia (Sovietsky zväz, Juhoslávia, Česko-Slovensko). Napokon sa počet štátov ustálil na čísle 44 (začiatok roka 2007).

Okrem suverénnych štátnych celkov dotvárajú celkový obraz Európy aj ďalšie teritóriá. Predovšetkým ide o separatistické územia a autonómne územia národnostných menšín (Baskicko, Gagauzsko, Podnestersko, Kosovo a iné), ktoré prejavujú tendencie k odtrhnutiu sa od materských štátov. Svoje miesto na politickej mape majú aj enklávy, exklávy a im podobné územia. Podobne ako samostatné štáty, aj enklávy je možné podľa genézy vyčleniť na skupinu enkláv v západnej Európe, ktoré sú pozostatkom stredovekej územnej roztrieštenosti, a skupinu enkláv vo východnej Európe, ktorých existencia sa odvíja od vzniku postkomunistických štátov.

Odhliadnuc od troch samostatných štátov-enkláv, resp. jedného štátu-semienklávy, existuje skupina 9 závislých enkláv (tzv. pravých enkláv), z nich tri ležia vo východnej Európe a zvyšok v západnej Európe. Skupina štyroch závislých semienkláv je súčasťou západoeurópskych štátov, kým dve pravé exklávy východoeurópskych štátov. Ďalším typom enkláv sú tzv. subnárodné enklávy, z nich približne 120 je lokalizovaných na území západoeurópskych štátov a približne 20 na území východoeurópskych štátov.

Rozmanitú skupinu enkláv dopĺňajú aj tzv. ekonomické enklávy (Samnaun vo Švajčiarsku, Livigno v Taliansku, arrondisement Gex a časť Horného Savojska vo Francúzsku a ďalšie), etnické enklávy (enkláva nemeckej národnostnej menšiny vo východnom Belgicku, etnické enklávy v Bosne a Hercegovine), religiózne enklávy (napr. v Severnom Írsku) a podobne.

Prehľad enkláv podľa príslušnosti k materskému štátu[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným kritériom v tomto prehľade sú materské štáty, ku ktorým územia patria, a to bez ohľadu na kategóriu enkláv/exkláv.

Európa[upraviť | upraviť zdroj]

Belgicko (25)
Baarle-Hertog (22), Brusel, Comines-Warneton, Voeren
Bielorusko (1)
Minsk
Bosna a Hercegovina (3)
Bosanska Posavina (2), Sastavci
Česko (1)
Praha
Dánsko (1)
Frederiksberg
Estónsko (1)
Lutepää
Fínsko (2)
Kauniainen, Säynätsalo
Francúzsko (7)
Boursies, Doignes, Mœuvres, Escaunets, Villenave-près-Béarn, Gardères, Luquet, Séron, Ménessaire, Othe, Plessix-Balisson, Valréas
Grécko (1)
Elafos
Holandsko (11)
Amsterdam Zuidoost, Baarle-Nassau (7), Marle, Welsum, Welsumerveld
Chorvátsko (1)
Dubrovnícko-neretvianska župa (časť v okolí Dubrovníka)
Lichtenštajnsko (15)
Balzers (2), Eschen (2), Gamprin (1), Planken (2), Schaan (3), Triesenberg (1), Vaduz (4)
Maďarsko (1)
Budapešť
Moldavsko (5)
Cahul (1), Gagauzsko (3), Taraclia (1)
Monako
Nemecko (14)
Berlín, Bremen, Bremerhaven, Büsingen, Neuwerk, Nigehörn, Ober-Laudenbach, Scharhörn, Tägermoos, Vennbahn (5)
Nórsko (1)
Josåsgårdene
Rakúsko (4)
Jungholz, Kleinwalsertal, Viedeň, Východné Tirolsko
Rusko (13, európska časť)
Daľnyj, Dubki, Kaliningradská oblasť, Moskva + 7 exkláv, Petrohrad, Saňkovo-Medvežie
San Maríno
Spojené kráľovstvo (11)
Aberdeen, Blackpool, Derby, Gibraltár, Leicester, Nottingham, Portsmouth, Southampton, Southend-on-Sea, Stoke-on-Trent, Torbay
Španielsko (27)
Bastanes, Burgos (3), Ceuta, Condado de Treviño, Girona (1), La Cepeda, La Matanza, Llívia, Melilla, Palencia (5), Orduña, Petilla de Aragón, Rincón de Ademuz, Rincón de Anchuras, Španielske mikroenklávy v severnej Afrike, Valladolid (2),
Švajčiarsko (29)
Avenches, Böschenrot, Bürgenstock, Céligny, Clavaleyres, Engelberg, Estavayer-le-Lac, Grande Coudre, Hirschberg, Hof Raach, Horn, Kleinlützel, Kloster Fahr, Kloster Grimmenstein, Kloster Wonnenstein, Mariastein, Münchenwiler, Nohl, Oberegg, Roggenburg, Rüdlingen, Schelten, Stein am Rhein, Steinhof, Surpierre, Tours, Vuissens, Wallenbuch, Witznau-Weggis
Taliansko (12)
Badia Tedalda (1), Bisacquino (1), Campione d’Italia, Citta di Castello (1), Enna (1), Fabro (1), Gallese (1), Pannarano, Resuttano (1), San Colombano al Lambro, Tricarico (1), Verucchio (1)
Ukrajina (1)
Kyjev
Vatikán

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]