Európska únia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nositeľ Nobelovej ceny
Flag of Europe.svg
Motto: Jednota v rozmanitosti
(Latinsky: In varietate concordia)
Hymna: Óda na radosť
Global European Union.svg
EU28-2013 European Union map.svg
Úradné jazyky
Európska rada
 - predseda

Herman Van Rompuy
Európska komisia
 - sídlo
 - predseda

Brusel (Generálny sekretariát)
José Barroso
Rada Európskej únie
 - sídlo
 - predsedajúca krajina
 - predseda
(Rady pre všeobecné záležitosti) 


Brusel (Generálny sekretariát)
Grécko

Evangelos Venizelos (vicepremiér a minister zahraničných vecí)
Európsky parlament
 - sídlo





 - predseda

Štrasburg
(plenárne zasadnutia)
Brusel
(výbory)
Luxembursko
(Generálny sekretariát)
Martin Schulz
Rozloha
 - celkom
7. miesto na svete
4 325 675 km²
Obyvateľstvo (2011)
 - celkom
 - hustota zaľudnenia
3. miesto na svete
502 486 499
115 obyv./km²
HDP (nominálny)
 - celkom
 - na obyvateľa
1. miesto na svete
16 574 miliárd €
23 400 €
Časové pásmo UTC +0 až +2, so zámorskými územiami -4 až +4
Internetová prípona .eu
Rakúsko Belgicko Bulharsko Cyprus Česko Nemecko Dánsko Dánsko Estónsko Španielsko Fínsko Francúzsko Francúzsko Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo Grécko Grécko Maďarsko Írsko Taliansko Taliansko Taliansko Litva Luxembursko Lotyšsko Holandsko Poľsko Portugalsko Rumunsko Švédsko Slovinsko Slovensko Island Čierna Hora Macedónsko Chorvátsko Turecko Turecko Malta Kanárske ostrovy Azory Madeira Francúzska Gyuana Guadeloupe Réunion Martinique Mayotte
Členské krajiny (modrá farba) a kandidátske krajiny (žltá farba) EÚ (klikateľná mapa)


Európska únia (EÚ) je integračné zoskupenie, ktoré od posledného rozšírenia v roku 2013 tvorí 28 členských štátov s celkovým počtom 503,7 miliónov obyvateľov (približne 8 % svetovej populácie).

Prvá organizácia, Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, predchodkyňa dnešnej EÚ, bola založená Parížskou zmluvou z roku 1951. Samotná EÚ vznikla v roku 1993 na základe Zmluvy o Európskej únii, známej aj pod názvom Maastrichtská zmluva z roku 1992.

Medzi základné princípy Európskej únie patrí prenášanie právomocí národných štátov na nadnárodné európske inštitúcie. Stupeň integrácie v Únii nedosiahol takú hĺbku, aby sa dalo hovoriť o federácii ako zvrchovanom subjekte medzinárodného práva, je však oveľa hlbšia ako v medzinárodných organizáciách. Jej spôsob rozhodovania je vo svetovom meradle unikátny, preto je Európska únia považovaná za zoskupenie štátov ("medzinárodnú organizáciu") sui generis. Európska únia má medzinárodnoprávnu subjektivitu. Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy získala Únia aj plnú subjektivitu z hľadiska úniového práva (okrem iného tým, že sa stala právnym nástupcom zrušeného Európskeho spoločenstva.

Hlavným cieľom Európskej únie je Európa s výrazným hospodárskym rastom, konkurencieschopnou ekonomikou a zlepšujúcou sa kvalitou životného prostredia. A predovšetkým nové ciele - spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti justície a vnútra. Mnohé jej ciele už boli zrealizované - menová únia a zavedenie občianstva únie.

Aktivity EÚ pokrývajú celý rad oblastí – poľnohospodárstvo, obchodnú politiku, menovú politiku a pod., pozri Politika Európskej únie.

Územie Európskej únie[upraviť | upraviť zdroj]

Európska únia sa rozkladá na území s rozlohou 4 325 675 km², jej územie ohraničuje na severovýchode Fínsko, na juhovýchode Cyprus, na juhozápade Portugalsko a na severozápade Írsko.

Zámorské územia[upraviť | upraviť zdroj]

Neoddeliteľnou súčasťou EÚ sú aj:

Asociované územia[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem toho je k Európskej únii veľa území asociovaných, existujú taktiež pod správou členských štátov Európskej únie, ktoré do EÚ nepatria a podobne, pozri Oblasti so zvláštnym postavením.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Povojnové začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Po druhej svetovej vojne sa museli európske štáty vysporiadať s celým radom problémov, v prvom rade bolo treba „zabezpečiť základné životné potreby“ pre obyvateľstvo. Po otrasných skúsenostiach s 2. svetovou vojnou bolo hlavným motívom európskej integrácie „zabezpečenie mieru a bezpečnosti“ na Európskom kontinente – po vojne bol v spoločnosti hlboko zakorenený názor, že mier a bezpečnosť nedokážu zaistiť klasické národné štáty, ale zjednocujúca sa Európa. Svoju úlohu zohral taktiež aj rastúci vplyv Sovietskeho zväzu a jeho potenciálna nebezpečnosť pre západné demokracie; zjednotená západná Európa mala väčšiu šancu prekonať potenciálny konflikt so štátmi východného bloku.

Taktiež sa zdôrazňovala potreba „nového ducha” v protiklade s medzivojnovým ekonomickým a politickým nacionalizmom. V dôsledku ekonomického nacionalizmu boli veľmi vysoké clá a iné tarifné a netarifné opatrenia (mnohonásobne vyššie než pred 1. svetovou vojnou, ktoré viedli k hospodárskej stagnácii, ešte umocnenej Veľkou hospodárskou krízou. Politický nacionalizmus sa stal priamou príčinou 2. svetovej vojny. Preto sa dá za jednu z hlavných príčin povojnovej európskej integrácie označiť snaha o prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr.

Občania európskych krajín taktiež túžili po „voľnom pohybe” po Európe, ktorý bol medzi svetovými vojnami veľmi obmedzený. Slobodné podnikanie v spojení so „spoločným trhom” malo zabezpečiť dlhodobý hospodársky rast a sociálnu stabilitu.

Celkovo sa dá povedať, že dôvody pre povojnovú európsku integráciu boli nasledujúce:

  • zabezpečenie mieru na európskom kontinente
  • prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr
  • umožnenie spoločného trhu ako prostriedku ku zvyšovaniu hospodárskeho blahobytu

Päťdesiate, šesťdesiate roky[upraviť | upraviť zdroj]

Európski politici museli v povojnových rokoch nájsť spôsob ako efektívne predísť rozpútaniu vojnového konfliktu. Nutnosťou sa ukázala kontrola uhliarskeho a predovšetkým oceliarskeho priemyslu, bez ktorého je vedenie vojny nemysliteľné. Francúzsko sa už o podobné pokúsilo v 20. rokoch 20. storočia, kedy okupovalo nemecké Porýnie v snahe kontrolovať nemecký vojnový priemysel, no aj napriek tomu nedokázalo Francúzsko zabrániť druhej svetovej vojne. Bolo teda zrejmé, že sa táto kontrola bude musieť vykonávať inou formou.

Jean Monnet, vrcholný predstaviteľ francúzskeho sekretariátu pre plán, prišiel s nápadom, aby o uhliarskom priemysle nerozhodovali národné štáty (víťazné štáty by taktiež nemali mať väčšie právomoci ako porazené Nemecko); o priemysle mala rozhodovať nová medzinárodná inštitúcia. Na základe tejto myšlienky vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Bolo to prvýkrát, čo sa sektor tradične v rukách národných štátov dostal do kompetencií nadnárodnej inštitúcie. V rámci niekoľkých rokov sa mal vytvoriť spoločný trh pre uhlie a oceľ so spoločnou kontrolou, plánovaním a manažmentom odbytu. Zakladajúcimi štátmi sa okrem Francúzska a Nemecka stali ešte Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Týchto 6 krajín sa na dlhé desaťročia stalo „prointegračným jadrom“ európskeho spoločenstva. Neúspešné boli projekty Európskeho obranného spoločenstva a Európskeho politického spoločenstva.

Spojené kráľovstvo sa tohto zoskupenia nechcelo zúčastniť hlavne z obavy o prenášaní svojich právomocí na medzinárodnú úroveň a tým pádom aj straty časti suverenity. Myšlienka voľného trhu jej však nebola proti srsti a preto neskôr spolu s ďalšími štátmi založila Európske združenie voľného obchodu (EZVO), ktoré si dalo za cieľ umožnenie voľného trhu, ale bez spoločných inštitúcií (začiatok fungovania v roku 1960).

Podpisy Eduarda Kukana a Mikuláša Dzurindu do ústavy

Po uvoľnení svetovej politickej situácie koncom 50. rokov sa integračné záujmy začali sústreďovať na ekonomickú sféru. V roku 1957 boli podpísané takzvané Rímske zmluvy ( s platnosťou od roku 1958) zakladajúce Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). EHS malo za úlohu vytvorenie spoločného trhu a Euratom spoluprácu na poli mierového využitia jadrovej energie. Organizačná štruktúra oboch spoločenstiev bola založená na rovnakom princípe ako ESUO, mala teda Komisiu s výkonnými právomocami, Radu ministrov ako legislatívny orgán, Parlamentné zhromaždenie a Súdny dvor.

V roku 1967 vstúpila do platnosti zmluva o spojení orgánov EHS, Euratomu a ESUO, ich právna subjektivita však nebola dotknutá. Od tejto doby sa tieto tri organizácie začali spoločne nazývať Európske spoločenstvá.

V roku 1968 bola na základe Zmluvy o EHS vytvorená „colná únia“, t. j. odstránenie vnútorných ciel a zavedenie spoločnej tarify voči nečlenským krajinám, ako medzistupeň k spoločnému trhu. Liberalizácia obchodu s poľnohospodárskymi produktmi však postupovala pomalšie.

Sedemdesiate, osemdesiate roky[upraviť | upraviť zdroj]

Quai d'Orsay
Európska centrálna banka

Sedemdesiate roky boli v znamení surovinovej a energetickej krízy zapríčinené drastickým obmedzením dodávok ropy zo štátov Perzského zálivu. Následne mnohonásobné zvýšenie cien energií a pohonných hmôt sa negatívne premietlo v rastúcich nákladoch európskych podnikov, navyše oslabených zvyšujúcou sa konkurenciou východoázijských výrobcov.

Európske ekonomiky strácali dynamiku a začala sa objavovať chronická nezamestnanosť. Mnohé tradičné priemyselné odvetvia prechádzali krízou, predovšetkým hutný a textilný priemysel, čo ešte viac zvyšovalo sociálne napätie. Tento nepriaznivý stav sa začal meniť k lepšiemu až v osemdesiatych rokoch. Preto nie je prekvapivé, že v tejto atmosfére proces európskej integrácie skôr stagnoval.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa k tejto kríze pridala ešte menová kríza v podobe rozpadu Brettonwoodskeho menového systému. Pre západoeurópske štáty to znamenalo zrušenie naviazania ich mien na americký dolár a prechod na plávajúci kurz (režim voľných menových kurzov). V roku 1979 sa európske štáty rozhodli zamedziť možným veľkým fluktuáciám v menových kurzoch zavedením Európskeho menového systému (EMS), čím sa zaviazali udržiavať svoje menové kurzy v stabilných pomeroch. Zaviedla sa taktiež košová menová jednotka ECU (Európska menová jednotka), ktorá slúžila k zúčtovaniu medzinárodných menových operácií.

So zlepšujúcou sa hospodárskou a sociálnou situáciou sa začali množiť reformné návrhy, ako ďalej postupovať v stagnujúcej európskej integrácii. Zasadnutie Európskej rady v Luxembursku vyústilo podpísaním Jednotného európskeho aktu (JEA), ktorý vstúpil do platnosti v roku 1987. JEA predstavoval do tej doby najvýznamnejší zásah do Rímskych zmlúv. Jeho hlavným cieľom bolo dokončenie jednotného vnútorného trhu do roku 1992 a identifikoval prekážky, ktoré ešte ostávali k jeho dovŕšeniu:

  • „fyzické“ – odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach ES pre osoby, služby, tovar a kapitál
  • „technické“ – odstránenie rozdielov v predpisoch a normách a teda obmedzenie tzv. netarifných prekážok obchodu
  • „daňové“ – išlo o daňovú harmonizáciu, táto téma je doteraz nedoriešená a veľmi politicky citlivá

JEA v mnohých oblastiach obmedzil rozhodovanie na základe jednomyseľnosti a viac podporoval rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou (v reakcii na rozšírenie ES o nové krajiny). JEA zvýšil taktiež aj právomoci Európskeho parlamentu – jeho súhlas sa začal vyžadovať pre prijatie nových členov alebo pridruženie; o mnohých aktivitách, ktoré boli do tej doby v kompetencii členských štátov, začalo spolurozhodovať ES – išlo napríklad o oblasť vedy a výskumu, životného prostredia a sociálnej politiky.

V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa Európske spoločenstvá rozrástli o 6 krajín:

Jediná krajina, ktorá opustila ES, bolo Grónsko, ktoré sa po získaní nezávislosti od Dánska v roku 1979 rozhodlo na základe referenda opustiť ES v roku 1985.

V roku 1985 bola predstaviteľmi piatich krajín podpísaná Schengenská dohoda, ktorej cieľom bolo odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach a spolupráca pri ochrane vonkajších hraníc. Táto dohoda nebola súčasťou právneho poriadku Európskych spoločenstiev, stala sa ňou až od Amsterdamskej zmluvy. Signatárskymi krajinami boli v roku 1985 Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.

Deväťdesiate roky a nové tisícročie[upraviť | upraviť zdroj]

Podpísaním Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 uzavreli vrcholní európski predstavitelia výraznú reformu zakladajúcich zmlúv. Po novom sa na európskej úrovni začalo spolupracovať v oblasti „spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky“ a „justičných záležitostiach“. Zmluva zmenila názov Európskeho hospodárskeho spoločenstva na Európske spoločenstvo, pretože integračné aktivity pod touto inštitúciou už dávno presiahli len pôvodné ekonomické zámery. Čo ale bolo hlavné, podpisom Maastrichtskej zmluvy vznikla Európska únia, zastrešujúca všetky existujúce integračné aktivity. Tie sa od Maastrichtskej zmluvy začali deliť do troch hlavných kategórií, tzv. troch pilierov, ktorými boli

1. pilier - Európske spoločenstvá: spadajú sem všetky aktivity realizované už pred Maastrichtom, mimo inej politiky : poľnohospodárske, obchodné, regionálne, sociálne aktivity spadajú pod ďalšie dva piliere zavedené až Maastrichtskou zmluvou:

2. pilier - Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika

3. pilier - Justícia a vnútorná bezpečnosť

Na začiatku 90. rokov bol už dokončený projekt vnútorného trhu a medzi európskymi štátmi panoval konsenzus, že by bolo vhodné pokračovať v integrácii smerom k hospodárskej a menovej únii. Medzi hlavné ciele Maastrichtskej zmluvy bolo preto taktiež vytvorenie hospodárskej a menovej únie a s tým spojené zavedenie spoločnej európskej meny.

Zároveň sa začiatkom 90. rokov podarilo dovŕšiť proces vytvorenia Európskeho hospodárskeho priestoru, teda integračného zoskupenia Európskych spoločenstiev a Európskeho združenia voľného obchodu.

V priebehu deväťdesiatych rokov boli uzatvorené ešte dve zmluvy významne ovplyvňujúce fungovanie EÚ:

Amsterdamská zmluva - 1997 - rozšírila spoluprácu v oblasti Tretieho piliera o spoluprácu v imigračnej politike a ochrane menšín, definovala základné práva občanov EÚ a základné princípy spoločnej zahraničnej politiky. Schengenské dohody sa stali súčasťou právneho systému EÚ.

Zmluva z Nice - 2001 – Predstavovala nové štádium v príprave na rozšírenie EU o krajiny strednej a východnej Európy, krajiny stredomorskej oblasti a pobaltské krajiny. Mala pripraviť európske inštitúcie, aby boli aj po plánovanom rozšírení akcieschopné. Upravovala ich veľkosť a spôsob ich fungovania. Okrem iného rozšírila hlasovanie kvalifikovanou väčšinou do ďalších oblastí, v ktorých sa predtým hlasovalo jednohlasne.

V deväťdesiatych rokoch a na začiatku 21. storočia sa členmi EÚ stali:

[upraviť | upraviť zdroj]

Rozširovanie Európskej únie

Revízia Paktu stability a rastu:

Potom, čo viac rokov za sebou prekračovali Francúzsko a Nemecko záväzky vyplývajúce z ich členstva v Eurozóne (konkrétne išlo o prekročenie ročného deficitu verejných financií o viac ako 3%, jedno z kritérií Paktu stability, neboli na nich uvalené žiadne sankcie, hoci zo zmlúv vyplýva opak. Toto kritérium bolo následne v marci 2003 zmiernené. Toto je kritizované hlavne menšími krajinami, ktoré sa snažili pod hrozbou sankcií a za nemalých obetí udržať svoje rozpočtové deficity v daných medziach.

Reforma rozpočtu EÚ:

Na rozpočte Európskej únie sa dlhodobo kritizuje vysoký podiel výdavkov na poľnohospodárstvo (cez 40%) a malý podiel výdavkov na vedu a výskum (medzi 3% a 4%). Reformné snahy však narážajú na odpor štátov s relatívne silným poľnohospodárstvom ako je Francúzsko, Španielsko a Poľsko.

Lisabonská zmluva

Po krachu Ústavy pre Európu sa na zasadnutí Európskej rady v júni 2007 rozhodlo, že sa zvolá medzivládna konferencia, ktorá vypracuje návrh novej tzv. reformnej zmluvy. Reformná zmluva, ktorá dostala oficiálny názov Lisabonská zmluva, zachováva podstatu návrhu Ústavy pre Európu, má však inú formu a upúšťa od niektorých politických symbolov obsiahnutých v návrhu Ústavy, ktoré sčasti spôsobili neúspech projektu Ústavy. Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009.

Finančná a hospodárska kríza[upraviť | upraviť zdroj]

Finančná a hospodárska kríza doľahla na Úniu a jej členské štáty v roku 2008. Viedlo to k zavedeniu viacerých protikrízových opatrení. Vytvorené boli dva finačné mechanizmy. Prvým bol Európsky nástroj finančnej stability, tzv. dočasný Euroval. Druhým bol Európsky mechanizmus pre stabilitu, nazývaný aj trvalý Euroval.

Únia a členské štáty, najmä štáty používajúce menu euro, pracovali tiež na posilnení koordinácie hospodárskych politík. Jedným z opatrení smerujúcich k posilneniu koordinácie hospodárskych politík bolo uzavretie Zmluvy o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii, skrátene označovanej ako fiškálny pakt.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Satelitná snímka Európy

Najvyššou horou Európskej únie je Mont Blanc (4 808 m), ktorého vrchol leží na pomedzí Francúzska a Talianska. Najväčším jazerom je Vänern na juhu Švédska s plochou 5 650 km², jeho najväčšia hĺbka je 106 m. Najdlhšou riekou EÚ je Dunaj (dĺžka 2 850 km, z čoho 1 627 km sa nachádza v EÚ). Pramení v nemeckom pohorí Schwarzwald a ústi do Čierneho mora pri rumunsko-ukrajinských hraniciach.

EÚ sa nachádza prevažne v miernom klimatickom pásme, severné oblasti Fínska spadajú do subarktického pásma a Stredomorie do pásma subtropického. Jednotlivé krajiny EÚ majú rozmanité klimatické podmienky. Napríklad v Helsinkách je priemerná teplota v januári -5,6 °C a v júli 17,8 °C, naproti tomu na Malte je priemerná teplota v januári 12,8 a v júli 25,6 °C.

Členstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Členovia Európskej únie

V predchádzajúcich vlnách rozširovania neboli zo strany Európskej únie pre kandidátske krajiny stanovené žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné splniť, aby sa krajina stala plnoprávnym členom EÚ ( okrem obecne platných podmienok stanovených v zakladajúcich zmluvách). Ekonomická i politická situácia krajín strednej a východnej Európy sa značne odlišovala od predchádzajúcich kandidátov na členstvo, Európska rada preto v júni 1993 v Kodani ustanovila, že “ K pristúpeniu dôjde, len čo bude daná krajina schopná prevziať záväzky vyplývajúce z členstva a zároveň bude schopná spĺňať hospodárske a politické podmienky. " Tieto požiadavky je od tej doby nutné splniť, aby sa kandidátska krajina mohla stať plnoprávnym členom EÚ. Súhrnne sú tieto podmienky označované ako Kodanské kritériá:

  1. politické kritériá: kandidátska krajina musí mať stabilné inštitúcie zaisťujúce demokraciu, právny štát, dodržiavanie ľudských práv a práv menšín
  2. ekonomické kritériá: krajina musí mať fungujúcu trhovú ekonomiku schopnú sa vysporiadať s konkurenčnými tlakmi vo vnútri únie.
  3. kritériá prijatia acquis communautaire: krajina musí byť schopná prijať záväzky vyplývajúce z členstva, vrátane politických a hospodárskych cieľov a menovej únie.

Európske inštitúcie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Inštitúcie Európskej únie

Základným princípom fungovania Európskej únie je zverovanie právomocí, ktoré boli skôr v kompetencii členských štátov, na európske inštitúcie. Základom európskych inštitúcií je tzv. „inštitucionálny trojuholník“ – Rada Európskej únie, Európska komisia a Európsky parlament.

Rada Európskej únie[upraviť | upraviť zdroj]

Rada Európskej únie (skrátene 'Rada') je rozhodujúcou inštitúciou EÚ a zastupuje záujmy členských štátov na európskej úrovni. Napriek tomu, že mnohé právomoci v minulosti delegovala na Európsku komisiu, stále zostáva najvplyvnejším orgánom EÚ. Významné právomoci má v oblastiach 2. a 3. piliera (napr. spoločná zahraničná politika, alebo policajná spolupráca), v oblasti 1. piliera môže rozhodovať len na základe návrhu Komisie.

Rada sa skladá z ministrov vlád jednotlivých štátov, ktorí sa schádzajú podľa potreby. Najčastejšie zasadania majú ministri poľnohospodárstva (asi štrnásťkrát do roka), ministri financií (oficiálny názov Ecofin) a ministri zahraničných vecí (Všeobecná rada), ktorí sa schádzajú približne raz za mesiac. Rokovania prebiehajú v Bruseli a Luxemburgu.

Rada rozhoduje buď jednomyseľne, kvalifikovanou, dvojtretinovou alebo jednoduchou väčšinou hlasov. Jednomyseľnosť je požadovaná v oblasti 2. a 3. piliera. Väčšina hlasov je potrebná len pri hlasovaniach o procedurálnych otázkach a niektorých aspektoch spoločnej obchodnej politiky, ako napr. antidumpingová ochrana. Väčšina rozhodovaní sa vykonáva na základe kvalifikovanej väčšiny, kedy hlasy členských štátov majú rôznu váhu v závislosti od počtu obyvateľov.

Predsedníctvo v Rade je rotujúce. Rade predsedá postupne každý členský štát. O poradí predsedníckych štátov rozhoduje Rada jednomyseľne.

Európska komisia[upraviť | upraviť zdroj]

Európska komisia sleduje záujmy Európskej únie ako celku, komisári teda nemajú prihliadať k záujmom jednotlivých krajín. Najväčšiu právomoc má v 1. pilieri, má právo iniciovať návrhy zákonov a dohliada na dodržiavanie prijatých zmlúv. Vypracúva taktiež návrh rozpočtu EÚ a kontroluje jeho plnenie. Ďalej komisia zastupuje EÚ pri medzinárodných rokovaniach a má právo, v súlade s mandátom schváleným Radou Európskej únie, vyjednávať s tretími štátmi dohody. Má významné právomoci pri prijímaní nových členov do Únie a zaisťuje kontakty s nečlenskými štátmi EÚ.

Na základe Zmluvy z Nice má každá krajina jedného komisára, v súčasnosti je ich teda 28. Európska komisia rozhoduje na základe väčšiny hlasov. Sídlo má v Bruseli.

Európsky parlament[upraviť | upraviť zdroj]

Európsky parlament funguje ako kontrolný a poradný orgán Európskej únie. Schvaľuje zloženie Európskej komisie a má právo kontrolovať jej činnosť, podieľa sa na tvorbe zákonov, vyslovuje súhlas s medzinárodnými zmluvami a prijímaním nových členských štátov. Má taktiež značné právomoci v oblasti spoločného rozpočtu EÚ.

Na základe Zmluvy z Nice má dnes Európsky parlament 766 poslancov, ktorí sú od roku 1979 volení obyvateľmi EÚ na obdobie päť rokov. Poslanci majú teda možnosť združovať sa do poslaneckých klubov na základe politickej príslušnosti, nie sú preto rozsadení podľa národností. Sídlom EP je Štrasburg, ale parlament pracuje taktiež v Bruseli a Luxemburgu. Európsky parlament sa uznáša prostou väčšinou. Je jedinou nadnárodnou inštitúciou, ktorej poslanci sú volení v demokratických, priamych a všeobecných voľbách v jednotlivých členských štátoch EÚ.

Európska rada[upraviť | upraviť zdroj]

Európska rada (pozor na zámenu s Radou Európskej únie, alebo Radou Európy) je najvyšší politický orgán EÚ a zasadá dva razy do roka. Skladá sa z hláv štátov a predsedov vlád členských štátov EÚ, svojho predsedu a predsedu Európskej komisie. Rozhoduje o najzávažnejších politických a ekonomických otázkach a vymedzuje smery, ktorými sa má Únia uberať.

Ďalšie inštitúcie[upraviť | upraviť zdroj]

Eurotower, sídlo Európskej centrálnej banky

Súdny dvor dbá na dodržiavanie európskeho práva a je významným kontrolným orgánom EÚ. Má sídlo v Luxemburgu.

Európska investičná banka poskytuje verejným i súkromným subjektom dlhodobé pôžičky na kapitálové investície. Sídlo banky je v Luxembursku, s pobočkami v Aténach, Lisabone, Londýne, Madride a Ríme.

Európsky investičný fond pomáha s rozširovaním transeurópskych infraštruktúr a poskytuje záruky na pôžičky malým a stredným podnikom. Sídli v Luxemburgu.

Európsky ombudsman sa zaoberá sťažnosťami na činnosť orgánov a inštitúcií EÚ. Sídli v Štrasburgu.

Európska centrálna banka je kľúčovou inštitúciou pre činnosť Európskej menovej únie. Sídli vo Frankfurte nad Mohanom.

Významné poradné a konzultatívne orgány Európskej únie sú Hospodársky a sociálny výbor a Výbor regiónov.

Ekonomika Európskej únie[upraviť | upraviť zdroj]

Krajiny Eurozóny

V roku 2006 bol súčet HDP členských krajín EÚ najväčší na svete (13,84 biliónov USD). Európska ekonomika má dlhodobé aktívne saldo bežného účtu platobná bilancia s nízkou infláciou (zvlášť v krajinách bývalej „pätnástky“); už niekoľko rokov však zažíva ekonomickú stagnáciu a s tým spojenú relatívne vysokú nezamestnanosť. Je potreba povedať, že medzi jednotlivými štátmi existujú významné rozdiely ako v ekonomickej vyspelosti, tak aj v ostatných ekonomických ukazovateľoch. Väčšina hospodárskych aktivít je buď koordinovaná (napr. Sociálna politika), alebo je úplne v právomoci inštitúcii Európskej únie (napr. Obchodná politika).

Všetky štáty Európskej únie sú zapojené do jednotného vnútorného trhu, čo znamená, že:

  • je zaistený voľný pohyb tovaru, služieb a kapitálu
  • neexistujú technické prekážky obchodu (rozdiely technických požiadaviek, rôzne stupne ochrany duševného vlastníctva a pod.)
  • zníženie administratívy v daňovej oblasti

Osemnásť krajín EÚ (Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Fínsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Grécko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Írsko, Slovinsko, Malta, Cyprus, Slovensko, Estónsko a Lotyšsko) je navyše členmi Európskej menovej únie (EMU), čo znamená, že na ich území platí ako jediná zákonná mena Euro. Nutnou podmienkou pre vstup do EMU je splnenie Maastrichtských kritérií:

  • priemerná miera inflácie krajiny v období jedného roku pred preverením o vstupe do záverečného štádia nesmie prevýšiť o viac ako 1,5 % priemernú mieru inflácie troch krajín s najnižšou infláciou.
  • dlhodobá nominálna úroková miera nesmie v roku pred preverením krajiny o možnosti vstupu do záverečného štádia prevýšiť o viac ako 2 % priemernú úrokovú mieru troch krajín s najnižšou úrokovou mierou inflácie
  • deficit verejných financií nesmie prevýšiť 3 % HDP a štátny dlh nesmie prevýšiť 60 % HDP v dobe, kedy bude EÚ preverovať vstup do EMÚ
    kritérium štátneho dlhu menšieho ako 60 % sa považuje za splnené, pokiaľ sa podiel dlhu na HDP dlhodobo znižuje
  • menový kurz - členské krajiny nesmú prekročiť rozpätie dané Európskym menovým systémom (EMS) a aspoň dva roky pred preverením možnosti vstupu do záverečného štádia nesmie členská krajina devalvovať svoju menu oproti menám ostatných členských krajín EÚ.

Rozpočet EÚ[upraviť | upraviť zdroj]

Rozpočet Európskej únie je určený k financovaniu politiky EÚ, administratívnym výdavkom európskych inštitúcií a na ďalšie účely. Na rozdiel od národných rozpočtov musí byť vždy „vyrovnaný“, nepripúšťajú sa teda rozpočtové deficity. Na základe uznesenia Rady v období 1999-2006 nesmú výdavky rozpočtov prekročiť 1,27 % HDP Únie (podiel výdavkov národných rozpočtov na HDP jednotlivých členských štátov sa pritom pohybuje okolo 40 %). Návrh rozpočtu vypracúva Komisia a predkladá jej schválenie Rade. Európsky parlament je oprávnený návrh pozmeniť.

Príjmy rozpočtu tvoria prevažne odvody založené na HDP členských krajín (73,0 %), ďalej potom colné poplatky a poľnohospodárske dovozné dávky (11,5 %) a podiel na daniach z pridanej hodnoty (DPH) členských krajín (14,4 %).

Výdavky rozpočtu tvoria výdavky na poľnohospodárstvo (42,9 %), štrukturálne fondy a kohézny fond (35,6 %), vnútornú politiku (7,4 %), zahraničné aktivity (4,3 %), administratívu (5,2 %), rezervy (0,4 %) a predvstupová pomoc (2,9 %)

Krajina Vstup
Počet obyvateľov
(mil., 2006)
Rozloha
(km²)
HDP (PPP) na hlavu Kresiel
v EP
Hlasov
v Rade
(v EUR, 2006)  % priemeru
Belgicko Belgicko € 1958 10,51 30 528 28 700 122,7 21 12
Bulharsko Bulharsko 2007 7,72 110 912 8 700 37,2 18 10
Cyprus Cyprus € 2004 0,77 9 251 21 900 93,6 6 4
Česko Česko 2004 10,25 78 866 18 600 79,5 22 12
Dánsko Dánsko 1973 5,43 43 094 29 700 126,9 13 7
Estónsko Estónsko € 2004 1,34 45 100 15 700 67,1 6 4
Fínsko Fínsko € 1995 5,26 338 145 27 300 116,7 13 7
Francúzsko Francúzsko € 1958 63,00 551 500 26 500 113,3 74 29
Grécko Grécko € 1981 11,13 131 957 20 800 88,9 22 12
Holandsko Holandsko € 1958 16,33 41 528 30 600 130,8 26 13
Chorvátsko Chorvátsko 2013 4,2 56 542 15 332 - 12 7
Írsko Írsko € 1973 4,21 70 273 33 700 144,0 12 7
Litva Litva 2004 3,40 65 300 13 600 58,1 12 4
Lotyšsko Lotyšsko € 2004 2,29 64 600 13 100 56,0 9 7
Luxembursko Luxembursko € 1958 0,46 2 586 65 300 279,1 6 4
Malta Malta € 2004 0,40 316 18 000 76,9 6 3
Maďarsko Maďarsko 2004 10,08 93 032 15 300 65,4 22 12
Nemecko Nemecko € 1958 82,44 357 022 26 500 113,3 99 29
Poľsko Poľsko 2004 38,16 312 685 12 400 53,0 51 27
Portugalsko Portugalsko € 1986 10,57 91 982 17 500 74,8 22 12
Rakúsko Rakúsko € 1995 8,27 83 858 30 200 129,1 19 10
Rumunsko Rumunsko 2007 21,61 238 391 8 800 37,6 32 14
Slovensko Slovensko € 2004 5,39 49 033 14 700 62,8 13 7
Slovinsko Slovinsko € 2004 2,00 20 256 20 400 87,2 8 4
Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo 1973 60,39 242 900 27 900 119,2 73 29
Španielsko Španielsko € 1986 43,76 505 992 23 900 102,1 53 27
Švédsko Švédsko 1995 9,05 449 964 28 200 120,5 20 10
Taliansko Taliansko € 1958 58,75 301 318 24 300 103,9 73 29
Flag of Europe.svg EÚ celkom 1958 506,82 4 381 376 25 600 100,0 766 352
Zdroje: Počet obyvateľov: [1] Rozhoha: [2] (PDF)
HDP na obyvateľa (PPP): [3] Percento priemeru HDP EÚ: dopočítané z HDP (PPP)
Počet hlasov v EP: [4] Počet hlasov v Rade Európskej únie: [5]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]