Zmluva o Ústave pre Európu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Zmluva o Ústave pre Európu, bežne označovaná ako európska ústava či euroústava je medzinárodná zmluva, ktorá si kladie za cieľ vytvoriť ústavu pre Európsku úniu. Má najmä nahradiť obsahovo sa prelínajúcu sadu existujúcich zmlúv, ktoré v súčasnosti definujú vzťahy medzi členskými štátmi a nadnárodnými inštitúciami EÚ a zjednodušiť rozhodovanie v organizácii, ktorá má v súčasnosti už 27 členov. Napriek svojmu názvu sa však týka iba Európskej únie, nie celej Európy v geografickom zmysle.

Návrh ústavy zverejnil Konvent 18. júla 2003. Po dlhých rokovaniach návrh schválila aj medzivládna konferencia, ktorá prebiehala od októbra 2003 do júna 2004. Ústavná zmluva bola podpísaná predstaviteľmi členských štátov 29. októbra 2004 v Ríme a v súčasnosti je v procese ratifikácie vo všetkých členských štátoch (podľa niektorých názorov je ratifikácia už prerušená). Zmluva mala nadobudnúť účinnosť 1. novembra 2006, čím by nahradila existujúce zmluvy, najmä Maastrichtskú a Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva. Zmluvou sa má aj zrušiť Európske spoločenstvo, pričom jeho právnym nástupcom má byť Európska únia. To by znamenalo odstránenie súčasné trojpilierové usporiadanie Únie. Zmluvou sa však neruší Európske spoločenstvo pre atómovú energiu a ani Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, iba sa táto zmluva novelizuje. Keďže však v roku 2005 v referende vo Francúzsku (29. máj) a Holandsku (1. jún) občania túto zmluvu odmietli, ďalší osud ústavy zostáva nejasný.

V niektorých krajinách o návrhu zmluvy rozhodujú národné parlamenty, inde sú na tento účel vypísané referendá.

Zmluva o Ústave má 4 časti obsahujúce 448 článkov. Ďalej k nej patrí 36 protokolov, 30 vyhlásení k ústavným ustanoveniam, 11 vyhlásení k protokolom a 9 vyhlásení členských krajín. V anglickej jazykovej verzii má celý dokument 852 strán – 382 strán protokolov a príloh, 121 strán vyhlásení.

Obsah ústavy[upraviť | upraviť zdroj]

Ústava sa skládá z preambuly a štyroch častí:

Preambula[upraviť | upraviť zdroj]

Poukazuje na spoločné dedičstvo Európy, historické skúsenosti, presvedčenie o spoločnej budúcnosti v rámci európskej integrácie a obsahuje tiež poďakovanie Konventu.

Časť I.[upraviť | upraviť zdroj]

Je úvodom do zmluvy, popisuje vymedzenie a ciele Únie, výslovne dáva Únii právnu subjektivitu a ustanovuje, že právo Únie má prednosť pred právom jej členských štátov. časti I. sú vymenované aj symboly Európskej únie. Sú nimi

  • vlajka,
  • hymna,
  • heslo, ktorým je „Zjednotení v rozmanitosti“,
  • mena, ktorou je euro a
  • Deň Európy – 9. máj.

Zmluva výslovne uvádza, ktoré právomoci patria výlučne Únii, v ktorých oblastiach má spoločné právomoci Únia a členské štáty a v ktorých oblastiach má únia podporné, koordinačné a doplnkové právomoci, pričom zachováva sa doložka flexibility, v zmysle ktorej ak Ústava nedáva výslovne Únii nejakú právomoc, ale dosiahnutie niektorého z cieľov Únie je efektívnejšie na úrovni Únie než na úrovni členských štátov, môže si stanoveným postupom Únia takúto právomoc "prisvojiť", rešpektujúc pritom zásady proporcionality a subsidiarity. Stanovuje základné slobody a práva a definuje občianstvo EÚ. V hlave IV sa definujú inštitúcie a orgány a Únie. Inštitúciami Európskej únie by podľa Ústavy mali byť

Ďalšími inštitúciami a poradnými orgánmi Únie by mali byť

Ústava novým spôsobom definuje kvalifikovanú väčšinu uplatňovanú pri rozhodovaní Rady ministrov a po novom aj Európskej rady. Kvalifikovanú väčšinu má tvoriť najmenej 55 % členov Rady, ktorí pozostávajú najmenej z 15 členských štátov a zastupujú štáty, ktorých obyvateľstvo predstavuje najmenej 65 % obyvateľstva Únie. Blokujúcu menšinu musia tvoriť najmenej štyria členovia Rady. Ak sa však nerozhoduje na návrh Európskej komisie alebo ministra zahraničných vecí Únie, kvalifikovanú väčšinu by mala tvoriť väčšina najmenej 72 % členov Rady, ktorí zastupujú členské štáty, ktorých obyvateľstvo prestavuje najmenej 65 % obyvateľstva Únie. Podľa Ústavy, keď rozhoduje Európska rada, jej predseda ani predseda Európskej komisie nehlasujú.

Ústava definuje jednotný systém právnych aktov Únie. Mali by nimi byť

  • európsky zákon,
  • európsky rámcový zákon,
  • európske nariadenie,
  • európske rozhodnutie,
  • odporúčanie,
  • stanovisko.

Hlava V opisuje demokratické princípy platné v EÚ. Hlava VII sa venuje financovaniu Únie. Hlavy VIII a IX opisujú vzťah Únie s okolitými štátmi a podmienky pre vstup do Únie a vystúpenie z Únie.

Z dôležitých ustanovení Časti I. Ústavy možno spomenúť, že Únia sa má zaviazať pristúpiť k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Časť II. Charta základných práv Únie[upraviť | upraviť zdroj]

Časť II. Ústavy je vlastne implantovaný dokument s podobným názvom Charta základných práv Európskej únie. Na tomto právne nezáväznom dokumente sa dohodli Európsky parlament, Rada a Európska komisia a ktorý bol podpísaný počas zasadnutia Európskej rady v Nice 7.decembra 2000. Práve na tomto zasadnutí Európskej rady sa európski lídri dohodli aj na Zmluve z Nice.

Časť II. Ústavy sa skladá z preambuly a siedmich hláv. (Prítomnosť preambuly v tejto časti Ústavy robí z Ústavy do istej miery jedinečný dokument, pretože je to vlastne dokument s dvoma preambulami.) Časť II. Ústavy obsahuje štandardný katalóg základných práv, ako sú právo na život, na dôstojnosť, nedotknuteľnosť osoby, právo na vzdelanie, sloboda myslenia, právo vlastniť majetok, sloboda podnikania a ďalšie. Hlava V nazvaná Občianstvo obsahuje politické práva občanov Únie jednak voči štátom a jednak voči Európskej únii. Obsahuje právo voliť a byť volený do Európskeho parlamentu a do orgánov územnej samosprávy podľa bydliska bez ohľadu na štátne občianstvo.

Ústava v Časti II. výrazne preferuje sociálne práva. Spomeňme napríklad právo pracovníkov na informácie a konzultácie v rámci podniku, právo na kolektívne vyjednávanie a na kolektívne akcie, ktoré zahŕňa aj právo na štrajk, právo na prístup k službám zamestnanosti, právo na ochranu v prípade bezdôvodného prepustenia, právo na sociálne zabezpečenie a sociálnu pomoc či právo na zdravotnú starostlivosť.

Ak by Ústava pre Európu vstúpila do platnosti, z Charty základných práv Únie, ktorá má v súčasnosti formu nezáväznej deklarácie, by sa stal právne záväzný dokument a práva v nej zahrnuté by bolo možné vymôcť aj súdnou cestou.

Časť III. Politiky a fungovanie Únie[upraviť | upraviť zdroj]

Je najrozsiahlejšia časť ústavy. Jej základom sú existujúce základné zmluvy EÚ, ktoré z veľkej časti preberá. V hlave II sa deklarujú zásady rovnosti a nediskriminácie, hlava III podrobne opisuje vnútornú politiku EÚ, vrátane otázok jednotného vnútorného trhu, hospodárskej a menovej politiky, fungovania meny euro, politiky zamestnanosti, poľnohospodárstva a rybolovu, životného prostredia, ochrany spotrebiteľa, sociálnej politiky, dopravnej, telekomunikačnej a energetickej infraštruktúry, výskumu (vrátane výskumu vesmíru a spolupráce s ESA), či energetiky. V kapitole IV sa ďalej definuje tzv. priestor slobody, bezpečnosti a práva: nachádza sa tu opis agendy sektorov spravodlivosti a vnútra a niektorých ďalších činností, kde Únia vykonáva iba podpornú činnosť. Hlava IV je venovaná niektorým zámorským teritóriám. Hlava V upravuje vonkajšie aktivity Únie, spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú, obrannú a obchodnú politiku, humanitárnu a inú spoluprácu s tretími krajinami a medzinárodné zmluvy. V hlave VI je podrobnejšie rozvedené fungovanie Únie a jej inštitúcií, vrátane pravidiel pre tzv. posilnenú spoluprácu.

Časť IV. Všeobecné a záverečné ustanovenia[upraviť | upraviť zdroj]

Opisuje právnu kontinuitu Únie pri procese prijímania ústavy, ruší niektoré skoršie zmluvy, definuje postupy pre zmeny a doplnenia ústavy a stanovuje dobu platnosti. K zmluve sú priložené protokoly, prílohy a vyhlásenia.

Kritika ústavy[upraviť | upraviť zdroj]

Návrh ústavnej zmluvy zaznamenal sériu kritických ohlasov, ktoré jej vytýkajú hlavne:

  • Dĺžku a zložitosť – zmluva má asi 50 000 slov na cca 320 stranách (a k tomu takmer dvakrát toľko strán príloh, protokolov a vyhlásení), čím výrazne presahuje rozsah akejkoľvek bežnej ústavy. Text zmluvy je navyše písaný právnickým a úradníckym jazykom, ktorý je pre bežného občana často takmer nezrozumiteľný. Podľa kritikov tak od občanov možno len veľmi ťažko žiadať rozumné zhodnotenie kladov a záporov ústavy a kvalifikované rozhodnutie o jej (ne) prijatí. Kritici ústavy ďalej tvrdia, že jej text obsahuje nejasnosti a rozpory. Jej obhajcovia argumentujú tým, že aj napriek tejto zložitosti je ústava stručnejšia a jednoduchšia než obrovské množstvo existujúcich a platných zmlúv, ktoré fungovanie Únie riadia dnes.
  • Zrušenie princípu jednomyseľnosti – oproti súčasnej praxi jednomyseľného prijímania rozhodnutí v Únii v základných otázkach zavádza ústava v 26 oblastiach pre rozhodovanie princíp kvalifikovanej väčšiny. Tým podľa niektorých kritikov ohrozuje suverenitu jednotlivých krajín. Jej zástancovia argumentujú tým, že ide o jediný spôsob, ako môže v rozšírenej Únii rozhodovanie v praxi fungovať.
  • Prednosť pred právom jednotlivých krajín – podľa ústavy majú európske zákony prednosť pred zákonmi jednotlivých krajín, čo podľa kritikov predstavuje neprijateľné obmedzenie suverenity členských štátov. Zástancovia však upozorňujú na skutočnosť, že tento princíp už platí dlhšie, veď ratifikované európske zmluvy majú prednosť pred národným právom. Stále však zostáva otvorenou otázkou, či ide o prijateľný všeobecný princíp.
  • Premena na európsky superštát – ústava upravuje niektoré prvky, ktoré sa tradične spájajú výhradne so suverénnymi štátmi (napr. vlajka). Aj slovo ústava naznačuje, že Európska únia sa blíži k vytvoreniu „Európskeho štátu“, čo je pre euroskeptikov neprijateľná predstava.
  • Demokratický deficit – podľa kritikov prepožičiava ústava príliš veľkú moc Európskej komisii, ktorá nie je priamo volená. Európsky parlament, ako jediná inštitúcia priamo volená občanmi EÚ, má v mnohých ohľadoch obmedzené právomoci, napr. nemôže navrhovať zákony. Obhajcovia ústavy upozorňujú na fakt, že Európsky parlament má právo zaviazať Komisiu k legislatívnemu návrhu, čo považujú za dostatočné.
  • Výkonná, zákonodarná a súdna moc – tieto štátne moci zostávajú aj naďalej neoddelené, čo je v rozpore so zásadou ich prísneho oddeľovania. Táto zásada tvorí základ demokratických systémov tvoriacich sa od 18. storočia. Napríklad Európsky súdny dvor de facto svojimi rozhodnutiami tvorí zákonné normy Únie a Komisia tiež okrem svojich exekutívnych úloh vystupuje ako legislatívny orgán.
  • Obranná politika – kritici sa domnievajú, že spoločná európska obranná politika si kladie za cieľ hlavne obmedziť vplyv NATO, prípadne Spojených štátov.
  • Ekonomická politika – podľa kritikov je už samotné zahrnutie niektorých ekonomických otázok priamo do ústavy nevhodné. V existujúcich ústavách sa táto problematika nevyskytuje, ekonomika je v kompetencii konkrétnych vlád, ktoré vznikajú v pravidelných voľbách. Napr. podľa článku I.3.3 má byť hospodárstvo EÚ založené na sociálne trhovom hospodárstve smerujúcom k plnej zamestnanosti a spoločenskému pokroku, čo je pre niektorých pravicových politikov neprijateľne socialistická formulácia.

Všeobecná kritika európskej ústavy smeruje k tomu, že pred jej vznikom neboli jasne zodpovedané otázky, či EÚ vôbec nejakú ústavu potrebuje, aké hlavné požiadavky sa na ňu kladú a čo má ústava riešiť. Podľa kritikov tiež nebola splnená úloha, ktorú obsahuje vyhlásenie z Laekenu, ktoré požaduje viac demokracie a Európu bližšiu občanom.

Ratifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

Stav ratifikácie v 25 členských štátoch:

██ Referendum ohlásené

██ Referendum nie je plánované

██ Áno – prístupové dohody

██ Áno – iba parlament

██ Áno – referendum

██ Nie – referendum

██ Referendum odložené na neurčito

Štát Dátum ratifikácie Spôsob ratifikácie Výsledok
Belgicko 28. apríl 2005
19. máj 2005
 
 
jún 2005
 
20. jún 2005
Sénat
Chambre des Représentants
Conseil flamand
Conseil de la Région wallonne
Conseil de la Communauté française
Conseil de la Région Bruxelles-capitale
Conseil de la Communauté germanophone
áno (sénat)
áno (chambre)
 
 
 
 
 
Cyprus 30. jún 2005 parlament áno
Česko jún 2006 ? možné referendum ?
Dánsko 27. september 2005 referendum ?
Estónsko jún-júl 2005 parlament áno
Fínsko december 2005 – január 2006 parlament áno
Francúzsko 29. máj 2005 referendum nie
Grécko 19. apríl 2005 parlament áno
Holandsko 1. jún 2005
zrušené
Odporúčacie referendum
parlament
nie
Írsko jeseň 2005 ? referendum
parlament
?
Lotyšsko 2. jún 2005 parlament áno
Litva 11. november 2004 parlament áno
Luxembursko jún 2005
10. júl 2005
fin 2005 ?
parlament (prvé hlasovanie)
odporúčacie referendum
parlament (druhé hlasovanie, 3 mesiace po referende)
áno
Maďarsko 20. december 2004 parlament áno
Malta júl 2005 parlament áno
Nemecko 12. máj 2005
27. máj 2005
Bundestag
Bundesrat
Áno
Poľsko 9. október 2005 referendum ?
Portugalsko október 2005 ? referendum, po úprave ústavy ?
Rakúsko 11. máj 2005
25. máj 2005
parlament (Nationalrat)
Conseil fédéral (Bundesrat)
áno
Slovensko 11. máj 2005 parlament
podpis prezidenta po rozhodnutí Ústavného súdu SR
áno
Slovinsko 1. február 2005 parlament áno
Spojené kráľovstvo začiatok roka 2006 odporúčacie referendum
parlament
?
Španielsko 20. február 2005
28. apríl 2005
18. máj 2005
odporúčacie referendum
Snemovňa
Senát
áno
Švédsko december 2005 parlament ?
Taliansko 25. január 2005
6. apríl 2005
Snemovňa
Senát
áno

Ratifikácia na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

NR SR vyslovila so zmluvou súhlas 11. mája 2005. Pri hlasovaní podporilo euroústavu 116 poslancov z koalície aj opozície (nepodporili ju poslanci KDH a KSS a niektorí nezávislí poslanci). Na dokončenie procesu ratifikácie je potrebný podpis ratifikačnej listiny prezidentom Slovenskej republiky.

Na Ústavný súd SR v Košiciach však bola 11. júla 2005 doručená ústavná sťažnosť podľa člálnku 127 Ústavy SR, v ktorej skupina fyzických osôb namietla porušenie svojho práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo, v referende. K porušeniu tohto základného práva malo podľa sťažovateľov dôjsť tým, že NR SR dňa 11. mája 2005 vyslovila súhlas so Zmluvou o Ústave pre Európu bez toho, aby bolo zároveň vyhlásené referendum, ako to o vstupe Slovenskej republiky do štátneho zväzku s inými štátmi predpokladá Ústava Slovenskej republiky.

Ústavný súd 14. júla 2005 sťažnosť prijal na ďalšie konanie a súčasne rozhodol o odklade vykonateľnosti uznesenia parlamentu, ktorým poslanci schválili euroústavu. V odôvodnení súd napísal, že odklad vykonateľnosti uznesenia znamená, že prezident do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu nemôže euroústavu ratifikovať.

27. februára 2008 Ústavný súd o tejto ústavnej sťažnosti vecne rozhodol nálezom. Podľa nálezu Ústavného súdu právo sťažovateľov konaním Národnej rady SR porušené nebolo. V odôvodnení sa uvádza, že NR SR konala pri vyslovovaní súhlasu s Ústavou pre Európu v súlade s Ústavou SR. Okrem toho Ústavný súd vyslovil názor, že referendum Ústave pre Európu by nebolo v súlade s Ústavou SR, pretože Ústava pre Európu obsahuje vo svojej druhej časti úpravu základných práv. Zároveň sa Ústavný súd SR vyjadril, že prípadným nadobudnutím platnosti Zmluvy o Ústave pre Európu by Slovenská republika nevstúpila do štátneho zväzku s inými štátmi.

Prezident Ivan Gašparovič Zmluvu o Ústave pre Európu doteraz neratifikoval. Vzhľadom na vývoj ohľadom Ústavy pre Európu zrejme prezident zmluvu ani neratifikuje.

Pristupujúce krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom na to, že Bulharsko a Rumunsko mali do EÚ vstúpiť v roku 2007, ústavu už akceptovali v rámci ratifikácie prístupovej zmluvy.

Parlament Dátum Výsledok
Bulharsko 11. máj, 2005 Áno. 231 za, 1 proti.
Rumunsko 17. máj, 2005 Áno. 434 za, 0 proti.

Krach Ústavy[upraviť | upraviť zdroj]

Po neúspešných referendách o ratifikácii Ústavy pre Európu vo Francúzsku a Holandsku a po pomerne dlhom období sebareflexie sa lídri Európskej únie v roku 2007 rozhodli, že vypracujú návrh novej reformnej zmluvy, ktorá dostala názov Lisabonská zmluva. Lisabonská zmluva preberá prevažnú časť obsahu Ústavy pre Európu (zhruba 99%), vynecháva však niektoré politicky citlivé ustanovenia, najmä symboly Únie, ktoré sa považujú za príčinu krachu Ústavy, ako je hymna, vlajka, motto, Deň Európy a opúšťa aj samotný názov "Ústava". Symboly budú následne upravené v rokovacích poriadkoch orgánov Európskej únie (napr. v Rokovacom poriadku Európskeho parlamentu). Okrem toho sa od Ústavy odchyľuje aj v ďalších ustanoveniach. Napríklad modifikuje úpravu veľmi citlivej otázky hlasovania kvalifikovanou väčšinou v Rade. Lisabonská zmluva má po ratifikácii vo všetkých členských štátoch Únie nadobudnúť platnosť v roku 2009.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]