Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oficiálny názov "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd") je najdôležitejšou medzinárodnou ľudskoprávnou zmluvou na európskom kontinente, ktorá zabezpečuje dodržiavanie najdôležitejších práv človeka a zároveň obsahuje inštitucionálny rámec, ktorý umožňuje jednotlivcom efektívne sa brániť proti štátu, ak im tieto práva upiera.

Európsky dohovor vznikol na pôde Rady Európy. Európsky dohovor podpísali 4. 11. 1950 všetky členské štáty Rady Európy a do platnosti vstúpil 3. 9. 1953. K Dohovoru bolo neskôr prijatých 14 dodatkových protokolov.

Dohovor v znení protokolov sa skladá z troch hláv a 59 článkov.

Hlava I[upraviť | upraviť zdroj]

Hlava I Dohovoru obsahuje katalóg základných práv, ktorý sa zmluvné strany zaviazali dodržiavať voči osobám nachádzajúcim sa pod ich suverenitou.

Katalóg práv podľa Hlavy I Dohovoru obsahuje tieto najdôležitejšie práva (v zátvorke sú uvedené články Dohovoru, v ktorých je upravené príslušné právo):

  • (čl. 2) právo na život (s výnimkou výkonu trestu smrti; túto výnimku však už zrušili protokoly ž. 6 a č. 11 k Dohovoru),
  • (čl. 3) zákaz mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania,
  • (čl. 4) zákaz otroctva a nútenej práce,
  • (čl. 5) právo na slobodu a bezpečnosť, pripúšťajúce výnimky pokiaľ ide o výkon zákonného súdom nariadeného trestu väzenia alebo väzby, predvedenia pred súdny orgán, zákonné obmedzenie osobnej slobody osôb, ktoré by inak mohli šíriť nákazlivé choroby alebo ktoré sú duševne choré,
  • (čl. 6) právo na spravodlivé súdne konanie, zahrňujúce právo na spravodlivé, verejné prejednanie veci v primeranej lehote nezávislým, nestranným a zákonným súdom. Toto právo sa týka tak občianskoprávnych ako aj trestných vecí. Právo na spravodlivé súdne konanie dáva osobitné práva osobám obvineným z trestného činu. Obvinení majú o. i. právo byť informovaní v ich rodnom jazyku z čoho sú obvinení, majú právo na obhajobu buď osobne alebo prostredníctvom obhajcu, majú právo na bezplatné tlmočenie, ak nerozumejú jazyku, v ktorom sa konanie proti nim vedie,
  • (čl. 7) zákaz retroaktivity pri trestnom postihu; výnimku predstavujú činy, ktoré síce v čase ich spáchania neboli trestnými činmi podľa práva štátu, ktorého zvrchovanosti osoba podliehala, sú však považované za trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi,
  • (čl. 8) právo na rešpektovanie rodinného, súkromného života, obydlia a korešpondencie,
  • (čl. 9) sloboda myslenia, svedomia a náboženstva,
  • (čl. 10) sloboda prejavu,
  • (čl. 11) sloboda zhromažďovania a združovania,
  • (čl. 12) právo uzavrieť manželstvo,
  • (čl. 13) právo na ochranu práv priznaných Európskym dohovorom pred vnútroštátnymi orgánmi,
  • (čl. 14) zákaz diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, najmä na pohlaví, rase, farbe pleti, jazyku, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Hlava II[upraviť | upraviť zdroj]

Hlava II výrazne zmenená 11. dodatkovým protokolom, ktorá nesie názov Európsky súd pre ľudské práva obsahuje procesné ustanovenia, ktoré umožňujú jednotlivcom domáhať sa ochrany práv obsiahnutých v Dohovore pred spomínaným Európskym súdom pre ľudské práva.

Hlava III[upraviť | upraviť zdroj]

Hlava III Európskeho dohovoru obsahuje ustanovenia týkajúce sa územnej pôsobnosti Dohovoru, jeho ratifikácie a vstupu do platnosti, možnosti zmluvných strán vykonať výhrady k Dohovoru, vstupu do platnosti a iné.

Niektoré dodatkové protokoly[upraviť | upraviť zdroj]

Európsky dohovor doteraz doplnilo 14 dodatkových protokolov. Tu sú stručné výťahy niektorých z nich:

  • Protokol zo 4. novembra 1950 (1. dodatkový protokol) rozširuje katalóg práv priznaných Európskym dohovorom o tieto práva

- ochrana majetku (vlastníctva),

- právo na vzdelanie,

- právo na slobodné voľby,

  • Protokol č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Priznávajúci niektoré práva a slobody iné než tie, ktoré sú uvedené v Dohovore a v prvom dodatkovom protokole k Dohovoru zo 16. 9. 1963 dopĺňa Dohovor o tieto práva:

- zákaz pozbavenia osobnej slobody (uväznenia) iba pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok,

- sloboda pohybu a voľby miesta pobytu, sloboda opustenia územia štátu,

- sloboda vstupu občana na územie svojho štátu a zákaz vyhostenia občana z jeho štátu,

- zákaz hromadného vyhostenia cudzincov.

  • Protokol č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd týkajúci sa zrušenia trestu smrti z 28. 4. 1983 zakazuje trest smrti s výnimkou trestu smrti uloženého v čase vojny alebo bezprostrednej hrozby vojny.
  • Protokol č. 7 z 22. 11. 1984 doplňuje katalóg práv podľa Dohovoru o niektoré práva týkajúce sa cudzincov, právo na odvolanie sa proti odsudzujúcemu trestnému rozsudku súdu prvého stupňa, právo na náhradu škody v prípade justičného omylu a právo na rovnosť manželov,
  • Protokol č. 11 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o reforme konntrolných mechanizmov založených Dohovorom z 11. 5. 1994 významne zmenil procesné pravidlá pre uplatňovanie práv vyplývajúcich z Dohovoru. Protokol o. i. zrušil Európsku komisiu pre ľudské práva.
  • Protokol č. 13 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd týkajúci sa zrušenia trestu smrti za akýchkoľvek okolností z 3. 5. 2002 úplne a bezvýnimočne zakazujúci trest smrti za akýchkoľvek okolností (vrátane vojny) a bez možnosti výhrad vykonaných zmluvnými stranami.

13. mája. 2004 bol podpísaný Protokol č. 14 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o zmene kontrolného systému Dohovoru, ktorý mení najmä Hlavu II Európskeho dohovoru a tým reformuje procesné postupy ochrany práv priznaných Dohovorom. Protokol č. 14 vstúpil do platonosti 1. júna 2010.

Slovensko a Európsky dohovor[upraviť | upraviť zdroj]

Česká a Slovenská Federatívna Republika vstúpila do Rady Európy v roku 1992 a dohovor ratifikovala dňa 19. marca 1992. Dohovor bol následne uverejnený v Oznámení Federálneho ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb.

Česko-Slovensko pri prístupe k Európskemu dohovoru urobilo výhradu k čl. 5 a 6 Dohovoru pokiaľ ide o disciplinárny trest väzenia vo vzťahu k vojakom. Dnes sa však už tento trest neudeľuje, preto výhrada urobená v roku 1992 už nie je platná.

Európsky dohovor sa pre Slovenskú republiku stal záväzným 1. januára 1993 a to aj napriek tomu, že po zániku Česko-Slovenska sa Slovenská republika musela o členstvo v Rade Európy opätovne uchádzať. Dodatkový protokol č. 11 bol uverejnený v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 102/1999 Z.z.

Európska únia a Dohovor[upraviť | upraviť zdroj]

Viaceré dokumenty Európskej únie odkazujú na Európsky dohovor. Všetky členské štáty Únie sú zároveň členmi Rady Európy a teda Dohovor je vo všetkých členských štátoch Únie záväzný. Pre samotnú Európsku úniu však Dohovor záväzný nie je. Zmenu by mohla priniesť Lisabonská zmluva, ktorá zaväzuje Európsku úniu aby pristúpila k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nie sú však jednotné názory právnikov, či tým Európsky súd pre ľudské práva získa vecnú kompetenciu aj voči inštitúciám a ďalším orgánom a či sa teda občania Európskej únie budú môcť obracať na Európsky súd pre ľudské práva so sťažnosťami aj proti inštitúciám a orgánom Únie.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd