Trest smrti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Trest smrti je právoplatné zbavenie života, najčastejšie za obzvlášť závažné trestné činy. V Česko-Slovensku bol zrušený v roku 1990.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Trest smrti bol po tisícročia najvyšším trestom. Bol základným prvkom represívnych systémov, trestom v pravom zmysle slova exemplárnym, ktorý mal jedincov pokladaných za nenapraviteľných a nebezpečných definitívne vyradiť zo spoločnosti. Na počiatku bola pravdepodobne osobná pomsta. Zabitie páchateľa bolo morálnym a spravodlivým činom odplaty a zárukou udržania poriadku. S postupným upevňovaním, centralizáciou autority dochádzalo k čoraz väčšiemu obmedzovaniu súkromnej pomsty a toto právo prináleží dnes skoro výlučne štátu pretransformované do podoby zákonného trestu.

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Trest smrti sa od najstarších čias používal ako trest za široké spektrum priestupkov. Aj v staroveku však existoval veľký kontrast medzi jednotlivými zákonníkmi. Egyptské, židovské, asýrske alebo babylonské sa vyznačovali najprísnejšími trestami – napríklad v tridsiatich štyroch trestnoprávnych prípadoch ustanovení Chammurapiho kódexu sa stereotypne opakuje bude usmrtený.

Trestné sankcie chetitského zákonníka sú, aspoň pre slobodné obyvateľstvo, neobyčajne mierne. A čo je na ňom priam moderné: Rozlišuje, či vinník spáchal trestný čin úmyselne, alebo nie – napríklad vražda, t. j. usmrtenie človeka s vopred uváženým úmyslom sa trestá dvojnásobným trestom než prosté zabitie, keď hreší len ruka vinníkova.

Trest smrti v Biblii[upraviť | upraviť zdroj]

Odraz židovského právneho myslenia v Biblii predpisuje trest smrti za vraždu a mnohé iné zločiny, vrátane únosu. Na rozdiel od egyptského a babylonského práva nepostihoval trest smrti ani majetkové trestné činy ani hospodárske zločiny, zato však stíhal stratou života každý vážny priestupok proti posvätnému zákonu – modloslužobníctvo, rúhanie či čarodejníctvo – ako aj sexuálne vzťahy ohrozujúce rodinnú a klanovú stabilitu.

Šesť dní sa bude pracovať, ale siedmy deň je svätý deň sviatočného odpočinku Hospodinovho. Každý, kto by pracoval v deň sviatočného odpočinku, musí byť vydaný na smrť. (Exodus 31, 15)

Trest smrti v starovekom Grécku[upraviť | upraviť zdroj]

V starom Grécku neexistovalo grécke právo, ale iba osobitné práva každej obce a rozvoj legislatívy týkajúcej sa najvyššieho trestu závisel od spoločenského a politického vývoja každej z nich. Kým napríklad Atény zverili popravu vinníka verejnej moci, v Macedónii bol vinník vydaný príbuzným obete, aby ho usmrtili tak, ako uznajú za vhodné.

Na tomto mieste je možné uviesť tri osobitosti Aténskeho práva:

  1. Ochrana obce si vynucovala neúprosné opatrenia. Nielen že sa zrada trestala smrťou. ale pomsta sa vzťahovala aj na mŕtvolu vinníka – vyhodili ju za hranice mesta, jeho dom zrovnali so zemou a jeho meno napísali na stĺp hanby na večnú pamiatku, výstrahu a pohŕdanie okoloidúcich.
  2. Atény uzákonili rozlišovanie medzi úmyselnou a neúmyselnou vraždou; smrťou sa trestala len prvá z nich. Tento rozdiel bol taký dôležitý, že vinníkov súdili rozličné súdne tribunály. Úkladné vraždy, travičstvo a úmyselné podpaľačstvo súdil areopág, neúmyselné vraždy palladion. Veľká, päťstočlenná porota héliáia súdila zločiny spáchané proti obci: Stál pred ňou a odsúdený na smrť bol i Sokrates.
  3. Napokon, práva gréckych miest vrátane aténskeho mali širokú škálu prostriedkov na odstupňovanie prísnosti a potupnosti najvyššieho trestu. Vymenovať môžeme bolehlav, sťatie mečom, zaškrtenie, zhodenie do jamy vrahov, upálenie, ukameňovanie, utopenie, priviazanie k stĺpu a palicovanie, pribitie k drevenému kolu či upálenie na slabom ohni.

Trest smrti v starovekom Ríme[upraviť | upraviť zdroj]

Vývin najvyššieho trestu v rímskom práve vzbudzuje sústredený záujem historikov, právnikov i sociológov.

V prvých storočiach rímskej kultúry bol trest smrti – najmä však poprava – náboženským činom a pripomínal obetný rituál. Tento hlboký náboženský vplyv sa udržiava ešte v Zákone Dvanástich tabúľ (Lex Duodecim Tabularum) z roku 450 pred Kr., ktorý znamenal prechod od posvätného práva k právu svetskému. Vyskytuje sa v ňom starobylé ustanovenie, podľa ktorého bol páchateľ, vinný z neodčiniteľného skutku zasvätený božstvu, ktoré urazil. Takýto homo sacer bol postavený mimo zákona a každý občan ho smel usmrtiť – stal sa vlastne obetinou.

Zákon Dvanástich tabúľ tiež rozlišoval medzi úmyselným a neúmyselným skutkom, trest smrti – na rozdiel od ostatných civilizácii – postihol len samotného vinníka, nikdy nie jeho rodinu. Ani v starom Ríme nebol vinník vystavený vôli jedinca, ale na smrť ho mohol odsúdiť len zhromaždený ľud (provocatio ad populum).

Po upevnení republiky sa v Ríme prejavuje odpor k najvyššiemu rozsudku a napriek veľkému množstvu historických prameňov nenachádzame stopy po poprave – toto potrestanie sa v tichosti vytratilo. Leges Corneliae (82 pred Kr. – 79 pred Kr.) netrestali smrťou ani násilné zabitie, ani lúpež na verejnej ceste, za ktoré sa ukladalo vyhnanstvo mimo Itálie.

Tiež Pompeius (Lex Pompeia) inicioval zákon, odstraňujúci trest smrti, ktorý sa dovtedy ukladal vrahovi najbližších príbuzných, a nahradil ho zákazom poskytnúť jedlo a prístrešie. Samotné súdne konanie viedlo k de facto zániku najvyššieho trestu: Každý obvinený mal právo ostať dočasne na slobode a teda vyhnúť sa očakávanému rozsudku útekom. Takto bol dobrovoľný exil faktickou náhradou za smrť a Comices centuriates, poverené riešením dotyčného prípadu sa obmedzovali na potvrdenie vyhnanstva.

Cisárstvo, pravdepodobne z dôvodu upevnenia moci, sa vrátilo k najvyššiemu trestu. Trest smrti za vraždu najbližších príbuzných zrušený Pompeiom bol znovu zavedený cisárom Augustom. Zaviedla sa neľútostná prísnosť, napríklad voči kresťanstvu, ktoré sa previnilo proti tradičnej morálke (mos maiorum) a malo za následok celú sériu náboženských prenasledovaní.

Táto prísnosť sa dodržiavala ako v Západorímskej, tak aj vo Východorímskej ríši. Každý kto sa previnil proti životu inej osoby, manželskému zväzku, peniazom, lodnej doprave alebo proti náboženstvu – capite punietur – bude potrestaný hrdelným trestom. Vinníci mali v takomto prípade jedinú nádej: Panovník, neobmedzený vládca, mohol použiť prostriedok zvaný indulgentia – zmierniť alebo úplne zrušiť následky vyplývajúce z vynesenia najvyššieho trestu. Toto právo udelenia milosti časom zaniklo a európskym panovníkom sa navrátilo až v 12. storočí, po renesancii rímskeho práva.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome 12. a 13. storočia spochybnila sekta Valdenských po prvý raz v dejinách samotný princíp trestu smrti. Podľa Valdusových stúpencov musí byť vražda, aj legálna, absolútne zakázaná. Valdenskí abolicionisti našli v textoch Starého aj Nového zákona závažné argumenty proti trestu smrti:

Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.
Milujte svojich nepriateľov a robte dobre tým, čo Vás nenávidia.

Takéto učenie bolo v porovnaní so všeobecným dobovým presvedčením natoľko revolučné, že pápež Inocent III. naň odpovedal a odmietol ho tým, že im dal podpísať spis, v ktorom by sa verejne zriekli svojich názorov a vyznali vieru.

V stredovekých európskych krajinách možno objaviť dve všeobecné črty, ktoré charakterizovali zvyky spojené s trestom smrti.

  • Exemplárnosť – legislatívci aj sudcovia pevne verili v exemplárnosť trestu smrti: Všetky prostriedky sa mali použiť na to, aby odstrašili osoby podliehajúce súdnej právomoci od spáchania zločinu. Nešlo teda o nápravu vinníka, ale o zastrašenie prípadného delikventa.
  • Závažnosť zločinov – napriek veľkým regionálnym odlišnostiam obyčaje vo všeobecnosti postihovali najvyšším trestom päť druhov zločinov
  1. Zabitie.
  2. Únos a znásilnenie.
  3. Krádež.
  4. Výroba falošných peňazí.
  5. Podpaľačstvo.

V Anglicku okolo roku 1500 sa udeľoval trest smrti výlučne za najťažšie zločiny – zradu, vraždu, lúpež, vlámanie, znásilnenie a podpaľačstvo.

S nástupom absolutistických monarchií sa náležitosti verejného poriadku dostali do právomocí panovníka a zemepánske alebo mestské súdy postupne strácali právo nad životom a smrťou. Aby zaistili bezpečnosť osôb a majetkov proti narastajúcej vlne pauperizmu, zavádzajú králi nemilosrdnú legislatívu. Napríklad okolo roku 1800 anglický parlament schválil najvyšší trest za množstvo priestupkov a každoročne umierali stovky ľudí. Treba však povedať, že rozvoj poznania v oblasti trestného práva viedol k presnejšiemu posúdeniu osobnej zodpovednosti za zločiny.

Novovek – boj za zrušenie trestu smrti[upraviť | upraviť zdroj]

Reforma trestu smrti sa v Európe začala v päťdesiatych rokoch 18. storočia za podpory mysliteľov ako boli taliansky právnik Cesare Bonesana markíz de Beccaria, francúzsky filozof François Voltaire a anglický právny reformátor Jeremy Bentham.

Beccaria: O deliktoch a trestoch[upraviť | upraviť zdroj]

Začala sa vlastne vydaním Beccariovho pojednania O deliktoch a trestoch (tal. Dei delitti e delle pene) v Livorne roku 1764. Dielo požadovalo úplné zrušenie trestu smrti a okamžite sa stretlo s veľkým úspechom. Beccaria píše:

Aby trest smrti nebol násilím jednotlivca alebo skupiny proti občanovi, musí byť verejný, uložený bez prieťahov, použitý ako núdzové opatrenie, taký nízky, ako je to za daných okolností len možné, úmerný deliktu a pevne stanovený zákonom.

V boji proti trestu smrti sa markíz Beccaria opieral o jednoduché a logické uvažovanie. Veril v Rousseauovu Spoločenskú zmluvu, ale nevyvodil z nej tie isté závery, ako jeho vzor: Zákony, vychádzajúce zo všeobecnej vôle sú vlastne súhrnom želaní jednotlivcov – a komu by kedy napadlo dať iným právo zabiť ho? A keďže dobové zákony pokladali aj samovraždu za zločin, Beccaria dôvodí, že ak človek nemá právo nakladať so svojim vlastným životom, nemohol toto právo postúpiť nikomu inému, ani v podobe celej spoločnosti. Otázky užitočnosti trestu smrti sa zhostil tvrdením, že ani celé storočia praktikovania tohto exemplárneho trestu neodrádzajú niektorých jednotlivcov, odhodlaných previniť sa proti pravidlám spoločnosti.

Voltaire, ktorý vo svojom Komentári k Beccariovmu pojednaniu zaujal zdržanlivý postoj voči úplnému zrušeniu trestu smrti sa v roku 1777 vo svojom diele Cena spravodlivosti a ľudskosti stotožnil s týmto zrušením. Veľkí právnici síce neprijali všetky Beccariove závery, ale podľahli ich vplyvu a ostro kritizovali zneužívanie trestu smrti.

Abolicionizmus 19. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá abolicionistická kampaň markíza de Beccariu bola zaštítená humanitárnou filozofiou, ktorá ožila v 19. storočí – o sto rokov neskôr. Abolicionizmus sa však nestal literárnou debatou, ale hnutie nadobúdalo konkrétnu podobu. Okolo päťdesiatych rokov reformné snahy začali prinášať prvé plody. V roku 1845 bola v Spojených štátoch založená Americká spoločnosť za zrušenie trestu smrti a prvým štátom ktorý odstránil trest smrti bol štát Michigan (1847). Prvé krajiny ktoré úplne odstránili najvyšší trest boli Venezuela (1853) a Portugalsko (1867).

Recidíva 20. storočia do roku 1945[upraviť | upraviť zdroj]

Reálne úspechy abolicionistického hnutia v 19. storočí sa v čase pred druhou svetovou vojnou týkali jedine Španielska, ktoré zrušilo najvyšší trest 8. septembra 1932. V krajinách, kde si trest smrti ponechali (napr. Veľká Británia, Francúzsko) počet popráv mierne klesal. K návratu však viedli jednak vojny a jednak nastolenie totalitných diktatúr. Cez vojnu narastal počet príležitostných (vojenských, mimoriadnych) súdov a došlo k rozšíreniu počtu zločinov trestaných najvyšším trestom. Španielsko obnovilo tento trest 10. októbra 1934 a Nemecko ho opäť začalo široko používať. Tak isto trestná politika Sovietskeho zväzu ilustrovala náchylnosť diktatúr k tomuto prostriedku – aj keď sa nazýval výnimočné obranné opatrenie štátu pracujúcich.

Medzinárodné záväzky po roku 1945[upraviť | upraviť zdroj]

Široký vývin medzinárodných vzťahov po druhej svetovej vojne viedol k vyhláseniam s celosvetovým alebo regionálnym dosahom, ktoré sa priamo alebo nepriamo dotýkajú problému najvyššieho trestu. Trest smrti sa stal predmetom medzinárodnej diskusie, najmä na pôde OSN. Ide o snahu vypracovať medzinárodné štandardy, ktoré majú byť recipované do národných legislatív signatárskych štátov a ktoré sa opierajú o liberálne ponímanie postavenia jedinca a jeho vrodených, nezastupiteľných a neodňateľných práv.

Medzinárodná charta ľudských práv[upraviť | upraviť zdroj]

Dominantné postavenie tu zaujíma Medzinárodná charta ľudských práv, ktorá o danej problematike priamo pojednáva. Tento dokument vlastne pozostáva zo série niekoľkých dokumentov, ktoré sa dotýkajú rozličných práv. Sú to:

  • Všeobecná deklarácia ľudských práv
  • Medzinárodná dohoda o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach
  • Medzinárodná dohoda o občianskych a politických právach
  • Fakultatívny protokol k medzinárodnej dohode o občianskych a politických právach

Posledné popravy v Československu[upraviť | upraviť zdroj]

Poslednou ženou, ktorá bola popravená na území Československa bola Olga Hepnarová. Poprava bola vykonaná v Prahe na Pankráci 12. marca 1975. Hepnarovú odsúdili na smrť za masovú vraždu, ktorú vykonala v lete 1973. Požičaným nákladným autom vrazila do čakajúcich ľudí na električkovej zastávke na Strossmayerovom námestí v pražských Holešoviciach; zabila 8 ľudí a mnohí boli zranení. Po Hepnarovej smrti boli popravovaní už iba muži.

Posledným mužom, ktorý v Československu zomrel na šibenici (a teda posledným popraveným vôbec) bol Štefan Svitek, ktorý bol odsúdený za mimoriadne brutálne vyvraždenie svojej rodiny (tehotná manželka a dve dcéry). Popravený bol 8. júna 1989 v Bratislave.

Súčasný stav[upraviť | upraviť zdroj]

K dnešnému dňu (2011) bolo na svete 96 krajín, ktoré úplne, teda de iure aj de facto odstránili trest smrti zo svojich právnych úprav pre všetky trestné činy. Trest smrti však dlhšie ako 10 rokov nepraktikovalo ďalších 34 krajín a v 9 krajinách je povolený len za zvláštnych okolností. V 58 krajinách sa trest smrti používa.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.amnesty.org/en/death-penalty/abolitionist-and-retentionist-countries

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]