Sokrates

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sokrates
Západná filozofia
Staroveká filozofia
Socrates Louvre.jpg
Meno Sokrates (Σωκράτης)
Narodenie 469 pred Kr./470 pred Kr.
Úmrtie 399 pred Kr.
Oblasť záujmu teória poznania, etika
Význačné myšlienky Sokratova metóda

Sokrates alebo Sókrates alebo Sókratés (starogr. Σωκράτης – Sókrates/iný prepis: Sókratés, * asi 469 pred Kr., Atény – † 399 pred Kr., Atény) bol starogrécky filozof, tvorca osobitného štýlu/typu filozofovania, ktoré sa opiera o dialóg.

Bol synom sochára Sofroniska a babice Fainarety. Sokrates sa spočiatku zaoberal filozofiou prírody a matematikou, ktorú zanechal pravdepodobne pod vplyvom Anaxagora. Sokrates si v Aténach získal značnú autoritu; jej posilnením bola aj odpoveď delfskej veštkyne, ktorá ho uznala prinajmenej za veľmi múdreho. To ho ešte viac pripútalo k Aténam, k aténskej kultúre a k duchovnému životu, ktorého prejavom bola v tých časoch činnosť sofistov. A oni boli – i keď nepriamo – aj jeho prvými učiteľmi dialektiky a metódy filozofovania. Tu v Aténach Sokrates pôsobil ako moralista a politik, pokúšal sa o reformu demokratického zriadenia, ktoré odsudzoval, a tomuto cieľu mala slúžiť aj jeho metóda a filozofia. Opozícia proti vtedajšej aténskej demokracii bola príčinou procesu proti Sokratovi, ba aj rozsudku smrti nad ním. Sokrates nezanechal písané dielo, jeho filozofia je známa z Platónových dialógov, zo Spomienok Xenofonta a z krátkych zmienok u Aristotela. Jeho najznámejší výrok bol οἶδα ουδὲν εἰδώς ([oida ūden eidōs] – „viem, že nič neviem“). Tento výrok sa dá vyjadriť tak, že človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac.

Sokrates sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitejšie: naplnenie výroku delfskej veštiarne „poznaj sám seba“. Namiesto viery v to, čo rozpráva mýtus, musí mudrc odhaliť pravdu v sebe samom.

Sokrates však túto pravdu nehľadá v osamotenom hĺbaní, ponorení do seba, ale v rozhovore. Lebo pravda nie je niečo, po čom by sme mohli bezprostredne siahnuť. Pravda sa nám nezjavuje, môžeme sa len usilovať k nej priblížiť tým, že objasníme predstavy a myšlienky, ktoré o nej máme. To sa však môže podariť iba v rozhovore, v ktorom sme postavení pred výzvu povedať, čo si myslíme a našu mienku zdôvodniť. Sokratovi partneri v rozhovore musia takmer vždy zakúsiť, že to, čo hovoria, vedie k hlúpostiam a protirečeniam. Ustavičným pýtaním ich Sokrates núti objasniť predpoklady, z ktorých skryte vychádzajú. Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdôvodnenia. Sokrates je prvý, ktorý zastáva princíp rozumovej argumentácie.

Život a osobnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že sa Sokrates zaraďuje medzi najväčších starogréckych filozofov, je pravda, že s určitosťou môžeme o ňom povedať len to, kedy zomrel. V roku 399 pred Kr. bol odsúdený aténskym súdom na smrť pre bezbožnosť a marenie výchovy aténskej mládeže. Jeho obžaloba bola založená na obvinení z pohoršovania mladých najmä svojou neverou v aténskych bohov. Platón, jeho žiak, sa však vo svojom diele Obrana Sokratova snažil ukázať, že na pozadí Sokratovho odsúdenia stojí nenávisť voči jeho politickým prejavom. Sokrates bol totiž proti aténskej demokracii, a práve demokrati po uchopení moci vykonštruovali spomínané obvinenie. Určiť čas narodenia Sokrata je možné opäť len vďaka Platónovi, ktorý píše, že Sokrates mal vo chvíli vykonania trestu smrti asi 70 rokov. Preto rok narodenia kladieme do obdobia rokov 470469 pred Kr.

Sokratovými rodičmi bol otec sochár a matka pôrodná babica alebo práčka šiat. Pravdepodobne bol dvakrát ženatý; jeho prvou manželkou bola Mirta a druhou Xantipa, pričom mal tri deti.[1] Svoj život prežil v Aténach, z ktorých odchádzal len pri účasti na vojenskom ťažení. Takto sa zapojil do troch známych bitiek pri mestách Potideya, Anfipoly a Delio. Neúspešných bojovníkov neodsudzoval, ba naopak – vyjadroval nesúhlas s trestom smrti pre týchto porazených, ktorí boli obvinení, že po námornej bitke nepochovali svojich mŕtvych. Sokrates však k neúspešným určite nepatril, bol odvážny a silný, ktorý dokázal vydržať aj zimu naľahko oblečený. Podľa Platóna bol svojím spôsobom príťažlivý a výnimočný, takže v ňom vo svojich dielach koncentroval najlepšie a najmúdrejšie myšlienky. Tiež však popisuje, že bol fyzicky nepekný, pričom jeho opis umožnil neskorším autorom vytvoriť známe Sokratove umelecké zobrazenia.

Jacques-Louis David: Smrť Sokrata

Sokratova účasť na ťaženiach nebola náhodná – po dosiahnutí základného vzdelania bol vychovávaný k fyzickej zdatnosti. Zaoberal sa však aj hudbou, gramatikou, geometriou a aritmetikou. Mal silné morálne kvality – bol známy svojou čestnosťou, nepodplatiteľnosťou v spoločenských funkciách a dôsledným dodržiavaním svojich povinností.

Filozofia[2][upraviť | upraviť zdroj]

Sokratovo učenie sa začína významným procesom premeny obrazu filozofie ako univerzálneho syntetického celku a predstava filozofa ako univerzálneho vedca. Podľa Sokrata filozof nemá dokonca ani nesmie byť vševediaci. To čo má filozofa predovšetkým zaujímať, to je človek a jeho svet ľudských vecí.

Základným problémom u Sokrata nie je pralátka (voda, oheň, vzduch, zem). Sokrates je opakom prírodných filozofov, pretože filozof musí, podľa neho skúmať človeka (a zvlášť seba samého), jeho život, mravné hodnoty a konanie založené na tomto poznaní. Sokrates chápe filozofa ako milovníka pravdy, pravdy o človeku a pre človeka ako morálnu bytosť.

Dosiahnutie pravého jednania - EUPRAXIÁ však predpokladá špecifický metodicko-obsahový postup spôsobov filozofovania t.j. dialóg, rozhovor, kde ide o spor, v ktorom sa stretávajú protichodné názory.

Zrod dialektiky ako vedomej filozofickej metódy sa začína až od Sokratovho učenia dialógu. Tento dialóg je založený na tom, že každý názor sa môže prijať, ale predtým sa musí podrobiť rozboru s odkrytím jeho hraníc i nevedomosti toho, kto vypovedal, a to všetko je súborne konfrontované nielen s osobnou skúsenosťou ale i s hľadaním jeho objektívneho obsahu. tak sa ukazuje problém v pohybe, neustále sa vynárajú nové a nové názory pre a proti, čím si filozofiu človek stále uvedomuje hlbšie sám seba a naráža na svedomie, ako zosobnenie vnútorného mravného princípu. Hlas svedomia môžeme chápať ako nejaký maják ľudskosti.

Sokratova metóda má prioritný teoreticko-praktický význam so zameraním na rozvinutie osobného vedomia a zodpovednosti.

Sokratova metóda[3][upraviť | upraviť zdroj]

= dialektika čiže rozhovor, spočívajúci v analýze pojmov, v ktorom sa mali prostredníctvom definície ustáliť pojmy so všeobecnou platnosťou. Táto metóda bola dvojaká: negatívna a pozitívna.

Negatívna metóda sa zakladala na irónii (zosmiešňovanie chvastúňov, dovedenie ich k sebakritike, príprava žiakov na hľadanie toho, čo ešte nevedia) a na dialektike (kladenie otázok, analýza odpovedí ďalšími otázkami a privedenie žiakov k tomu, že museli uznať nesprávnosť dovtedajších svojich tvrdení). Pozitívna metóda spočívala v duševnom pôrodníctve čiže v takom kladení otázok a usmerňovaní odpovedí žiakov, že sa nakoniec dosiahla základná definícia pojmu. V oboch etapách sa používala indukcia ako odvodzovanie všeobecného pojmu z jednottivých konkrétnych príkladov. S indukciou sa spájala dedukcia, pri ktorej sa zo získaného všeobecného pojmu alebo definície vyvodzujú konkrétne závery. Sokrates sa svojou metódou neusiluje dosiahnuť nové vedomosti, ktoré by sa opierali o pozitívnu skúsenosť, ale sa usiluje iba o znalosť všeobecných pojmov, ktoré sú preňho kritériom pravdy.

Bola to metóda skúšania ľudí, vytrhávania ich z vonkajšieho sveta a uzatvárania do primerane usmernenej autorefelxie.

Názory na Sokrata[upraviť | upraviť zdroj]

Ernst Cassirer: Nikdy neútočí na teórie svojich predchodcov, ani ich nekritizuje; jeho zámerom nie je vypracovať nové filozofické učenie. Všetky predchádzajúce problémy uňho nadobúdajú nový význam, lebo ich zasadzuje do nového myšlienkového rámca. Jeho pozornosť plne absorboval teoretický záujem o človeka. Jeho filozofia, ak vôbec dajakú filozofiu má, je filozofia dôsledne antropologická.[4]

Sokrates a kresťanstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Sokratova smrť je považovaná za mučenícku. Ranokresťanskí myslitelia sa snažili prijať Sokrata ako kresťana za svojho. Jednak preto, že kresťanstvo si prialo získať na vážnosti pred starovekým svetom nájdením súladu s gréckym myslením, a taktiež preto, že Sokrates bola mimoriadna osobnosť. Sokrates však žil niekoľko storočí pred Kristom. Vo svojej druhej Obrane z rokov okolo 150 – 160 po Kr. písal Justin Mučeník o Sokratovi ako o kresťanovi pred Kristom.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KUBÍK, P.: Dejiny filozofie. Starovek. Bratislava : TFTU, 2000, s. 34. ISBN 80-7141-294-5
  2. SAPÍK, M.: Filosofie: Kapitoly z filosofie, dějin filosofie a antropologie. Praha: Univerzita Jana Amose Komenského, 2007. ISBN 978-80-86723-33-4
  3. PIAČEK - KRKAVČÍK. Otvorená filozofická encyklopédia. 1999. [online.] [cit.201-10-29]. Dostupné na: <http://ii.fmph.uniba.sk/~kravcik/filit>.
  4. http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvs/sokrates_cassirer_e.html

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT Zdroj z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok