Boethius

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Stredoveké zobrazenie Boethia

Anitius Manlius Severinus Torquatus Boethius (* 475/480 – † 524/526) bol antický kresťanský filozof a spisovateľ. Narodil sa v Ríme v rodine konzula. Sám však slúžil ako vládny úradník na ostrogótskom kráľovskom dvore. Neskôr ho ostrogótsky kráľ Teodorich Veľký dal popraviť kvôli podozreniu zo sprisahania. Je autorom významného filozofického diela De Consolatio Philosophiae (Útecha z filozofie), ktoré napísal vo väzení pred popravou. Prekladal a komentoval Aristotelove logické spisy.

Boethia označujú za „posledného Rimana a prvého scholastika“: pripravil cestu stredovekej scholastike.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Boethius sa narodil medzi rokmi 475 a 480 v Ríme vo vznešenej, patricijskej rodine rímskeho konzula ako Anicius Manlius Torquatus Severinus Boëthius. Bol v príbuzenskom vzťahu s Benediktom z Nursie a bol tiež dôverným priateľom pápeža Jána I. Dobre situovaná rodina mu umožnila študovať grécky jazyk priamo v Aténach a filozofiu v Alexandrii. Tak sa mladý Boethius stretol s aristotelizmom, novoplatonizmom a stoicizmom. Bol veľmi nadaný; hovorí sa, že prečítal všetku literatúru, prístupnú v jeho životných podmienkach. Veľmi skoro pochopil svoju dejinnú úlohu a, uvedomujúc si, že ako jeden z posledných latinských filozofov dokonalo pozná grécky jazyk, si vytýčil za celoživotnú úlohu preložiť z gréčtiny do latinčiny všetky Platónove a Aristotelove diela, ktoré študoval. Chcel tak sprístupniť mladému ostrogótskemu kráľovstvu poklady gréckej antickej filozofie, a tým predať antické dedičstvo aj celému latinskému Západu. O Aristotelových a Platónových dielach bol presvedčený, že ich nemožno redukovať a opomenúť. Často zdôrazňoval ich grandióznosť. Svoj prekladateľský cieľ však nestihol naplniť, keďže vstúpil do aktívneho politického života. Preložil však niektoré Aristotelove logické spisy (Prvé a Druhé Analytiky, Kategórie) a okomentoval jeho Organon. Tým významne prispel k formovaniu logickej a metodologickej základne kresťanskej stredovekej filozofie a spolu so svojimi dielami pripravil cestu nastupujúcej ére scholastiky, keďže preložil kľúčové grécke filozofické termíny do latinčiny (osoba, filozofia, blaženosť, prozreteľnosť, večnosť a pod.).

Jeho vlastná tvorba je zameraná relatívne svetským smerom. Písal komentáre, dielo o Trojici, dve knihy o kategorickom úsudku, pričom rozhodujúcim dielom sa stáva jeho De consolatio philosophiae (O úteche filozofie; okolo r. 523, 524).

V roku 510 bol Boethius menovaný jediným úradujúcim konzulom, za vlády cisára Teodoricha vykonával úrad predstaveného kancelára. Aktívny politický život spôsobil, že mal omnoho menej času venovať sa prekladaniu. Keďže bol Boethius neúplatný, stal sa obeťou intríg a vlastnej neopatrnosti. Bol neprávom obvinený zo zrady ostrogótskych štátnych záujmov a na kráľov príkaz bol uväznený. Približne v roku 525 bol bez súdneho procesu, a teda bez možnosti obhajoby, v severotalianskej Pávii popravený.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Boethiov hrob v bazilike San Pietro in Ciel d'Oro v Pávii

O úteche filozofie[upraviť | upraviť zdroj]

Dielo De consolatio philosophiae Boethius napísal vo väzení. Jeho názov sa tiež prekladá ako Útecha z filozofie alebo O potešení z filozofie. Dielo je napísané formou prozymetrie – formou dialógu poézie i prózy v alegórii. V alegorickom obraze k autorovi prichádza vznešená dáma s prenikavým pohľadom; je ňou filozofia. Prenikavý pohľad symbolizuje silu filozofie, ktorá je mocnejšia než ľudské sily. Dáma učí autora, že pravé šťastie spočíva v láske k zvrchovanému Dobru a odovzdanosti do Božej prozreteľnosti. Bola pritom oblečená do šiat, na ktorých sa vynímalo písmeno F ako symbol praktickej filozofie a písmeno T ako symbol teoretickej filozofie. Filozofia ako dáma sa tak stáva útechou, ktorá ho povzbudzuje veriť, že filozofia je láskou k múdrosti, a teda vlastne láskou k Bohu. Tu Boethius naznačuje svoj aktívny prístup k Platónovi, keďže verí, že práve cez znovuspomínanie duše, ktorá je uväznená v tele, môžeme vzostupne nastúpiť cestu k Bohu. Boethius dokonca verí, že filozofia sa tak stáva vykupiteľkou človeka, čo možno označiť za prehnaný racionalizmus.

Tri typy bytia a vzťah k Bohu[upraviť | upraviť zdroj]

Boethius rozpoznáva tri typy bytia:

1. intellectibilia – rozumejúce bytia, ktoré sú mimo matérie (Boh a anjeli);
2. intelligibilia – vnímajúce, hmotno-duchovné bytia (človek);
3. naturalia – prirodzené, hmotné bytia.

Boethius v tejto súvislosti rozdeľuje sedmoro slobodných umení na quadrivium (aritmetika, geometria, astronómia a hudba) a trivium (gramatika, rétorika a dialektika). Quadrivium sa zaoberá práve prirodzenými, hmotnými bytiami.

Boha ako najvyššie rozumejúce bytie považuje Boethius za najvyššiu dokonalosť, ku ktorej pristupujeme cez nedokonalé bytia. Filozof sa otvára myšlienke predexistencii duše pred telom a dodáva, že duša sa ponížila spojením s telom spomedzi rozumejúcich bytí na bytie hmotno-duchovné. K Bohu sa však máme vôľou dostať a dúfať, že Boh nás z materiálneho otroctva oslobodí.

Štruktúra ľudského poznania[upraviť | upraviť zdroj]

Človek poznáva podľa Boethia prostredníctvom štyroch stupňov:

1. sensus (vnímanie pomocou zmyslovosti);
2. imaginatio (predstavy);
3. ratio (pomocou rozumu zovšeobecňovanie, rozlišovanie druhov, abstrahovanie);
4. intellectus (uchopovanie vecí bez zmyslového poznania).

Otvorenie témy o univerzáliách[upraviť | upraviť zdroj]

Niekedy sa vedú spory o tom, či je Boethius posledný filozof z patristiky, alebo prvý z najranejšej scholastiky. Jeho znovuobjavenie antickej otázky vzťahu singulárneho (jedinečného) a univerzálneho (všeobecného) však argumentuje v prospech jeho scholastického zaradenia. Boethius totiž vyvolal pre stredovek jeden z najživších scholastických sporov – spor o univerzálie. Podnetom k tomu bola Porfýriova nerozhodnosť v spise Isagoge, ktorý nechal otvorenú otázku, či rody a druhy reálne existujú, alebo sú len myslenými pojmami. K tomuto spisu Boethius vypracoval komentár a prispel aj svojím vlastným riešením. Jeho riešenie tvrdí, že všeobecné pojmy nie sú substanciami, sú len myslené, ale istým spôsobom subsistujú (podieľajú sa) pri zmyslových veciach.

Význam pre dejiny filozofie[upraviť | upraviť zdroj]

Boethius sa díval na kresťanstvo prostredníctvom Platónových a Aristotelových diel. Jeho filozofia je tak dialógom medzi patristikou a scholastikou, pričom tieto veľké epochy stredoveku Boethius dokonalo premostil. Význam jeho učenia spočíva v otvorení éry ranej scholastiky, pričom nemožno opomenúť jeho preklady z gréčtiny do latinčiny, čím obohatil celý latinský Západ na dlhé obdobie, až kým neprišli preklady z arabských a židovských škôl vo vrcholnom stredoveku. Otvorením sporu o univerzálie a alegorickými vyznaniami láskyplnej filozofie sa stal priekopníkom a učiteľom Západu, napĺňajúc mysle filozofov až do ďalekého 17. storočia.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • DRAGÚŇ, DŘÍZA: Dejiny filozofie I. Nitra : UKF v Nitre, 1998. ISBN 80-8050-178-5
  • JURINA J.: Stručný prehľad dejín kresťanskej filozofie, Stredovek. Trnava : Dobrá kniha, 2002. ISBN 80-7141-375-5
  • Kol. autorov: Filosofický slovník. Olomouc : Nakladatelství Olomouc s. r. o., 2002. ISBN 80-7182-064-4

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.