Scholastika (filozofia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Obraz školy v 14. storočí

Scholastika bola stredoveký filozofický smer pestovaný na školách Západu a v Byzancii v období od 9. storočia do 15. storočia. Základné pravdy preberá hlavne z Aristotela, upravuje ich a rozvíja v kresťanskom duchu a používa pritom deduktívnu metódu. Spája sa v nej aristotelovský rozum, tradícia svätých otcov a kresťanská viera. Vo svojom rozvíjaní uplatňuje dialektickú metódu.

Obdobné fenomény ako v európskej scholastike nachádzame aj v čínskej, indickej a arabskej filozofii. Scholastika kresťanského Západu sa vyznačovala tým, že základom vedy a filozofie boli kresťanské pravdy fixované v dogmách. Popri tom sa však dostávali k slovu aj nekresťanské myšlienky, najmä pod ochranou učenia o dvojakej pravde.

Na stredovekú scholastiku nadväzuje novoveká scholastika (15. storočie až polovica 19. storočia) a po nej súčasná scholastika (od polovice 19. storočia dodnes).

Významnou udalosťou pre rozvoj scholastiky bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým. V 8. a 9. storočí výrazne stúpol význam vzdelanosti a filozofie. Ako jediný jazyk vzdelancov sa presadila latinčina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied. K štúdiu patrili aj knižnice, ktoré sa postupne zriaďovali usilovným opisovaním starých kníh a spisov.

Pod stredovekým názvom dialektika sa už aj v teologických otázkach čoraz častejšie používa logika. V 11. storočí dochádza k vážnemu sporu medzi dialektikmi a antidialektikmi.

Raná scholastika[upraviť | upraviť zdroj]

Raná scholastika je prvé obdobie vo vývine scholastiky (9. st. - 12. st.). Vyznačuje sa vypracovávaním metódy sic et non, ktorá spočíva v tom, že pri každej preberanej otázke sa uvádzajú citáty autorov, ktorí sú proti, a citáty autorov, ktorí sú za, a z týchto protikladov sa napokon vyvodzuje konečné riešenie. Metódu sic et non dotiahol do jej zrelej podoby Pierre Abélard. Metóda sic et non cvičila scholastikov v disputačnej pohotovosti.

Vo filozofii sa zvyknú vyčleňovať tri prúdy:

  • najskorší a najpočetnejší, ktorý založil Alcuin,
  • prúd, ktorého hlavným predstaviteľom bol Eriugena,
  • 3. prúd pochádzajúci zo školy v Auxerre.

Každé z týchto zoskupení hľadá predovšetkým metódu, ktorá by umožnila pochopiť a v súlade s cirkevnou dogmatikou interpretovať a vysvetľovať problém jestvovania Boha a jeho spojenie s človekom. Tým sa vysvetľuje metodologický charakter koncepcie filozofie u každého z týchto troch prúdov.

Myslitelia ranej scholastiky (do polovice 12. storočia) boli do značnej miery zamestnaní otázkou tzv. univerzálií. Ján Scotus Eriugena, sv. Anzelm Canterburský (autor ontologického dôkazu Božej existencie) a Viliam zo Champeaux patrili k realistom, prisudzujúcim vyššiu reálnosť všeobecnostiam, Roscelin z Compiégne bol významným zástupcom nominalistov, ktorí naopak za skutočné považovali skôr jednotlivosti. Do sporu sa zapojil aj významný kresťanský mysliteľ Abélard, ktorý ako odpoveď ponúkol umiernený realizmus.

Predstavitelia[upraviť | upraviť zdroj]

Vrcholná scholastika[upraviť | upraviť zdroj]

Spadá do 13. storočia. Bolo to obdobie rozkvetu škôl a vznikania univerzít. Vznikali tiež nové rehole, zaujímaví sú najmä dominikáni a františkáni. Prví menovaní mali blízko skôr k aristotelizmu, františkáni k platonizmu. Najvýznamnejšími dominikánskymi mysliteľmi boli sv. Tomáš Akvinský a jeho učiteľ Albert Veľký. John Duns Scotus a Bonaventura boli zas dôležitými predstaviteľmi františkánskej rehole. Najmä Tomáš si zachoval najtrvalejší vplyv v katolíckej teológii. Budovali sa obrovské encyklopédie (teologické sumy) zahrňujúce celé scholasticko-teologické vedenie doby. Je to obdobie prijatia Aristotela do scholastickej filozofie (recepcia aristotelizmu).

Do vrcholného obdobia scholastiky patria aj myslitelia ako napr. Viliam z Auvergne, Richard Rufus, Filip Kancelár, Adam z Marshu, Albert z Bollstädtu zvaný Veľký, Alexander Neckham, Alexander z Halesu, Roger Bacon, Bonaventura, Bartolomej Angličan, John Duns Scotus, Egídius Riman, Henrich z Gentu, Hugo zo St. Cher, Ján Rupella, Ján Pointlasne, Alexander Neckham, Peter z Tarentaise, Richard Fisacre, Richard z Cornwallu, Tomáš z Yorku, Tomáš zo Chantimpré a ďalší.

Neskorá scholastika[upraviť | upraviť zdroj]

Neskorá scholastika je posledná etapa stredovekej scholastiky spadajúca do 14. a 15. storočia Jej predstavitelia (napr. John Duns Scotus) vystupujú proti tomizmu a namiesto neho vyzdvihujú teóriu dvojakej pravdy. Ďalší predstavitelia Roger Bacon, Roger Marston, Aegidius Romanus.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.