Postpozitivizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Paul Feyerabend

Postpozitivizmus je súhrnné označenie radu filozofických koncepcií, ktoré sa utvorili v priebehu 50. - 70. rokov 20. storočia v procese kritiky a revízie neopozitivizmu. Do postpozitivizmu sa zvyknú zaraďovať najmä tieto filozofické smery, školy, učenia: kritický racionalizmus, neopragmatizmus, vedecký materializmus, historická škola filozofie vedy. Postpozitivisti skúmajú predovšetkým problematiku základov racionality (vrátane racionality vedeckého poznania), pokiaľ ide o vedu, zaujímajú sa najmä o genetickú a dynamickú dominantu vývinu vedy a jeho nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti.

Zaraďuje sa sem Foucalt, Imre Lakatos, Thomas Kuhn (už v 50 rokoch rozpracoval koncepciu nevysloveného, skrytého poznania - oslovujeme si ho v praktickej, spoločenskej činnosti), Paul Karl Fayerabend (predstaviteľ epistemologického anarchizmu).

Prvý z mysliteľov, ktorý kritizoval logický pozitivizmus bol už Karl Popper v súvislosti s falzifikacionizmom. Postpozitivizmus hľadá objektívnu pravdu prostredníctvom experimentálnych metód. Kuhnové filozofické koncepcie predpokladajú, že nielen myslenie, ale aj historické fenomény, móda a ďalšie vplyvy, ktoré majú historický charakter, prispievajú k dosiahnutiu objektívnej pravdy. Kuhnov postpozitivizmus odmieta vedu ako ahistorickú logistickú teóriu, naopak, ráta s tým, že vede sa vyvíja prostredníctvom svojich vlastných revolučných procesov, ktorým predchádza kríza určitej paradigmy (podobnú koncepciu zastáva Foucaltova teória diskurzu). Kľúčovou sa stáva historickosť exaktných vied a paradigiem. Revolučné procesy sa dejú pri vzniku anomálií (ak paradigma prestane byť schopná uspokojivo vysvetľovať aktuálne problémy nastáva kríza vedy a následná vedecká revolúcia). Feyerabendova Rozprava proti metóde zase stavia na kritike vedy ako sociálneho a kultúrneho fenoménu (odpor proti tvrdeniu, že existujú vo vede zákonitosti, cieľavedomá činnosť a pod.). Podľa Fayerabenda neexistuje žiadna konkurencia medzi paradigmami (tak ako hlásal Kuhn), považuje to za normálny stav vedy - stav chaosu. Nové filozofické teórie víťazia iba schopnosti propagácie ich zástancov. Fayerabendov metodologický anarchizmus funguje na troch základných princípoch: princíp tenacity (princíp tvrdohlavosti - každú teórie treba rozpracovať do podrobna, a to bez ohľadu na ťažkosti), princíp "Anything alls" (čokoľvek je zdôvodniteľné, treba vyskúšať vedecké aj nevedecké, resp. žiadna metóda nie je vedecká, či nevedecká), princíp proliferácie (ku všetkým teóriám treba vytvárať alternatívne teórie).

Významné práce[upraviť | upraviť zdroj]

  • Karl Popper (1963) Conjectures and Refutations
  • Thomas Kuhn (1962) The Structure of Scientific Revolutions
  • Ian Hacking (1983) Representing and Intervening
  • Andrew Pickering (1984) Constructing Quarks
  • Peter Galison (1987) How Experiments End
  • Nancy Cartwright (1989) Nature's Capacities and Their Measurement

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • TIEFENBACHEROVÁ, A. Filozofia. Bratislava: Aktuell, 2011.
  • CORETH, E., EHLEN, P.,HAEFFNER, G., RICKEN, F. (eds.): Filosofie 20. století. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2006.