Staroveká filozofia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sanzio 01 cropped.png
Dejiny západnej filozofie
Predsokratovská filozofia • Staroveká filozofia
Stredoveká filozofia • Renesančná filozofia
Filozofia 17. stor. • Filozofia 18. stor.
Filozofia 19. storočia • Filozofia 20. stor.
Postmoderná filozofia • Súčasná filozofia
Pozri aj
z  d  u

Staroveká filozofia je prvá etapa vývinu filozofie, po ktorej nasleduje stredoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v staroveku uvažovali o mieste človeka vo svete; prvé alebo najstaršie obdobie vo vývine filozofie nadväzujúce na protofilozofiu. Staroveká filozofia je dôležitá súčasť starovekej kultúry.

V Európe ju predstavuje antická filozofia, v Indii staroveká indická filozofia a v Číne staroveká čínska filozofia (už filozofia 8. st. pred Kr.).

Staroveké obdobie prináša prakticky všetky základné problémy a motívy.

Vývin[upraviť | upraviť zdroj]

V 15. storočí pred Kr. vznikla staroveká indická filozofia, ktorý trvala až do 10. stor. po Kr.

V 8. storočí pred Kr. začal vývoj starovekej čínskej filozofie. V Číne v 8. storočí existovalo:

Do filozofie 7. stor. pred Kr. spadá časť učenia Upanišád v indickej filozofii. Na Západe vzniká antická filozofia. V 7. stor. pred Kr. sa rodí Táles. V myslení prevláda hylozoizmus. Grécki filozofi v 7. st. pred Kr. a v 6. storočie pred Kr. vypracovávajú prvé filozofické sústavy a zakladajú aj prvé špeciálne vedy.

V 6. stor. pred Kr. je v Číne učenie Lao-c’a a Konfucia, v Indii učenie Budhu, na Západe prechod od mýtu k logu - Hesiodos; staršia iónska prírodná filozofia: Táles, Anaximandros, Anaximenes. Pytagoras rozvíja svoju mystiku čísel. Vzniká škola eleatov.

V 5. stor pred Kr. na Východe pôsobí Lao-c’, Konfucius , Budha, na Západe Herakleitos, Empedokles, Anaxagoras, Leukippos, Protagoras, Sokrates.

V 4. stor. pred Kr. antická filozofia dosahuje vrchol v diele Platóna a Aristotela. Ku koncu 4. stor. nastupuje helenistická filozofia.

V 3. stor. pred Kr. je na Západe rozvoj helenistickej filozofie, stoicizmu, epikureizmu a skepticizmu.

V 2. stor. pred Kr. bola, pokiaľ ide o jej antickú súčasť, filozofia (helenistická filozofia) v úpadku napriek tomu, že všetky hlavné aténske filozofické školy stále pracujú (Akadémia, Lykeion, Stoa, epikurejská záhrada, skeptická tradicia) a aj kynici si udržujú svoju obľubu v ľudových vrstvách. Pytagorejci prežívajú skôr ako malá náboženská spoločnosť v južnej Itálii.

V 1. storočí pred Kr. je na Západe (v rámci helenistickej filozofie) novopytagoreizmus, Ainesidémov skepticizmus, Lucreciov atomizmus. Z tohto storočia pochádza termín metafyzika v zmysle učenia o bytí (zaviedol ho Andronikos z Rodu).

V 1. storočí po Kr. je na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie gréckej filozofie a židovskej teológie: Filón Alexandrijský; Pavol. Toto obdobie vývinu filozofie predstavuje v Európe rozmedzie medzi starovekým myslením a stredovekým myslením. Ešte v plnom lesku trvajú staré slávne školy filozofické: škola platónska, škola peripatetická, škola epikurejská škola stoická a škola skeptická. Ale mimo nich, ako aj v nich samých sa začína prejavovať nový duch. Premeny sa odohrávajú veľmi rýchle, ide o dobu značne neprehľadného zmätku, z ktorej sa však v 2. stor. a v 3. stor. vynára už celkom zreteľná nová myšlienková pevnina. V 1. stor. prebieha augustovský pokus o renesanciu rímskeho polyteizmu a zbožnosti, ale aj stále rýchlejšie a masovejšie prenikanie orientálnych mysterióznych kultov do celej rímskej ríše a do všetkých vrstiev obyvateľstva. Rozkvitá stoa, rozvíja sa po Poseidoniovi do nového rozmachu v Ríme a v rámci rímskej vládnucej triedy, a je takým širokým prúdom, že môže zjednocovať učenie bývalého otroka Epikteta i multimilionára Senecu. Spolu so stoou sa rozmáha povestný etický rozklad prvého obdobia rímskeho cisárstva, rozklad síce trochu preháňaný už súčasníkmi (povedzme Tacitom, Juvenalom alebo Petroniom), no tak či onak celkom zreteľný. Rozvíja sa novopytagorejstvo a s ním aj astrológia, mantika, číselná mágia a mystika - a súčasne sa do popredia prebojúvajú také striktne monoteistické systémy ako judaizmus a kresťanstvo.

V 2. storočí sa v západnej filozofii (v rámci helenistickej filozofie) presadzuje kresťansko-orientálna špekulácia: gnosticizmus. V indickej filozofii tvorí Nágárdžuna.

V 3. storočí je na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie platonizmu s pytagoreizmom, aristotelizmom a stoicizmom na jednej strane a orientálnou mystikou na strane druhej: novoplatonizmus.

V 4. storočí v hlavnom meste ríše Guptovcov (v Indii) rozvíja činnosť veľká univerzita. Významou udalosťou pre rozvoj filozofie je milánsky edikt (313). Centrami filozofie sú Alexandria a Antiocheia.