Helenistická filozofia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Helenistická filozofia (poklasické obdobie gréckej filozofie, helénska filozofia) je etapa antickej filozofie alebo starogréckej filozofie a rímskej filozofie v období počnúc Alexandrom Veľkým (356 - 323 pred Kr. a končiac Augustom a obdobie do konca staroveku (polovica 6. storočia).

Grécko stratilo národnú samostatnosť. Namiesto neveľkých mestských štátov nastúpili veľké monarchie, čím sa charakter gréckej spoločnosti radikálne zmenil.

Zmenil sa charakter gréckej filozofie. Do popredia sa dostali otázky, ktoré súvisia s postavením človeka v neistých časoch. Filozofi sa sústreďujú na etickú problematiku, hľadajú také postoje k životu a k svetu, ktoré zodpovedajú požiadavkám múdrosti a dôstojnosti. Vznikajú nové smery, ktoré zodpovedajú novým pomerom, a to epikureizmus, stoicizmus a skepticizmus, na druhej strane pokračovali vo svojom pôsobení školy, ktoré boli založené skôr. Boli to najmä Akadémia a peripatetická škola. Až v tomto období vznikajú filozofické systémy v pravom zmysle slova. Filozofické problémy sa utrieďujú a detailne prepracovávajú. Filozofia sa chápe ako univerzálna náuka o svete a filozofi ju delia na logiku, fyziku a etiku. Snaha o sústavnosť mala negatívny následok v tom, že viedla k dogmatizmu. Filozofické školy pritom medzi sebou polemizovali na vysokej intelektuálnej úrovni.

Predstaviteľmi helenistickej filozofie boli Filon z Alexandrie, Klement Alexandrijský, Origenes, Pyrrhon z Elidy.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.