Marcus Aurelius

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Marcus Aurelius
Cisár Rímskej ríše
Marcus Aurelius Glyptothek Munich.jpg
Panovanie 161  – 169 (s Luciom Verom);
169 – 177 (sám);
17717. marec 180 (s Commodom)
Narodenie 26. apríl 121 (Rím)
Úmrtie 17. marec 180 (58 rokov) (Vindobona, teraz Viedeň)
Predchodca Antoninus Pius
Nástupca Commodus
Manželka Faustina
Potomstvo 13, vrátane Commoda, Marca Vera a
Lucilly
Dynastia Antoninovciadoptovaní cisári
Otec Marcus Annius Verus
Matka Domitia Lucilla

Marcus Aurelius alebo Markus Aurélius, celým menom Marcus Aurelius Antoninus (* 26. apríl 121, Rím – † 17. marec 180, Vindobona – teraz Viedeň) bol rímsky cisár a filozof (prezývaný „filozof na tróne“), predstaviteľ mladšieho stoicizmu.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Marcus Annius Verus pochádzal z váženej rímskej rodiny. Jeho rodina pochádzala pôvodom z Hispánie a boli to potomkovia starých italických kolonistov, ktorí zbohatli na výrobe olivového oleja. Predkovia Marca boli aj vplyvné osobnosti politiky, ktoré siahali až do republiky. Marcus Aurelius bol aj potomkom Caesarovho rivala, triumvira Gnaea Pompeia. Marcus Aurelius bol obľúbencom cisára Hadriana, preto mu bolo povolené vstúpiť do senátu pred dovŕšením oficiálneho veku. Hadrianus si za nástupcu vybral Antonina Pia a jemu určil za nástupcu Marca. Antoninus Pius dal Marcovi Aureliovi za manželku svoju dcéru Faustinu (Mladšiu – jej matka bola Faustina Staršia) na znak toho, že pokladá Marca Aurelia za svojho nástupcu. Marcus si rozvážnu osobu Antonina Pia ctil a keď v roku 161 Antoninus zomrel, Marcus nastúpil na trón, spolu so spolucisárom Luciom Verom.

Cisár[upraviť | upraviť zdroj]

Bol posledným z tzv. adoptovaných cisárov. V rímskej historiografii (pohanskej i kresťanskej) je pokladaný za jedného z najlepších cisárov, ktorí vládli v Rímskej ríši. Spĺňal požiadavky, ktoré na dobrého panovníka kládol Platón vo svojom spise Politeia (Ústava) a Politikos. Voči senátu sa správal tak, že nedal žiadneho z jeho členov popraviť, snažil sa o umiernenú politiku.

Vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Prakticky celé obdobie jeho vlády bolo vyplnené vojnami – najprv to bola vojna proti Partom na Východe (161 – 166), vzápätí to boli vojny s germánskymi, sarmatskými a inými kmeňmi. Počas jeho vlády došlo aj k prenasledovaniu kresťanov - (okolo roku 167 a okolo roku 177). Obe prenasledovania sa týkali viac-menej lokálnych problémov v Lugdunskej Gallii. Napriek tomu aj kresťanskí historici zaraďovali cisára Marca Aurelia medzi dobrých cisárov.

Partská vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Len čo Marcus Aurelius nastúpil na trón, prepukla vojna na Východe s Partmi, ktorí prenikli na rímske územie a plienili ho. Do vojny sa vybral Marcus Aurelius spolu so svojím spoluvládcom Luciom Verom, ktorý sa však – podľa údajov niektorých antických historikov – venoval viac zábavkám v Antiochii. Jedným z najlepších vojvodcov tejto vojny bol Avidius Cassius. Keď vojna skončila porážkou Partov, Marcus Aurelius a Lucius Verus sa vrátili do Ríma a Avidius Cassius sa stal miestodržiteľom provincie Sýrie.

Markomanské vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte neskončila vojna na Východe a prepukli markomanské vojny. Niekedy sa označujú aj ako germánsko-sarmatské vojny podľa dvoch hlavných kmeňov, ktoré sa na vojne zúčastnili. Toto označenie nie je presné, pretože na vojne sa zúčastnilo 26 rôznych kmeňov, medzi ktorými boli rôzne germánske kmene, sarmatské kmene a niektoré kmene, ktoré sídlili na severe Európy. Barbari prekročili dunajský limes (od horného toku Dunaja v dnešnom Nemecku až po ústie Dunaja do Čierneho mora, a dostali sa na územie ríše). Vojnu začali vojenské oddiely Obiov a Longobardov, ktoré v roku 166 prenikli cez Dunaj a prenikli až do severnej Itálie. V tejto prvej fáze vojny utrpeli Rimania niekoľko vážnych porážok, v ktorých zahynuli aj vysokí rímski dôstojníci – praefecti praetorii. Preto Marcus Aurelius urýchle ukončil vojnu na Východe a presunul časť vojska z Východu na podunajskú hranicu. Toto vojsko zavlieklo do Európy aj mor (údajne z Antiochie), ktorý v nasledujúcich rokoch vyľudnil rozsiahle rímske územia v strednom Podunajsku. Marcus Aurelius spolu s Luciom Verom urýchlene smerovali na stredný Dunaj, pričom pri Aquileii porazili v roku 169 niektoré barbarské oddiely, odobrali im korisť, získanú pri prepadoch rímskeho územia. Barbari sa stiahli za Dunaj. Marcus Aurelius a Lucius Verus sa vracali späť do Ríma, ale pri spiatočnej ceste Lucius Verus zomrel – niektorí antickí autori obviňovali Marca Aurelia, že ho otrávil. V nasledujúcich rokoch útočili cez rímsku hranicu na Dunaji ďalšie barbarské kmene. Teraz sa do bojov zapojili aj Markomani a Kvádi, ktorí sídlili na území dn. Českej republiky a Slovenska, Sarmanti, ktorí sídlili medzi Dunajom a Tisou a ďalšie kmene, sídliace na severe, na území dn. Poľska. Marcus Aurelius pripravoval obranu, v Carnunte sústreďoval vojenské oddiely a zásoby. Keď bolo vojsko sústredené, dal vybudovať pontónový most, po ktorom rímske vojsko preniklo na územie barbarov. Rimania ničili a plienili dediny domáceho obyvateľstva, zabíjali mužov, ženy a deti brali do zajatia. Rimania však utrpeli aj niekoľko menších porážok. Barbari odpozerali od Rimanov spôsob boja, naučili sa budovať obliehacie zariadenia a takto dokonca obliehali rímsky vojenský tábor. Len zásah bleskom zničil barbarskú obliehaciu vežu. Inokedy (pravdepodobne v roku 172) oddiel rímskeho vojska obkľúčili barbarskí vojaci (niekde v blízkosti Hrona) na mieste, kde nebola voda. Po niekoľkých dňoch bez vody zvieratá i vojaci zomierali a keď sa barbari chystali na rozhodujúci útok, spustila sa letná búrka, ktorá zachránila rímskych vojakov a barbarov zase ničili blesky. Príhoda so "zázračným dažďom" sa stala aj vážnym bodom sporu medzi pohanmi a kresťanmi v tom, že ktorý boh vlastne zachránil rímske vojsko. Aby mohol Marcus Aurelius viesť vojnu proti Markomanom, musel dať do dražby cisársky majetok – zlaté poháre, nábytok, odevy a drahokamy. Keď sa úspešne skončila prvá fáza markomanských vojen, cisár umožnil obyvateľom vrátiť tento majetok späť do cisárskej pokladnice s tým, že im vyplatil späť aj peniaze, ktoré zaplatili pri dražbe. V roku 175 prerušil markomanské vojny vážny incident na Východe. Sýrsky miestodržiteľ dostal správu (údajne od manželky Marca Aurelia Faustiny Mladšej), že cisár zahynul a Avidius Cassius sa s podporou sýrskeho vojska vyhlásil za cisára. Marcus Aurelius začal pripravovať vojsko na odchod na Východ, ale po troch mesiacoch bol Avidius Cassius zavraždený a uzurpácia bola zažehnaná. Následne sa Marcus Aurelius odobral naspäť za Germánmi. Na vojenskej výprave, ktorú viedol už so svojím synom Commodom ako spolucisárom a ktorú zobrazuje napríklad úvodná časť filmu Gladiátor, prenikli jeho vojská až k Trenčínu (Laugaricio – bola postavená za jeho vlády ako stanica pre kupcov s jantárom), kde prezimovali v zime 179 – 180. Prvé obdobie tzv. markomanských vojen (alebo germánsko-sarmatských) zobrazuje historický reliéf na stĺpe Marca Aurelia, ktorý dal postaviť jeho syn Commodus v Ríme. V roku 180 Rimania doviedli vojnové ťaženie do úspešného konca. Marcus sa chystal založiť nové provincie za Dunajom (v dnešných štátoch Česko a Slovensko). To však už nestihol, pretože bol nakazený morom, možno v Carnunte, neskôr zomrel vo Vindobone.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Na filozofické myslenie Marca Aurelia malo vplyv najmä čítanie Epikteta.

Približne v poslednom desaťročí svojho života po grécky napísal 12 kníh filozofických meditácií Τὰ εἰς ἑαυτόν (Ta eis heauton – v slovenčine vyšlo ako Myšlienky k sebe, tradičný preklad je Hovory k sebe samému), časť vznikla na území dnešného Slovenska, niekde pri Hrone.

Vesmír je podľa Marca Aurelia veľkým štátom, v ktorom je najvyšším zákonom božská prozreteľnosť. Človek ako rozumná bytosť má pochopiť jej zámery a spolupracovať s ňou. Vo vesmíre sa nemôže diať z hľadiska celku nič zlého. Neustála zmena, vznik a zánik jednotlivých bytostí patrí k prirodzenému chodu vesmíru, takže len obmedzený ľudský pohľad môže považovať smrť za zlo. S nesmrteľnosťou duše a posmrtnými trestami jeho filozofia neráta.

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

  • Životopis Marca Aurelia sa zachoval v zbierke známej pod menom Scriptores Historiae Augustae (SHA)
  • Grécky historik Cassius Dio písal o vláde Marca Aurelia v 71. a 72. knihe svojho diela Rímske dejiny
  • Stručne popisuje Marcovu vládu grécky historik Herodianos

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Anthony R. Birley: Marcus Aurelius. A biography. Batsford, London 1987, ISBN 0-7134-5428-8 (Standardwerk).
  • Detlev von der Burg (Hrsg.): Marc Aurel. Der Reiter auf dem Kapitol. Hirmer, München 1999, ISBN 3-7774-8340-0 (umelecko-historicá štúdia k jazdeckej soche).
  • Richard P. Duncan-Jones: The impact of the Antonine plague. In: Journal of Roman Archaeology. Band 9, 1996, S. 108–136.
  • Jörg Fündling: Marc Aurel. Kaiser und Philosoph. Primus Verlag, Darmstadt 2008, ISBN 978-3-89678-609-8 (Rezension).
  • Pierre Grimal: Marc Aurèle. Paris 1991.
  • Richard Klein (Hrsg.): Marc Aurel. Darmstadt 1979, ISBN 3-534-07802-0 (wichtige Aufsatzsammlung).
  • Cornelius Motschmann: Die Religionspolitik Marc Aurels. Franz Steiner Verlag, Stuttgart 2002, ISBN 3-515-08166-6 (Hermes-Einzelschriften, Band 88).
  • Klaus Rosen: Marc Aurel. 3. Auflage. Rowohlt, Reinbek 2004, ISBN 3-499-50539-8 (knappe, aber nützliche Einführung).
  • Klaus Rosen: Die angebliche Samtherrschaft von Marc Aurel und Lucius Verus. Ein Beitrag der Historia Augusta zum Staatsrecht der Römischen Kaiserzeit. In: Historiae Augustae Colloquia. Nov. Ser. I, Macerata 1991, S. 271–285.
  • Greg R. Stanton: Marcus Aurelius, Lucius Verus, and Commodus. 1962–1972. In: Aufstieg und Niedergang der römischen Welt. Band II 2, 1975, S. 478–549 (älterer Forschungsüberblick).

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Informácie v infoboxe sú sčasti alebo úplne prebrané z infoboxu článku Editing Marcus Aurelius zverejneného na anglickej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]


Marcus Aurelius
Vladárske tituly
Predchodca
Antoninus Pius
Rímsky cisár
(161 – 169 spolucisár Lucius Verus)
(177 – 180 spolucisár Commodus)

161180
Nástupca
Commodus