Gréci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Grécka revolúcia, Theodoros Vryzakis

Gréci sú jeden z národov indoeurópskeho pôvodu. Vlastným menom Helénovia (gr. Έλληνες – Ellines), t. j. obyvatelia krajiny Hellas, odvodeným od mena mýtického praotca Helena. Gréci sa ako staroveký národ sformovali v 8. storočí pred Kr.

Etnické skupiny starovekých Grékov[upraviť | upraviť zdroj]

Etnické skupiny moderných Grékov[upraviť | upraviť zdroj]

  • európski Gréci
  • Pontskí Gréci- Gréci zo severovýchodnej Anatólie, z kraja Pontos, boli presídlení do Grécka počas grécko-tureckej výmeny obyvateľstva v r. 1923, rozprávajú pontskou gréčtinou.
  • Kapadócki Gréci- Gréci z centrálnej Anatólie, taktiež presídlení do Grécka.
  • Maloázijskí Gréci- Gréci zo západnej Anatólie, taktiež presídlení do Grécka.
  • Sarakacani- Nomádsky kmeň moderných Grékov, hovoriacich severným dialektom novogréčtiny.
  • Cakóni- Peloponézski Gréci žijúci vo východnej Arkádií, potomkovia antických gréckych Dórov z Lakedaimónie.
  • Manióti- Peloponézski Gréci žijúci na polostrove Mani, potomkovia antických Dórov z Lakedaimónie.
  • Sulióti- Etnická skupina Grékov z Epiru, pôvodom potomkovia epirských Grékov a Albáncov.
  • Sfakiančania- Gréci žijúci v oblasti Sfakia na Kréte, potomkovia starogréckych Dórov z Kréty.
  • Cyperčania- Gréci z ostrova Cyprus, potomkovia starogréckeho kmeňa Achájcov.
  • Latinovia – ostrovy Síros, Tínos, Náxos a Thíra
  • Arvaniti
  • Grekanici (Talianski Gréci)
  • Rumunskí Gréci
  • Karaguni (Tesália)
  • Karamanlidi – Gréci z južnej a centrálnej Anatólie, rozprávali turecky

Pôvod Grékov[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod Grékov bol vždy predmetom sporov. Nieje presne jasné, ako a kedy grécky národ vznikol.V tzv. heladskej dobe žili v Grécku Pelasgovia. Tento názov dali starovekí Gréci predgréckemu vyspelému neindoeurópskemu obyvateľstvu Grécka, ako sa sami nazývali však nevieme, keďže neexistuje žiadne písmo. O sformovaní gréckeho národa existuje množstvo teórii. Jedna hovorí, že indoerópske obyvateľstvo, tada Gréci, neprišlo do Grécka vo veľkom počte, ale iba jazykovo ovplyvnili pôvodných Pelasgov, ktorí prebrali reč Indoeurópanov a skombinovali ho so svojim jazykom a tak vznikla gréčtina. V samotnom gréckom jazyku sa nachádza množstvo neindoeurópskych pelasgických prvkov. Pelasgické slová označujú hlavne to, čo Indoeurópania z vnútrozemia nepoznali, napr. slová thalassa (more), alebo pyrgos (veža) sú pôvodom pelasgické. Negrécke sú aj koncovky toponým ako -nthos (Korinthos), -sos (Thasos) a -sa (Larisa). Druhá hlavná teória tvrdí, že do Grécka prišiel veľký počet Grékov, ktorí si podrobili pôvodné obyvateľstvo a asimilovalo ho. Tretia teória tvrdí, že gréckohovoriace obyvateľstvo obývalo Grécko už od neolitu a teda Gréci sú autochtónni, čo je však len málo pravdepodobné. Nedávne antropologické (Aris Poulianos) a genetické (Luigi Cavalli-Sforza) štúdie moderného gréckeho obyvateľstva zistili, že Gréci sú hlavne potomkovia meditereánskeho obyvateľstva, ktoré Grécko obýva už 5 000 rokov. Ide o Pelasgov, čím by sa čiastočne dala potvrdiť hypotéza, že do Grécka v skutočnosti veľa indoeurópskych Grékov neprišlo, len ich jazyk. Viac pravdepodobná teória je, že tu došlo k akémusi premiešaniu indoeurópskeho gréckeho a neindoeurópskeho pelasgického obyvateľstva. Takto premiešané a helenizované obyvateľstvo sa pravdepodobne ďalej presunulo na grécke ostrovy a na západ Malej Ázie, pričom aj tu vstrebali a helenizovali pôvodné obyvateľstvo. Grécke kmene začali do Grécka prichádzať pravdepodobne koncom heladskej doby.

Raní Gréci 1500-1200 pred Kr.[upraviť | upraviť zdroj]

Tzv. Agamemnóva maska z mykénskeho obdobia

Hlavný článok: Dejiny Grécka

Prvý historicky doložený grécky kmeň boli starovekí Achájci a Ióni, tvorcovia mykénskej kultury, ktorí hovorili najstaršou doloženou formou gréckeho jazyka. Mykénčania obývali územie približne zodpovedajúce súčasnému južnému Grécku a neskôr kolonizovali aj západné maloázijske pobrežie. Mykénske mestá boli napríklad Mykény, Tiryns, Iolkos a Sparta. Mykénčania vytvorili vyspelú palácovú kultúru, ktorá bola ovplyvnená minojskou a pelasgickou kultúrou. Na čele spoločnosti bol kráľ (wanax), najznámejší je mýtický Agamemnón. Mykénčania používali lineárne písmo B. Okolo r. 1200 pred Kr. opúšťali svoje sídla a na lodiach plienili okolité kraje. Po rozpade mykénskej civilizácie začali pravdepodobne do Grécka prenikať ďalšie grécke kmene.

Temné obdobie (1200-800 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Do Grécka následne prichádzali aj grécke kmene Dórov, Aiolov a aj Epirótov. Je pravdepodobné, že severogrécke kmene Epirótov a Macedóncov obývalo severné Grécko už od mykénskej doby, prípadne že tu boli aj Dóri a neskôr sa presunuli na juh Grécka. Podľa niektorých historikov sa Dóri nachádzali na juhu Grécka už v mykénskej dobe a po páde mykénskej kultúry prevzali moc, prípadne, že sami túto kultúru zničili. V historickom období vieme že Achájci obývali časť Tesálie, a časť Peloponézu, ďalej severozápadnú Anatóliu, Cyprus a Lesbos. Kmene Iónov osídlili ostrov Eubója, Atiku, Kykladské ostrovy a anatólsku Ióniu. Dóri žili v Strednom Grécku, vo väčšine Peloponézu, na Kréte, ostrovoch Dodekanézu a v juhozápadnej Anatólii. Kmeň Aiolov sa zvykne radiť k Achajcom, rípadne k ich príbuzným. Obývali Eubóju, Lesbos a severozápadnú Anatóliu. Popri týchto kmeňoch tu boli aj Macedónci, ktorí sa pravdepodobne odštiepil od hlavného prúdu Dórov, alebo sa časť Dórov po páde mykénskej kultúry odobrala na juh, zatiaľ čo časť ostal na pôvodnom mieste (Macedónci).

Archaické obdobie (800-500 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Okolo roku 800 začínajú grécke kmene vytvárať tradičnú kultúru. Gréci prevzali a upravili fenické písmo a založili tradičný mestský štát (polis). Počet Grékov rapídne narastal a bola potrebné založiť nové kolónie a mestá. Grécke mestské štáty rozhodli na sneme v Delfách o začatí kolonizácie. Gréci osídlili Sicíliu, južnú Itáliu, Bospor, severný Epiros, severnú a južnú Anatóliu, Krym, Tráciu, Kolchidu, čiernomorskú oblasť, južnú Gáliu a severnú Afriku. V týchto kolóniách vznikali veľké grécke mestá. Nastala klasická antická kultúra a vznikol zjednocujúci názov Heléni.

Socha Leonida I.

Klasické obdobie (500- 338 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Starovekí Gréci

V tomto období už Gréci vystupujú ako jednotný národ. Jazykom kultúry sa stáva atická (aténska) gréčtina. Ostatné kmene hovorili príbuznými jazykmi. Anatólski Gréci sa dostávali do prvých sporov s Perziou.

Helenistické obdobie (338-146/31 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto období nastupuje obdobie macedónskych Grékov. Macedónci boli možno Dóri, ktorí sa usadili na severe a nepokračovali osídlovať južné Grécko; iná teória hovorí, že Macedónci patrili k tzv. Severným gréckym kmeňom, aké sa usadili v Epeire; podľa iných názorov Macedónci neboli gréckeho pôvodu. Macedónci žili skromným životom a tak ich južní Gréci považovali za polobarbarských príbuzných. Ich kultúra sa však civilizovala a už kráľ Filip II. Monomatios (Jednooký) porazil Grékov. Jeho syn Alexander Veľký potom porazil Perziu a dobyl rozsiahle územia. Keď padla Perzská ríša, ktorá okrem iného ovládala aj centrálnu Anatóliu, začala nová grécka kolonizácia. Gréci osídlili fakticky celú Anátóliu, Sýriu a Egypt. Po Alexandrovej smrti sa táto ríša rozpadla na viacero gréckych kráľovstiev. Vznikli veľké metropoly ako Alexandria v Egypte, či Antiochia v Sýrii. Alexander tiež zaviedol jednotný grécky jazyk κοίνη διάλεκτος (koíne diálektos), ktorý vychádzal z klasickej atičtiny. Gréci žili na veľkej časti vtedy známeho sveta a spájal ich jednotný jazyk.

Rímske obdobie (146/31 pred Kr. - 395/6 stor. po Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Herodes Attikos, významný grécky politik v Rímskom senáte

Helenistické štáty si v 2-1 stor. pred Kr. postupne podmanili Rimania. Gréci sa tak stali súčasťou Rímskej ríše. Rimania však nikdy Grékov neobmedzovali. Rimania sa nikdy nesnažili kolonizovať východ tak ako západ. Dokonca povýšili gréčtinu na druhý úradný jazyk ríše a mnohí cisári obľubovali klasickú grécku kultúru. Italskí Gréci a Rimania tvorili dva národy Itálie. V tomto období sa ľudový jazyk stále viac líšil od klasickej atičtiny. Na severe Grécka sa začala usadzovať rímska komunita. Gréci hromadne prestupovali na kresťanstvo. V r. 212 cisár Caracalla udelil rímske občianstvo všetkým obyvateľom ríše, čím sa vlastne každý Grék úradne nazýval Rimanom a bol to zároveň počiatok byzantskej národnej identity. V 3 stor. museli Gréci v Anatólií a v Grécku čeliť masívnym útokom Gótov. V 4 stor. Grécko viackrát vyplienili Góti a súperiace cisárske armády.

Po r. 395 sa impérium rozdelilo na západné a východné (byzantské). Cisár Konštantín tu v r. 330 postavil nové hlavné mesto, nový Rím, Konštantinopol. Vo východnej ríši prevládal grécky národ, a tak sa počas nasledujúcich rokov Rimania na východe helenizovali. No už v 4 stor. sa Gréci nazývali Romioi (Rimania), pretože pomenovanie Helén bolo synonymum pre pohana. Nikto sa viac nenazýval Grékom. Cisári až do 6 stor. boli Rimania.

Byzantské obdobie (395/6 stor.-1453)[upraviť | upraviť zdroj]

Byzantský cisár Ján II. Komnenos

V 5 stor. bola Byzantská ríša ríša Grékov a hoci sa Gréci nazývali Rimania, ich nepriatelia ako Ostrogóti či Frankovia Byzantíncov pohŕdavo nazývali Grékmi. Práve v tomto období však grécke obyvateľstvo v pevninskom Grécku prežilo obrovskú ranu. Bol to útok Slovanov a Avarov v 6 stor. Grécko bolo už dlho zdecimované germánskymi vpádmi. Slovania, ktorí si hľadali nové obydlia, napadli Byzanciu ešte počas panovania Justiniána. Ten ich však pri Konštantinopole porazil. Po jeho smrti začali podnikať ďalšie útoky a dunajské pohraničné jednotky ich už neboli schopné zastaviť. Slovania obsadili skoro celé Grécko a dostali sa až na Peloponéz. Slovanmi neobsadené ostali iba grécke ostrovy a samozrejme Malá Ázia. Gréci sa schovávali v opevnených mestách. Invázia Slovanov bola úplne iná ako predchádzajúce gótske invázie. Góti chceli iba plieniť a rabovať, no Slovania sa chceli trvalo usadiť, čo bolo pre Grékov niečo čo nečakali. Byzantskí cisári boli bezmocní. Ich vláda v Grécku fakticky padla. Grécky vidiek patril Slovanom, ktorí tu už mali svoje tradičné osady odkiaľ ovládali svojich gréckych susedov. Naozaj to tak vyzeralo, že materské Grécko ostane slovanské natrvalo, nakoľko pôvodné obyvateľstvo Grécka začalo podliehať moru a asimilácií zo strany Slovanov. Niektrorí Gréci z Peloponézu nachádzali oslobodenie emigráciou do byzantských provincií v južnej Itálií. Cisári sa snažili Slovanov zničiť. Viaceré vojenské operácie boli úspešné a Slovania boli odvádzaní z Grécka a usídlovaní vo východnej Malej Ázií. Mnoho Slovanov presídlil do Malej Ázie generál Staurakios, ktorý zmenil vojnu na "lov" na Slovanov. Aj tak ale ostalo v Grécku veľa Slovanov, ktorí ďalej vzdorovali cisárskej moci. Obrat nastal až v 9 stor., kedy sa odohrala pre Grékov exsistenčná bitka pri meste Patra, posledným oporným bodom Byzancie na Peloponéze. Cisár Nikiforos a generál Fokas na čele veľkej armády úplne zničili Slovanov, ktorí zaútočili na achajské grécke obyvateľstvo a obľahli mesto Patra. Po tejto bitke nastáva masívne zotročenie gréckych Slovanov a ich presídlovanie do Malej Ázie, kde mali slúžiť ako vojaci na východných hraniciach. Z Grécka boli odedené celé slovanské rodiny, teda aj ženy a deti. Byzantská moc bola v Grécku upevnená. Takýmto spôsobom vymizlo skoro celé slovanské obyvateľstvo z Tesálie, Epiru a Peloponézu. Na Peloponéze však ostalo malé slovanské etnikum, ktoré sa následne pomiešalo s Grékmi a hellenizovalo. Slovania však ostali v Macedónií a podrobili sa tu byzantskej moci. Solún (Thessaloníki) sa tak stalo dvojnárodnostné mesto. Grécko bolo zachránené a Gréci konečne mohli vyjsť na vidiek. Najmenej vyľudnené oblasti Grécka bol Epirus, Stredné Grécko a východný Peloponéz, kde sa udržal väčší počet Grékov aj počas slovanskej okupácie. Na Peloponéz a do Tesálie bolo potom usadené grécke obyvateľstvo, predovšetkým z južnej Itálie, Sicílie a z Malej Ázie, aby tak posilnilo miestne zdecimované grécke obyvateľstvo. V Sýrií a v Egypte sa však situácia nevyvinula tak dobre ako v Grécku. Tieto územia definitívne pripadli Arabom a veľa Grékov sa odtiaľ vysťahovalo. Obnovila sa však byzantská správa nad Cyprom a nad Krétou, kde tiež vládli Arabi. Potom nastal pokoj až do 11 stor. V tomto období bol Konštantínopol strediskom gréckej kultúry. V Grécku bolo najvýznamnejšie mesto Patra a v Macedónií Solún. V 11. stor. na Byzanciu zaútočili Turci, ktorí ovládli všetky arabské územia. Síce ich Gréci viackrát porazili, stále mali veľkú moc. V roku 1071 sultán Alp-Arslan úplne zničil byzantskú armádu pri Mantzikerte v Kapadócií a zajal cisára Romana Diogena. Turci tak ovládli Kapadóciu a Pontos. Mnoho Pontských Grékov sa ušlo schovať do hôr. Kapadócki Gréci sa poturčili a tí, čo prežili, sa vyvíjali separovane a vznikla tak kapadócka a pontská gréčtina. Turci postupovali ďalej a v r. 1176 porazili grécke vojská pri Miryiokefalóne, čím ovládli celú Anatóliu. V r. 1204 Byzanciu zničili križiaci, Benátčania ovládli Konštantínopol. Malo to však aj kladné následky, keďže sa Turci stiahli zo západnej Anatólie a Gréci si tu vytvorili Nikéske cisárstvo. Pontskí Gréci si dokázali vytvoriť Trapezuntské cisárstvo. Vlastné Grécko ovládli Európania. Jedine Epirus bolo nezávislé grécke kráľovstvo. Gréci sa snažili znovuvytvoriť Byzantskú ríšu a v r. 1261 sa to aj podarilo Nikajskému cisárskemu rodu Paleologovcom. Kréta a Cyprus však ostali Benátkam. Byzancia disponovala iba západnou Anatóliou, Macedóniou a časťou Mórei (Peloponéz). Turci však postupovali ďalej, v r. 1430 dobyli Solún a v r. 1453 aj Konštantínopol. Byzantská ríša padla. Posledný grécky štát, Trapezuntské cisárstvo padlo v r. 1461. Do Anatólie prišlo spočiatku 200 tureckých rodín. Potom prišla sruhá vlna osadníkov v počte približne 200 000 ľudí. Avšak stále boli v menšine oproti Grékom.

Osmanské obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Armatolos, grécky zbojník

Osmanské obdobie sa datuje od dobytia Konštantínopolu 1453 po získanie nezávislosti Grécka v roku 1832.

Grécko[upraviť | upraviť zdroj]

Keď sa Turci definitívne udomácnili v Grécku mnoho Grékov prestúpilo na islam. V očiach ortodoxných Grékov sa však stali Turkami. A naozaj tomu tak aj bolo, keď za pár generácií stratili svoju národnú identitu. V tejto dobe sa označenie Grék nepoužívalo, ale Gréci sa označovali ako Rimania (Rómaioi).

Turecká administratíva nedokázala účinne ovládať horské oblasti, ktoré sa stali útočiskom polonomádskych etnických skupín hovoriacich severozápadným dialektom gréčtiny, známych dnes Sarakatsáni. K nim sa utiekali zvyšky byzantských ozbrojencov a politickí alebo kriminálni utečenci. Živili sa lúpežným spôsobom, napádali karavány a usadlosti, takže si vyslúžili prezývku klefti – zlodeji. Okrem nich tu boli aj Armatoli, ktorí slúžili ako domobrana a podliehali tureckej armáde, ale často sa spájali s kleftami a útočili na Turkov. Vďaka svojej opozícii proti tureckej administratíve nadobudli status národných hrdinov, podobne ako Jánošík alebo Robin Hood.

Za ranoosmanského obdobia boli aj kryptomoslimovia, čiže Gréci ktorí vystupovali ako moslimovia iba na verejnosti. No tí sa čoskoro poturčili. Väčšina Grékov sa však prispôsobila novej dobe. V materskom Grécku boli Gréci dôležití námorníci. Najdôležitejšie námorné strediská boli ostrovy Chios a Psara a tiež ostrov Ydra obývaný Arvanitmi. V Grécku si obyvatelia vytvorili spôsob autonómnej vlády. Na čele vidieckych zoskupení bola miestna rada starších-Gerúzia, ktorej predsedal tzv. dimogerontas, ktorého však Gréci volali tureckým meonom kotsabasis. Kotsabasiovia podliehali tureckej správe, často Grékov vykorisťovali a preto ich dedinčania nazývali kresťanskými Turkami, alebo poturčencami. Táto organizácia gréckej verejnosti osmanského obdobia je pravdepodobne ešte antického pôvodu. V Epire, v kraji Zagori, sa združili dediny pod názvom Zagorochoria do samosprávnych územií, kde sa obchodovalo a na čele stála geruzia. Podobne sa združili grécke obce na Chalkidiki zvané Mademochoria a na ostrove Chios-Mastichochoria. Gréci boli dôležití obchodníci vo všetkých územiach ríše, preto aj v Grécku bohatli mestá ako Solún, Veria, Kastoria a Kavala v Macedónií, Larisa, Trikala, Kalambaka a Metsovo v Tesálií, Téby a Livadia v Rumélií a Patra a Nauplio na Peloponéze. V Epire prosperovalo mesto Ioannina, Arta a Arjyrokastro. Dôležitým centrom Grékov bol aj Hadrianopol v Trákií, kde sa počas turkokratie usadilo mnoho gréckych rodín.

Medzi 11. a 16. storočím sa do Grécka presídľovali aj kmene Arvanitov hovoriacich juhoalbánskou toskičtinou. Usadili sa predovšetkým v Epire (tu sa však väčšina islamizovala), v Attike, južnej Bojótií, južnej Eubóji a na niektorých častiach Peloponézu. Počas neskoršej vojny za nezávislosť a ďalších problémoch boli moslimskí Arvaníti vyvražďovaní Grékmi, kresťanskí sa označovali za Grékov a výrazne pomohli v revolúcií proti Turkom.

V tomto období Slovania ostali iba v Macedónií a Trácií, na Peloponéze sa horské slovanské kmene helenizovali medzi 13 – 15 stor., kedy vytvorili spoločné osady s Grékmi a tak sa miešanými manželstvmi hellenizovali.

Anatólia[upraviť | upraviť zdroj]

Etnická mapa stredomoria do roku 1923, Gréci sú znázornení modrou farbou, žltá farba značí negréckohovoriace obyvateľstvo v susedstve juhobalkánskych Grékov.

Anatólia ostávala multietnickým územím, kde žili okrem Turkov a Turkménov, Arméni, Kurdi, Gréci, Taliani (Janovania a Benátčania) ale aj Židia, ktorí boli vyhnaní zo Španielska a Portugalska počas reconquisty a rekatolizácie. Pred tureckým obdobím, boli väčšina obyvateľov Anatólie Gréci, menšinu tvorili najmä Arméni. Pod tureckým vplyvom podliehali Greci v Anatólií islamizácii a najviac Grékov prestúpilo na islam v 17. storočí. Gréci zo západnej Anatólie a Pontu neprestupovali na islam. V Konštantínopole prečívala skupina vplyvných aristokratických gréckych rodín zvaných Fanarioti, podľa štvrte Fanari (dnes Fener). Grécke obyvateľstvo si udržovalo svoju národnosť na pobrežiach a vo veľkých mestách. vrátane vnútrozemských. Do západnej Anatólie, Iónie, však počas 16. – 17. stor. prišlo tisícky gréckych rodín na posilnenie zdecimovaného miestneho gréckeho obyvateľstva. Grécki prisťahovalci pochádzali hlavne z okolitých ostrovov, ale aj z Kréty, Cypru a Peloponézu. Zvýšením počtu Grékov na západe Anatólie sa tu stali Gréci majoritným obyvateľstvom a tak bolo zabránené ďalšie islamizovanie. Najdôležitejším kultúrnym centrom Grékov zo západnej Anatólie bolo moderné mesto Smyrna, kde sa udržiavla vysoká kultúra. Iné mestá tu boli, Prusa, Nikomedia, Nikea, Kios, Alikarnasos, Pergamos, Filadelfia, Makri, Aidini a Kydonies). Gréci sa udržali aj v Ponte, teda na severe Anatólie a títo Gréci sa nazývajú Pontskí Gréci. Rozprávajú svojim vlastným gréckym jazykom, udržiavali si svoju kultúru a obývali významné osmanské mestá ako Trabzon, Tripoli Sinopi, Rize alebo Kerasos. Gréci z juhu Anatólie žili v historických krajoch Pamfýlia a Kilikia, hlavne v mestách Adana, Mersini a Attalia. Títo Gréci si však neuchovali svoj jazyk, začali rozprávať po turecky, ale uchovali si svoju grécku identitu. V centre Anatólie boli Gréci sústredení hlavne v Kapadócií (Kapadócki Gréci). Žili v meste Kesaria a v okolitých menších mestách a dedinách. Významná grécka komunita obývala aj kraj Pisídia, západne od Kapadócie. Tu sa Gréci sústredili v meste Sparta a tiež rozprávali po turecky. Vo všetkých týchto územiach zastávali Gréci hlavne vzdelanostné vrstvy obyvateľstva. Boli dôležití magnáti, lekári, právnici či remeselníci. Gréci zo Sparty boli známi výrobcovia a obchodníci s orientálnymi kobercami.

Krym[upraviť | upraviť zdroj]

Na Kryme vznikol v roku 1441 Krymský chanát. Nemuslimské obyvateľstvo, vrátane Grékov, malo vlastné náboženské a súdne inštitúcie a platilo dane, za čo nemuselo slúžiť v armáde. Krymský chanát v roku 1783 anektovalo Cárske Rusko.

Kréta a Cyprus[upraviť | upraviť zdroj]

Na Kréte a Cypre boli dlhú dobu Benátčania, čo Grékom vyhovovalo. Miestne obyvateľstvo tak ostalo uchránené od počiatočných tureckých útokov. Turci sa ostrovov zmocnili až v 17 stor. Gréci tu hovorili miestnym jazykom.

Vo všetkých týchto oblastiach si Turci presadili svoju moc, no Gréci sa ako národ udržal. Tureckí sultáni si Grékov veľmi vážili pre ich dávnu kultúru a postavenie Grékov nebolo také zlé ako sa všeobecne myslí. Gréci, ako najpočetnejšia menšina v ríši mali rôzne výhody. Mnoho sultánskych radcov a štátnych ministrov malo grécky pôvod. Samotní sultáni sa učili po grécky. Keď začali Gréci požadovať nezávislosť, nastali kruté boje.

Národnooslobodzovacie obdobie (18. stor. - 1923)[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Grécka vojna za nezávislosť

Bitka Grékov proti Turkom pri Vassilike

Grécky národ sa začal prebúdzať koncom 17 stor. Počas stáročí tureckej okupácie grécku identitu držali patriarchovia a orthodoxná viera. Až koncom 17 stor. Gréci začali poukazovať na svoju predbyzantskú pohanskú minulosť a Gréci, ktorí sa dovtedy nazývali Rimanmi (Romii) sa opäť vrátili ku svojmu pôvodnému menu Heléni. Gréci vyhlasovali že oni sú potomkovia starovekých Helénov a tak sa zároveň upevnilo ich národné povedomie.

Grécki vzdelanci vytvorili archaizujúci jazyk kathareusa, ktorý bol očistený od tureckých a latinských slov, ktoré gréčtina z Grécka obsahovala. Jazyk vychádzal z klasickej attičtiny. V tomto jazyku sa vydávali aj grécke noviny. Turci proti týmto veciam nenamietali, lebo nečakali aké budú mať vyústenie. V dvadsiatych rokoch 19 stor. útoky kleftov zosilneli a protiturecký odboj začal i v mestách. Po veľkých bojoch sa Grécko s pomocou západných mocností v r. 1829 osamostatnilo. Patrilo mu však iba Peloponéz a južné Grécko. Grécka národná identita sa obnovila.

Theodoros Kolokotronis, osloboditeľ Peloponézu

V Gréckom štáte však bola silná menšina Arvanítov, ktorí žili na Peloponéze (hlavne kraj Argolida) a v Attike. Niektorí Arvaníti však boli moslimovia a pri ďalších vojnách s Tureckom ich Gréci vyvraždili, naopak kresťanskí Arvaniti spolu s Grékmi bojovali proti Turkom a označili sa za Grékov. Gréci potom získali Tesáliu, Epiros a začiatkom 20 stor. aj Macedóniu. V Epire taktiež žila silná menšina Arvanitov a grécki Sarakatsáni zostúpili z hôr. Epirskí Gréci žili aj v severnom Epire, ktorý patril Albánsku. V gréckom Epire boli tiež Arvaníti vyvražďovaní. Potom sa mnoho Grékov z Albánska prisťahovalo do gréckeho Epiru. V Macedónií žili Gréci hlavne v Chalkidiki, Thessalonikách a niektorých južných oblastiach. Na severe žili väčšinou Slovania. Grécka vláda túto menšinu nemala v láske, hoci im dovolila vydávať vlastné učebnice a mať vlastné školy. Keď sa však situácia vyostrila, boli nútení Slovania odísť do Bulharska a Juhoslávie. Potom bola podpísaná výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Bulharskom. Macedónski Slovania grécku Macedóniu opustili a Gréci, ktorí žili na bulharskom pobreží Čierneho mora prišli do Grécka. Macedónia však bola značne vyľudnená. Osídlili ju potom hlavne anatólski Gréci, ktorí ušli z Turecka. Od r. 1913 pripadla Grécku aj Kréta. Cyprus ostal Britom. V Konštantínopole, v západnej Anatólií a Ponte tvorili Gréci väčšinu. Ale práve tu sa stali obeťami tureckej genocídy. Pontských Grékov vyvražďovali Turci od r. 1914, teda keď Gréci zmasakrovali moslimov v Grécku. Potom Grécky premiér Eleftherios Venizelos umiestnil armádu v Anatólií, ktorá sa mala stať Gréckom. Ale turecký generál Mustafa Kemal Atatürk Grékov porazil. Turci potom vypálili Grécke mesto na anatólskom pobreží, Smyrnu. Gréci utiekli do Grécka. Ďalej zmasakrovali pontských Grékov a tiež Arménov. Potom bola podpísaná výmena obyvateľstva. Anatólski Gréci sa po 3000 rokoch vrátili späť do Grécka. Usadili sa predovšetkým vo vyľudnenej Macedónii a tiež v Atike. Pontskí a Kapadócki Gréci však hovorili vlastnou gréčtinou a tak sa museli naučiť novogréčtinu z Grécka, čo oslabilo ekonomiku. Taktiež moslimovia z Grécka odišli do Turecka, medzi nimi aj mnoho moslimov, ktorí sa pokladali za Grékov a rozprávali po grécky, hlavne krétski a macedónski moslimovia. Predpokladá sa, že z Grécka odišlo okolo 500 000 moslimov a z Turecka okolo 2 000 000 Grékov, hoci tieto čísla nikdy neboli overené. Až teraz sa stal Konštantínopol tureckým mestom. v r. 1955 odišlo ďalších 150 000 konštantínopolských Grékov, po ďalšej genocíde.

Moderné obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Etnická mapa južného Balkánu a Anatólie do r.1923, Gréci=modrá farba, Turci =červená farba, Albánci =žltá farba, Arumuni=fialová farba, Bulhari =zelená farba.

Mnoho etnických Grékov z rôznych krajín sa v priebehu 20 stor. vysťahovalo zo svojej vlasti naspäť do Grécka. V Turecku to spôsobili vyššie spomínané genocídy a následná výmena národov medzi Tureckom a Gréckom. V Turecku tak dnes nezostala skoro žiadna grécka menšina, hoci si Gréci stále robia na anatólske územia nároky. V r. 1955 Turci napadli poslednú veľkú grécku komunitu v Istambule, ktorá sa následne vysťahovala. V r. 1960 získali cyperskí Gréci nezávislosť od Britov, no už v r. 1974 Cyprus napadli Turci a tak je až dodnes rozdelený. Egyptskí Gréci opúšťali Egypt od začiatku 20 stor. až do r. 1960 a v súčasnosti je ich v Alexandrii už veľmi málo. Pontskí Gréci žili až do r. 1989 na Kryme, v Gruzínsku, Arménsku, Azerbajdžane a v Kazachstane. Po páde komunizmu sa však začiatkom deväťdesiatych rokoch väčšina Grékov vysťahovala do Grécka. V každom tomto štáte však dodnes žije malá grécka menšina. V Taliansku žije dodnes malá grécka komunita na juhu. Okrem toho sa Gréci vysťahovali aj do USA a Austrálie, kde tvoria výraznú menšinu.

Pôvod moderných Grékov[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod moderných Grékov bol vždy predmetom sporov. V 19 stor. sa niektorí historici domnievali, že moderní Gréci sú iba Slovania, ktorí boli pogréčtení byzantskou mocou a kresťanskí Arvaniti (Albánci), ktorí si osvojili gréčtinu, ktorá sa používala v ortodoxnej cirkvi. Ale táto teória bola vyvrátená. Väčšina Slovanov totiž po bitke pri Patrase v 9. stor. Grécko opustilo. Macedónski Slovania odišli počas Grécko-bulharskej výmeny obyvateľstva začiatkom 20. stor. Ale aj tak sa niektorí Gréci zmiešali so Slovanmi, hlavne v 9. a tiež v 13. stor., no iba so slovanskou menšinou. V Byzantskom období bolo totiž Grécko fakticky znovuosídlené Grékmi z iných oblastí impéria. Arvaníti sa začali s ostatným gréckym obyvateľstvom miešať až v 20. stor., a stále si uchovávajú svoje tradície. Špecifickou skupinou moderných Grékov sú aj Grécki Arumuni, ktorí však tiež žili separovane až do 20. stor. Turecko-grécke miešanie nebolo vo vlastnom Grécku zvykom, kvôli náboženskej izolácií a naopak, mnoho Turkov malo grécky pôvod. Významný grécky historik zaoberajúci sa touto tematikou bol v 19. stor. Konstantinos Paparrigopulos. Bola urobená aj DNA analýza moderných Grékov, pričom talianski vedci Luigi Cavalli-Sforza, Paolo Menozzi a Alberto Piazza, našli výrazné DNA spojenie s antickými Grékmi a tak vylúčili rôzne nepravdivé teórie. Zistilo sa tiež, že iba 12% z gréckej DNA je typu R1a1. Tento typ je typický pre slovanské národy. Ale vedci predpokladajú, že gén typu R1a1 bol v Grécku už pred slovanskou inváziou a pochádzal ešte od starovekých, predgréckych obyvateľov Grécka, Pelasgov. Z celkových 12% tohto génu má slovanský pôvod v gréckej DNA iba približne 5%, pričom starí Slovania mali tento gén v zastúpení približne 75%. Touto analýzou sa dá slovanský pôvod Grékov vyvrátiť. Dokazuje nám to aj fyziognomická podobnosť antických a moderných Grékov a taktiež popisy starých Slovanov, kde sa písalo, že Slovania boli svetlovlasí so svetlou pokožkou (Prokopios), pričom 80% moderných Grékov majú tmavšiu farbu vlasov, očí a pleti. Našlo sa aj výrazné spojenie medzi južnými Talianmi, Sicílčanmi, Grékmi a západnými Turkami. Táto príbuznosť spomínaných národov je založená na ich starogréckom pôvode, nakoľko antickí Gréci obývali uvedené oblasti. Menšie percentá poukazovali na ďalšie miešania, malé percento DNA je ázíjskeho pôvodu a našlo sa aj malé genetické spojenie so severoafrickým obyvateľstvom (0,3%). Antropologické výskumy, ktoré viedol uznávaný antropológ, dr. J. Lawrence Angel dokázali, že moderní Gréci sú výrazne podobní so svojimi starovekými predkami. Antropologické výskumy viedol aj dr. Aris Poulianos, ktorý porovnával skeletové materiály moderných a antických Grékov a zistil, že sa fakticky nelíšia. Poulianos zistil, že moderní Gréci sú predovšetkým potomkovia paleobalkánskych obyvateľov (Pelasgovia) ktorí sa pomiešali s novousadlíkmi, ktorí do Grécka prichádzali približne od roku 3000 pred Kr. (grécke kmene). Dôkaz o kontinuite medzi antickými a modernými Grékmi je aj moderná gréčtina, ktorá sa vyvíjala od staroveku do 20 stor. Gréci žiju aj na juhu Talianska a samotní južní Taliani majú aj grécky pôvod. Grécky národ bol vystavený rôznym kontaktov s inými národmi, no až teraz môžeme s istotou povedať, že moderní a antickí Gréci sú jeden národ.

Grécka kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Parthenon, symbol gréckej kultúry

Grécka kultúra položila základy modernej európskej kultúry. Mnohé poznatky boli známe už starým Grékom, ktorí založili napr. filozofiu, divadlo, astronómiu, rétoriku, modernú medicínu či demokraciu. Veľký je aj vplyv gréckeho jazyka v európskych jazykoch. Slová ako ekonomika, politika, matematika, televízia, stratégia či aristokracia sú gréckeho pôvodu.

Grécka kultúra prežila svoj ďalší veľký rozmach počas byzantskej doby, hlavne v 12.-15. storočí, potom ďalšiemu veľkému rozvoju bránila osmanská nadvláda. Do 17. storočia patrila medzi najkultúrnejšie európske centrá aj Kréta, kde vládli Benátčania. Vyspelá kultúra pretrvala aj na Iónskych ostrovoch, kde Turci nikdy nevládli, ale aj v Anatólií, ktorá síce patrila Turkom, no vďaka vyspelým veľkomestám si Maloázijskí Gréci dokázali udržať modernú kultúru. Obrodenie nastáva koncom 19. storočia, po oslobodení Grécka.

Kultúra súčasného Grécka vychádza predovšetkým z byzantských a zo starovekých tradícií. Najdôležitejším aspektom spoločnosti je grécka ortodoxná byzantská kresťanská cirkev, ktorú vyznáva väčšina Grékov. Celkovo má grécka kultúra bližšie k orientálnym krajinám, ako k Európe. Ale aj tak tvorí akúsi vstupnú bránu medzi západom a orientom. Orientálne prvky môžeme v gréckej kultúre badať už od mykénskej kultúry. Gréci sú národ ktorý sa rád zabáva pri dobrej hudbe, tanci, jedle a víne.

Hudba a tance[upraviť | upraviť zdroj]

Tanečníci z Kréty
Kréťan hrá na tradičný nástroj, lyru.

Bližšie informácie v článkoch: Grécka hudba, Grécky folklór

Hudba je pre Grékov jedna z najdôležitejších častí ich života. V Grécku je najpopulárnejším žánrom ľudová hudba a hudba vychádzajúca z ľudovej hudby. V žiadnej inej krajine v Európe nieje ľudová hudba a tradičné tance tak populárne a udržiavané ako v Grécku, kde dokonca i dnes vznikajú nové ľudové piesne. Grécka hudba má korene v starogréckej hudbe a už od mykénskej doby patrí pod orientálne štýly hudby.

Tradičná ľudová hudba je odlišná v rôznych tradičných krajoch Grécka. Rozdeľuje sa ľudová hudba pevninského Grécka, ľudová hudba z Kréty, Iónskych ostrovov, Egejských ostrovov a z krajov, ktoré boli obývané Grékmi do Grécko-tureckej výmeny obyvateľov v r. 1923, teda ľudová hudba Pontských, Maloázijských a Kapadóckych Grékov. Pevninská hudba z Makedonie a Trákie sa podobá ostatnej balkánskej hudbe, hudba z Epiru, Tesálie, Rumélie a Peloponézu (dimotiki musiki) je však špecifická a zároveň najpopulárnejšia celogrécka ľudová hudba. Tradičné nástroje sú hlavne dychové-klarinet, zurna a flojera, v pozadí znie brnkacie udi či lauto. Najznámejšie piesne z tejto oblasti pochádzajú od novogréckych kmeňov, Sarakacanov a Karagunidov a tiež z peloponézskeho kraja Arkádia. V mnohých piesňach sa oslavuje aj hrdinský boj Grékov proti Turkom. Tradičným mužským krojom je obľúbená suknica fustanella. Hudba z gréckych ostrovov (nisiotika) je odlišná, dominujú tu husle a hudba je viac melodická. Podobnú hudbu majú aj Maloázijskí Gréci (mikrasiatika). V ich tradičnej hudbe prevládajú prevažne brnkacie nástroje (kanonaki, udi) a husle. Hudba z Pontu (pondiaka) je odlišná, hraná na sláčikový nástroj kemenče, piesne sú rýchle v silnom orientálnom tóne. Osobitné postavenie má aj hudba z Kréty (kritika), kde je tradičným nástrojom sláčiková lyra, podobná ako kemenče. Piesne sú často rýchle a melodické. Tradičná je tu aj mandináda, vtipná rýmovaná porekadlová pieseň. Mandinády sú v Grécku veľmi populárne.

Tradičné grécke tance (chori) sa tancujú zvyčajne v kruhu (kyklos) a väčšina z nich má staroveký pôvod, ako napr. tanec syrtos, ktorý sa tancuje vo všetkých oblastiach a prvá zmienka o ňom je z 1. stor. po Kr. Jemu podobný tanec je aj kalamatianos, itia a klistos, ktoré sa tancujú v pevninskom Grécku. Tradičným tancom pevninského Grécka je akrobatický tanec tsamiko, nazývaný aj kleftikos choros, teda zbojnícky tanec. Na ostrovoch sa tancujú tance susta či pidichtos, na Kréte je najznámejší divoký tanec pendozalis či siganos. Krétske tance sú často doprevádzané výstrelmi. Typycké maloázijské tancezeimbekiko, 'karsilamas a ženský tanec tsifteteli, čo je brušný tanec. Pontské tance sú tiež veľmi divoké, známe sú Tik, Dipat či Trigona. Kapadócki Gréci tancujú tance seitata, El Vassilis či leilalum.

Po výmene obyvateľov medzi Gréckom a Tureckom v roku 1923 priniesli Maloázijskí Gréci do Grécka svoju tradičnú hudbu, spočiatku spievali ironicky, o problémoch, drogách, tento štýl je známy ako Rembetiko. Hralo sa v tradičných anatólskych tónoch, prevažovali tu brnkacie nástroje. Po Druhej svetovej vojne sa tento štýl spopularizoval, teda aj nástroje, ako buzuki, ktoré sa stalo najpopulárnejším nástrojom Grékov. Veľký zlatý vek gréckej hudby nastal v 50.-70. rokoch, kedy vznikol štýl laika, hraný na buzuki. Sú to tzv. piesne Syrtaki, ktoré skladali známi skladatelia ako Mikis Theodorakis (zložil aj pieseň Zorbas), Vassilis Tsitsanis, Manos Chatzidakis, Stavros Xarchakos, Nikos Gatsos či Manos Loizos. Najznámejší speváci boli Jorgos Dalaras, Grigoris Bithikotsis či Stelios Kazantzidis. Z tohto štýlu sa vyvinula v 80. rokoch tzv. synchrona laika, ktorá je najpopulárnejším štýlom dodnes, nesmie tu chýbať buzuki. Dnes je populárnym štýlom aj tradičné tsifteteli, teda brušný tanec, takysto v sprievode buzuki. Venujú sa mu speváci ako Tasos Bugas, Jorgos Dalaras, či Notis Sfakianakis.

Zvyky a tradície[upraviť | upraviť zdroj]

Grécky reliéf znázorňujúci rodinu

Gréci sú veľmi konzervatívni ľudia, ktorí si ctia svoje starobylé tradície, vychádzajúce ešte z pohanských čias. Grécke ľudové zvyky sú prežitkom starého Grécka, ktoré kresťanstvo nevytlačilo. Najväčšími gréckymi slávnosťami sú tradičné dedinské veselice panijiria, ktoré sa organizujú na počesť rôznych svätých (v staroveku na počesť bohov), či na počesť dobrej úrody (sviatok chleba, sviatok hrozna, sviatok melónov). Pri týchto zábavách sa tancuje na hlavnom námestí, kde sa hoduje niekoľko dní. Tradičné oslavy kresťanských sviatkov ako Veľká noc, či Vianoce si uchovali množstvo zvykov z predkresťanskej doby. Ľudová mytológia vychádza zo starogréckej mytológie, je plná pohanských bohov a povier. Známy je príbeh o drevorubačovi, kde vystupuje riečny boh, ktorý trestá ľudskú chamtivosť. Príbeh o Jannisovi a Mandritse, o nerozlučnej láske obsahuje prvky z gréckych mýtov o Filemónovi a Baukcis či o kráľovi Midasovi. Veľkým sviatkom je aj svadba (gamos), kde sa oslavuje niekoľko dní a na vidieku nie je výnimočné vidieť na svadbe až 1000 hostí. Na prvom mieste je u Grékov rodina, ktorá drží spolu a je nerozlučiteľná, preto deti žijú so svojimi rodičmi aj v dospelosti a často aj so svojou rodinou. Pre Grékov je tradičná aj ich pohostinnosť (filoxenia).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článku: Grécka literatúra

Grécka literatúra začína v 9. stor. pred Kr. Homérom. Gréci vymysleli moderný epos, drámu, teda komédiu a tragédiu a historiografiu. Najvýznamnejší starovekí spisovatelia boli napr. Sofokles, Euripides, Aischylos, Aristofanes, Thukydides, Herodotos či Plutarchos. Z filozofov najznámejší Platón a Aristoteles.

Veľké literárne diela vznikali aj v byzantskej dobe, známi historiografi boli napr. Theofylaktos Simokattis , Prokopios, Michael Psellos a Laonikos Chalkokondylis. Najvýznamnejším byzantským románom, od neznámeho autora, písaným v modernej gréčtine je Digenis Akritas, byzantský vojak zažívajúci lásku a dobrodružstvá, keď zabije draka. Významným byzantským filozofom bol Georgios Gemistos Plethon.

Za zakladateľa modernej gréckej literatúry je považovaný Visentzos Kornaros, ktorý v 16. stor. napísal jeden z najvýznamnejších renesančných diel, Erotokritos, ľúbostný román zasadený do starovekých Atén. Spisovateľ Konstantinos Paparrigopoulos napísal v 19. stor. ako prvý dejiny Grékov od staroveku po súčasnosť. Koncom 19. a v 20. stor. pôsobili velikáni gréckej poézie, ako Dionysios Solomos (autor gréckej hymny), Konstantinos Kavafis, Jannis Ritsos, Kostis Palamas a nositelia Nobelovej ceny Giorgos Seferis a Odysseas Elytis. Z prozaikov boli známi Adamantios Korais a Rigas Fereos, neskôr slávny Nikos Kazantzakis, stvoriteľ Gréka Zorbu. Známi sú aj moderní grécki filozofi, snáď najslávnejším filozofom 20. storočia bol Grék Panajotis Kondylis, známy je aj Kostas Axelos a Cornelius Castoriadis, zo súčasných spisovateľov, básnikov a kritikov vyniká uznávaný Nikos Dimu.

Kuchyňa[upraviť | upraviť zdroj]

Grécka kuchyňa patrí pod typickú stredomorskú kuchyňu. Všeobecne je veľmi zdravá[chýba zdroj], Gréci konzumujú veľké množstvo olivového oleja, ktorý je základom skoro každého jedla. Väčšina jedál pochádza zo starovekého obdobia, hoci mnohé majú turecké mená, ako napr. tradičný medový zákusok baklavas, o ktorom sa zmieňoval už spisovateľ Athénaios v 2. stor. K tradičným gréckym jedlám patrí pečené mäso (najmä jahňacie a kozie), ryby a morské živočíchy, šaláty (najznámejší je tradičný choriatiki-dedinský), syry (najznámejší je feta), mussakas (zapekaný baklažán s paradajkovou omáčkou), suvlaki a gyros, pastitsio, dolmades (viničové listy plnené ragú), rôzne druhy omáčok na cestoviny a omáčka tsatsiki. Grécke zákusky sú medové a veľmi sladké, existuje množstvo druhov, no najznámejší je spomínaný baklavas. Grécka kuchyňa bola ovplyvnená talianskou kuchyňou, z ktorej pochádzajú jedlá ako pastitsio, cestoviny či stifado. Veľmi kvalitné je aj Grécke víno a alkoholické nápoje ouzo, retsina a Metaxa. Obľúbeným nápojom je aj tradičné frapé, ktoré vzniklo práve v Grécku.

Grécke priezviská[upraviť | upraviť zdroj]

Grécke priezviská sa vyvíjali od antiky až po 20. storočie. Mnohé znamenajú konkrétne slová, alebo pomenovania a pochádzajú z rôznych oblastí Grécka a Anatólie. Niektoré majú aj cudzí pôvod (turecký, taliansky, arabský, albánsky, slovanský). Turecký pôvod majú mená, ktoré začínajú na kara-čierny (napr. Karamanlis, Karapanajotidis) a tiež končiace na oglu (Portokaloglou) a azis (napr. Abdazis). Nie vždy však musia byť tureckého pôvodu, turecký môže byť len kmeň, napr. Karapanajotidis je zloženie tureckého slova kara (čierny) a gréckeho mena Panajotis s gréckou koncovkou -dis. Arabský pôvod majú mená ktoré začínajú na chadzi (z arabského hadži, pútnik, napr. Chatzidakis). Tieto mená obdržali ľudia, ktorí sa v minulosti podujali na púť do Svätej zeme. Slovanské priezviská majú grécke koncovky a sú teda celkom helenizované, napr. Vikelas (od slova býk), alebo Dovros (od slova dobre). Priezviská talianskeho pôvodu nájdeme na Peloponéze, či na ostrovoch sú to napr. Markezinis, Antonellis. Priezviská albánskeho pôvodu sa vyskytujú prevažne u Arvanitov, napr. Bithikotsis, Bukuras, Lalas.

Niektoré mená označujú vonkajší charakter (Paleologos-staré slovo, Makrijannis-dlhý Ján, Jeros-starec, Mavroforakis-v čiernom oblečený), alebo nejakú vnútornú charakteristiku (Kutsos-hlupák, Voskopulos-potomok pastiera, Delijannis-hlúpy Ján). Ženské priezviská sú genitívom mužských (Paulopulu-od Paulopulos, Kusteni-od Kustenis, Theodoridu-od Theodoridis).

Toto sú najčastejšie koncovky gréckych priezvisk:

  • -idis/-dis Stará grécka koncovka, pochádza ešte z antiky, kedy sa vyslovovalo ako -des (Archimedes). Tieto mená sú najbežnejšie hlavne u Grékov z Malej Ázie (Kiurtzidis, Kazantzidis, Michalidis).
  • -nis' Pôvodom z južného Grécka, hlavne z Peloponézu (Kolokotronis, Kustenis), taktiež patrí medzi antický typ, kedy sa vyslovoval ako -nes (Demosthenes).
  • -atos Pôvodom z Kefalónie, pričom táto koncovka má vo väčšine prípadov taliansky pôvod (Marinatos).
  • -as Pôvodom z Macedónie a Epira, má antický pôvod (napr. Savalas, Gonatas).
  • -ellis/-lis Pôvodom z ostrova Lesbos, pôvod mena je antický, ale aj taliansky (Evangelis).
  • -akos Pôvodom z Peloponézu a Kréty (Xarchakos).
  • -akis Pôvodom z Kréty a iných ostrovov, táto koncovka znamená zdrobneninu (napr. Theodorakis, malý Theodoros).
  • -eas Pôvodom z Peloponézu, má antický pôvod (Saleas, Charisteas).
  • -pulos Takysto má peloponézsky pôvod (Papadopulos, Markopoulos, Stefanopulos). Pulos znamená potomok a je to slovo latinského pôvodu.
  • -u Genitív koncovky -os, vyskytuje sa hlavne Cypre (Papadopulu).
  • -tis Koncovka starogréckeho pôvodu, vyskytuje sa hlavne na Peloponéze (Kassimatis).
  • -oglu Koncovka tureckého pôvodu (Kazantzoglu).
  • -us Táto koncovka sa vyskytuje iba na Cypre (Sofokleus).

Existujú aj priezviská, ktoré označujú mená (Theodoros, Avgustinos) a priezviská označujúce nejaký topografický pôvod (Moraitis – Peloponézan, Arachovitis – obyvateľ dediny Arachova, Agrafiotis – obyvateľ oblasti Agrafa).

Známi Gréci[upraviť | upraviť zdroj]

Stručný prehľad gréckych dejín[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie Udalosti
30. stor. pred Kr. Protogrécke kmene sa usadzujú v severnom Balkáne
20. stor. pred Kr. Protogrécke kmene sa usadzujú v Grécku a zakladajú mykénsku civilizáciu
17. stor. pred Kr. Gréci boli definitívne usadení v Grécku, vznik mykénskej civilizácie
13. stor. pred Kr. Založené prvé kolónie v Anatólií
11. stor. pred Kr. Grécke kmene Dórov, Iónov, Achajcov a Aeolov prenikajú do Grécka
9. stor. pred Kr. Veľká kolonizácia Anatólie
8. stor. pred Kr. Založené prvé kolónie na Sicílií a v Itálií
6. stor. pred Kr. Zakladajú sa kolónie po celom Stredomorí (Afrika, Itália, Anatólia, Egypt, Gália, Hispánia) a okolo Čierneho mora
4. stor. pred Kr. Po dobytí východu Alexandrom Veľkým sa Gréci usadzujú v celej Anatólii a v severnom Egypte
2. stor. pred Kr. Rimania si podmaňujú Grékov, migrácia Grékov do Ríma
4. stor. po Kr. Vznik Východorímskeho (Byzantského) impéria, Gréci osídľujú Konštantínopol, masívne migrácie v ríši
7. stor. po Kr. Slovania obsadzujú Macedóniu a časť Grécka s Peloponézom, Gréci odchádzajú z Grécka do Itálie. Cisári porážajú Slovanov, masívne presídľovanie Slovanov z Grécka do Anatólie. Grécko je osídľované Grékmi z Macedónie a Cypru
8. stor. po Kr. Slovania v Grécku sa začínajú helenizovať
9. stor. po Kr. Veľká migrácia Grékov v celom impériu, Gréci z Itálie a Sicílie osídľujú Peloponéz a Tesáliu, aby osídlili po Slovanoch vyľudnené oblasti
13. stor. Pád Byzancie, po štvrtej križiackej výprave, vznik Latinského cisárstva, 1261-obnovenie Byzancie, Veľká grécka migrácia medzi Gréckom, Anatóliou a Konštantinopolom
15. stor. Turci ovládli Byzanciu, usadzujú sa v Grécku, Fanarioti udržujú v Konštantinopole grécku identitu. Albánski Arvaniti osídlujú Ipiros a južné Grécko
30. roky 19. st. Vznik Helénskej (Gréckej) republiky, grécka migrácia z Anatólie do Grécka, Gréci odchádzajú do Ameriky
Obdobie Udalosti
1913 Gréci ovládli Macedóniu, kde žije početné slovanské a turecké obyvateľstvo
1914 – 1923 Grécka pontská genocída, 353 000 Grékov zabitých[1][2][3][4][5][6]
1919 Dohoda z Neuilly, výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Bulharskom.
1922 Turci zničili anatólske grécke mesto Smyrnu, 40 000 Grékov mŕtvych, koniec gréckej dominancie v Anatólii
1923 Dohoda z Lausanne, Gréci a Turci sa dohodli na výmene obyvateľov, približne 2 000 000 Grékov prišlo z Turecka, usídlili sa v Macedónii a južnom Grécku. Výmena sa netýkala Grékov z Istanbulu, Imbrosu a Tenedosu a Turkov z Trákie. Grécko opustilo cca 400 000 moslimov
40. roky 20. st. Nasleduje fašistická okupácia, veľa Grékov bolo vyvraždených
1947 V Rumunsku bol nastolený komunizmus, miestni Gréci emigrujú do Grécka
1948 Po občianskej vojne, v ktorej boli porazení grécki komunisti sa veľa Grékov sťahuje do východného bloku
50. roky 20. st. Gréci odchádzajú za prácou do Nemecka, USA, Austrálie, Kanady a iných krajín.
1955 Septemvriada, Turci zmasakrovali istanbulských Grékov, dnes ich tu ostalo okolo 2000
1958 Alexandrijskí Gréci emigrujú z Egypta do Grécka
60. roky 20. st. Osamostatnenie Cypru, prezident Makarios
1974 Turci napadli Cyprus, Gréci zo severu ostrova boli presídlení na grécky juh
80. roky 20. st. Gréci z Nemecka sa vracajú do Grécka
90. roky 20. st. Pád komunizmu v Sovietskom zväze, Gréci z Ruska, Arménska a Gruzínska emigrujú do Grécka
zač. 21. stor. Najväčší počet Grékov žije v Grécku, USA, Austrálii a na Cypre, historické grécke kraje majú už len malú grécku komunitu

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vasilis Kyriakidis: Επιτομη Ελληνική Ιστορια / Epitomi Elliniki Istoria, Kyriakidis Publishing (2001)

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Paul Cartledge, The Greeks: Crucible of Civilization, 2000, T.V. Brooks, ISBN 1-57500-093-8
  • Humphrey Davy Findley Kitto, The Greeks, 1991, Penguin Books, ISBN 0-14-013521-9
  • Per Bilde , Conventional Values of the Hellenistic Greeks, 1997, Aarhus University Press, ISBN 87-7288-555-6
  • Michael Grant, The Hellenistic Greeks: From Alexander to Cleopatra, 1990, Weidenfeld & Nicolson, ISBN 0-297-82057-5
  • John Pentland Mahaffy, William Alexander Goligher, Hellenistic Greeks, 1928
  • Stephen Xydis, Medieval Origins of Modern Greek Nationalism, Balkan Studies, Vol. 9 (1968), 1-20.
  • Michael Herzfeld, Ours Once More: Folklore, Ideology, and the making of Modern Greece, 1982. ISBN 0-292-76018-3
  • Victor Roudometof, From Rum Millet to Greek Nation: Enlightenment, Secularization, and National Identity in Ottoman Balkan Society, 1453-1821, Journal of Modern Greek Studies 16:1 (May 1998), pp. 11-48.
  • Peter Mackridge, Eleni Yannakakis, eds., Ourselves and Others : The Development of a Greek Macedonian Cultural Identity since 1912, 1997. ISBN 1-85973-133-3.
  • Peter Bien, Inventing Greece, Journal of Modern Greek Studies 23:2 (October 2005), pp. 217-234.
  • John Koliopoulos, Thanos Veremis, Greece: The Modern Sequel : from 1831 to the Present,2002, ISBN 1-85065-463-8
  • David Holden, Greece Without Columns: The Making of the Modern Greeks, 1972,ISBN 0-397-00779-5

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. IAGS Official Website, International Genocide Scholars Association Officially Recognizes Assyrian, Greek Genocides, prístup 15. 12. 2007.
  2. SCHALLER, Dominik J; ZIMMERER, Jürgen. Late Ottoman genocides: the dissolution of the Ottoman Empire and Young Turkish population and extermination policies—introduction. Journal of Genocide Research, marec 2008, roč. 10, čís. 1, s. 7–14. DOI10.1080/14623520801950820. (po anglicky)
  3. LEVENE, Mark. Creating a Modern "Zone of Genocide": The Impact of Nation- and State-Formation on Eastern Anatolia, 1878–1923. Holocaust and Genocide Studies, 1998, roč. 12, čís. 3, s. 393–433. DOI10.1093/hgs/12.3.393. (po anglicky)
  4. TATZ, Colin Martin. With Intent to Destroy: Reflections on Genocide. London : Verso, 2003. ISBN 978-1-85984-550-9. Kapitola Prologue, s. xiii–xviii. (po anglicky)
  5. DIAKONOFF, Igor M. The Paths of History. Cambridge : Cambridge University Press, 1999. ISBN 978-0-521-64398-6. S. 276. (po anglicky)
  6. RUMMEL, Rudolph J. Statistics of Democide: Genocide and Mass Murder since 1900. Münster : LIT Verlag, 1998. ISBN 978-3-8258-4010-5. Kapitola Turkey's Genocidal Purges, s. 78–101. (po anglicky)