Taliani

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dante Alighieri, autor: Sandro Botticelli (1444 – 1510)

Taliani (taliansky – Italiani, sicílsky, neapolsky, sardínsky a benátsky – Taliani, furlansky – Talians, emilčina-romaňolčina – Itagliàni, grécky – Ιταλοί (Italí)) sú národ, žijúci najmä v Taliansku. Ich jazyk je taliančina, románsky jazyk. Ich náboženstvo je prevažne rímskokatolícke.

Autochtónni Taliani žijú v Taliansku (56 miliónov), Švajčiarsku (750 000), San Maríne (28 000), Vatikáne, Slovinsku (3000) a Chorvátsku (20 000). Veľa ich žije v diaspóre v Amerike (USA, Brazília), Argentína, Paraguaj, Kanada, Austrálii a Západnej Európe (Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Španielsko, Luxembursko a Nemecko).

História a pôvod Talianov[upraviť | upraviť zdroj]

cisár Augustus

Taliani sa podľa etnogenézy rozdeľujú spravidla na Južných Talianov a Severných Talianov. Severní Taliani obývajú územie Apeninského polostrova približne od územia na sever od Ríma. Taliani sú potomkovia starovekých italských národov.

Starovek

Italikovia bolo označenie jazykovo a etnicky príbuzných indoeurópskych národov, ktoré obývali územia od Emílie, cez stredné Taliansko, až po hranice juhotalianskej Kalábrie. Ďalej žili aj na Sicílii. Medzi italické kmene patrili aj Latinovia, obyvatelia mesta Rím a okolitého kraja Latium. Starovekí Rimania boli spočiatku pod vplyvom Etruskov, svojich severných neindoeurópskych susedov, ktorí pravdepodobne pochádzali z Anatólie a obývali dnešné územie Toskánska až po Benátsko, no neskôr sa ich zbavili a vznikla tak Rímska republika. Počas tohto obdobia (5.-1. stor. pred Kr.) si Rimania postupne podmanili celú Itáliu. Najprv si podrobili ostatné italické kmene a Etruskov, potom Ilýrov, sídliacich v kraji Apúlia a juhoitalských Grékov, ktorí do Itálie prichádzali z gréckych mestských štátov a zakladali tu nové mestá, prevažne na územii Kalábrie, Sicílie a Apúlie. Ďalším italským kmeňom boli aj Venéti, ktorí sídlili spolu s Keltmi v dnešnom severotalianskom kraji Benátsko a Furlansko a pravdepodobne sa radili k Italikom, ďalej susedili s neindoeurópskymi Ligúrmi, ktorí sídlili na severozáopade Itálie, v kraji Ligúria. Keď si Rimania podmanili Itáliu, začali ju kolonizovať. Rimania v tejto dobe hovorili staršou formou latinčiny, ktorá bola podobná ako ostatné jazyky Italikov a tak ju mnohé italické kmene prijali a dostali rímske občianstvo. Na základe tejto súvislosti, Italikovia, pod spoločným pomenovaním, Rimania, kolonizovali celé územie Etruskov, Ligúrov, Venétov a Keltov a tu splynuli s pôvodným obyvateľstvom, ktoré sa romanizovalo. Mnoho Keltov sa dobrovoľne po nastolení rímskej moci z Itálie vysťahovalo, prevažne na územie dnešných Čiech. Rimania kolonizovali aj juhoitalskú Apúliu, ktorú dovtedy obývali illýrske kmene. Takto sa Rimania (Italikovia) stali väčšinovým obyvateľstvom severnej Itálie. Iná situácia bola na juhu. Na juhu Itálie, hlavne na Sicílií a v Kalábrii, boli totiž väčšinovým obyvateľstvom Gréci, ktorí toto územie osídlili počas veľkej gréckej kolonizácie a tak sa toto územie nazývalo Μεγάλη Ελλάδα (Megále Helláda), Veľké Grécko latinsky Magna Graecia. Gréci obývali časť Kampánie, kde mali mestá Kumai a Neapolis (Neapol), ďalej časť Apúlie, kde mali mestá ako Kalipolis či Tarantos a väčšinovým obyvateľstvom boli Gréci v Kalábrií a na Sicílií. Okrem Grékov tu žili aj spomínaní Italikovia, Illýrovia a na Sicílií tiež Sicani a Kartáginci. Aj južné oblasti si podrobili Rimania, a zo Sicílie po 1. púnskej vojne dokonca vyhnali kartáginske obyvateľstvo. Rimania kolonizovali predovšetkým negrécku časť Kalábrie a italické a pôvodné obyvateľstvo Sicílie prevzalo latinčinu. Gréci si však svoj jazyk a národnosť udržali. Etruskovia sa rýchlo asimilovali, kedy sa v ich krajine usadilo mnoho rímskych veteránov. Rovnako tak boli asimilovaní aj Ligúri, ktorých časť bola nasilu Rimanmi odvedená do italofónnych oblastí strednej Itálie, naopak do Ligúrie presídlili mnoho Italikov. A tak sa na prelome letopočtov vynára pomerne jednotný etnografický obraz Itálie, sever osídlený ľuďmi predovšetkým italického pôvodu a juh osídlený Grékmi. Tak sa zároveň používali iba dva jazyky, latinský a grécky. Takto vyzerali národy Itálie až do 4. stor., kedy sem boli Rimanmi usadení ďalší obyvatelia. Koncom 4. stor. sa v Itálií usadzujú germánske kmene, ktoré mali slúžiť Rimanom ako vojenské jednotky, ako napr. Vizigóti, ktorí neskôr, pod vedením Alaricha dobyli Rím (410). Ale v tomto období vydal cisár Honorius, respektíve jeho minister Olympios príkaz vyvraždiť všetkých Germánov v Itálií, nakoľko sympatizovali so svojimi krajanmi Vizigótmi. Tak sa aj stalo a Rimania pobili mnoho germánskych civilistov. Tí, ktorí prežili ušli ešte viac rozhnevaní k Alarichovi. V 5. stor. sa germánski Vandali usadili v severnej Afrike a odtiaľto dobyli časť západnej Sicíllie, kde žili Italikovia. Posledného západorímskeho cisára Romula Augusta zosadil v r. 476 Germán Odoakar, ktorý sa potom vyhlásil za kráľa Itálie a usadil tu svojich súkmeňovcov.

Stredovek

Patriarchálna bazilika v meste Aquileia

Potom Itáliu dobyli Ostrogóti, ktorí porazili Odoakara pod vedením ich kráľa Theodoricha. Tak sa množstvo germánskych Ostrogótov usadilo v Itálií. Ale Ostrogótov v 6. stor. porazili Byzantínci (Východorímska ríša). Východorímsky cisár Justinián potom prikázal vysťahovať všetkých Germánov z Itálie. Po tejto Grécko-gótskej vojne bolo obyvateľstvo Itálie značne zdecimované, ale zachránené od Germánov. Obyvatelia Ríma sa rozutekali a v meste ostalo iba približne 500 ľudí. V nasledujúcej dobe južnú Itáliu kolonizujú ďalšie vlny Grékov, ktorí sa sem presťahovali z Grécka, ktoré okupovali Slovania. Medzitým sa však na severe usadzuje menší, ale veľmi silný germánsky kmeň Longobardov s hlavným mestom v Cividale, ktorý s Grékmi bojuje o nadvládu v Itálií. V Itálií však stále dominujú tieto dva národy, italický a grécky. Postupne sa obnovuje poriadok a správa krajiny a tak sa ľud teší lepšiemu životu. Medzi 7. – 9. stor. však byzantská vláda presídlila niektorých juhoitalských Grékov do materského Grécka, aby tu znovuosídlili vyľudnené oblasti. Longobardov vyhnal z Itálie Karol Veľký a po jeho smrti vznikajú samostatné talianske kráľovstvá, pričom grécke časti Itálie naďalej spravuje grécka Byzancia. Pôvod severných Talianov bol v tomto období ustálený, ale na juhu, predovšetkým na Sicílií a v Kalábrií pokračovali ďalšie miešania. Germánskych Longobardov nebolo mnoho, takže sa tesne po usadení v Itálii s pôvodným románskym obyvateľstvom pomiešali a už v strednolongobardskom období bola väčšina z nich pomiešaná a rozprávala latinsky. V 9. stor. máme správy o odchode veľkej časti grécky hovoriacich Kalabričanov na Peloponéz z príkazu byzantskej vlády. Sicíliu dobyli Arabi a niekoľko z nich sa tu aj usadilo. Spočiatku žili Gréci a Arabi separovane, no po páde arabskej vlády nad Sicíliou sa ostatok Arabov s Grékmi pomiešal. Celú južnú Itáliu ovládli v 11. stor. románsky hovoriace kráľovstvá a tak sa väčšina Grékov postupom stáročí romanizovala, najmä keď do gréckych oblastí boli privedené románske rodiny zo severného Talianska. Dodnes tu však žijú malé grécke skupiny obyvateľstva, predovšetkým v Kalábrii a v Apúlii, samotné nárečia na juhu Talianska majú grécke prvky, rovnako tak sú to početné grécke toponymá. Neskôr nasledovali menšie miešania s vládnucimi národmi nad Itáliou, ako boli Španieli či Francúzi. Je badateľný aj značný fyziognomický rozdiel medzi obyvateľmi juhu a severu, južní Taliani sú väčšinou tmavšej pleti a majú tmavé vlasy, avšak Taliani na severe sú síce mediteránsky národ, no čiastočne fyziognomicky odlišný. Taliani žijú aj na ostrove Sardínia, pričom títo obyvatelia majú historický pôvod v neitalickom kmeni Sardov a tiež v kolonizátoroch, Rimanoch (Italikoch).

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Dialekty a jazyky Talianska

Zjednocujúci jazyk Talianov je taliančina, jazyk románskeho pôvodu. Taliančina sa u ľudu zaužívala až v 19. storočí, dovtedy sa používali hlavne rôzne románske nárečia. Prvým literárnym dielom v ľudovom jazyku Itálie je Danteho Božská komédia, ktorá bola napísaná tzv. ľudovým jazykom (vulga). Nárečia sa bežne v domácnostiach používajú aj teraz. Značný rozdiel je medzi nárečiami zo severu a z juhu Talianska. Najznámejšie sú dialekty z kraja Benátsko, Emilia-Romagna, Toskánsko, Lazio, Neapolu a Sicílie. Taliansko má aj jazyky, ktoré sa neradia medzi nárečia, su to tri románske jazyky: Friulčina v kraji Friuli (Furlansko), sicílčina na Sicílii a v Kalábrii, rétorománčina v kraji Trento a potom sú to grécke dialekty Griko v Kalábrii a v Apúlii, rovnako tak aj albánčina, ktorou hovoria niektoré albanofónne dediny v rovnakých juhotalianskych oblastiach. Jazyky etnických menšín sú slovinčina, ktorou sa rozpráva v blízkosti slovinských hraníc, nemčina, ktorou sa rozpráva v časti kraja Trento a francúzština, ktorá je používaná v kraji Valle d´Aosta.

Taliani v zahraničí[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem Talianska žijú Taliani vo Švajčiarsku, Slovinsku v Istrii a Dalmácii v Chorvátsku a tiež v Grécku a Francúzsku. V Istrii a Dalmácií, hlavne na jej pobreží žijú Taliani už od staroveku, kedy toto územie kolonizovali Rimania. Istria patrila Taliansku až do 2. sv. vojny, grécki Taliani sú potomkami talianskych kolonistov, ktorí sem prišli v 19. a 20. stor., kedy ostrovy Dodekanézu patrili Taliansku. Na spomínaných balkánských územiach žijú Taliani v mestách Poreč (tal. Parenzo), Roviň (tal.Rovigno), Izola (tal. Isola), Portorož (tal. Portorose), Zadar (tal. Zara), Split (tal. Spalato) a Dubrovnik (tal. Ragusa), rovnako tak na niektorých dalmátskych ostrovoch, v minulosti napríklad na ostrove Krk (tal. Veglia). Z týchto území sa však väčšina Talianov vysťahovala do Talianska po 2. sv. vojne, kedy toto územie definitívne pripadlo Juhoslávii. Vo Francúzsku žijú dnes pôvodní autochtónni Taliani hlavne v kraji Provensalsko s mestom Nice (tal. Nizza), za Talianov sa často považujú aj obyvatelia ostrova Korzika, ktorí hovoria talianskym dialektom. V Grécku žijú Taliani najmä na Iónskych ostrovoch a na Dodekanéze. V 19. stor. sa veľa Talianov vysťahovalo za lepším životom do Ameriky, hlavne do USA, Argentíny a Venezuely.

Kultúra Talianov[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko je národ s bohatou históriou a veľkou kultúrou. Ich predkovia vytvorili jednu z najväčších svetových ríš, Rímske impérium a boli to Rimania, ktorí priniesli vyspelú kultúru do dovtedy barbarskej západnej a strednej Európy. Rimania vytvorili vôbec najdokonalejšiu svetovú civilizáciu, množstvo technických a administratívnych noviniek, ktoré boli v stredoveku zabudnuté a znovuobjavené a prekonané až v polovici 18. stor. počas priemyselnej revolúcie. Z rímskeho systému vychádza množstvo moderných odvetví. Aj v stredoveku boli Taliani vyspelý národ, kultúrne najvyspelejší národ Európy a jeden z najvyspelejších národov stredovekého sveta (spoločne s Byzantskými Grékmi, Arabmi a Číňanmi). Rozvíjali sa tu rôzne druhy umenia a kultúry, zatiaľ čo v ostatnej Európe panoval temný stredovek. V Ríme sídlil pápež, hlava rímskokatolíckej cirkvi. Vďaka bohatým obchodným stykom bohatli talianske mestá ako Florencia, Benátky a Janov, neskôr aj Rím a Miláno, čo viedlo k veľkému kultúrnemu rozmachu a následnému záujmu o antickú minulosť a teda vznik renezancie, kedy sa Taliani dostali na špičku svetovej kultúry a opäť ju rozniesli po celej "barbarskej" Európe. V tejto dobe vznikali významné literárne diela, Taliani vytvorili mnoho umeleckých diel, najznámejší umelci boli spisovatelia Dante Alighieri, Giovanni Boccaccio a Francesco Petrarca, filozofi ako Giordano Bruno, Nicholo Machiavelli či Galileo Galilei a známi umelci ako Leonardo Da Vinci, Raffaello či Michelangelo Buonarroti. Taliani tiež obohatili európsku kultúru o štýly ako barok a rokoko, ktorého stavby nájdeme vo všetkých častiach Talianska. Taliani sú aj tradične známi pestovaním hrozna, z ktorého sa vyrába slávne talianske víno. Každý taliansky kraj má svoje zvyky a svoj dialekt a tak sa môžeme stretnúť s veľmi bohatou kultúrou. Napriek niektorým rozdielom medzi severným a južným Talianskom tieto dve časti spojuje mnoho spoločného, spoločné tradície, zvyky či kuchyňa.

V súčasnosti sú Taliani známi aj svojou módou a vkusom, ktorú tento národ pestuje už od antiky. Rimania boli známi svojim zmyslom pre kvalitu, dekoráciu, architektúru či elegantným štýlom obliekania, stredovekí Taliani často obchodovali s luxusnými látkami. Dnes je svetoznáme talianske oblečenie, obuv, parfumy, šperky či módne doplnky patria medzi najznámejšie a najkvalitnejšie na svete. Tradičným svetovým mestom módy je popri Paríži talianske Milano. Typický a svetoznámi je taliansky dizajn, najmä nábytku či automobilov.

Kuchyňa[upraviť | upraviť zdroj]

Sicílska klobása (salsiccia)

Talianska kuchyňa patrí medzi najslávnejšie a zároveň najzdravšie svetové kuchyne, nakoľko má množstvo špecialít rôzneho druhu. Najznámejšie jedlá sú neapolská Pizza, ktorá má pôvod v antike, kedy podobné jedlo robili už Gréci a Rimania, Cestoviny rôzneho druhu s širokým sortimentom omáčok, ktoré sa datujú 15. stor. a Lasagne, prípadne Pasticio, ktoré sa spomína už u starých Etruskov. Okrem týchto špecialít Taliani pripravujú rôzne špeciality z hovädzieho, jahňacieho a bravčového mäsa a tiež z morských živočíchov a rýb. Známy jej taliansky biftek z Florencie, fiorentina a tiež vyprážaný milánsky rezeň milanese, ktorý prevzali Rakušania a vznikol tak tradičný viedenský rezeň. Na severe Talianska sa vyrábajú rôzne druhy salám a šuniek, známa je svetoznáma furlanská šunka Prosciutto crudo a tiež mortadella. Existuje aj veľa druhov salámov (napr. ossocolo, sopressa a cotechino), a klobás (salsiccia), tradičná talianska slanina sa nazýva pancetta. Taliani sú známi aj výrobou syrov, ako syr Parmezán, Pecorino (ovčí syr), Mozzarella či Gorgonzola. Typická talianska príloha je zeleninový šalát a kukuričná kaša polenta. Najznámejšie talianske zákusky sú benátske tiramisu a sicílske plnené trubičky cannoli, iné známe zákusky sú profiterol a panna cotta. Z alkoholických nápojov je svetoznáme talianske víno, existuje mnoho úrodných vínnych krajov, najkvalitnejšie hrozna sa dorába v strednom Taliansku, hlavne v kraji Toskánsko a v severotalianskom kraji Furlansko (pozri furlanské víno). Tvrdé talianske alkoholické nápoje (tal. bevande superalcoliche) je vínovica grappa či citrónový liker limoncello. Tradičné sú aj sicílske krvavé pomaranče, či olivový olej, pestovaný v strednom a južnom Taliansku.

Folklór[upraviť | upraviť zdroj]

Juhotaliansky tanec tarantella.

Taliansky folklór je veľmi bohatý a stále živý a obľúbený aj u mladšej generácie. Ide o prevažne stredomorský folklór, prípadne na severe talianska aj so stredoeurópskym vplyvom. Známa folklórna oblasť je severovýchodné Taliansko, tzv. benátsky štýl stredomorských tradíc, typyckej hudby a tancov, ktoré ovplyvnili celú Dalmáciu a aj Balkán, známa je aj oblasť Romagna, najmä svojou klarinetovou hudbou. Južné Taliansko je známe tiež množstvom piesní a tancov, najznámejší je tanec tarantella, ktorý má starogrécky pôvod a tancuje sa v celom južnom Taliansku. K miestnemu folklóru patria aj pesničky o mafii (La musica della mafia). Tradičné a pre Európu jedinečné pesničky sa spievajú na ostrove Sardínia, sú to polyfonické pesničky, podobné tým v gréckom kraji Epirus. Jedným z najznámejších talianskych ľudových spevákov je Otello Profazio. Z talianskych ľudových piesní sa vyvinula aj tradičná opera, ktorá obsahuje jednak prvky tradičnej talianskej hudby a tiež ľudového talianskeho divadla. Po celom Taliansku, od severu na juh sa v lete konajú ľudové zábavy (festa, sagra), často na počesť rôznych svätých, či oslava plodín (sviatok vína, chleba, melónov…), toto je pozostatok starovekých osláv bohov. bežné sú aj procesie so sochou svätých. Talianske tradície si pripomínajú aj Taliani v zahraničí, ktorí sa často dištancujú od iných etnických skupín. Medzi najznámejšie ľudové talianske piesne patrí tradičná neapolská tarantella, sicílska pieseň ciuri, ciuri (kvety, kvety), sicílska C´e na luna a mezzu mari (Jeden mesiac v strede mora), tiež sicílska Bruccia la terra, ktorá bola použitá ako hlavná pieseň filmu Krstný otec, neapolská O Sole Mio (Moje slnko), romaňolská Romagna mia (Moja Romagna), benátska Mamma mia dammi cento lire (Mama moja, daj mi sto lír), furlanské piesne E ducj mi clamin cont (Všetci ma volajú gróf) a O ce bjel cjisciel di Udin (Aký pekný hrad v Udine) a istrijské piesne La mula de Parenzo (Dievča z Poreču) a Tutti mi chiamano bionda (Všetci ma volajú blondína).

Genetika[upraviť | upraviť zdroj]

Aj v genetike sa talianske obyvateľstvo delí na severnú a južnú skupinu. Severní Taliani, teda obyvatelia žijúci približne severne od Ríma vykazujú medzi sebou homogenitu a sú to prevažne potomkovia starovekého italského obyvateľstva, s prímesom neskoršej infiltrácie. Našli sa aj malé stopy po germánskom vplyve, nie však veľké, čo dokazuje historickú hypotézu, že novoprichádzajúcich barbarských národov nebolo veľa v čase ich príchodu do krajín bývalého Rímskeho impéria. Obyvatelia južného Talianska (najmä Kalábria, Apúlia a Sicília) vykazujú homogenitu s obyvateľmi Grécka a Turecka, čo je spôsobené starogréckym pôvodom spomínaných národov. Menšie spojenie sa našlo s arabským obyvateľstvom, no tiež je tu istá príbuznosť a spojenie s obyvateľmi severného Talianska, čo je spôsobené prítomnosťou Italikov na oboch územiach Talianska, miešanie italského obyvateľstva počas rímskej doby a tiež presuny obyvateľstva v stredoveku, kedy po zničení arabskej moci nad južnou Itáliou boli na niektoré miesta, aj na Sicíliu presídlené románske rodiny zo severného Talianska, najmä z kraja Lombardia.


Významní Taliani[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Francesco Mallegni, Simona Marongiu, Systema Naturae, popolamento dell'Italia dalle origini all'età del ferro.
  • Storia degli Italiani, Cesare Cantù

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]