Kalábria

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Región Kalábria
(Regione Calabria)
Taliansky región
Flag of Calabria.svg
Vlajka
Coat of arms of Calabria.svg
Symbol
Štát Taliansko Taliansko
Hlavné mesto Catanzaro
Rozloha 15 079 km² (1 507 900 ha)
Obyvateľstvo 2 009 183 (2010)
Hustota 133,24 obyv./km²
Prezident Giuseppe Scopelliti (PdL)
NUTS ITF
HDP 32,5 miliárd € (2006)
Provincie Catanzaro
Cosenza
Crotone
Reggio Calabria
Vibo Valentia
Počet obcí 409
Mapa zvýrazňujúca polohu regiónu Kalábria v Taliansku
Mapa zvýrazňujúca polohu regiónu Kalábria v Taliansku
Wikimedia Commons: Calabria

Kalábria (taliansky Calabria, kalabríjský dialekt Calàbbria, griko Calavrìa, grécky Καλαβρία-Kalavría), je jeden z administratívnych regiónov a historických krajov Talianska.

Hlavné mesto je Catanzaro, najväčšie mesto je Reggio di Calabria

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Nachádza sa na juhu Talianska, tam kde sa pobrežie už takmer dotýka Sicílie, na úpätí Apenín, na konci zálivu Policastro. Je to najjužnejší výbežok Apeninského polostrova. Iónske more obmýva pobrežie juhovýchodnej Kalábrie. Smerom na juh má pobrežie pokryté typickou stredomorskou vegetáciou.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

V Kalábrii rastú citrusové háje, množstvo viníc a nájdeme aj architektúru talianskeho juhu. Je to kraj prevažne hornatý a nie príliš bohatý. Priemyselné centrá sú zriedkavé, zato prekrásnych prírodných scenérií s nezabudnuteľnými vyhliadkami je tu viac ako dosť. Pláže sú všetkého druhu - piesok, štrk, kamienky aj skaly - vždy v čistom prírodnom prostredí s priezračnou vodou.

Vyše 90 % povrchu tvoria hory alebo pahorkatina. Jeho pobrežie meria viac ako 800 kilometrov.

Významné mestá: Catanzaro, Tropea, Cosenza, Crotone, Scilla, Stilo, Rosano, Reggio di Calabria, Gerace, Locri.

Sú tu v priemere o 15 až 20 % nižšie ceny, ako v iných častiach Talianska. More je čisté a priezračné. Teplota mora dosahuje 22 °C už v máji a na rovnakú hodnotu klesá až v polovici októbra.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Kalábrie bolo pred príchodom Grékov obývané italickým kmeňom Bruttov. V 8. stor. pred Kr. sem začínajú prenikať dórski Gréci, počas Veľkej gréckej kolonizácie. Gréci tu postavili rôzne mestá a usadili sa aj na vidieku a vo väčšine kraja, pôvodní Italikovia sa utiahli do hôr, neskôr sa však s Grékmi začali miešať a prijímať ich kultúru. Najvýznamnejšie grécke kolónie v Kalábrii boli Kroton (dnes Crotone), Region (dnes Reggio di Calabria), Lokri Efisefyri (dnes Locri) a Sybaris. Kalábria, spolu s ostatnou časťou južného Talianska a Sicílie patrili do tzv. Veľkého Grécka (gr. Megale Hellas). Vplyv Grékov na Itáliu bol veľký, priniesli sem kultúru, od ktorej sa vyvíjala etruská a rímska kultúra. Gréci sa museli vysporadúvať aj s útokmi Bruttov, ktorí si dokonca založili mesto Cosentia (dnes Cosenza). Rimania ovládli Kalábriu v 3. stor. pred Kr. Počas rímskeho obdobia sa územie nazývalo Bruttium. Usadili sa tu aj rímski kolonizátori a pôvodní obyvatelia, Bruttovia prijali latinčinu, keďže bola príbuzná ich jazyku. Väčšina obyvateľov však stále bola tvorená Grékmi. Po páde západorímskej ríše pripadla Kalábria germánskemu Odoakarovi, neskôr Ostrogótom. Obyvateľstvo bolo zdecimované rôznymi vojnami a šírila sa tu malária.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Ríšu Ostrogótov v 6. stor. zničila Byzantská ríša, aj v Kalábrii prebiehali rôzne boje, čo malo negatívny vplyv na miestne obyvateľstvo. Po ustavení byzantskej moci opäť vzrástol grécky vplyv, keďže Byzancia bola gréckym štátom. V tejto dobe patrilo územie do byzantskej thémy Sikelia (teda Sicília). Potom, čo Sicíliu dobyli Arabi, vznikla samostatná théma-Kalavria. Počas gréckej vlády tu bola veľká obroda gréckej kultúry, stavali sa tu grécke kostoly a kláštory a Kalábria sa vymaňovala spod vplyvu pápeža. V 9. stor. bola na príkaz cisára odvedená z Kalábrie veľká časť gréckeho obyvateľstva, ktorá bola usadená na Peloponéze, ktorý bol vtedy oslobodený od slovanskej nadvlády a bolo treba posilniť miestne grécke obyvateľstvo. Kalábria musela čeliť spočiatku nájazdom Longobardov, neskôr Arabov zo Sicílie a nakoniec Normanov, ktorí ju dobyli v 11. stor. Aj napriek tomu však Kalábria patrila pod najdlhšie byzanciou kontrolované územie v Itálií. V tej dobe väčšina obyvateľov Kalábrie rozprávala po grécky. Počas normanskej vlády sa Kalábria vrátila do rúk pápeža a začala sa jej romanizácia. Je možné, že na severe Kalábrie sa usadili talianski kolonisti, ktorí romanizovali Grékov. Stred a juh Kalábrie si však udržal grécku identitu, hoci neskôr grécki obyvatelia prestúpili na katolícku vieru. V tejto dobe bola Kalábria rozdelená na dve administratívne časti - Calabria Citeriore-Horná Kalábria, nazývaná tiež Calabria Latina, pretože väčšina obyvateľov rozprávala románskym jazykom a Calabria Ulteriore-Dolná Kalábria, nazývaná aj Calabria Greca-Grécka Kalábria, lebo tu žili prevažne Gréci.

Novovek[upraviť | upraviť zdroj]

Neskôr Kalábria pripadla Neapolskému kráľovstvu, ktoré striedavo pripadalo rôznym mocnostiam, Španielsku, Francúzsku či Habsburgovcom. V 16. a 17. stor. prišlo do Kalábrie grécke obyvateľstvo z Peloponézu, ktorý ovládli Turci. Prišla aj významná grécka aristokracia z mesta Koroni a tiež bojovní Manioti, Gréci z polostrova Mani, ktorí sú známi svojou divokosťou, bojmi medzi rodinami a tradičnou vendettou. Práve Manioti priniesli do Kalábrie tieto zvyky, z ktorých neskôr vznikla mafiánska organizácia Ndrangheta, založená v roku 1850. Jej meno je gréckeho pôvodu, z gréckeho andragasia-mužnosť. Spolu s Grékmi sem z Grécka prišli aj určité skupiny Albáncov (Arvaniti). V 19. stor. sa Kalábria pripojila k Taliansku, pri vrchu Aspromonte sa odohrala jedna z najvýznamnejších bitiek za oslobodenie Talianska. Mnoho Kalabrijčanov emigrovalo začiatkom 20. stor. do zahraničia, hlavne do USA. V Talianskom štáte sa väčšina Grékov z Kalábrie, zvaných aj Grekanici romanizovala a do polovice 20. stor. ostali grécke komunity iba v izolovaných dedinách južnej a strednej Kalábrie.

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina obyvateľov Kalábrie rozpráva kalabríjskym dialektom, ktorý sa považuje buď za dialekt taliančiny, alebo sicílčiny. Je to typický juhotaliansky dialekt, ktorý má mnoho spoločného so sicílskym jazykom. Gramatika aj slovná zásoba obsahuje veľký grécky vplyv, pretože románsky jazyk nahradil gréčtinu. Na severe Kalábrie však románsky jazyk pravdepodobne existoval kontinuálne od staroveku, nakoľko tu žili potomkovia italických Bruttov. Kalábrijský dialekt sa rozdeľuje na severný a južný. V kalábrijskom dialekte existujú aj slová z francúzštiny a španielčiny.

Stred a juh Kalábrie sa začal romanizovať od 11. stor., no najviac obyvateľov prestalo rozprávať grécky medzi 15.-20. stor. V 15. storočí sa prestala gréčtina používať v oblastiach Seminara, Taurianova, Mesima a Poro. V 16. stor. sa romanizovala časť územia pri hore Aspromonte a v územiach Petrace, Diverso a Tasi. V 19. stor. gréčtinou griko rozprávala iba južná časť Kalábrie, v tejto dobe grécky prestali rozprávať dediny Pentadattilo (gr. Pendadachtili), Africo (gr. Afriko), Brancaleone, Motta San Giovanni, Montebello (gr. Oreo vuno) a San Lorenzo.

V 20. stor., sa prirodzene, alebo počas fašistickej doby romanizovali dediny Palizzi, Staiti, Cardeto (gr. Kardia), Roccaforte del Greco (gr. Vuni), Amendolea a Condofuri (gr. Kondofyria).

Dnes sa grikom rozpráva v meste Reggio di Calabria (gr. Rigio), v mestských častiach San Giorgio, Modena, Arangea a Sbarre), Bova (gr. Jalo tu Vua), Roghudi (gr. Chorio Rogudi), Bova Marina (gr. Chora tu Vua), Bova Superiore (gr. Ano Vua), Gallicoano, Melito di Porto Salvo a Chorio di Roghudi. Jazyk griko zaznamenáva úpadok, pretože mladá generácia tento jazyk nepoužíva tak, ako staršia, naopak na vzostupe je štandardná novogréčtina, ktorou rozprávajú potomkovia Kalábrijských Grékov, ale aj Grékov, ktorí boli romanizovaní už v 20. stor. Výuku gréčtiny tu podporuje talianska aj grécka vláda. Gréci sa však nepovažujú za etnickú menšinu, sami seba sa ozančujú ako Taliani. Niekoľko dedín je obývaných aj Albáncami, ktorí sem prišli v 16. stor. a dodnes si udržiavajú svoj jazyk.

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina obyvateľov Kalábrie sú katolíci, na juhu môžeme nájsť aj gréckych ortodoxných kresťanov, ktorí sú potomkovia Grékov a Albáncov, ktorí sem prišli v 16. stor., ale aj Grékov, ktorí u žili predtým a neprestúpili na katolícku vieru. V Kalábrii žije aj židovská komunita.

Tradičná kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Kalábria má veľmi bohatú kultúru. Veľmi bohatý je kalábrijský folklór a tradičné piesne. Špecifické hudobné nástroje kraja sú zampogna (gajdy), lyra, sláčikový nástroj, na ktorý sa hrá zvislo, má byzantský grécky pôvod a podobný nástroj nájdeme na Kréte, Egejských ostrovoch, či v Ponte. Ľudovým nástrojom je aj dychová ciaramella, podobná ako grécka zurna či flojera, nástroj sa vyvinul so starogréckeho aula. Kalabríjska melódia je často rýchla a divoká, tancuje sa na ňu tradičný juhotaliansky tanec tarantella. Populárna je tu aj tzv. La musica della mafia, piesne v tradičných melódiách, ktoré vo vtipnom podaní spievajú o mafii a jej praktikách. Známe sú aj kalabrijské zbojnícke piesne, pretože počas cudzích nadvlád nad Kalábriov v miestnych vrchoch (Aspromonte) pôsobili známi zbojníci (malandrini), najznámejší je určite Giuseppe Musolino, ktorý začiatkom 20. stor. bojoval proti talianskej vláde a mnoho ľudových piesní je venované práve jemu. Najznámejším súčasným spevákom, ktorý sa zaoberá ľudovou hudbou je Otello Profazio.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]