Taliansko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Talianska republika
Vlajka Talianska Znak Talianska
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Il Canto degli Italiani
EU location ITA.png
Miestny názov  
 • dlhý Repubblica Italiana
 • krátky Italia
Hlavné mesto Rím
°′ .š. °′ .d.
Najväčšie mesto Rím
Úradné jazyky taliančina
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
hlava štátu
predseda vlády
republika
Giorgio Napolitano
Matteo Renzi
Vznik 17. marec 1861
Susedia Francúzsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Slovinsko, San Maríno, Vatikán
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
301 230 km² (71.)  
7 210 km² (2,4 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (jún 2009)
 • sčítanie (2010)

 • hustota (jún 2009)
 
60 200 000 (23.)
60 626 442

200/km² (58.)
Mena Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód ITA / IT
Medzinárodná poznávacia značka I
Internetová doména .it
Smerové telefónne číslo +39

Taliansko, dlhý tvar Talianska republika (tal. Repubblica italiana), je štát v južnej Európe. Má rozlohu 301 270 km² a žije tu 60 626 442 obyvateľov.

Základné geografické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko leží na území južnej Európy na Apeninskom polostrove. K jeho územiu patria aj ostrovy Sicília, Sardínia, Elba, Capri, Tremiti a Ischia. Geografická poloha: Južná Európa, 43°58´SŠ, 11°14´VD, Apeninský polostrov.

Politické a administratívne usporiadanie[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko je republika s parlamentným a kabinetným systémom vlády. Je to unitárny štát so silnou miestnou autonómiou. Hlavou štátu je prezident volený na 7 rokov. Zákonodarnú moc má dvojkomorový parlament, zložený z Poslaneckej snemovne (630 poslancov) a Senátu (315 volených členov) a 11 doživotných senátorov vymenovaných prezidentom. Štát sa člení na 20 autonómnych historických krajov, ktoré majú svoje zákonodarné orgány (regionálne rady) a takisto svoje výkonné orgány (výkonné výbory).

Prírodný charakter[upraviť | upraviť zdroj]

Povrch[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko je prevažne hornatá krajina, na severe sa vypínajú členité pásma Álp (na jej hranici s Francúzskom leží najvyšší vrch Európy, Mont Blanc, s výškou 4 810 m n. m.) s mnohými ľadovcami. Alpy sa zvažujú do Pádskej nížiny, ktorá sa delí na štyri časti: Piemontská na západe, Lombardská v strede, Benátska na východe a Emiliánsku na juhu. Vnútornú os polostrova tvoria Apeniny, ktoré sa vyznačujú seizmickou a sopečnou činnosťou. Apeniny sa delia na severné (Ligúrske a Etruské), Rímske Apeniny (Abruzzy) a južné, ktoré reprezentujú Neapolské a Kalaberské Apeniny. Ostrovy sú hornaté s činnými sopkami (napr. Etna, Stromboli a Vesuvio)

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Podnebie je prevažne subtropické stredomorské, na severe v Pádskej nížine prechádza k miernemu s horúcim suchým letom a miernejšou zimou. V horách je drsné vysokohorské podnebie, kde ročné zrážky dosahujú 1 000 až 2 000 mm.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj Zoznam jazier v Taliansku

Medzi najvýznamnejšie rieky patrí 652 km rieka Pád, rieky Adige, Tiber (preteká cez Rím) a Arno. Známe jazerá: Garda, Maggiore, Lugano, Trasimeno a Bolsenské jazero.

Náleziská a rozmiestnenie nerastného bohatstva[upraviť | upraviť zdroj]

Nerastné zdroje sú rôznorodé, s málo výdatnými ložiskami. Z palív sa ťaží ropa, zemný plyn, hnedé uhlie a v menších množstvách aj čierne uhlie. Z ostatných surovín je to najmä menšia ťažba polymetalických rúd, azbestu, solí, síry, ortuti a mramoru. Zásoby čierneho uhlia sú na Sardínii a v severnom Taliansku pri meste Bassan, hnedé uhlie sa ťaží v Toskánsku (Grosset). Menšie náleziská ropy sú pri mestách Parma, Bologna, Ferrara a hlavne na Sicílii. Významnejšia je ťažba zemného plynu v okolí Milána. Ložiská železnej rudy, ktorej je pomerne málo, sa nachádzajú na ostrove Elba(z bane spravili turisticky príťažlivé miesto), na severozápade Sardínie a v Lombardii. Významné ložiská síry sa nachádzajú na Sicílii.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Na jeden km² pripadá zhruba 190 obyvateľov. Priemerná dĺžka života u žien 81 a u mužov je 74 rokov. Úradným jazykom v Taliansku je taliančina, okrem nej sa tu používa aj nemčina v regióne Trentino-Alto Adige a francúzština v regióne Valle d'Aosta.

Etnické zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Taliani 94,96 %, Rumuni 0,93 %, Arabi 0,82 %, Albánci 0,60 %, prisťahovalci z Ázie 0,55 %, Nemci 0,49 %, Juhoameričania 0,41 %, Číňania 0, 22 %, Ukrajinci 0,18 %, Rómovia 0,08 % a iní.

Náboženské zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

rímski katolíci 87,60 %, východní katolíci 0,20 %, pravoslávni 1,60 %, moslimovia 2,10 %, protestanti 1,10 %, budhisti 0,30 %, hinduisti 0,20 %, bez vyznania 5,80 %

Významné mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné mesto Rím má 2 775 250 obyv. Ďalšie významné mestá sú Miláno (1 369 231 ob.), Neapol (1 067 365 ob.) a Turín (962 507 ob.). Ďalším významným mestom sú Benátky. V sláve nezaostáva ani historické mesto Pompeje. Dôležité je menšie mesto Verona pre svoju strategickú pozíciu. Ďalšie veľké mestá: Pescara, Rimini, Piombino, Florencia, Bologna, Bolzano. Veľkej návštevnosti sa taktiež tešia historické vykopávky mesta Paestum.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Priemysel je najmä strojársky (spracúva sa železo a vyrába oceľ), chemický, textilný, obuvnícky, keramický a potravinársky. Poľnohospodárstvo zahŕňa mliečne výrobky, obilniny, ovocie, zelenina, hrozno, zemiaky, cukrová repa, olivy. Vyvážajú sa hlavne kovy, textil a oblečenie, motorové vozidlá Fiat a Ferrari, chemikálie. Obchodný partnermi na vývoz sú európske krajiny, Spojené Štáty, OPEC. Dovážajú sa priemyselné stroje, petrolej a poľnohospodárske obilniny. Obchodnými partnermi na dovoz sú európske krajiny, Spojené štáty, OPEC.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Do roku 476[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Staroveký Rím

Po roku 476[upraviť | upraviť zdroj]

Po páde Rímskej ríše (476) sa stalo územie Talianska súčasťou byzantského cisárstva, neskôr územia Lombardov aj Frankov. V roku 755 vznikol v strednom Taliansku cirkevný štát, ktorý existoval do roku 1870. V roku 800 bolo územie súčasťou štátu Karola Veľkého a od roku 962 rímskonemeckej ríše. Do 18. storočia pretrvalo rozdrobenie krajiny na malé štátne útvary, z ktorých najväčšie boli Sicílske kráľovstvo, pápežský štát, Sardínske kráľovstvo, Toskánske vojvodstvo, Milánske vojvodstvo, Benátska republika a Janovská republika. V 18. storočí sa presadil vplyv rakúskych Habsburgovcov. V rokoch 1796 – 1815 sa Taliansko dostalo pod francúzsky vplyv. K Francúzsku boli prepojené rozsiahle časti krajiny (Turín, Janov, Rím). V rokoch 1860 – 1870 prebiehal proces politického a územného zjednotenia Talianska proti vplyvu Rakúska. Taliansko si vydobylo nezávislosť 17. marca 1861.

V 1. svetovej vojne bola krajina najskôr neutrálna, v roku 1915 vstúpila do vojny na strane Dohody. Povojnový hospodársky pokles a rastúcu nespokojnosť obyvateľstva využili fašisti, ktorí sa v roku 1922 štátnym prevratom dostali k moci (diktátor Benito Mussolini). Taliansko sa zúčastnilo v 2. svetovej vojne od roku 1940 na strane Nemecka. Po vylodení Spojencov na Sicílii a zvrhnutí Mussoliniho vyhlásila talianska vláda v roku 1943 vojnu tretej ríši. Dňa 2. mája 1945 bolo Taliansko oslobodené spojeneckými vojskami. Po celonárodnom hlasovaní v roku 1946 sa Taliansko stalo republikou. Od roku 1949 došlo postupne k politickej a hospodárskej integrácii krajiny so západnou Európou a v roku 1955 vstúpilo Taliansko do OSN.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]