Rokoko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Katarínsky palác - juhovýchodne od Petrohradu
Tanečná (trónna) sála v Katarínskom paláci
Rokoková bazilika vo Wies (Nemecko)

Rokoko je slohový stupeň v neskorom období baroka resp. pokračovanie baroka, v 18. storočí. Odvodené od francúzskeho slova „rocaille“, v preklade kamenie, neskôr zo slova „coquille“, čo znamená mušľa vo vzájomnej kombinácií s talianskym „barocco“. Označuje sa ako sloh šľachty a nie je to dobový sloh, v strednej Európe je dokonca len súčasťou baroka (uznané bolo až koncom 19. storočia). Datuje sa zhruba v čase 17001790 (18. storočie) v čase vlády Ľudovíta XV. (1715-1774) a neskôr Ľudovíta XVI. (1754-1793). Situuje sa najmä v západnej Európe: Francúzsko, Anglicko (gregoriánske rokoko), Nemecko (copový sloh), Rakúsko, Švajčiarsko, preniklo aj do Švédska (gustaviánske rokoko), ale aj do absolutistických krajín ako Španielsko (Madridský palác), Portugalsko, Rusko.

Charakteristika Rokoka[upraviť | upraviť zdroj]

Predstavuje predovšetkým dekoratívny štýl: steny a klenby svetských a sakrálnych stavieb sú pokryté ľahkými, elegantnými ornamentmi: Rokaj, rocaille, v štuku a zlate, vo forme fresiek a motívov popínavých rastlín, hravosť, ornamentika, frivolná elegancia, luxus, zdôrazňovanie erotických motívov, galantnosť a všestranná uvoľnenosť, objavujú sa dekoratívne prvky ovplyvnené čínskym umením – chinoserie.

Delí sa na tri základné obdobia:

  • regentské rokoko („style régence“) v rokoch 1700 - 1730 počas vlády Ľudovíta Orleánskeho, Régence - Intímne cítenie, zrkadlenie v prírode[1]
  • pompadourské rokoko obdobie za vlády Ľudovíta XV. v rokoch 1723 - 1774 - najrozvinutejšie rokoko, dekoratívne maliarstvo zámockých interiérov, salónov, uvoľňujúce intimitu a žánrovitosť, divadelnosť a iluzivnosť
  • neskoré rokoko - tretie obdobie za vlády Ľudovíta XVI. v rokoch 1773 - 1793.

Rokoko v maliarstve[upraviť | upraviť zdroj]

V maliarstve prevládajú pastorálne témy, galantné výjavy, slávnosti v záhradách, hudobné a divadelné motívy.

Rokoko v sochárstve[upraviť | upraviť zdroj]

Realizuje sa najmä v drobnej plastike, štuke na jemnom porceláne, prírodných motívoch a zobrazovaní lásky.

Rokoko v architektúre[upraviť | upraviť zdroj]

Architektúra všeobecne: odkrytie denného svetla (veľké okná, zrkadlá, svetlé interiéry), intímny priestor rokoka je uzavretý, čiže sa týka predovšetkým motívov interiéru alebo rovnako uzavretých záhrad (napr. vo Versailles, Schönbrunne).

Parková architektúra: Grotty, arkády, vodopády a dekoratívna parková úprava vyjadrujú predstavu raja – sveta plného harmónie.

Interiérová architektúra: prejavuje sa nakopením hmoty a prvkov a intímnosťou a galantnosťou interiéru (napr. Kráľovský palác v Madride).

Hlavné znaky architektúry:

  • Účel objektov prevažne pre pohodlie tzv. „maison entre cour et jardin“ - dom medzi dvorom a záhradou
  • Obľúbený pôdorys v tvare „U“, čestné nádvorie uzavreté do ulice
  • Skromné klasicistické priečelia
  • Externé schodisko na záhradnej strane vedie cez vestibul do sály
  • Galéria v jednom z oboch krídel
  • Intímne obytné miestnosti bez pilastrov a stĺpov, namiesto nich použitý jemný dekor. Stena sa skladá z rady úzkych jednotlivých prvkov do výšky miestnosti, dvere so supraportou, okná, krb so zrkadlom, stenové polia tzv. „panne-aux“. Tieto prvky sú obklopené zakriveným, jemne popleteným lištovým rámovaním tzv. „boiserie“. Stenové polia sú pomaľované idylickými záhradnými, divadelnými a čínskymi motívmi v pastelových farbách, alebo zaplnená groteskami
  • Vysoké krbové zrkadlo hore ukončené zakrivenou, neskôr kruhovoukrivkou a jemnou rámovou lištou.
  • Rastúca obľuba mušľových foriem, naturalistického listového a kvetinového ornamentu a predovšetkým zdôraznená asymetria označujú prechod k vrcholnému rokoku
  • Strop so štukovanými arabeskami z girlánd, prepletenými pásmi, tiež v monochrómových pastelových farbách, alebo od roku 1700 s centrálnou rozetou.[2]

Predstavitelia rokoka[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Baleka, Ján: Výtvarné umění (výkladový slovník). Praha, Academia Praha 1997
  2. Koch, Wilfried: Evropská architektura (Encyklopedie evropské architektury od antiky po součastnost). Mníchov, IKAR 1994

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]