Secesia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Art Nouveau
Tassel House stairway.JPG
Victor Horta, Hôtel Tassel
Základné údaje
Vznik: záver 19. st.
Autori
Architektúra: Antonio Gaudí, Victor Horta, Henri van de Vilde,Charles Rennie Mackintosh, Otto Wagner, Adolf Loos, Hector Guimard, Osvald Polívka
Maľba: Jan Toorop, Gustave Klimt, Alfons Mucha
Dejiny umenia





Výstavná budova Viedenskej secesie

Secesia (v Rakúsku Sezession, v Nemecku Jugendstil, vo Francúzsku Art Nouveau, v anglosaských krajinách Modern Style) je posledný z univerzálnych medzinárodných výtvarných slohov, ktorému sa podarilo vniesť svoj umelecký rad všetkým prejavom a veciam moderného života. Vytvorila módu a životný štýl na konci 19. a začiatkom 20. storočia, až keď vystupovala pod rôznymi menami v rôznych krajinách. Tažisko secesie neleží vo vysokom umení, v maľbe a sochárstve, ale v dekorácii a úžitkovom umení.

Vývin[upraviť | upraviť zdroj]

Tento umelecký štýl sa objavil v Európe a v Spojených štátoch po polovici 19. storočia a plne sa rozvinul okolo roku 1900. Vznikal v dobe, keď priemyslový „brak“ začal prenikať do všetkých oblastí života a ako reakcia proti priemyslovej civilizácii, reakcie, ktorá sa dovolávala návratu k remeselnej výrobe, ktorá bola považovaná za liek proti škaredosti.

Secesia výrazne ovplyvnila spôsob života konca 19. a začiatkom 20. storočia, neopakovateľne sa zapísala i do tváre mnohých európskych miest ako Paríž, Viedeň, Mníchov, Berlín alebo Praha. V tejto dobe bolo vytvorené nespočetné množstvo diel s vysokou umeleckou hodnotou, ale i predmetov dennej spotreby. Secesia sa stala neodmysliteľnou súčasťou nielen európskej kultúry.

Znaky[upraviť | upraviť zdroj]

Časť vitráže s názvom „Education“ (1890, Louis Comfort Tiffany

Za hlavné znaky secesného slohu sa považuje ornamentálnosť, plošnosť a záľuba v neobyčajných farbách a estetickom využití rozličných materiálov. Vláčny secesný ornament vyjadruje zvláštnu kvalitu secesného cítenia, ktoré sa vyhýba citovým výkyvom i silnému vypätiu vôle a tiahne k vyrovnanej náladovosti. Secesná línia je plynulá vlniaca sa krivka, ktorá vyvoláva v divákovi dojem nenásilného pohybu v ploche, ktorej jednotvárnosť sa vyrovnáva farebnosťou. Secesia vyhľadáva neobvyklé farebné odtiene a viaže ich podľa princípu harmónie a kontrastu. Ústredným znakom je štylizácia, secesia sa snaží prekonať gravidnú tematiku historických slohov a obracia sa priamo k prírodným tvarom (listy, kvety, ľudské a zvieracie telo).

Secesia sa prejavovala v architektúre, výtvarnom umení, v úžitkovom umení (bytové zariadenie, vitráže) a v literatúre.

Secesia v literatúre[upraviť | upraviť zdroj]

V literatúre sa nositeľmi secesného slohu stali prúdy označované ako symbolizmus a dekadencia. Charakteristickým rysom secesie je i v literatúre tendencia k ornamentálnosti, v rovine jazykovej s tím súvisí rytmizácia vety a verša, opakovanie slov a hláskových skupín.

Secesia v architektúre[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Secesia (architektúra)

Predstaviteľmi architektúry sú Belgičan Victor Horta (Dom Tasselových v Bruseli), Francúz Hector Guimard (vstupy do parížskeho metra), alebo z Česka Antonín Balšánek a Osvald Polívka (Obecní dům v Prahe).

Secesia vo výtvarnom umení[upraviť | upraviť zdroj]

Vo výtvarnom umení sa preslávili Alfons Mucha (plagáty, cyklus obrazov Slovanská epopej, návrhy šperkov a nábytku), Rakúšan Gustav Klimt (dekorativne maľby, plagáty), Henri de Toulouse-Lautrec (grafiky, obrazy). Predstaviteľmi užitkového umenia sú Francúz Emilé Galop (sklenené vázy), Angličan Charles Rennie Macintosh (bytové zariadenie) a mnohí ďalší

Architekti[upraviť | upraviť zdroj]


Maliarstvo, kresba a grafika[upraviť | upraviť zdroj]

Dizajn nábytku[upraviť | upraviť zdroj]

Výroba skla dizajn farebného skla[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalší dekoratéri[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Gombrich, E. H.: Příběh umění. Praha: Odeon 1992. ISBN 80-207-0416-7. str. 437 – 507.
  • Šabouk, Sáva: Encyklopedie světového malířství. Praha: Academia 1975. str. 315.
  • Wittlich, Petr: Umění a život – doba secese. Praha: Artia 1987. str. 62 – 126.
  • Pijoan, José: Dějiny umění – 9. Praha: Odeon 1991. ISBN 80-207-0098-6. str. 55 – 96.
  • Koch, Wilfried: Evropská architektura. Praha, Ikar 1998. ISBN 80-7202-388-8. str. 274.
  • Moravčíková, Henrieta: Architektúra na Slovensku stručné dejiny. Bratislava, 2005. ISBN 80-8085-079-8. str. 130.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]