Klasicizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Klasicizmus
Death of Marat by David.jpg
Jacques Louis David La mort de Marat
Základné údaje
Trvanie: 1750 - 1810
Manifest L'art poétique (Nicolas Boileau)
Filozofia: Racionalizmus
Autori
Architektúra: Christopher Wren, Jacques-Germain Soufflot
Sochárstvo: Bertel Thorvaldsen, Antonio Canova
Literatúra: Pierre Corneille, Molière, Daniel Defoe, Jonathan Swift, Jean de La Fontaine, Ján Kollár, Ján Hollý, Ján Chalupka
Maľba: Jacques Louis David, Jean Antoine Gros, Jean Auguste Dominique Ingres, Francisco Goya,
Dejiny umenia





Klasicistické dvere v Olomouci

Klasicizmus je umelecký smer v 17., 18. a včasnom 19. storočí, ktorý rozvíjal klasické umenie antiky a renesancie, najmä kompozičné a výrazové zásady.

Pojem klasicizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Francisco de Goya - El Quitasol

Tento pojem vznikol v druhej polovici 17. storočia vo Francúzsku ako nový umelecký smer. V tomto čase sa v ostatných európskych krajinách ešte rozvíjal barok. Termín klasicizmus pochádza z latinského slova classicus, ktorého pôvodný význam bol vynikajúci, modelový. K týmto významom pribudol aj ďalší. Termínom classicus (v slovenskej verzii klasický) sa označovali tie javy, ktoré mali vzťah k antike.

Pomenovanie klasicizmus ako označenie nového umeleckého smeru sa vytvorilo vtedy, keď do literatúry vstupoval nový smer založený na protikladných princípochromantizmus. Predstavitelia romantizmu sa v umení presadzovali zápasom s generáciou predchodcov, zástancov klasiky.

Klasicizmus sa uplatnil vo Francúzsku, v Taliansku a v druhej polovici 18. storočia ovládol celú Európu (klasicizmus Ľudovíta XVI. a empír), zvlášť dlho bol obľúbený v Rusku.

Poetika klasicizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Klasicizmus s pozitívnym vzťahom k antike nadväzuje na ideály renesancie a dostáva sa do protikladu s barokom. Napätie klasicizmu a baroka vyplýva najmä z inšpirácie klasicistických umelcov racionalistickou filozofiou (z lat. ratio – rozum), hlásajúcou vládu rozumu. Umelci zdôrazňovali racionálny prístup v umení. V duchu výroku Reného Descartesa „Cogito ergo sum“ („Myslím, teda som“) sa rozum stal vodcom umelcov.

Antonio Canova - Cupid and Psyche

Umelecké diela sa mali vyznačovať významovou a výrazovou jasnosťou. Umenie malo prírodu napodobňovať a zároveň dokazovať, že je možné podriadiť ju ľudskému rozumu. Preto v klasicistickom umení vystupuje ako ovládnuteľný jav – prísne upravené klasicistické parky a záhrady. Je to štylizovaná príroda. Ideálom umeleckého zobrazenia bol jednotlivec schopný podriadiť svoje individuálne záujmy službe spoločnosti. Kritériom krásy sa stala pravdivosť. Umenie klasicizmu je prísne normované. V literatúre jeho pravidlá sformoval francúzsky básnik Nicolas Boileau v knihe Básnické umenie. Do češtiny ho preložil aj slovenský básnik Bohuslav Tablic.

Klasicizmus rozdeľoval žánre na vysoké a nízke.

Vysoké žánre zobrazovali:

  • vznešené historické námety
  • mytologické námety
  • urodzené postavy (veľmoži, vojvodcovia, panovníci)

Nízke žánre zobrazovali:

  • smiešne javy každodenného života
  • neurodzené osoby (mešťania, dedinčania, žobráci)

V literárnych druhoch klasicizmus preferoval:

Za nízke druhy a žánre sa považovali:

Literatúra klasicizmu preferovala veršované žánre.

Vývin klasicizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Klasicizmus od svojho vzniku v polovici 17. storočia do obdobia rozkladu na počiatku 19. storočia prešiel rôznymi vývojovými štádiami.

Prvé obdobie bolo vo Francúzsku v 17. storočí. Najvýznamnejší predstavitelia klasicizmu boli:

Druhé obdobie spája klasicizmus s osvietenskou filozofiou. Osvietenstvo ako myšlienkové hnutie vzniklo koncom 17. storočia v Nizozemsku a Anglicku a vyvrcholilo v 18. storočí vo Francúzsku v dielach:

Osvietenci považovali za najvyššiu hodnotu ľudský rozum a verili v spoločenský pokrok. Zdôrazňovali ideály humanizmu, stavali sa proti feudálnemu útlaku a náboženskému dogmatizmu. Prispeli k sekularizácii (zosvetšteniu, oslobodeniu od náboženských vplyvov) vedy a vedeckého myslenia. Európsky klasicizmus 18. storočia nazývame osvietenským klasicizmom.

Bol spätý so šľachtou, strediskami umenia boli kráľovské dvory, salóny šľachty a kráľovské akadémie vied a umení. Klasicistické hnutie sa na prelome 18. a 19. storočia rozvinulo do neoklasicizmu predovšetkým v sochárstve a architektúre. Predstavitelia klasicizmu sú Andrea Palladio, neskôr William Hogarth, Thomas Gainsborough, Canaletto, Piranesi, Jacques-Louis David a Ingres. Klasicizmus sa vyvíjal paralelne s rokokom a napokon vyústil do umenia napoleonskej doby, takzvaného empíru s jeho priamočiarymi obrysmi a jednoduchými tvarmi a pomerne studenou krásou.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Čúzy, Ladislav – Kákošová, Zuzana – Michálek, Martin – Vojtech, Miloslav: Panoráma slovenskej literatúry 1. SPN, Bratislava: 2004. 169 s. ISBN 80-10-00316-6