Funkcionalizmus (architektúra)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Veža Helsinského olympijského štadióna (1934-38)

Funkcionalizmus je architektonický štýl a teória modernej architektúry, v ktorého tvorbe je všetko podriadené funkcii. Heslo funkcionalizmu znie „Form follows function” – forma nasleduje funkciu,(L. H. Sullivan, 1896). Jeho zásady formuloval v roku 1927 švajčiarsky architekt Le Corbusier.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Všetko je podriadené funkcii, uplatňuje sa tu minimalizmus a zrušenie všetkého zbytočného. Patrí medzi avantgardnú architektúru spolu so štýlmi ako konštruktivizmus, purizmus, kubizmus, rondokubizmus alebo aj expresívny kubizmus. Viaže sa na obdobie 20.50. rokov 20. storočia, pričom niektoré jeho princípy, postupy a vzory sú uplatňované dodnes. Princípy: odmietnutie histórie a umeleckej stránky architektúry, sociálne úlohy, hygiena, bezozdobnosť, konštrukcia, geometrické tvary, asymetria a pravdivosť. To znamená, že formu určujú prevádzkové, ekonomické, sociálne, hygienické a funkcie stavby. Budovy majú obvykle tvar vychádzajúci z kvádra. Sú rozvrhnuté do priestoru. Vzhľadom na rozdielne funkčné požiadavky jednotlivých častí objektu majú asymetrickú dispozíciu. Jasne sa vyjadruje väzba vnútorného a vonkajšieho priestoru. Z hľadiska konštrukčného sa najčastejšie uplatňuje skeletový systém. Ďalšími znakmi funkcionalistických stavieb sú plochá strecha, pásové okná, hladká fasáda bielej farby alebo jemnej farebnosti. Funkcionalizmus taktiež ovplyvnil dizajn interiéru. V interiéroch sa používa linoleum, koženka, chróm, sklo a lakované drevo. Nábytok má formu geometrických tvarov, je strohý a ako materiály sa používali najmä pochrómované a niklové trúbky, umelé hmoty, dymové sklo atď.

Jeho počiatky môžeme vidieť v neoplasticizme (inšpirácie v dielach Pieta Mondriana) a v časopise mladých umelcov De Stijl (1917). Je to vlna tzv. čistej architektúry zaplavujúca celý pokrokový svet, ktorý po vojne stavia rýchlo, ekonomicky a s novou krásou. Trvalo pomerne dlho, kým spoločnosť začala tolerovať „nahé konštrukcie a steny s ničím“ aj inde ako na stavbách hangárov, skladov, či mostov.

Počiatky a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik a vývoj funkcionalizmu súvisí najmä s technickým pokrokom a riešením ekonomických a sociálnych problémov bývania a výstavby miest.

Za počiatky funkcionalizmu, alebo aspoň myšlienok k nemu smerujúcich, môžeme považovať návštevu Chicaga rakúskym architektom Adolfom Loosom, kde pochopil, kam smeruje vývoj architektúry a publikovanie jeho eseje Ornament je zločin v roku 1908. V tejto eseji Loos odmieta ozdoby a ornamenty, ktoré považuje za prežitok, nevkus a zločin. Požaduje obnaženie krásy čistej funkčnej konštrukcie. Jeho stavba Steinerova vila vo Viedni z roku 1910 je kľúčovým dielom budúceho funkcionalizmu a stavebného puritánstva. Loos ich presadzoval aj v Slobodnej škole architektúry, ktorú založil vo Viedni.

Ďalšie počiatky funkcionalizmu môžeme vidieť v založení prvej umeleckej priemyselnej školy Bauhaus roku 1919 vo Weimare. Založil ju avantgardný architekt Walter Gropius a do svojej umeleckej školy dokázal priviesť najväčšie umelecké osobnosti tých čias ako boli Wassily Kandinsjkij, Paul Klee, Oskar Schlemmer, László Moholy-Nagy a iný. Gropius videl budúcnosť umenia v spojení remesla s umením, s tzv. Gesamtkunstwerk. To znamená, že jeho žiaci nenavrhovali iba budovy, navrhovali aj kreslá, svietidlá, žehličky. Spoločným estetickým kritériom je krása funkčnej konštrukcie – najjednoduchšie kovové trúbky a moderné materiály v službách ergonomiky, či biomechaniky človeka v prostredí predmetov a strojov, to je predloha funkcionalizmu.

Od roku 1922 sa rozšíril do Belgicka, Holandska, Nemecka, ČSR a Švajčiarska. Hlavnými centrami sa stali Nemecko, Holandsko a Česko-Slovensko. Vo Francúzsku pôsobil len Le Corbusier a jeho spolupracovníci. V Rusku sa rozvíjal v osobitej forme ako konštruktivizmus. Roku 1927 sa konala v nemeckom meste Weissenhof výstava moderného bývania, následne vzniká združenie architektov CIAM (1928), čoho dôsledkom je ďalšie rozšírenie funkcionalizmu.

V 30. rokoch sa ďalej rozvíjal, avšak pravidlá a princípy funkcionalizmu sa zmiernili. Architektúra dostávala pestrejšiu podobu a dôraz sa kládol aj na psychickú stránku. Rozšírili sa doskové výškové domy. Uplatňovala sa typizácia stavebných prvkov a postupov – panelové montované stavby a skeletové montované stavby. Počas 30. rokov sa takmer vo všetkých štátoch začal prejavovať historizmus. V Nemecku, ZSSR a Japonsku sa prejavili historizujúce vplyvy naplno, čoho výsledkom bol odchod funkcionalistických architektov do USA.

Po 2. svetovej vojne sa funkcionalizmus rozvíjal najmä vďaka obnove bytovej výstavby v Európe a komerčnej výstavbe v USA. V 50. rokoch sa vo väčšej miere vyvíjal v Japonsku, Afrike a Brazílií. Typickým prvkom bol fasádny raster.

Od 60. rokov narastá kritika funkcionalizmu a prejavujú sa tendencie návratu k pôvodným funkcionalistickým ideám (postmoderna, revivalizmus) a súčasne vznikajú nové smery (neoracionalizmus, High-tech).

Svetoví predstavitelia[upraviť | upraviť zdroj]

Adolf Loos, Alvar Aalto, Walter Gropius, Ludwig Mies van der Rohe, Le Corbusier, Hannes Meyer, Ernst May, Bruno Taut, Erik Gunnar Asplund, Marcel Breuer, Peter Behrens, Hans Scharoun, Lucio Costa, Oscar Niemeyer, Philip Johnson, Josef Gočár

Funkcionalizmus v Česko-Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

„Program“ stavby[upraviť | upraviť zdroj]

Program stavby bolo programové vyhlásenie základných požiadaviek na funkcionalistickú architektúru. Požiadavky sformuloval pražských Klub architektov, ktoré boli uverejnené v 3. ročníku časopisu Stavba z roku 1924-1925.[1]

Funkcionalizmus bol v 20 rokoch 20. storočia na svojom začiatku. Nebolo úplne jasné čo nová architektúra vlastne je a kam jej nové smerovanie povedie. Názory, ako by mala nová architektúra vyzerať boli rôzne. Po Európe sa rozrástli spolky a organizácie ako napr. CIAM, ktoré hľadali medzinárodné odpovede na otázky novej architektúry. Medzivojnová architektonická scéna Česko-Slovenska nezaostávala za tou európskou. Tzv. "Programom" stavby manifestovala svoj názor na novú architektúru a zároveň zhrnula všetky hlavné zásady funkcionalizmu:

  • „ Pre nás je vytvorenie novej architektúry analogicky rovné výrobnému systému moderného stroja. Riadi sa tými istými zásadami racionality, ekonómie, matematického rádu. A od dobrého stavebného diela žiadame to isté čo od dobrého stroja.“
  • „ Dnešný architekt musí mať zvýšený sociálny cit. Tvoriť estetické hodnoty na úkor sociálnych je sociálnou krivdou."
  • „ Úlohou architektúry je predovšetkým zlepšiť a zvýšiť všeobecnú úroveň života, aby zdravý byt nebol výsadou len niektorých členov spoločnosti.“
  • „ Nová architektúra musí do dôsledkov odpovedať zásadám ekonómie. Nové požiadavky musia byť hľadané a uskutočňované vedecky: matematicky, empiricky, štatisticky a sociologicky.“
  • „ Nové konštrukcie nesmú predurčovať žiadny estetický úmysel.
  • „ Nová architektúra musí byť hygienická: všetky pokroky lekárskej vedy diktujú dispozíciu, výstavbu i zásady urbanizmu.- Maximum vzduchu, svetla, ľahké zachovanie čistoty....“
  • „ Dnes existuje málo foriem, ktoré odpovedajú týmto názorom; tieto formy sa budú vyvíjať...“
  • „Odmietame takú estetiku, ktorá predurčuje stavebné dielo, pretože je škodcom konkrétneho pokroku v architektúre.“
  • „ Nemôžeme pre novú architektúru uznať ani tradíciu v dispozícii, ani v konštrukcii a výstavbe, ani vo vzhľade.“
  • „ Nová architektúra bude... medzinárodná.“
  • „ Nová architektúra bude vyrastať z jedného vedeckého predpokladu, bude tak jednotná, a tým vytvorí samobytne sloh svojej doby.“[2]
Obchodný a obytný dom Luxor, Bratislava, 1937

Predstavitelia pôsobiaci na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Bohuslav Fuchs, Vladimír Karfík, Alois Balán, Emil Belluš, Milan Michal Harminc, Arthur Szalatnai, Juraj Tvarožek, Fridrich Weinwurm, Jaromír Krejcar, Jiří Grossmann, Klement Šilinger, Josef Konrad, Ladislav Rado

Stavby vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Stavby na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KLUB architektov,- REDAKCIA stavby: Zásady nové architektury. Stavba 3, 1924/1925, č.9, s.153-158
  2. HAAS, F.: Architektúra 20. století. SPN, Praha 1978, s. 175 – 178.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]