Neoplasticizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Neoplasticizmus je štýl plošnej nefigurálnej maľby, sformovaný v roku 1912 Piet Mondrian a skupinou de Stijl. Základnými prvkami sú vodorovné a zvislé priamky a základné farby pestré(červená, modrá, žltá) a nepestré(čierna, biela). Smer sa uplatnil aj v architektúre skupiny de Stijl. Základnými zásadami bolo odmietanie dopredu danej formy, prelamovanie múrov (otvorenie stavby do priestoru), asymetrická konštrukcia.

Abstraktné umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Abstraktné umenie sa dá od svojho vzniku rozdeliť na dva postupy, pomocou ktorých umelec dospeje buď k lyrickej alebo ku geometrickej abstrakcii.

Lyrická (subjektívna) abstrakcia predpokladá citovú, romantickú či hudobnú inšpiráciu, je výlevom ducha. Štylizuje konkrétny svet do výtvarnej abstrakcie, osamostatňuje farbu od predmetov. Autor do takejto maľby vkladá svoje subjektívne pocity a chce vyvolať v divákovi citovú odozvu. Maliarmi lyrickej abstrakcie sú napr. Kandinskij alebo Kupka.

Geometrická abstrakcia vychádza z geometrických útvarov, priamok, línií, chápania priestoru, obrysu, rytmu, pohybu. Umelec netvorí na základe subjektívnych pocitov, chce skôr vyjadriť všeobecné konštruktívne princípy a zákonitosti pomocou geometrických tvarov a ich vzťahov. Do tejto línie abstraktného umenia zaraďujeme aj neoplasticizmus.

V roku 1917 začal v Holandsku vychádzať časopis De Stijl, založený na teóriách maliara Thea van Doesburga. Prispieval doňho aj Piet Mondrian a arcitekti J. J. Oud a Gerrit Rietveld. Na základe tohto časopisu a teórií v ňom publikovaných, vzniklo hnutie neoplasticizmu.

Neoplasticizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Neoplasticizmus sa sústreďuje na zachytenie čírej podstaty skutočnosti univerzálnym jazykom, nie jazykom individuálnych foriem, potlačuje sebarealizáciu umelca. Ten geometrizuje plochu obrazu na základe určitých zákonitostí: môžu sa používať iba pravé uhly, priamky a úsečky, vyjadrené čiernou líniou; farebnosť je zredukovaná na tri základné farby – modrú, červenú a žltú a na tri chromatické farby – bielu, sivú a čiernu, pričom sú farebné plochy ohraničené čiernym obrysom a komponované vždy vo vertikálnych a horizontálnych líniách. Najväčší vplyv mal neoplasticizmus na architektúru a formy úžitkového umenia, napr. reklamu. K zakladateľom neoplasticizmu patrí holanďan Piet Mondrian. Cestou neustáleho zjednodušovania tvarov dospel až ku geometrickej abstrakcii, ako jediného možného zobrazenia geometrického poriadku sveta. Spočiatku sa zaujímal o rastlinné a živočíšne motívy, neskôr sa preorientoval na svet modernej civilizácie. Raná fáza jeho tvorby je kubistická, no doviedol ju až na hranice abstraktného umenia. Obrazy vždy komponoval podľa pravidla horizontál a vertikál s použitím hladkých farebnných plôch bez maliarskeho rukopisu.

Theo van Doesburg sa vo svojej práci pokúsil o zlúčnie tzv. čistého maliarstva s architektúrou. Narušil Mondrianov princíp, pretože na svojich dielach uplatnil aj diagonálu, ktorou narušil dominanciu vertikál a horizontál. To vyvolalo roztržku s Mondrianom, ale Doesburgovi sa podarilo preklenúť priepasť medzi voľným a úžitkovým umením. Z týchto podnetov čerpal Bauhaus a ruské revolučné avantgardy.

Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

V architektúre boli prevládajúcimi prvkami pretínanie plôch, priamka a charakteristická farebnosť. Gerrit Rietveld vytvoril najprv nábytkové kusy (Červenomodré kreslo), neskôr prešiel ku stavbám, z ktorých najznámejšia je Dom Schröderovcov v Utrechte, tvorený vzájomne preťatými stenami a posuvnými priečkami. Nedá sa presne rozlíšiť hranica medzi interiérom a exteriérom, je to vlastne priestorová verzia neoplasticizmu. Oud vytvoril kaviareň De Unie Rotterdame, ktorej fasáda je tvorená len z horizontálnych rámov okien a vertikálnych nápisov, takže pripomína abstraktný Mondrianov obraz.

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Herbert Read: Stručné dejiny maliarstva (Od Cézanna po Picassa)
  • Lamač. M.: Myšlenky moderních malířů, Praha 1968
  • P. Gossel, G. Leuthäuserová: Architektúra 20. století, Taschen 2003
  • K.Thomasová: Dejiny výtvarných štýlov 20. storočia, Pallas 1994
  • A. Chateleta, B.P.Grosiera: Svetové dejiny umenia, Larousse 1990

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]