De Stijl

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Stolička „Red and Blue Chair“ navhrnutá Gerritom Rietveldom

De Stijl je jedna z avantgardných skupín, ktorá výrazne ovplyvnila vývoj modernej architektúry v Európe.

V roku 1917 sa okolo časopisu De Stijl, ktorý založil architekt Theo van Doesburg v Holandsku sústreďovali stúpenci konštruktivizmu ako Jacobus Johannes Pieter Oud, Piet Mondrian, Gerrit Rietveld a Bart van der Leck. Tento časopis bol orgánom kolektívneho štýlu a prvými dielami boli Mondrianove „Kompozície s farebnými plochami“, na ktorých sa pravouholníky v základných farbách odrážajú od bieleho pozadia. Čoskoro na to vytvorili van Doesburg a van der Leck podobné diela. Manifest De Stijl obsahoval osem bodov a bol publikovaný v druhom čisle časopisu De Stijl. Manifest vyzýval k novej rovnováhe medzi individuálnym a univerzálnym, oslobodenie tvorby od tradície, a individuálnosti.

Názov skupina prebrala pravdepodobne zo spisu Gotfrieda Sempera Der Stil in den technischen und tektonischen Künsten oder Praktische Ästhetik z roku 1860. Pojem neoplasticizmu sa spájal s Schoenmaekerom a jeho ťažením ,,nieuwe beeldingʼʼ- obmedzenie farebnej palety na tri základné farby: žltá- pohyb lúča (vertikálne),modrá- kontrastná farba k žltej (horizontálna obloha,)červená- spojenie modrej a žltej. Z tadiaľto taktiež pochádza teória horizontálnych a vertikálnych línii.

Umenie De Stijlu sa spravovalo zásadami: úplnou abstrakciou a obmedzením výtvarného slovníka na priamku, pravý uhol a tri základné farby: modrú, červenú, žltú, s troma achromatickými farbami- bielou, sivou a čiernou. Základný cieľ hnutia bol silno ovplyvnený kubizmom. Majstrovské ovládanie geometrických výrazových prostriedkov umožnilo umelcom De Stijlu vyhnúť sa odkazom na vnímanú realitu a vo svojich dielach predstavovať číru podstatu skutočnosti. Títo umelci sa snažili vyjadriť univerzálnosť.

Mondrian definoval tento cieľ takto: „Ak jediným čistým výrazom umenia je skutočne adekvátne vypracovanie vyjadrovacích prostriedkov a ich použitie (teda kompozícia), potom sa musia výrazové prostriedky úplne zhodovať s tým, čo majú vyjadrovať“. Toto stanovisko sa stalo základom De Stijlu, pre ktoré Mondrian vymyslel názov neoplasticizmus. Vytvoril sa triezvy geometrický jazyk, schopný vyjadriť podstatu reality. Postupne snaha o spájanie línie s farbou, práca s vertikálou a horizontálou, zjednotenie farby a bieleho pozadia, ktoré sa tak stalo súčasťou tej istej vizuálnej roviny. Dosiahla sa tým rovnováha medzi tvarom a farbou – univerzálna harmónia. Úsilie skupiny De Stijl čerpá podnety z matematiky a hudby. V diele skupiny De Stijl krása spočíva v čistote.

Mladí sochári, Antoine Pevsner a Naum Gabo, uverejnili v roku 1920 Konštruktivistický manifest, kde sa umelcova tvorivá práca porovnáva s tvorivosťou vesmíru a činnosťou inžiniera. Gabo a Pevsner tvrdili, že aj príroda tvorí ako zvrchovaný inžinier.

Známe je aj Rietveldovo červenomodré kreslo, z 1917, bolo prvým príkladom neoplastickej estetiky v trojrozmernom predmete. V roku 1920 Valter Gropius pozval na Baushaus Van Doesburga. Táto návšteva spôsobila na škole zmätok, nakoľko študenti a aj celá škola ostala výrazne ovplyvnená van Doesburgovím krátkym pobytom.


Jedna z prvých uverejnených stavieb z tohto štýlu je Oudov návrh radových domov na prímorskej hlavnej triede v Scheveningene v roku 1917. Ide o kompozíciu pravouhlých hranolov rôznych výšok zrezaných do jedného priečelia. Projekt, ktorý bol publikovaný v prvom čísle časopisu De Stijl. Najznámejšou dokončenou stavbou je dom Schröder, na konci radových domov, na periférii Utrechtu. Ide o hranol zložený z plôch, ktoré sa pravouhlo pretínajú.

Na výstave „De Stijl“ 1923, v Paríži bol vystavený návrh protistavby neobyčajného domu (Theo van Doesburg). A práve Dosburg tu predstavil „protistavbu“, čo je analytická metóda, ktorá má za úlohu predviesť architektonickú konštrukciu prostredníctvom rozkladu a následného znovuzoskupenia plôch a priestorov ich prenikaním a vzájomným rezaním do pravého uhla. Táto výstava zahrňovala aj projekt Rosenbergovej vily, štúdiu interiéru univerzitnej haly a projek ,, domu pre umelcaʼʼ.

Známe je aj Rietveldovo červenomodré kreslo, z 1917, bolo prvým príkladom neoplastickej estetiky v trojrozmernom predmete. V roku 1920 Valter Gropius pozval na Baushaus Van Doesburga. Táto návšteva spôsobila na škole zmätok, nakoľko študenti a aj celá škola ostala výrazne ovplyvnená van Doesburgovím krátkym pobytom.

Rietveld v roku 1924 postavil rodinný dom Schröder – Schräder v Utrechte. Tento dom splňoval Doesburgov program ,,Tot een beeldende architectuur"(Šestnásť bodov výtvarnej architektúry). Bol elementárny, ekonomický a funkčný, nemonumentálny a dynamiský, antikubistický a antidekoratívny. Horné podlažie má otvorený meniteľný pôdorys. V roku 1928 navrhol van Doesburg Caffe LʼAubette v Štrassburgu. Obsahovala sled dvoch veľkých verejných priestorov, a ďalších pomocných priestorov. Kaviareň vznikla v spolupráci s Hansom Arpom a Sophiou Tauber-Arpovou. Všetky miestnosti boli modulované plytkými nástennými reliéfmi. Táto kaviareň bola posledným neoplastickým dielom, ktoré malo nejaký význam. Začiatkom 30-tych rokov bol ideál neoplasticizmu opustený a navrátil sa ku svojim počiatkom v abstraktnej maľbe.

Manifest 1 Existuje staré a nové vedomie doby. Staré smeruje k individálnemu, nové smeruje k univerzálnemu. Konflikt medzi individuálnym a univerzálnym sa dnes odráža rovnako vo svetovej vojne ako aj v umení. 2 Vojna ničí starý svet so všetkým, čo obsahuje: prednostné postavenie individua vo všetkých oblastiach 3 Nové umenie odhalilo podstatu nového vedomia doby: rovnováhu medzi univerzálnym a individuálnym. 4 Nové vedomie je pripravené realizovať sa vo všetkom, vrátane každodenných vecí života. 5 Tradícia, dogma a prednostné postavenie individua (prirodzene) stojí tomuto uskutočňovaniu v ceste. 6 Zakladatelia neoplasticizmu preto vyzývajú všetkých, ktorí veria v reformu umenia a kultúry, aby zničili všetko, čo narošuje ďalší vývoj rovnako ako nové výtvarné umenie, tým, že sa zbaví obmedzenia prírodnými formami, a výlúči všetko, čo stojí v ceste výrazu čistého umenia, extrémnemu dôsledku každého konceptu umenia.


Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Frampton, K.: Moderní architektura. Academia 2004, ISBN 80-200-1261-3

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]