Barok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kláštor Melk, Wachau
Aeneas uteká z horiacej Tróje, Federico Barocci, 1598: pohyb zachytený v dramatickom výjave z klasického zdroja, vylieta z roviny obrazu vďaka využitiu diagonálnej perspekívy
Vraždenie betlehemských neviniatok (Guido Reni, 1611 – 1612)
Usmievajúci sa šľachtic (Frans Hals, 1624): príklad barokovej módy v Holandsku – kruhový biely golier, prestrihnuté rukávy, šerpa, krajkové ukončenie spodnej košele, manžety kuželovitého tvaru, vyhnuté nahor a široký klobúk
Anna Dánska (John de Critz, 1605)
Dievča s čokoládou (Jean-Étienne Liotard, 1744)
Socha Ignáca z Loyoly na priečelí farského kostola v Poznani, Poľsko
Farský kostol sv. Jodoka, Schruns, Rakúsko
Barokové priečelie budovy (Helblinghaus, Innsbruck, Rakúsko)
Komoda a stojany na lampy (autor Thomas Chippendale)
Barokový organ v kláštore Roggenburg, Bavorsko, Nemecko
Sv. Peter, kláštor Schöntal, Nemecko
Titulná strana Góngorovej básne Las Soledades (Samoty)

Barok (alebo nespisovne baroko) je označenie historického obdobia a umeleckého slohu, ktorý mu dominoval. Tento sloh má pôvod okolo roku 1600 v Ríme.[1] a v Európe prevládal v 17. a vo veľkej časti 18. storočia. Jeho prvé náznaky a diela vytvorené v tomto slohu možno nájsť i pred rokom 1600, rovnako ako jeho vplyv ojedinele pretrvával i na začiatku 19. storočia, pričom sa miešal najmä s obdobím rokoka, ktoré bolo jeho vyvrcholením a má len málo odlišných znakov. Barok možno považovať za medzistupeň medzi renesanciou a moderným vekom; mohol by sa javiť ako ďalšia fáza vývinu umenia. Najreprezentatívnejším teoretickým traktátom boli Životy súčasných maliarov, sochárov a architektov (Vite de' pittori, scultori e architetti moderni; vydané v roku 1672 v Ríme) od Giana Pietra Belloriho.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Názov tohto obdobia má nejasný pôvod. Podľa niektorých vznikol z portugalského slova „barocco“ (perla nepravidelného tvaru),[2] iní ho odvodzujú od mena talianskeho maliara Federica Barocciho,[3] alebo z latinského označenia štvrtého druhu druhej figúry sylogizmu v scholastickej logike (baroco).[2] Pomenovanie barok spočiatku označoval „zlý vkus“, pretože vyumelkovaný a prehnaný nový umelecký smer vyvolával v ľuďoch dojem nevkusu.[chýba zdroj]

Ako označenie pre prevládajúci štýl umenia sa slovo barok začalo používať až v druhej polovici 18. storočia a chápalo sa ako protiklad klasických hodnôt. Ešte v 19. storočí sa slovom barok označovali najmä niektoré prvky talianskej architektúry zo 17. storočia. Prelom nastal v roku 1888, kedy vyšla kniha Heinricha Wölfflina Renaissance und Barock. Slovo barok sa stalo vedeckým termínom, hoci ešte aj v tomto období sa vo všeobecnosti uznával barok iba v Nemecku, aj to len vo vedeckých kruhoch; všade inde bol považovaný za pokračovanie renesancie na nižšej úrovni.[4]

Historické pozadie baroka[upraviť | upraviť zdroj]

Barok vychádza z krízy feudalizmu a rozporov v náboženskom i spoločenskom povedomí.[chýba zdroj] Charakteristickými pre barok boli pochmúrna nálada a chaos v Európe 16.18. storočia. Ľudia prišli o životné istoty, zhoršovali sa im životné podmienky, trápili ich vojny (francúzske náboženské vojny 1562 – 1593), vojny v Holandsku (1566 – 1648), konflikty a náboženských perzekúcie v Anglicku (1603 – 1688) a protihabsburské povstania v Uhorsku, tridsaťročná vojna, vojny s Turkami (1663 – 1699), choroby (morová epidémia v Taliansku (1629 – 1631), Londýne (1665 – 1666), Viedni (1679), Marseille (1720 – 1722) a v roku 1771 v Moskve), a tak hľadali istotu aspoň v mystickom, božskom a nadpozemskom svete.[chýba zdroj]

Náboženská reformácia sa v umení prejavila celkovo negatívne,[chýba zdroj] pretože protestantské cirkvi zatracovali náboženské maľby a sochy. Úplne opačný postoj k umeniu zastávala katolícka cirkev, ktorá prostredníctvom Tridentského koncilu (1545 – 1563) veľmi silno ovplyvnila barokové umenie.[5] Ako nevhodné sa javili len diela kacírske, neslušné alebo s bezvýznamnými námetmi, naproti tomu sa vyžadovali obrazy a sochy Panny Márie, mučeníkov a svätcov v stave náboženského vytrženia alebo rozjímania.[6] Celkovo možno povedať, že sa barokové umenie oveľa širšie a ľahšie rozvinulo v katolíckych ako protestantských krajinách, rovnako ako sa mu viac darilo v krajinách s feudálnou politikou, než v krajinách priemyselných a demokratickejších.

Charakteristika baroka[upraviť | upraviť zdroj]

Pre obdobie baroka je príznačná expanzia umenia po stránke zemepisnej (prostredníctvom katolíckych misionárov sa barok dostal aj za more, čiže do Latinskej Ameriky a na Ďaleký východ), rozšíril sa tiež okruh objednávateľov (okrem šľachty a cirkvi si umelecké diela objednávali tiež bohatí mešťania a obchodníci) a umelecké kategórie (napr. v 18. storočí vznikol celkom nový druh umenia – porcelán).[chýba zdroj]

V tomto období nastal tiež veľký rozmach národných umeleckých škôl vo Francúzsku, Španielsku, Holandsku, Anglicku i v strednej Európe, ktoré pomohli viac rozvoju baroka ako renesancie. Najvýznamnejšou národnou akadémiou bola rímska Akadémia sv. Lukáša (založená v roku 1593) a francúzska Académie royal de peinture et de sculpture (založená v roku 1648, no aktívne činná až od roku 1660). Akadémie boli ďalším účinným prostriedkom na upevňovanie váhy autorít v umení, no dbali aj na to, aby umelci mali primerané postavenie v spoločnosti.[chýba zdroj] V 18. storočí tiež usporadúvali výstavy.

Hlavné myšlienky baroka[upraviť | upraviť zdroj]

Barok bol predovšetkým obdobím protikladov. Vzniklo množstvo antitéz, ktoré ovplyvňovali myslenie, umenie i chápanie sveta; reprezentovali životný pocit rozpoltenia a roztržky v duši barokového človeka a vychádza z vonkajších udalostí. Medzi najvýznamnejšie antitézy patrili hmota a duch, svetskosť a askéza, senzualizmus a spiritualizmus, realizmus a idealizmus, klasická forma a kresťanský etos, empirizmus a mysticizmus, či zmyslovosť a duchovný život.[7]

Veľmi dôležitým pojmom tohto obdobia bola krása. Tá bola považovaná za ideál, ktorý bol dokonalejší ako príroda sama. Umenie teda malo zdokonaliť prírodu, aby nezobrazovala škaredosť skutočného života[chýba zdroj]. Za vzor bola v tomto smere považovaná antika a jej znázorňovanie prírody.

Rozdelenie baroka[upraviť | upraviť zdroj]

Barok panoval v Európe pomerne dlhé časové obdobie. Časovo ohraničujú barok dve udalosti – Tridsaťročná vojna (1618 – 1648) a Veľká francúzska revolúcia (1789). Jeho vývoj môžeme rozdeliť na tri základné obdobia::[8][9][10]

Posledné dozvuky barokového obdobia, označované aj ako neskorý barok, sú známe skôr pod názvom rokoko, a toto obdobie trvalo od 40. rokov do 70. rokov 18. storočia. Rokoko bolo blízkym príbuzným baroka asi tak, ako manierizmus renesancie, čiže to bola čiastočná adaptácia predošlého štýlu a čiastočne reakcia proti nemu[chýba zdroj]. Toto pomerne krátke obdobie postupne plynulo prešlo do nového, prevládajúceho umeleckého smeru – klasicizmu.

Slovo barok je vo svojej podstate používané na nepresné vymedzenie umenia 17. a 18. storočia v jeho najvšeobecnejšom zmysle, pretože napriek tomu, že to bol prevládajúci štýl, ktorý silne poznamenal všetky ostatné, v skutočnosti sa popri ňom rozvíjali aj ďalšie štýly (napr. klasicizmus). Ako príklad môže poslúžiť klasicistický prúd, ktorý vznikol súčasne s barokom a udomácnil sa najmä vo Francúzsku, alebo realizmus, ktorý bol reprezentovaný takými umelcami, ako bol Michelangelo Merisi da Caravaggio a mnohí holandskí maliari.

Človek v období baroka[upraviť | upraviť zdroj]

Barokový človek sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla, Boha a satana. Musel premáhať svetské pokušenia, hriech, seba, vlastnú slabosť, duševné a telesné útrapy, drsnú prírodu, biedu, skutočných i fiktívnych nepriateľov v každodennom živote, v náboženskej sfére a vo vojnách. V tomto heroickom zápase sa rodili polaritné psychické a morálne vlastnosti barokového človeka. Nebola to iba askéza, sebazapieranie, pohŕdanie pozemským šťastím, sebaopovrhovanie, sebaponižovanie, hlboká pokora a uvedomovanie si vlastnej malosti, ničotnosti a pominuteľnosti (pulvis et cinis et nihil – prach a popol a nič, vanitas vanitatum – márnosť nad márnosť, omnia vanitas) [7], ale aj sklon k pôžitkárstvu, nádhere, veľkoleposti, teatrálnosti, sebavyzdvihovaniu, afektovanosti, pozérstvu, neskromnosti, pýche, nedotklivému pocitu osobnej, rodinnej, rodovej, stavovskej a národnej dôležitosti, dôstojnosti, povesti, sláve a cti. Aktivita a energia barokového človeka sa veľmi ľahko premieňali na hrubé vášne, násilie, brutalitu a kriminalitu.

Barokový hrdina[upraviť | upraviť zdroj]

Hrdinom baroka je svätec, mučeník, vojvodca, dobrodruh či dobyvateľ, ktorí premáhajú seba, svoje slabosti a bojujú proti prírode a svojim nepriateľom tak v každodennom živote, ako aj vo svojej viere a vo vojnách.[11] To viedlo spolu so zlými životnými podmienkami v reálnom živote (aj v umeleckých dielach) často k prejavom hrubého násilia, brutality a k veľmi vysokej kriminalite, čo prinášalo ľuďom len neustály útlak v mene teroru a násilia.

Nacionalizmus[upraviť | upraviť zdroj]

V tomto období po prvý raz vznikajú veľmi silné prejavy nacionalizmu, ktoré boli dôležitým míľnikom k vytváraniu národného povedomia. Tieto prejavy vychádzali najmä z prostredia intelektuálov, ktorí mali ako jedni z mála dostatočné vzdelanie na to, aby si uvedomovali a mohli kritizovať zlý stav národa a jeho jazyk.[11] Začal sa klásť dôraz na národné jazyky, vedomie a vlastenectvo, čo sa prejavovalo aj v umení.

Barok v odievaní[upraviť | upraviť zdroj]

Baroková móda bola ovplyvňovaná politickou a náboženskou situáciou v Európe. Ovplyvňovali ju vzťahy medzi jednotlivými krajinami, proti sebe stojacimi náboženstvami, no najmä vládla snaha odlíšiť sa od predošlého obdobia renesancie a manierizmu. Raná baroková móda sa viaže približne k obdobiu tridsaťročnej vojny (1618 – 1648). Zmeny v móde sa začali ako prvé prejavovať v Holandsku u bohatých mešťanov. Tí sa postupne vracali ku konzervatívnej móde (striedmy strih, čierna farba odevu, doplneného len bielym golierom a manžetami). Goliere boli ovplyvnené španielskou módou a ich kruhový tvar bol považovaný za jedinú prijateľnú výstrednosť v obliekaní. Baroková móda sa nazývala tiež „parochňový sloh“, nakoľko sa v tomto období rozmohla móda dámskych, no taktiež pánskych parochní.[12] V polovici 17. storočia prišli do módy aj rôzne druhy masiek, ktoré však už začiatkom 18. storočia zmenili svoj význam a poukazovali najmä na to, že ich majiteľka je ľahkých mravov. V tom istom období prišli do módy i rukávniky ušité z kožušiny, ktoré nosili tak ženy, ako i muži. Vrátila sa tiež móda spodnej bielizne, rovnako ako i šnurovacie živôtiky (šnurovačky).

Pánska móda[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku 17. storočia holandská móda ovplyvnila aj módne odievanie vo Francúzsku, Flámsku, Nemecku alebo Čechách, no prevzali ju napríklad aj anglickí obchodníci a puritáni. Namiesto tesne strihaných kabátov sa začali preferovať voľnejšie strihy s čipkovým golierom na ramenách a úzky pás nahradili voľné šerpy, ktoré sa nosili často aj cez jedno rameno (pôvodne boli prebrané z vojenskej uniformy). Zmenil sa i tvar rukávov, ktoré boli voľného strihu a dostali kužeľovité, kornútové manžety siahajúce až k lakťu, no tie sa časom skrátili asi o polovicu, takže spod nich vytŕčali rukávy spodného odevu. Veľmi často boli rukávy prestrihnuté zhora až po zápästie, kde sa znovu zošívali. Krátke nohavice sa rozšírili a predĺžili až pod koleno, črievice nahradili vojenské čižmy so sárou v tvare kornúta, siahajúceho až nad kolená. Napriek vojenskému vplyvu na módu bola v Nemecku, Holandsku, Anglicku, ale aj ďalších krajinách čoraz viac obľúbená u mužov aj u žien čipka, ktorá nahradila čoraz nemodernejšie šperky. Vďaka tomu sa na odevoch omnoho viac vážila hodnota látok[13] a ich vypracovania, než módnych ozdôb. Mužský odev dopĺňal široký plášť, často zdobený lemom z kožušiny, a pokrývka hlavy – široký klobúk s vyhrnutou krempou, ozdobený dlhými perami.

Dámska móda[upraviť | upraviť zdroj]

V dámskej móde vládli približne rovnaké pravidlá pre vzhľad odevu ako v móde pánskej. Na rozdiel od mužov však boli po väčšinu tohto obdobia ženské krivky sťahované v živôtikoch, zdobených bohatou výšivkou, šperkami, často i tuhým zlatým golierom, ktorý sa nazýval „saský golier“, a neraz ich zdobila i presvitajúca spodná bielizeň. Šaty boli farebne veľmi pestré, zdobené výstrednými detailmi. Medzi najobľúbenejšie materiály na výrobu šiat patrili brokát vyšívaný zlatom alebo hodváb, čipky, stuhy, a u nižších spoločenských vrstiev sa šaty šili prevažne zo súkna a vlny.[12]

Koncom 17. storočia prišli do módy znovu kovové obruče, ktoré podopierali sukne, a tak udržiavali ich vzhľad, a živôtiky sa znovu vystužovali kosticami. Dôležitou ozdobou každých šiat boli stuhy, ktoré podporovali dojem rozviatosti a pohybu. Medzi doplnky patrili najmä vejáre, spony na topánky, rukavice, no taktiež šatky na krk, ktoré podľa potreby mohli tiež zakrývať hlavu, čím nahradili čepce alebo klobúky, ktoré spolu s hornou časťou plášťa tvorili bežnú pokrývku hlavy. Ženy nosili tiež dlhé voľné plášte, alebo krátky plášť s pelerínou, často zdobené kožušinovým golierom.

Baroková filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Baroková filozofia


Baroková životná klíma bola klímou surového násilia a teroru. Barokový človek poznal tri spôsoby, ktoré ho mali priviesť k jednote vnútorného rozpoltenia[11]:

  • cestu mysticizmu (citu, lásky), čo znamenalo pokorovanie, potláčanie a bičovanie zmyslov, citov, vášní, ktoré majú viesť k splynutiu duše s Kristom (napr. diela sv. Jána z Kríža a životopis svätej Terézie Ježišovej);
  • cestu heroizmu (vôle, činu), kedy sa viera považovala za akt vôle, a nie povinnosti; dôležitý bol pocit dôstojnosti, osobnej cti, ceny, sebavedomia, veľkorysosti a majestátnosti, no tiež sa prejavovala pýcha, moralizovanie, pomstivosť, zákernosť, intrigy a krutosť. V umení sa táto cesta prejavovala najmä dielami zobrazujúcimi umučenie, ukrižovanie, opismi krutého trýznenia, posledného súdu, pekla s telesnými trestami, hniloby a hnusu (napr. učenie Tomáša Akvinského alebo Ignáca z Loyoly);
  • cestu múdrosti (myslenia), podľa ktorej všetko pochádza zo Stvoriteľa a k nemu po celý život aj smeruje, a keďže svet i dejiny sú dielom božej prozreteľnosti, nemožno ich meniť, len sa snažiť o pochopenie božej vôle.

Týmito tromi spôsobmi úsilia o dosiahnutie jednoty boli späté tri typy barokového človeka: mystik, mravný héros a univerzálny mudrc (pansof).

Do popredia sa dostali božské, nadpozemské a metafyzické hodnoty, ako i viera v záhrobný život, a taktiež zosilneli rôzne náboženské kulty (kult Panny Márie), vo veľkej miere sa uctievali zázračné obrazy, sochy, a začali sa konať veľkolepé púte, vďaka čomu sa tiež úspešne upevňovala moc náboženstva a cirkvi.

Na druhej strane poznávanie sveta a skutočnosti viedlo k mohutnému rozšíreniu povier, astrológie, alchýmie, okultizmu, mágie, démonizmu, vyvolávaniu duchov, vizionárstvu, vkladaniu znamení, viere v bosorky, čary, chiromantiu, horoskopy, ako aj iracionálnu medicínu a k hrôze z konca sveta.

Barokové umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Barokové umenie

Barok úzko súvisí s víťazstvom protireformácie a upevnením moci a postavenia katolíckej cirkvi, ale na druhej strane tiež absolutistickej moci panovníkov. Príčina vzniku baroka ako umeleckého slohu vychádzala zo snahy umeleckými prostriedkami vyvolať pocit pokory a odovzdanosti Bohu, čo sa cirkev snažila dosiahnuť mohutnosťou, veľkoleposťou a nádherou stavieb, ale aj maliarskych a sochárskych diel, aby tak vyjadrila nadradenosť cirkvi nad poddanými[chýba zdroj]. Jedným z rádov cirkvi, ktoré sa snažili obnoviť moc katolíckej cirkvi, bol aj jezuitský rád a jeho zakladateľ Ignác z Loyoly. Známe sú jeho výroky a plamenné výzvy ako „Prišiel som, aby som zapaľoval oheň v srdciach.“ Ten oheň mala byť vlastne viera, ktorú chcel zapaľovať v srdciach ostatných.

Tak ako väčšinu slohov, aj barok tvorili umelci. K jeho vrcholným dielam však patria tiež malé diela, ktoré boli určené pre súkromné účely, rovnako krásne a pôsobivé ako monumentálne diela, ktoré boli určené pre verejnosť, hoci práve tieto monumenty sú najtypickejším prejavom baroka. Okrem toho v tomto období náboženských zmien a nepokojov cirkev a rády mali ešte v prvej polovici barokového obdobia pomerne prísny postoj k umeniu, ktorý vychádzal ako z ich učenia, tak tiež z ekonomických dôvodov. Aj vďaka tomu vznikla väčšina katolíckych barokových kostolov a ich výzdoby najmä v 2. polovici 17. storočia a v 18. storočí. Pre vývoj barokového umenia sa stal dôležitým bodom dejinách rok 1598, kedy bola prenesaná z Ferrary do Ríma séria Tizianových mytologických obrazov.[14] Tieto obrazy študoval takmer každý maliar, ktorý vtedy pracoval v Ríme až do 30. rokov 17. storočia, a kopírovali ich tiež napr. Peter Paul Rubens či Nicolas Poussin.

Barokoví aj renesanční umelci pracovali takmer pre rovnakých objednávateľov – dvor, aristokraciu a cirkev, no časom sa táto skupina rozrástla o nové vrstvy. Podobne ako v období renesancie, aj v období baroka udávali tón veľké umelecké osobnosti. Ak renesanciu reprezentovali velikáni ako Leonardo da Vinci, Michelangelo, Raffael, Tizian alebo Albrecht Dürer, v období baroka sa takýmito vodcami v oblasti umenia stali Gian Lorenzo Bernini, Nicolas Poussin, Peter Paul Rubens, Rembrandt Harmenszoon van Rijn a Velázquez. Všetci títo umelci sa inšpirovali najmä antickým umením starého Ríma (nie Grécka),[15] hoci na ich dielach je možné popri podobnostiach nájsť aj významné rozdiely. Diela barokových umelcov sú dekoratívnejšie, vyskytuje sa v nich viac kontrastov svetla a tieňa, no taktiež vyjadrujú zdanlivo menej sebakontroly. Lyrická čistota, ktorá bola tak príznačná pre renesanciu, sa tu nevyskytovala často, a striedmosť v ich dielach vyznievala skôr ako strohosť.

Barok sa preslávil najmä v architektúre, v maliarstve a sochárstve, no taktiež v hudbe, literatúre, divadle a móde.

Barok v architektúre[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Baroková architektúra


V barokovom slohu boli postavené chrámy a kláštory. Neskôr sa stavali podľa tohto slohu aj svetské stavby ako paláce, letohrádky, zámky a kaštiele, vznikalo množstvo tzv. malých architektúr – na vidieku to boli prícestné, poľné, lesné a iné kaplnky, sochy svätých (Ján Nepomucký, sv. Vendelín, sv. Urban a ďalší) a v mestách sa stavali morové, mariánske a trojičné stĺpy. Okná budov a portály boli ozdobené a nepravidelné. Charakteristické črty slohu tvorili hlavne bohatá výzdoba – zlato, mramor, veľa sôch.

Barok v maliarstve[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Barokové maliarstvo


Pre barokové maliarstvo bolo charakteristické zvýraznenie pohybu, zložité riešenie priestorového usporiadania maľovaných objektov, ostré kontrasty svetla a tmy, no taktiež výrazná farebnosť malieb. V tomto období vznikali najmä oltárne obrazy, nástenné maľby (freska) a slávnostné dvorné portréty, medzi najmenej populárne patrili krajinomaľby a zátišia.

Z motívov prevládali najmä náboženské motívy (obrazy katolíckych mučeníkov a svätcov), ale tiež mytologické motívy (antickí bohovia), využívané na maľovanie alegorických obrazov, na ktorých sa objavovali postavy vojvodov a štátnikov, ako aj múzy a antické mytologické a historické postavy.

Barok v sochárstve[upraviť | upraviť zdroj]

V barokovom sochárstve sa kládol dôraz na dekoratívnu plastiku, a tak vznikalo množstvo sôch a súsoší na priečeliach budov, v kostoloch, na oltároch, v parkoch, alebo na pohrebných sarkofágoch v rodinných hrobkách a vynikajúce reliéfy, ktoré vďaka práci s perspektívou stierali rozdiely medzi reliéfom a maľbou. Za námet slúžili najmä postavy zidealizovaných katolíckych svätcov, ale tiež napríklad sochárske portréty (náhrobná plastika).

Barokoví umelci sa snažili svojim sochám vtlačiť život pomocou silných emócií, výrazmi tvárí a celým postojom osoby. Barokové sochárstvo sa snažilo znázorniť postavy v prirodzenom pohybe, ale aj vystihnúť ich duševný stav (smútok, radosť, hnev alebo strach). Sochy uvádzal sochár do pohybu gestami, povievajúcimi šatami a vlasmi.

Z materiálov sa tešili najväčšej obľube kameň a mramor. V tvorbe sa kombinovali hladké, leštené a drsné plochy, menili sa farby materiálu a dbalo sa i o tie najjemnejšie detaily (napr. detaily kožušiny na plášťoch, napodobenie štruktúry látky, detaily šperkov, účesov a pod.).

Barok v dekoratívnom umení[upraviť | upraviť zdroj]

Dekoratívne umenie dosiahlo svoj vrchol koncom 18. storočia. Jeho najlepšie obdobie zasahovalo ešte aj do obdobia rokoka a klasicizmu. Hlavné slovo v tomto druhu umenia malo Francúzsko, a to najmä svojou produkciou, z ktorej veľkú časť vyvážali do zahraničia. Vývoj tohto umenia sa sústredil do kráľovských ateliérov, kde pôsobili kresliči a návrhári (napr. Jean Berain starší, Claude Gillot, Antoine Watteau a mnohí ďalší). Obrazy, ktoré boli súčasťou zariadenia interiéru, mali len dekoratívne poslanie a nachádzali sa často na rímse nad dverami. Dôležitou súčasťou interiérovej výzdoby sa stali tapisérie, ktoré vznikali v manufaktúrach, boli vytvárané so samostatnými motívmi alebo sa tematicky spájali do sérií (napr. Portréty bohov).

Najznámejšie z manufaktúr boli v Beauvais a Aubusson, alebo patrili rodinám Gobelinovcov či Savonnerie.[16] Medzi ďalšie významné mená francúzskeho dekoratívneho umenia patria napr. Gilles-Marie Oppenordt, ktorého majstrovstvo spočívalo v dokonalom spojení nástennej výzdoby so zariadením; z maliarov sú to napr. Jacques de Lajoue, François Boucher alebo Jean-Baptiste Pillement.

Veľká pozornosť sa venovala taktiež nábytku. Hoci postupne vznikali nábytkárske dielne aj na ostatných európskych panovníckych dvoroch, líšili sa od francúzskych dielní nielen zručnosťou a originalitou, ale v porovnaní s francúzskymi umelcami sú ich diela voľnejšie, nakoľko používali viac svetlého dreva a bieleho laku. Medzi najobľúbenejšie druhy nábytku patrili rohové skrinky, nízke stolíky a komody, neskôr sa centrom záujmu stali veľké skrine, ktoré boli obľúbené od Rakúska až po Holandsko. Medzi nábytok sa počítali aj prepychové koče a sane, ktoré nezaostávali svojou bohatou výzdobou, ktorá sa niekedy zdala až nevkusná.

Medzi najznámejších umelcov tohto smeru celkom určite patrí André Charles Boulle, ktorý vytváral presný, čistý, klasický nábytok, zdobený kovovými inkrustáciami. V Taliansku patrí medzi najznámejších výrobcov nábytku Pietro Piffetti z Turína, v Mníchove sú to napr. Joseph Effner a François de Cuvilliés, a medzi najvyhľadávanejších ebenistov patrí Joachim Dietrich. V Anglicku sa v tomto období dostali k slovu umelci ako William Kent alebo Thomas Chippendale, ktorý vytvoril množstvo stoličiek, lôžok a knihovničiek.

Barok v hudbe[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Baroková hudba


Baroková hudba sa vyvíjala približne medzi rokmi 16001750. Spočiatku bola považovaná za veľmi harmonicky zmätenú, po melodickej stránke zbytočne komplikovanú, a až 19. storočie jej prinieslo pozitívne hodnotenie. Jej vývoj sa začal trochu netradične v Holandsku. Najvýznamnejšou hudobnou veľmocou v tomto období však bolo Taliansko, odkiaľ sa nová hudba postupne rozšírila do ostatných európskych krajín. Jednou z nemnohých krajín, ktoré talianska hudobná tvorba ovplyvnila len veľmi málo, bolo Francúzsko. Tu sa podriaďovali nové trendy v hudbe potrebám a vkusu kráľovského dvora, a tak sa hudobní skladatelia snažili viesť vývoj hudby svojou vlastnou cestou.

Barok je však tiež obdobím, v ktorom vznikli nové druhy hudby, napr. opera, oratórium alebo kantáta. Vznikali tiež nové hudobné nástroje, ako napríklad čembalo (virginal, harpsichord, clavecin) a podobne. Napriek veľkému tlaku reformácie nie je cirkevná hudba vždy v popredí záujmu hudobných skladateľov. Medzi najvýznamnejších barokových skladateľov patria okrem iných Johann Sebastian Bach, Georg Friedrich Händel a Antonio Vivaldi.

Barok v literatúre[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Baroková literatúra


Baroková literatúra nepriniesla so sebou takmer nič nové. Nadväzovala na tradície a literárne formy predošlých období (stredovek, renesancia, humanizmus), prebrala však z umenia nového obdobia všetky jeho charakteristické črty, znaky, názory, zakomponovala ich do už známych postupov, vďaka čomu si mohla vytvoriť svoju vlastnú identitu. Napriek tomu sa jej podarilo vyvinúť len veľmi málo rozdielnych prvkov, a to tak v poézii, ako i v teoretických prácach a dráme.

Barok v divadle[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Barokové divadlo


Barokové divadlo prešlo v 16. a 17. storočí veľkým rozkvetom. Okrem vzniku množstva národných variantov divadla tiež začali vznikať prvé profesionálne divadelné súbory, ktoré nepôsobili len ako zábavný prvok pri slávnostných príležitostiach, ale ich divadelné predstavenia začali navštevovať diváci aj vo svojom voľnom čase.[17] Toto obdobie vytvorilo nielen dramatické texty, ale aj modely divadla, ktoré predurčili ďalší vývoj európskej divadelnej kultúry. Barokové divadlo a dráma sú úzko späté s renesanciou, manierizmom a klasicizmom, nakoľko sa medzi týmito umeleckými smermi v oblasti divadla nedajú určiť presné hranice. Divadelné umenie sa však v každom z európskych štátov prejavovalo veľmi rozdielne (napr. v Anglicku, Taliansku, Španielsku, Francúzsku).

Názory na barok[upraviť | upraviť zdroj]

„Pre barok… je základným činiteľom, utvárajúcim jeho charakter, akási dvojlomnosť: snaha postihnúť za viditeľným svetom, prístupným zmyslom, druhý svet, iný život, inú priestorovosť, inú atmosféru. To sa javí nielen v obrazoch a vôbec v umeleckom diele, ktoré s obľubou znázorňuje človeka na hraniciach sveta pozemského a sveta nadprirodzeného, v tom hlavne v okamihoch smrti, ale aj v jeho celom formálnom ustrojení. Barokový maliar vytrháva s obľubou svojho hrdinu alebo scény, zbavuje ich nepreniknuteľným chiaroscurom akejkoľvek súvislosti s realitou pozemského sveta, ktorý ich obklopuje, alebo ich ponecháva v kontexte ostatného života a diania, vybavuje ich takými gestami a farbami, že by ste k nim márne hľadali obdobu v živote okolo seba. Jeho divý naturalizmus sleduje iba to, aby vás strhol prudšie a hlbšie do mimoriadneho diania, ktoré sa pred vami roztvára, otvoriť vám naliehavejší pohľad do iného sveta, než je vaše prítomné okolie. Jeho tvarovosť sa rozvíja do týchto teatrálnych gest, ako v iných, menej drasticky líčených zobrazeniach, lenže druhý, iný svet týchto nadprirodzených gest má vám byť priblížený tým, že ho nazeráte médiom najskutočnejšej skutočnosti. Je to akýsi sen, zakliaty do zmyslami poznateľnej reality… Podčiarkol som ako základnú tendenciu baroka snahu spoznať Boha cez tento svet, zastihnúť v jeho realite Absolútno, v prirodzenom nadprirodzené.“ (Zdeněk Kalista)[18]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. FARGIS, Paul. The New York Public Library Desk Reference. druhé. vyd. New York : Macmillan General Reference, 1998. ISBN 0-02-862169-7. S. 262.
  2. a b Barok. Klasicizmus. Empír. Bratislava, SVKL 1955, s. 5
  3. Minárik, Jozef: Baroková literatúra. Bratislava, SPN 1984, s. 11
  4. Kitson, Michael: Barok a rokoko. Bratislava, Pallas 1972, s. 11
  5. Helen Gardner, Fred S. Kleiner, and Christin J. Mamiya, Gardner's Art Through the Ages (Belmont, CA: Thomson/Wadsworth, 2005), p. 516.
  6. Kitson, Michael: Barok a rokoko. Bratislava, Pallas 1972, s. 13
  7. a b Minárik, Jozef: Baroková literatúra. Bratislava, SPN 1984, s. 13
  8. The Columbia Encyclopedia, 6th ed. 2011
  9. Encyclopedia Brittanica: Western painting
  10. Shearer West (ed.) The Bulfinch Guide to Art History: A Comprehensive Survey and Dictionary of Western Art and Architecture. Bullfinch 1996. ISBN 0-8212-2137-X
  11. a b c Minárik, Jozef: Baroková literatúra. Bratislava, SPN 1984, s. 14
  12. a b Kybalová, Ludmila – Herbenová, Olga – Lamarová, Milena: Obrazová encyklopedie módy. Praha, Artia 1973, s. 189 – 190
  13. Kybalová, Ludmila – Herbenová, Olga – Lamarová, Milena: „Obrazová encyklopedie módy“. Praha, Artia 1973, s. 177
  14. Kitson, Michael: Barok a rokoko. Bratislava, Pallas 1972, s. 42
  15. Kitson, Michael: Barok a rokoko. Bratislava, Pallas 1972, s. 8
  16. Svetové dejiny umenia. Praha, Cesty 1996, s. 431
  17. Perkner, StanislavHyvnar, Jan: "Řeč dramatu". Praha, Horizont 1987, s. 58
  18. Jozef Piaček a kolektív. FILIT Otvorená filozofická encyklopédia. prístup: 5. september 2008.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jaroslav Herrout: Staletí kolem nás. Praha : Orbis, 1970.
  • Jaroslava Staňková – Josef Pechar: Tisíciletý vývoj architektury. Praha : Státní nakladatelství technické literatury, 1979.
  • Robert Cumming: Umenie. Bratislava : Slovart, 2007.
  • Jozef Minárik: Baroková literatúra. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1984.
  • Jan Kouba: ABC hudebních slohů. Praha : Supraphon, 1988.
  • Michael Kitson: Barok a rokoko. Bratislava : Pallas, 1972.
  • Léon Moussinac: Divadlo od počiatku po naše dni. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965.
  • Stanislav Perkner – Jan Hyvnar: Řeč dramatu. Praha : Horizont, 1987.
  • Ludmila Kybalová – Olga Herbenová – Milena Lamarová: Obrazová encyklopedie módy. Praha : Artia, 1973.
  • Barok. Klasicizmus. Empír. Bratislava : SVKL, 1955.
  • Svetové dejiny umenia. Praha : Cesty, 1996.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]