Organ

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O filme pozri Organ (film)
Organ v kostole Katharinenkirche vo Frankfurte nad Mohanom

Organ je klávesový hudobný nástroj. Pokladá sa za kráľa hudobných nástrojov. Hráč na organe sa nazýva organista, organistka.Prvé zmienky o organe pochádzajú z antických čias. Organ je zo stavebnej stránky najväčší a najzložitejší hudobný nástroj. Skladá sa z píšťal, registrov, vzdušníc, mechov, čerpadla vzduchu, organovej skrine, prospektu, hracieho stola a traktúry.

Píšťaly sú hlavným zdrojom zvuku a podľa materiálu ich delíme na kovové a drevené. Kovové majú kruhový prierez a vyrábajú sa z cínu, zinku, medi alebo z tzv. organového kovu, ktorý sa vytvára zmiešaním cínu a olova. Drevené píšťaly majú štvorboký tzv. prizmatický tvar a vyrábajú sa z rôznych druhov rezonančného dreva. Podľa spôsobu tvorenia tónu delíme píšťaly na perné a jazýčkové.

Register je rad znejúcich píšťal, ktorých zvuk, vytvára vzostupnú tónovú radu s rovnakým zvukovým charakterom ( chrakteristický nástup, farba tónu a intenzita). Rozmery píšťal registra sú určené menzúrou. Konštrukcia a materiál píšťal sú obvykle v celom rozsahu píšťalového radu rovnaké. V rámci píšťalovej rady sa môžu využiť aj rôzne materiály a konštrukcie píšťal pri dodržaní náväznosti zvukovej charkteristiky. Tónový rozsah registra určuje počet tónov klávesnice a vybudované spojky pohybuje sa od 4 1/2 do 6 oktáv, 54 až 72 tónov v manuáli a 27 až 32 tónov v pedáli.

Mechy sú hlavným zásobovateľom vzduchu. Podľa funkcie ich delíme na čerpacie a na zásobníkové. Celé vnútorné zariadenie organa je umiestnené v organovej skrini. Jej prednú časť tvorí prospekt s ozdobnými alebo znejúcimi píšťalami. Celý organizmus nástroja sa ovláda od hracieho stola, ktorý sa skladá z manuálovej a pedálovej klávesnice. Najmladšia traktúra je elektromagnetická, zložená z elektromagnetov, dynama, kontaktov a spojovacích káblov. Tento druh traktúry umožňuje rýchle zaznenie tónu pri ľahšom chode klávesu. Hrací stôl je pritom pohyblivý. V súčasnosti je organ predovšetkým koncertným nástrojom.

Stručné dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Predchodcovia neskorších organov[upraviť | upraviť zdroj]

Spojenie niekoľko rôzne znejúcich píšťal, so zdrojom stáleho vzduchu, bolo známe už v staroveku. Dlhodobý vývoj v stredoveku a renesancii rozšíril technický a zvukový základ nástroja a v baroku dosiahol vrchol.

V organe sa spájajú a prelínajú umelecké prvky s technickými. Sú rôzne typy, riešenia tvarov. Jeho rozličné koncepcie predstavujú pestré spoločenstvo, ako ľudia v rozličných epochách a krajoch, ktorí túto mozaiku vytvorili.

Základná myšlienka organa je však realizovaná v celom rade starých nástrojov:

  • Panova píšťala (syrinx): bola známa v starogréckej kultúre už pred 3000 rokmi. Rad nerovnakých píšťal bol zlepený, alebo spojený. Technika hry - fúkanie na ústie píšťal. Podobný nástroj sa dodnes využíva v rumunskej ľudovej hudbe.
  • Ken- - zväzok bambusových píšťal, do ktorého sa fúka jediným otvorom a zakrývaním dierok sa vyludzujú jednotlivé tóny i akordy.
  • Šeng - čínsky nástroj, ktorý mal v bambusových píšťalách jazýčky, mal teda prieraznejší zvuk.
  • Sk-ana- aztézky kultový nástroj, ktorý pozostával z dvoch píšťal, ležali na hornej časti mecha a mali imitovať vtáčí spev. Muži držali tento nástroj pod pazuchmi a mávaním ramien, súčasne vyludzovali tóny.
  • Gajdy sú založené na podobnom princípe - vzduchový zásobník obsluhuje gajdoš lakťom, ústí do dlhšej zadnej a kratšej prednej píšťaly, na otvoroch ktorej sa preberá prstami.
  • Magrefa - dnes už neexistujúci nástroj, mal 10 píšťal na spoločnom zásobníku vzduchu a 10 otvorov- mohlo zaznieť 100 tónov. Mal to byť prenosný nástroj, slúžiaci synagogálnemu kultu.

Spoločný znak týchto nástrojov:

  • mali pre tóny samostatne ladené píšťaly
  • napájané vzduchom spoločného zásobníka
  • mohlo zaznieť aj viac tónov.

Prvý organ - Hydraulos[upraviť | upraviť zdroj]

Najbližšie k vynálezu organa - aspoň zvukovo - mal starý grécky nástroj AULOS- pozostával z dvoch hobojovitých píšťal. Jeho názov nachádzame skrytý v najstaršom označení prvého skutočného organa - hydraulos - čo znamená „vodný aulos". Okrem uvedených znakov sa vyznačoval navyše tým, že

  • rady píšťal sa dali ľubovoľne zapínať a vypínať
  • tóny zaznievali činnosťou klávesov
  • tlak vzduchu bol ustálený.

Zo zložitosti organa vyplýva, že na jeho vynáleze sa podieľal jediný človek, hoci k jeho zdokonaleniu iste prispeli viacerí neznámi. Bol ním alexandrijský Grék KTESIBIOS, v antickom svete vychýrený mechanik a vynálezca, ktorého citujú grécki a rímski autori aj po niekoľkých storočiach. Bol zároveň vynálezcom mechanických hračiek a automatov, poháňaných vodným tlakom, ako aj vojnových strojov. KTESIBIOS žil v treťom storočí pr. Kr. v Alexandrii (dnešný Egypt) a hydraulos zostrojil okolo roku 246 pr. Kr. Hoci sám nebol hudobníkom, naučil na tomto nástroji hrať svoju ženu THAIS - prvú organistku na svete! Ktesibiov záujem tkvel v prvom rade v zúročení technického experimentu spojenia populárnych aulosov do väčšieho súboru.

Jeden z prvých opisov jeho vynálezu - hydraulosu - podáva grécky spisovateľ ATHENAEUS, ktorý žil v 2. stor. po Kŕ. Píše: „Hydraulos... je dychový nástroj, pretože vzduch je dodávaný činnosťou vody a narába ním mladý muž. Jazýčkové píšťaly (aulosy) sú obrátené smerom k vode... kanály naprieč nástroja privádzajú vzduch k píšťalám, ktoré vydávajú príjemný zvuk."

Ktesibios[upraviť | upraviť zdroj]

  • objavil vlastnosti stlačeného vzduchu,
  • zostrojil piestovú pumpu a mnoho ďalších strojov, medzi nimi aj hydraulos.

Vynález piestovej pumpy bol pre vznik hydraulosu dôležitý ako vyriešenie stálosti tlaku vzduchu. Dosiahol ju tak, že využil vodu, aby stláčala vzduch v ponorenej nádobe podoby zvona, do ktorej bol vzduch vháňaný piestovou pumpou. Takzvaný „vodný" organ mal teda s vodou spoločné iba to, že voda svojou váhou stláčala vzduch tak, aby sa dosiahol žiaduci stály tlak. Zo zásobníka, zvonovej nádoby ponorenej do vody, potom prúdil vzduch cez ventily do plochej skrine -vzdušnice na ktorej stáli píšťaly typu aulos. Kláves v spojení s dierovanou zásuvkou, zasahujúcou pod píšťaly, uvoľňoval prístup vzduchu k píšťale, čím zaznel tón.

Antický organ popisovali mnohí technici a spisovatelia:

Opisujú ho ako oltár z kovu (ára ex aere) na drevenom podstavci. Popisujú:

  • funkciu ventilov pri pumpách,
  • vzdušnicu, ktorá je väčšia, dokonalejšia i komplikovanejšia a má tri rady píšťal
  • konštrukciu priečneho delenia vzdušnice kanálmi, čo umožňuje separátne hranie na jednotlivých radoch píšťal: registráciu.
  • organ mal tzv. registrové kancely, k čomu sa vrátilo až organárstvo 19. storočia! Časom, keď chceli zvýšiť počet radov píšťal, sa však tento systém stal nepraktický: dierované zásuvky pre tóny museli byť príliš dlhé, čo veľmi sťažovalo hru.
  • píšťaly nazývali jednoducho „organa", t. j. hudobné nástroje vo všeobecnosti. Zrejme sa jazýčkové i labiálne píšťaly používali spolu.

Antický hydraulos bol asi 3 m vysoký, široký asi 140 cm, hĺbka bola rôzna podľa počtu radov píšťal (registrov). Najhlbší rad píšťal bol zrejme krytý, ďalšie rady zneli v kvinte a vrchnej oktáve. Nakoľko v staroveku nepoznali menzúry nemohol mať organ veľký rozsah - píšťala príliš dlhá a úzka nezneje, podobne píšťala príliš široká a krátka - aj tóny v pribehu stupnice zneli rôzne: hlboké - ostro, stredné - vyrovnane a vysoké piskľavo. Organista pri hre stál obrátený k píšťalám a v strede ich hlavou prečnieval. Z písomných i výtvarných správ vyplýva, že hral oboma rukami a mohol hrať aj rýchle pasáže.

Organ musel byť veľmi rozšíreným a obľúbeným nástrojom, pretože sa zachovali nesčíselné zmienky a citácie v starých textoch, aj početné výtvarné pamiatky, zobrazujúce organ. Sú to kresby, maľby, reliéfy, medaily, sošky, stély, vázy, zobrazenia na víťazných stípoch, náhrobkoch atď. Zo všetkých jednoznačne vyplýva, že v antike organ nebol kultovým, ale vyslovene svetským nástrojom, ktorý sa uplatňoval sólistický alebo v spoluúčinkovaní s inými nástrojmi, jednotlivo alebo v skupinách, ako súčasť ansámblu. Mnohé zobrazenia organa sú zjednodušené, mnohé zasa prinášajú aj dôležité detaily, ktoré sú poučné pre dnešné predstavy o hydraulose. Všetky sa však zhodujú v zobrazení troch podstatných zložiek organa:

  • píšťal
  • vzduchového zásobenia
  • hracieho mechanizmu (klaviatúry).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]