Protihabsburské stavovské povstania

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Protihabsburské stavovské povstania boli ozbrojené vystúpenia sedmohradských a uhorských stavov, vedených sedmohradskými kniežatmi alebo uhorskými magnátmi proti Habsburgovcom v rokoch 1604 (začiatok Bočkajovho povstania) až 1711 (Satmársky mier).

Odohrávali sa väčšinou na území Slovenska, ktoré vtedy ako jadro Kráľovského Uhorska tvorilo väčšinu územia, ktoré ostalo z Uhorska po tureckej invázii v 16. storočí. Mali ťažké následky pre hospodársky a spoločenský život krajiny.

Príčiny[upraviť | upraviť zdroj]

Povstania zapríčinili obmedzovanie stavovských privilégií, násilná protireformácia a presadzovanie habsburského absolutizmu. Boli aj súčasťou väčších vojnových konfliktov – pätnásťročnej vojny (1593 – 1606) a tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), v ktorých sedmohradskí a uhorskí povstalci vystupovali ako spojenci habsburgovských nepriateľov – Osmanskej ríše alebo protihabsburských koalícií v strednej a západnej Európe.

Bočkajovo povstanie (1604 – 1606)[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Bočkajovo povstanie

Na čele prvého stavovského povstania stál východouhorský magnát Štefan Bočkaj (Bocskay). Povstalci porazili cisárske vojská v Sedmohradsku, obsadili Košice a zmocnili sa veľkej časti východného Slovenska. Hlavným cieľom povstania bolo zrušiť cisárske nariadenia o zaberaní majetkov šľachty a slobodné vyznávanie protestantizmu. V roku 1605 vyvrcholili Bočkajove úspechy. Jeho vojská, posilnené tureckými oddielmi, sa zmocnili skoro celého Slovenska a podnikali vpády na Moravu, do Sliezska a Rakúska. Dňa 23. júna 1606 uzavreli vo Viedni mier, ktorý zaručoval uhorskej šľachte väčšie zastúpenie v centrálnych úradoch, vo veliteľskom zbore a obsadenie úradu palatína. Stavom sa zaručovala náboženská sloboda.

Betlenovo povstanie (1619 – 1622)[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Betlenovo povstanie

Druhé stavovské povstanie vedené sedmohradským kniežaťom Gabrielom Betlenom (Bethlenom) malo v podstate ten istý cieľ, ako prvé, lebo sa nedodržiavali zo strany Habsburgovcov podmienky Viedenského mieru. V auguste 1619 vpadol na východné Slovensko, obsadil Košice a nechal sa svojimi prívržencami vyhlásiť za hlavu Uhorska a ochrancu protestantov. Jeho vojská, posilnené tureckými oddielmi prenikli až na západné Slovensko, kde sa zmocnili Nových Zámkov, Trnavy a na krátky čas aj Bratislavy.

Na sneme v Bratislave (január 1620) schválili „konfederáciu“ s českými stavmi a na ďalšom sneme v Banskej Bystrici (august 1620) zvolili stavy Gabriela Betlena za uhorského kráľa. Po porážke českého povstania na Bielej hore (8. november 1620) nastal obrat aj v Betlenovom povstaní. Počas ofenzívy roku 1621 sa cisárskym vojskám podarilo dobyť Bratislavu, Nitru a ďalšie mestá. Gabriel Betlen preto uzavrel 31. decembra 1621 s cisárom mier v Mikulove. Vzdal sa dobytého územia a titulu uhorského kráľa. Uhorským stavom potvrdil cisár práva a privilégiá sľúbené Viedenským mierom.

V ďalších protihabsburských akciách vystupoval Gabriel Betlen ako člen viacerých koalícií – s nemeckými protestantmi, Holandskom a Francúzskom. Vojenské akcie v roku 1623 trvali dosť krátko a znovu zlyhala spolupráca s protestantskými spojencami. Nová tzv. Haagska koalícia v dôsledku dánskej porážky v Nemecku tiež nemohla splniť pôvodné predsavzatia. Gabriel Bethlen začal vojenské akcie pomerne neskoro (september 1626). Až v polovici októbra sa v Ponitrí spojil s Petrom Mansfeldom a so sasko–weimarským vojvodom Jánom Ernstom. Pre pokročilosť ročného obdobia nepokračovali na Betlenov návrh vo vojenských akciách. Koncom roku 1626 uzavrel Gabriel Betlen v Bratislave mier, ktorý už do konca života neporušil.

Povstanie Juraja I. Rákociho (1643 – 1645)[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Povstanie Juraja I. Rákociho

Ďalším povstaním bolo vystúpenie Juraja I. Rákociho. Ako spojenec Švédska a Francúzska využil Rákoci nepriaznivú situáciu pre Habsburgovcov, aby sa vyhlásil za ochrancu nespokojných uhorských protestantov. Zo Sedmohradska prenikol na východné Slovensko a ďalej na západ (1644). Roku 1645 prenikli Rákociho oddiely znovu na západné Slovensko a ponáhľali sa na pomoc švédskemu generálovi L. Torstensonovi, ktorý obliehal Brno. Na zásah vysokej porty prerušil Juraj I. Rákoci I. vojenské akcie a vrátil sa do Sedmohradska. Ná základe Lineckého mieru (16. decembra 1645) získal Juraj I. Rákoci do doživotnej držby sedem stolíc na severovýchode Uhorska, z toho Satmársku a Sabolčskú natrvalo. Linecký mier rozšíril slobodné vyznávanie náboženstva aj na poddaných, ale inak jeho ustanovenia bránili iba privilégiá šľachty, upevňovali moc a rozširovali majetok Rákóciovskej rodiny.

Povstanie Juraja II. Rákociho (1648 – 1660)[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Povstanie Juraja II. Rákociho

Toto povstanie sa ako jediné neodohrávalo na Slovensku. Juraj II. Rákoci, syn Juraja I. Rákociho sa tu neprezieravo vrhol do bojov o poľský trón (1656 spolu so Švédmi obsadili Varšavu), čím vyvolal konflikt Sedmohradska s Turkami. To malo za následok úpadok moci Sedmohradska a jeho plnú závislosť od porty.

Tököliho povstanie (1678 – 1686)[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Tököliho povstanie

Všeobecná nespokojnosť prepukla roku 1678 do otvoreného povstania, na čelo ktorého sa postavil Imrich Tököli (Thököly), bohatý kežmarský magnát z územia Slovenska. Z východného Slovenska prenikol do oblasti banských miest a na Hornú Nitru. Kurucké hnutie (ako sa ľudoví protihabsburskí povstalci – prevažne Slováci a Rusíni – asi od 70. rokov 17. storočia nazývali) sa týmto osamostatnilo od Sedmohradska a jeho základňou sa stali stolice na severovýchode Kráľovského Uhorska. Pod dojmom kuruckých úspechov zvolal cisár Leopold I. do Šoprone snem (1681). Už predtým odvolal absolutistickú formu vlády a na sneme obnovili uhorskú ústavu. Keďže sa nedohodli v otázkach náboženstva, Imrich Tököli sa znovu chopil zbrane. Roku 1682 sa Imrich Tököli stal kráľom „Horného Uhorska“ (teda východného Slovenska) ako vazal Osmanskej ríše (podobne ako Sedmohradsko). Počas výpravy osmanskej armády proti Viedni (1683) Imrich Tököli rozšíril svoj štát smerom na východ skoro na celé Slovensko, ale porážka Turkov znamenala aj rýchly koniec jeho moci. Imrich Tököli bol v tejto súvislosti prezývaný osmanmi Kráľ stredného Uhorska

Povstanie Františka II. Rákociho (1703 – 1711)[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Povstanie Františka II. Rákociho

Upevnenie postavenia Habsburgovcov po vyhnaní Turkov a presadzovanie centralistických opatrení Viedňou vyvolalo znovu veľkú nespokojnosť v Kráľovskom Uhorsku. Povstanie Františka II. Rákociho sa začalo roľníckymi vzburami v severovýchodnom Uhorsku a malo na začiatku čisto sociálny charakter. Zapojením sa šľachty sa stalo stavovským, hoci roľnícke masy boli naďalej jeho údernou silou. Roku 1703 dobyli Rákociho oddiely banské mestá a v nasledujúcich rokoch ovládli celé Slovensko. V Sedmohradsku roku 1704 Rákociho zvolili za sedmohradské knieža. V Ónode pozbavili stavy Habsburgovcov uhorskéh trónu (1707) a povstanie dosiahlo svoj vrchol.

Dlhotrvajúce boje, spustošená krajina, mor a rozpory v povstaleckom tábore viedli povstanie k pomalému úpadku. Napriek prezieravej zahraničnej politike, vďaka ktorej dostalo povstanie významnú podporu zo zahraničia, nedokázalo po skončení vojny o španielske dedičstvo odporovať sústredeným silám rakúskej monarchie. Roku 1708 prehrali povstalci bitku pri Trenčíne a po ďalších porážkach povstanie strácalo svojich prívržencov a upadalo. V auguste 1711 kapitulovali zvyšky kuruckej armády pri Satu Mare (Satmár), kde bol tiež podpísaný Satmársky mier, ktorý zabezpečil Habsburgovcom vládu nad Uhorskom.