Palatín

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O rovnomennom pahorku v Ríme pozri Palatino
Uhorský palatín arciknieža Jozef okolo roku 1845; autor Johann Nepomuk Höfel

Palatín alebo nádvorník (lat. palatinus, comes palatinus, comes curialis maior, magnus comes), pôvodne po slovensky nádvorný špán/župan (z toho po maď. nádorispán), bol najvyšší krajiský hodnostár v Uhorsku, predtým na Veľkej Morave.

Jeho pôvod sa kladie pred obdobie uhorského kráľovstva, do obdobia Veľkej Moravy. Mal na starosti organizáciu a správu života na veľkomoravskom kniežacom dvore, najmä otázky súdnictva a veliteľstva.

V počiatočnom období uhorského štátu bol správcom kráľovského dvora. Mal na starosti zásobovanie kráľovského dvora, organizáciu vnútorného života kráľovského dvora, organizáciu ochrany kráľovského dvora. Spočiatku bol aj správcom kráľovských financií. Mal aj súdnu právomoc voči osadenstvu kráľovského dvora a na vidieku mohol súdiť dvorníkov.

Za Ladislava I. bol palatín ochrancom predvolávacej pečate. V 11. storočí nastal posun v právomociach palatína: stal sa pomocníkom kráľa v oblasti kráľovského súdnictva a väčšinu právomocí na kráľovskom dvore prenechal dvorskému sudcovi. Spolu s kráľom sa podielal na sudcovskej činnosti (ako spolusudca).

V 12. storočí nastala prestavba súdnej inštitúcie palatína. Za vlády Bela III. už palatín súdil na súdnej palatínskej kongregácii. Toto súdnictvo tvorilo hlavné ťažisko činnosti palatína. Okrem toho vykonával súdnictvo aj na kráľovskom dvore. Takýto súd nazývame palatínsky súd (lat. iudicium palatinale).

Palatín mal právo zastupovať kráľa na zasadnutiach šľachty, prijímať cudzích vyslancov. Mal dozor na uvádzaním kráľovských nariadení do života. Kráľ mu ponechával svoje veliteľské funkcie. Palatín mal právomoci len vo vnútornom Uhorsku. V pripojených krajinách vykonávali podobné právomoci iní hodnostári: v Sedmohradsku to bol sedmohradský vojvoda, v Chorvátsku a Dalmácii to bol bán.

V 13. storočí sa stal palatín zástupcom a reprezentantom uhorskej šľachty, ktorá získavala čoraz väčší vplyv v krajine. Ako zástupca šľachty bol strážcom výsad uhorskej šľachty, vychádzajúcich zo Zlatej buly Ondreja II. Palatín bol prostredníkom medzi kráľom a šľachtou. Funkčné obdobie palatína trvalo jeden rok. Na konci 13. storočia bol palatín funkcionár s najvýznamnejšími právomocami. Mal obmedzené donačné právo, t. j. mohol udeľovať určité donácie z poverenia kráľa (donatio per mandatum domini regis). Ako reprezentant šľachty skladal účty zo svojho úradu pred krajinským snemom.

Za vlády Anjouovcov sa postup moci palatína zastavil. Z dôvodu nezvolávania krajinských snemov sa oslabili jeho verejnoprávne a vojensko-veliteľské funkcie. Súdne právomoci ostali zachované tak ako boli v predchádzajúcom období.

Za vlády Žigmunda Luxemburského sa stáva palatín prvým hodnostárom krajiny, zástupcom kráľa v štátnych záležitostiach. Palatínske a miestodržiteľské funkcie splynuli. Roku 1439 bol vydaný kráľovský dekrét, ktorý určoval spôsob obsadzovania funkcie palatína. Menovať ho mal kráľ, ale plnoprávne mohol svoju funkciu zastávať, až keď ho schválil krajinský snem. Všetky oblasti súdnictva, ktoré sa týkali kráľa spadali pod právomoc palatína.

Za vlády Mateja Korvína boli roku 1485 v kráľovskom dekréte vydané palatinálne články, ktoré upravili činnosť a pôsobenie palatína. Kodifikovali právomoci plalatína, ktoré boli predtým bežné na základe zvyku. Palatín mohol zvolávať krajinský snem po smrti kráľa, aby zvolil nového kráľa. Ak bol kráľ maloletý, mal palatín vládnuť do plnoletosti panovníka. V tomto období mohol zvolávať krajinský snem. Mal právo dozoru nad majetkami kráľa, prijímal cudzích vyslancov, v neprítomnosti kráľa v krajine sa stával z titulu svojej funkcie miestodržiteľom. Bol hlavným veliteľom ozbrojenej moci krajiny. V súdnictve bol prvým sudcom krajiny. Jeho súd sa nazýval súd palatínskej prítomnosti (iudicium presentiae palatinalis). Do jeho kompetencie spadali všetky súdne záležitosti bez obmedzenia. Proti jeho rozhodnutiu sa nebolo možné odvolať. Revidovať ho mohol jedine kráľ, ktorý mohol udeliť milosť z titulu vládcu. Palatín bol hlavným sudcom pre Dalmáciu a hlavným sudcom Kumánov.

Zákonný článok 22 z roku 1526 upravil dĺžku trvania úradu palatína. Palatín zotrvával vo funkcii doživotne. Odvolaný mohol byť len v prípade, že sa dopustil hrdelného zločinu. Tým sa upevnilo postavenie palatína voči panovníkovi. Palatín sa stal predsedom krajinského snemu. Pri voľbe palatína kráľ vyberal štyroch kandidátov, z ktorých si krajinský snem zvolil jedného za palatína.

Krajinský snem zákonným článkom 3 z roku 1608 ustanovil povinnosť stáleho obsadenia palatínskej funkcie. Palatínovi tiež pripadla funkcia hlavného župana troch žúp najbližších ku kráľovskému dvoru: Pilišskej, Peštianskej a Šoltskej.

Po roku 1790 bola funkcia palatína obsadzovaná korunnými princami z rodu Habsburgovcov.

Po roku 1848 bola funkcia len symbolická. Palatínovi ostalo len právo asistovať pri korunovácii uhorského panovníka. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 funkcia palatína formálne zanikla.

Zoznam uhorských palatínov a miestodržiteľov medzi rokmi 1526 – 1867[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1780 – 1790 (za vlády Jozefa II.) post miestodržiteľa a/alebo palatína neobsadený.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kol. autorov: Dejiny Slovenska : Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava : Slovart, 2007, s. 767 - 768 [zoznam palatínov a miestodržiteľov je mierne poopravený a doplnený o dobovú podobu priezvisk].